znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 130/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. A. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Trebišov sp. zn. 13 C 149/2003 z 2. decembra 2005 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 13 C 149/2003   z 26. januára 2006   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp. zn. 6 Co 79/2006 z 27. februára 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2007 doručená   sťažnosť   J.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   ako aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu   Trebišov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   13 C 149/2003   z 2. decembra   2005 v spojení   s opravným   uznesením   sp. zn.   13 C 149/2003   z   26.   januára   2006   (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 79/2006 z 27. februára 2007 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou zo 14. júla 2003   domáhal   proti   žalovanej   obchodnej   spoločnosti   A.,   a. s.   (ďalej   aj   „žalovaná“), primeraného   zvýšenia   odškodnenia   za   bolesť   a   sťaženie   spoločenského   uplatnenia v dôsledku poškodenia zdravia, ktoré utrpel pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo 19. marca 2002.   Okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   13 C 149/2003   žalobu   sťažovateľa   z procesných dôvodov   (nedostatku   pasívnej   legitimácie   žalovanej)   zamietol.   Následne   okresný   súd opravným   uznesením   sp. zn.   13 C 149/2003   z 26.   januára   2006   zaviazal   sťažovateľa zaplatiť   žalovanej   trovy   konania   v sume   4 396 Sk.   Sťažovateľ   napadol   označený prvostupňový rozsudok odvolaním, ktorým sa domáhal jeho zmeny, teda vyhoveniu žalobe v celom   rozsahu.   O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn. 6 Co 79/2006 z 27. februára 2007, ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením potvrdil a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovateľ sa domnieva, že uvedenými rozsudkami všeobecných súdov boli porušené jeho označené práva.

V odôvodnení   sťažnosti   sťažovateľ   okrem   iného   uviedol,   že „svoj   nárok na primerané   zvýšenie   odškodnenia   súdom   v zmysle   § 7   ods. 3   vyhlášky   č. 32/1965   Zb. uplatnil   žalobou   na   súde   priamo   proti   poisťovateľovi   vozidla,   ktorým   bola   škoda spôsobená“.

Za   rozhodujúcu   skutočnosť   pre   určenie   právneho   predpisu,   ktorý   sa   na   tento zodpovednostný vzťah aplikuje, považuje sťažovateľ dátum, kedy došlo k dopravnej nehode (19.   marec   2002).   Týmto   právnym   predpisom   je   zákon   č. 381/2001   Z. z.   o   povinnom zmluvnom poistení   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   motorového   vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom poistení“), ktorý s účinnosťou od 1. januára 2002 upravuje v § 15 priamy nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. Dôvodom zamietnutia žaloby podľa odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu bolo to, že žaloba mala smerovať proti Slovenskej asociácii poisťovateľov, v mene ktorej môže konať iba žalovaná. Tento záver vyvodil   okresný   súd   z ustanovenia   § 28 ods. 3 zákona o povinnom   zmluvnom poistení, podľa ktorého „práva a povinnosti S., a. s., vzniknuté zo zákonného postenia prechádzajú od 1. januára 2002 na Slovenskú kanceláriu poisťovateľov...“.

Odvolací súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku uviedol, že podľa § 15 zákona o   povinnom   zmluvnom   poistení   je   síce   poškodený   oprávnený   uplatniť   svoj   nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi, ale v tomto prípade uvedené ustanovenie zákona o povinnom zmluvnom poistení platí iba v súvislosti s § 28 ods. 3 tohto zákona, a keďže sťažovateľ uplatnil svoj nárok voči A., a. s., uplatnil ju voči subjektu, ktorý v tomto spore nie je pasívne legitimovaný.

