znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 130/07-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti JUDr. O. P., P. B., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., T., v časti,   v ktorej   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 198/03, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. O. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 198/03 p o r u š e n é   b o l o.

2. JUDr. O. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Trenčíne p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský   súd v Trenčíne j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr.   O. P.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   5 302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na účet   jeho právneho zástupcu JUDr. J. K., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. IV. ÚS 130/07-10   z 24.   mája   2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. O. P., P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   K.,   T.,   v časti,   v ktorej   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 198/03.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   5.   augusta   1997   Okresnému   súdu Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu   proti   M.   (ďalej   len   „odporca“) o zaplatenie   823 470   Sk   s príslušenstvom.   Okresný   súd   v uvedenej   veci   rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 C 717/97 z 12. novembra 1998, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal 17. decembra 1998 proti tomuto rozsudku odvolanie. Konanie, v ktorom sa   rozhodovalo   o odvolaní   proti   rozsudku   z 12.   novembra   1998,   bolo   krajským   súdom vedené pod sp. zn. 5 Co 141/99. Krajský súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom z 31. januára 2001, ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   z 31.   januára   2001   podal   generálny   prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom č. k. MCdo 86/02-111 z 29. februára 2002 tak, že rozsudok okresného súdu z 12. novembra 1998 i rozsudok krajského súdu z 31. januára 2001 zrušil a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd následne vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 C 6/03 z 31. marca 2003,   ktorým   žalobe   sťažovateľa   vyhovel   v celom   rozsahu.   Proti   uvedenému   rozsudku okresného súdu podali odvolanie odporca (proti výroku vo veci samej) aj sťažovateľ (proti výroku týkajúceho sa úrokov z omeškania). Spis bol postúpený krajskému súdu, ktorý mu pridelil sp. zn. 5 Co 198/03.

Vo   vzťahu   k postupu   krajského   súdu   v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co 198/03 sťažovateľ uviedol, že krajský súd „znova vo veci takmer dva roky nekonal a preto dňa 24. 5. 2005 navrhovateľ podal na adresu predsedu Krajského súdu v Trenčíne sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Predseda   Krajského   súdu   v Trenčíne   na   túto   sťažnosť nereagoval. Sťažnosť však pravdepodobne mala účinok, pretože Krajský súd v Trenčíne na deň 22. 6. 2005 vytýčil pojednávanie. Na tomto pojednávaní Krajský súd v Trenčíne vyhlásil rozsudok,   ktorým   rozsudok   súdu   I.   stupňa   zmenil   a môj   návrh   zamietol   a rozhodol o náhrade trov konania.

Ani   tento   rozsudok   nebol   vypracovaný   a odoslaný   v zákonnej   30   dňovej   lehote a predseda   Krajského   súdu   nerozhodol   inak.   Preto   sťažovateľ   dňa   27.   7.   2005   znova podáva predsedovi KS v Trenčíne sťažnosť na prieťahy v konaní. Dňa 28. 7. 2005 predseda Krajského súdu v Trenčíne odpovedá, že sťažnosť je nedôvodná vraj preto, že predsedkyňa senátu čerpala dovolenku. Sťažnosť bola vybavená ako neopodstatnená. Nesúhlasím s týmto názorom. Dôvod, ktorý uvádza predseda krajského súdu pred zákonom neobstojí. Rozsudok nebol doručený doteraz“.

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukázal aj na celkovú dĺžku konania v tejto veci,   ktoré   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   trvalo   viac   ako   osem   rokov. Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   z 22.   júna   2005   považoval sťažovateľ za nesprávne, využil proti nemu právo podať dovolanie. Podľa sťažovateľa táto skutkovo   a právne   jednoduchá   vec   nebola   včas   rozhodnutá   a skončená   v dôsledku zdĺhavého konania krajského súdu (odvolacie konania v tejto veci trvali spolu štyri roky), pričom   on   sám   ako   účastník   konania   svojím   správaním   k vzniku   prieťahov   v konaní neprispel.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   nálezom   takto rozhodol:

„Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 141/99 a 5 Co 198/03 porušil základné právo JUDr. O. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Krajskému súdu v Trenčíne prikazuje v konaní pod sp. zn. 5 Co 198/03 konať bez zbytočných prieťahov.

