znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 130/09-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   M.   S.,   C.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základných   práv   upravených   v čl.   47   ods.   2,   čl.   48   ods.   1   a 2   a čl.   46   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva upraveného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   1   Cdo 137/2008 z 25. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. S. o d m i e t a   pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. marca 2009   doručená   sťažnosť   MUDr.   M.   S.,   C.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv upravených v čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práva upraveného v čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 137/2008 z 25. novembra 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 23. januára 2009 mu bolo doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 137/2008 z 25. novembra 2008, ktorým najvyšší súd zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   7   Co   3/2006   z 31. januára   2006,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   uznesenie Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 20/93-225 z 2. novembra 2005.

Sťažovateľ namieta skutočnosť, že najvyšší súd zastavil dovolacie konanie z dôvodu neodstránenia   procesného   nedostatku   dovolacieho   konania,   a to   splnenia   podmienky povinného zastúpenia advokátom, pričom podľa sťažovateľa najvyšší súd ho na odstránenie tohto procesného nedostatku vôbec nevyzval a dovolacie konanie zastavil, čím mu odňal možnosť konať pred súdom a porušil § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy. Podľa názoru sťažovateľa „vec nie je natoľko   zložitá,   aby   odôvodňovala   potrebu   väčšej   ochrany   záujmov   žalobcu   (pozn. sťažovateľa)   advokátom“, a preto   považuje   postup   najvyššieho   súdu   za   nezákonný a v rozpore s už označenými článkami ústavy, ako aj s čl. 46 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:«Ústavný   súd   určuje,   že   uznesenie   č.   1   Cdo   137/2008   z 25.   11.   2008   NSSR   je nezákonné, NS SR porušil základné práva MUDr. M. S., zaručené čl. 47 ods. 2; 48 ods. 1, 2; 46 ods. 3 ÚSR, čl. 6 Dohovoru“; „ÚS zrušuje nezákonné uznesenie č. 1 Cdo 137/2008 z 25.   11.   1008   NS   SR   v plnom   rozsahu   a vec   vracia   na   ďalšie   konanie   NS   SR“;   „ÚS priznáva MUDr. M. S. podľa čl. 127 ods. 3 ÚSR, primerané finančné zadosťučinenie za porušenie práva NS SR“.»

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom skúmal, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom   súde   a   či   neexistujú   dôvody   na jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   považuje   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v   rámci   predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04).

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   predchádzal   vydaniu napadnutých   rozhodnutí,   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach   a   základných   slobodách.   Skutkový   stav   a   právne   závery   všeobecného   súdu   sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z   obsahu   žiadneho   zo   sťažovateľom   označených základných práv nemožno vyvodiť nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v   súlade   s   jeho   požiadavkami,   resp.   s   jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   základného   práva.   Je   v   právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   zasahovať   (I. ÚS 19/02,   I. ÚS 50/04, I. ÚS 82/04). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods.   1   a 2   a čl.   46   ods.   3   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   dohovoru,   pretože   zastavením dovolacieho konania sp. zn. 1 Cdo 137/2008 mu najvyšší súd odňal možnosť konať pred súdom.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Cdo 137/2008 z 25. novembra 2008 a posúdil, či mohlo mať za následok odňatie možnosti sťažovateľa konať pred súdom a porušiť jeho základné práva podľa čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 dohovoru.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd ako súd dovolací „predovšetkým skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže o dovolaní konať. Zistil, že tieto podmienky konania splnenie nie sú.“.

Tento svoj právny názor odôvodnil najvyšší súd takto:„Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania) (§ 103 O. s. p.).

Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné   opatrenia,   pritom   spravidla   môže   pokračovať   v   konaní,   ale   nesmie   vydať rozhodnutie,   ktorým   sa   konanie   končí.   Ak   sa   nepodarí   nedostatok   podmienky   konania odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 O. s. p.).

Dovolateľ   v   dovolacom   konaní   musí   byť   zastúpený   advokátom,   pokiaľ   nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.).