Sťažovateľ   vyjadruje   presvedčenie,   že   súdy   oboch   stupňov   dospeli   k daným rozhodnutiam na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď „síce použili správny predpis, ktorým je zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú   prevádzkou   motorového   vozidla   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov, ale nesprávne   vyložili   príslušné   jeho   ustanovenia   § 15   ods. 1   v spojení   s   § 28   ods. 3. Oba súdy   správne   vyvodili   zo   zákona   priamy   nárok   poškodeného   podať   žalobu   voči poisťovni,   ktorá   je   poisťovateľom   vozidla,   ktoré   spôsobilo   dopravnú   nehodu,   pri   ktorej došlo k škode na zdraví. Nesprávne však vyložili ustanovenie § 28 ods. 3 zákona, ktoré sa na prejednávaný prípad nevzťahuje, pretože zodpovednosť poisťovateľa (A., a. s.) v tomto prípade nevznikla zo zákonného poistenia zodpovednosti, ktoré existovalo do 31. 12. 2001, ale z povinného zmluvného poistenia, ktoré bolo ako inštitút konštituované práve prijatím tohto zákona s účinnosťou od 1. 1. 2002. K dopravnej nehode došlo dňa 19. 3. 2002. Výklad príslušného ustanovenia prijatý oboma súdmi je možné akceptovať iba v prípadoch, kde k vzniku dopravnej nehody teda poistnej udalosti došlo v období pred 1. 1. 2002, čiže počas existencie zákonného poistenia zodpovednosti upravenej vyhláškou č. 423/1991 Zb. ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a ktoré vykonávala výlučne vtedy ešte S.,   a. s.   V týchto prípadoch   za   splnenia   podmienok   daných   § 3   ods. 4   a   § 8   uvedenej   vyhlášky   by bola v zmysle   § 28   ods. 3   zákona   pasívne   legitimovaným   subjektom   Slovenská   kancelária poisťovateľov   ako   priamo   žalovaný.   Rovnako   v zmysle   § 28   ods. 3   vystupuje   Slovenská kancelária poisťovateľov ako vedľajší účastník v konaniach, ktorých predmetom je náhrada škody,   pokiaľ   ide   o   práva   a   povinnosti   vzniknuté   zo   zákonného   poistenia,   teda   práva a povinnosti voči bývalej S., a. s. a v týchto konaniach je žalovaným prevádzkovateľ vozidla, alebo vodič zodpovedný za vznik dopravnej nehody.

Po 1. 1. 2002 v dôsledku existencie povinného zmluvného poistenia vykonávaného viacerými poisťovňami, sú v zmysle § 15 ods. 1 zákona pasívne legitimovanými subjektami tieto poisťovne ako poisťovatelia, výlučne prípadne spolu s prevádzkovateľom motorového vozidla,   alebo   zodpovedným   vodičom,   pričom   výber   žalovaného   ostáva   na   rozhodnutí poškodeného“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„I. Krajský   súd   v   Košiciach   rozsudkom   zo   dňa   27. 2. 2007   sp. zn.   6 Co 79/2006 vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 2. 12. 2005 sp. zn.   13 C 149/2003   v   spojení   s   opravným   uznesením   č. k.   13 C 149/2003-148   zo   dňa 26. 1. 2006,   ktorým   bol   návrh   sťažovateľa   zamietnutý   a   sťažovateľ   zaviazaný   zaplatiť odporcovi trovy konania vo výške 4.396,- Sk porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. II. Okresný   súd   Trebišov   rozsudkom   zo   dňa   2. 12. 2005   sp. zn.   13 C 149/2003 v spojení s opravným uznesením zo dňa 26. 1. 2006 sp. zn. 13 C 149/2003-148 vo výroku, ktorým návrh sťažovateľa zamietol a vo výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť odporcovi trovy konania vo výške 4.396,- Sk porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

III. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. 2. 2007 sp. zn. 6 Co 79/2006 sa zrušuje v časti výroku ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 2. 12. 2005 sp. zn. 13 C 149/2003 v spojení s opravným uznesením č. k. 13 C 149/2003-148 zo dňa   26. 1. 2006,   ktorým   bol   návrh   sťažovateľa   zamietnutý   a   sťažovateľ   zaviazaný zaplatiť odporcovi trovy konania vo výške 4.396,- Sk.

IV. Rozsudok Okresného súdu Okresného súdu Trebišov zo dňa 2. 12. 2005 sp. zn. 13 C 149/2003   v   spojení   s   opravným   uznesením   sp. zn.   13 C 149/2003-148   zo   dňa 26. 1. 2006 sa v časti výroku ktorým bol návrh sťažovateľa zamietnutý a v časti výroku, ktorým   bol   sťažovateľ   zaviazaný   zaplatiť   odporcovi   trovy   konania   vo   výške   4.396,- Sk zrušuje a vec sa v tejto časti vracia Okresnému súdu Trebišov na ďalšie konanie.

V. Krajský   súd   v   Košiciach   a   Okresný   súd   Trebišov   sú   spoločne   a   nerozdielne povinní zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom   súde vrátane okolností,   ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   č. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj rozsudkom   okresného   súdu   sp. zn.   13 C 149/2003   v spojení   s opravným   uznesením sp. zn. 13 C 149/2003 z 26. januára 2006.

Z už citovaného čl. 127 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna. Z tohto   dôvodu   nemá   ústavný   súd   právomoc   vo   veci   rozhodovať   v prípadoch,   keď o namietanom porušení základných práv sťažovateľa rozhodujú všeobecné súdy, alebo keď na preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv, je príslušný všeobecný súd vyššieho stupňa.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatoval,   že   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn. 13 C 149/2003 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 13 C 149/2003 z 26. januára 2006 bol v danom prípade po podaní riadneho opravného prostriedku (odvolania) sťažovateľom oprávnený preskúmať odvolací súd, ktorý svoj právny názor vyjadril v rozsudku sp. zn. 6 Co 79/2006 z 27. februára 2007.

Z uvedeného   vyplýva,   že   vo   vzťahu   k označenému   rozsudku   okresného   súdu sa uplatňuje princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyplývajúci   z čl. 127   ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľa   bolo pre ústavný súd v tomto prípade podstatné a určujúce preskúmanie rozsudku krajského súdu (ako odvolacieho súdu) sp. zn. 6 Co 79/2006 z 27. februára 2007, ktorým tento súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku tak, že ho v spojení s opravným uznesením z 26. januára 2006 ako vecne správny potvrdil.

Podľa argumentácie sťažovateľa krajský súd (rovnako ako pred ním okresný súd) nesprávne vyložil znenie prvej vety § 28 ods. 3 zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorý sa však na daný prípad nevzťahuje.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01),   alebo   v prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

Ak sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali,   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I. ÚS 74/02, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len   v prípade,   ak   by   závery,   ku   ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva však neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A,   č. 299,   § 61,   správa   Európskej   komisie   pre   ľudské   práva   vo   veci   Fouquet v. Francúzsko,   Recueil I/1996,   s. 29).   Je   vecou   ústavnej   zodpovednosti   celej   sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Z argumentácie,   ktorou   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   odôvodnil,   vyplýva,   že za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   považuje   iba   už spomínaný nesprávny výklad § 28 ods. 3 zákona o povinnom zmluvnom poistení.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza:„Dňa   4. 9. 2001   bol   prijatý   zákon   uverejnený   v   Zbierke   zákonov   pod č. 381/2001 Z. z.   o   povinnom   zmluvnom   poistení   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tento zákon upravuje   povinné   zmluvné   poistenie   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou motorového vozidla a zriadenie Slovenskej kancelárie poisťovateľov (ust. § 1 ods. 1 tohto zákona). Podľa ust. § 4 tohto zákona poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   motorového   vozidla   uvedeného   v   poistnej zmluve. Poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu

a) škody   na   zdraví   a   nákladov   pri   usmrtení,   ako   aj   škody   vzniknutej   úhradou nákladov zdravotnej starostlivosti, dávok nemocenského poistenia a dávok dôchodkového poistenia,

b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,

c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d),

d) ušlého zisku. Poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa odseku 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený   zodpovedá,   došlo   v   čase   trvania   poistenia   zodpovednosti,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V konaní bolo preukázané, že motorové vozidlo výrobnej zn. (...) bolo poistené u odporcu, avšak podľa ust. § 28 ods. 3 tohto zákona, práva a povinnosti S., a. s., vzniknuté zo zákonného poistenia prechádzajú 1. januárom 2002 na kanceláriu. Tieto práva a povinnosti uplatňuje a vykonáva v mene a na účet kancelárie S., a. s. Túto činnosť účtuje S., a. s., oddelene od ostatnej činnosti.

Kancelária bola zriadená v zmysle § 20 ods. 1 tohto zákona, podľa ktorého zriaďuje sa   kancelária,   ktorá   je   právnickou   osobou.   Jej   sídlom   je   Bratislava.   Zapisuje   sa do obchodného registra, pôsobí v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

V zmysle § 15 tohto zákona poškodený má priamy nárok, pretože náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. V tomto prípade však ust. § 15 zák. platí v súvislosti s ust. § 28 ods. 3 tohto zákona a keďže navrhovateľ uplatnil svoj nárok proti A., a. s., uplatnil ju voči subjektu, ktorý v tomto spore nie je pasívne legitimovaný,   preto   správne   rozhodol   prvostupňový   súd,   pokiaľ   návrh   navrhovateľa o náhradu škody vo vzťahu k označenému odporcovi zamietol. Odvolací súd konštatuje, že odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. nie je daný, pretože prvostupňový súd správne aplikoval právny predpis.