Nedostatok   podmienky   povinného   zastúpenia   dovolateľa   v   dovolacom   konaní   je možné odstrániť tým, že dovolateľ si zvolí kvalifikovaného zástupcu a k dovolaniu pripojí jeho plnomocenstvo. Ak tak neurobí, a to ani na výzvu súdu, súd dovolacie konanie zastaví. Okresný   súd   Nitra   prípisom   z   21.   marca   2007   vyzval   žalobcu   (prípis   mu   bol doručený 13. apríla 2007) na odstránenie nedostatku zastúpenia advokátom v dovolacom konaní   v lehote   10   dní   predložením   plnomocenstva   udeleného   takémuto   zástupcovi   a zároveň ho poučil, že na jeho žiadosť mu môže byť ustanovený zástupca z radov advokátov, ak sú u neho predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 30 O. s. p.). Následne žalobca   písomným   podaním   doručeným   súdu   prvého   stupňa   24.   apríla   2007   žiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, ktorú žiadosť Okresný súd Nitra uznesením z 11. septembra 2007 č. k. 7 C 20/1993-242 zamietol. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Nitre uznesením z 30. apríla 2008 sp. zn. 7 Co 79/2008 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Napriek   uvedenému   žalobca,   po   tom,   ako   jeho   žiadosť   o   ustanovenie   zástupcu z radov   advokátov   bola   právoplatným   rozhodnutím   súdu   zamietnutá,   plnomocenstvo udelené advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní nepredložil.

Keďže dovolateľ neodstránil procesný nedostatok podmienky dovolacieho konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolacie konanie podľa § 104 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243c   O.   s.   p.   zastavil.   Vzhľadom   na   dôvod,   pre   ktorý   zastavil   dovolacie   konanie, nezaoberal sa otázkou procesnej prípustnosti dovolania.“

Z odôvodnenia rozhodnutia   najvyššieho súdu   jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ nesplnil   zákonom   ustanovenú   podmienku   dovolacieho   konania,   ktorej   zákonom ustanoveným dôsledkom je zastavenie konania. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že ak sa aj sťažovateľ nazdáva, že v jeho veci nemusí mať vzhľadom na stupeň jej zložitosti advokáta na svoje zastupovanie, tento názor je irelevantný, ak zákon (v danom prípade Občiansky súdny poriadok) takúto podmienku konania obsahuje.

So   skutočnosťou   nekorešponduje   ani   tvrdenie   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   ho nevyzval   na   odstránenie   tohto   nedostatku   a konal   bez   jeho   vedomia,   hoci   v samotnom rozhodnutí najvyššieho súdu sa explicitne uvádza, že sťažovateľ bol prípisom okresného súdu z 21. marca 2007 (tento prípis bol doručený sťažovateľovi 13. apríla 2007) vyzvaný na odstránenie   tohto   nedostatku   do   10   dní.   Súčasne   bol   sťažovateľ   poučený   o možnosti požiadať   o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov,   čo   aj   sťažovateľ   uviedol,   avšak okresný súd aj krajský súd žiadosť sťažovateľa zamietli.

V súvislosti so sťažnosťou je relevantná skutočnosť, že sťažovateľ sa nesťažuje na to, že všeobecné súdy (okresný a krajský) nevyhoveli jeho žiadosti o ustanovenie advokáta na   jeho   právne   zastupovanie   (hoci   podmienky   podľa   svojho   názoru   spĺňa),   ale   svoju sťažnosť spája so zastavením konania, ktoré je právnym dôsledkom nesplnenie zákonom ustanovenej   podmienky   povinného   právneho   zastúpenia   advokátom,   pričom   podkladom takého rozhodnutia nebolo posúdenie správnosti a zákonnosti, resp. ústavnosti rozhodnutia všeobecných súdov o žiadosti o ustanovenie advokáta na právne zastupovanie účastníkov konania (čo sťažovateľ ani nenamieta), ale len splnenie zákonom ustanovenej obligatórnej podmienky konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že   rozhodnutie najvyššieho súdu   je   ústavne   konformné, zistené   skutočnosti   nesignalizujú,   že   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde by bolo možné vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv. Ústavný súd preto v súlade so svojou doterajšou judikatúrou odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti,   bolo   už   bez   právneho   významu   vyzývať   sťažovateľa   na   odstránenie nedostatkov   (doplnenie   náležitostí)   sťažnosti   a rozhodovať   o ďalších   požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009