Vychádzajúc   z   týchto   skutočností   odvolací   súd   rozsudok   prvostupňového   súdu v spojení s opravným uznesením podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Správne je aj   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   pokiaľ   tento   zaviazal   neúspešného   navrhovateľa na náhradu vzniklých trov odporcovi.“

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym názorom odvolacieho súdu, teda nesúhlas s tým, ako krajský súd interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia zákona o povinnom zmluvnom poistení.

Z citovanej časti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 79/2006 z 27. februára 2007 vyplýva,   že   právny   názor   krajského   súdu   vo   veci   preskúmania   napadnutého   rozsudku okresného súdu je v rozsahu vymedzenom v odvolaní sťažovateľa zdôvodnený dostatočným spôsobom, a preto ho ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný.

Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu vyložiť príslušné ustanovenia zákona o povinnom zmluvnom poistení. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite   odôvodnil   a uviedol   skutkové   zistenia,   o ktoré   oprel   svoje   rozhodnutie,   akými úvahami sa pri tom spravoval, ako aj ustanovenia zákona o povinnom zmluvnom poistení, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil a v nadväznosti na to odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   záver   krajského   súdu,   stotožňujúci   sa so záverom okresného súdu, že ak sťažovateľ uplatnil svoj nárok proti žalovanej, uplatnil ho voči   subjektu,   ktorý   v tomto   spore   nie   je   pasívne   legitimovaný,   nemožno   považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený.

Rozsah práva na spravodlivý proces, ako to vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno ponímať tak, že sa účastníkovi konania garantuje v konaní pred všeobecným súdom úspech, t. j. že je mu zaručované právo na rozhodnutie podľa jeho názoru   zodpovedajúce   skutočnej   hmotnoprávnej   situácii,   ale   je   mu   zaručované   právo na také spravodlivé konanie, v ktorom sa uplatňujú všetky zásady riadneho rozhodovania podľa   zákona   a   v súlade   s ústavnoprocesnými   princípmi vyplývajúcimi   z čl. 46   až   48 ústavy,   resp.   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   V prípade,   že   všeobecný   súd postupoval   v súlade s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   upravujú   priebeh konania rešpektujúc pritom princípy obsiahnuté v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a zároveň svoj postup riadne odôvodnil, nemôže ústavný súd dospieť k záveru, že proces bol vedený spôsobom, ktorý neviedol k spravodlivému výsledku.

Postup v súdnom konaní, zisťovanie a hodnotenie skutkového stavu, výklad iných než ústavných predpisov a ich aplikácia sú pri riešení konkrétnych prípadov záležitosťou všeobecných súdov. Ústavnému súdu preto neprislúcha posudzovať zákonnosť vydaných súdnych   rozhodnutí   za   predpokladu,   že   nimi   nebolo   porušené   ústavou   zaručené   právo či sloboda.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   v   tejto   súvislosti   zdôrazniť,   že   je   vecou všeobecného súdu, ktorú právnu normu z právneho poriadku Slovenskej republiky v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. Navyše treba dodať, že všeobecný súd je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí však byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ   namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, III. ÚS 331/06).

Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákona   o povinnom   zmluvnom poistení krajským súdom, mohol by v zmysle svojej doterajšej judikatúry nahradiť jeho napadnutý právny názor iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda   ústavne   nekonformný. O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného   súdu   posúdenie   nároku   uplatneného   sťažovateľom   v   napadnutom   rozsudku krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   medzi   odôvodnením napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   z   27. februára 2007   a   namietaným   porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje   taká   spojitosť,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   ich   porušenie,   a preto pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po   odmietnutí   sťažnosti   nebolo   už   potrebné   rozhodovať   o   takých   nárokoch na ochranu ústavnosti, uplatnenie a použitie ktorých predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť sťažnosti. Preto ústavný súd nerozhodoval o zrušení napadnutého rozsudku okresného súdu ani o návrhu o dočasnom opatrení, ktoré sťažovateľ požadoval (čl. 127 ods. 2 ústavy).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008