JUDr.   O.   P.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   200.000,--   Sk (slovom dvestotisíc slovenských korún), ktoré je mu Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť JUDr. O. P. trovy právneho zastúpenia v sume 26.600,-- Sk na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. K., advokátska kancelária T., na jeho účet... do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

K sťažnosti   sťažovateľa   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   predseda krajského   súdu.   Vo   svojom   vyjadrení   chronologicky   opísal   priebeh   preskúmavaného konania   nasledovne: „Proti   rozsudku   Okresného   súdu   v Považskej   Bystrici   sp.   zn. 3C/6/2003 zo dňa 31. 3. 2003 podali odvolanie odporca i sťažovateľ, a preto vec bola predložená Krajskému súdu v Trenčíne ako súdu odvolaciemu dňa 11. 7. 2003. Krajský súd v Trenčíne rozhodol o odvolaniach dňa 22. 6. 2005 pod sp. zn. 5Co/198/2003. Ako vyplýva zo zberného spisu tunajšieho súdu 5Co/198/2003, rozsudok bol členkou senátu nadiktovaný do   diktafónu   dňa   20.   7.   2005   a po   kontrole   bol   kanceláriou   opísaný dňa 22.   7.   2005. Vzhľadom k tomu, že predsedníčka senátu JUDr. A. R. čerpala v dňoch 18. 7. 2005 až 24. 7. 2005 dovolenku, až po jej príchode na pracovisko bol rozsudok ňou skontrolovaný a dňa 27. 7. 2005 bol spis odoslaný prvostupňovému súdu, ktorý následne doručuje účastníkom konania druhostupňové rozhodnutie. O tomto som informoval sťažovateľa svojím listom zo dňa 28. 7. 2005 pod Spr. 1564/2005. Podľa zistenia na Okresnom súde v Považskej Bystrici predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. K. doručené dňa 11. 8. 2005.“

K priebehu konania predseda krajského súdu uviedol: „Podľa § 158 ods. 1 O. s. p. písomné vyhotovenie rozsudku podpisuje predseda senátu. Ak nemôže podpísať predseda senátu, podpíše ho iný člen senátu. Vzhľadom k tomu, že predsedníčka senátu mala nastúpiť do   práce   iba   niekoľko   dní   po   uplynutí   zákonnej   lehoty,   nepodpísal   druhostupňové rozhodnutie niektorý iný člen senátu a podpis bol ponechaný na predsedníčku senátu. Mám   za   to,   že   nedodržanie   zákonnej   30-dňovej   lehoty,   a jej   prekročenie   iba v minimálnej miere, bolo v danej veci z objektívnych príčin, a preto v tejto časti nevidím dôvod na vyhovenie sťažnosti.

Je   pravdou,   že   od   predloženia   spisu   odvolaciemu   súdu   až   po   rozhodnutie o opravnom   prostriedku   uplynula   doba   takmer   dvoch   rokov.   Svojím   spôsobom   dĺžka odvolacieho konania bola ovplyvnená stavom nevybavených vecí a personálnym obsadením súdu, ale predovšetkým vážnymi zdravotnými ťažkosťami predsedkyne odvolacieho senátu JUDr. A. K., pre ktoré bola často práceneschopná a hospitalizovaná. Postupné zhoršovanie jej zdravotného stavu viedlo až k jej predčasnému odchodu do dôchodku dňom 1. 1. 2004 a následne k smrti. Krajský súd v Trenčíne nebol v takej personálnej situácii, aby mohol tak erudovanú predsedkyňu senátu ihneď plnohodnotne nahradiť. To,   že išlo o mimoriadnu situáciu potvrdzuje aj skutočnosť, že po zrušení rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. 6. 2005 sp. zn. 5Co/198/2003 Najvyšším súdom Slovenskej republiky zo dňa 30. 1. 2006 pod sp. zn. 2Cdo/243/2005 na základe dovolania sťažovateľa, ktoré bolo Krajskému súdu v Trenčíne doručené dňa 9. 3. 2006, tunajší súd vo veci rozhodol dňa 22. 6. 2006, teda po 3 mesiacoch.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem sťažnosť JUDr. O. P. zamietnuť.“

Právny zástupca sťažovateľa v podaní z 18. júla 2007 zaujal stanovisko k uvedenému vyjadreniu krajského súdu. Vo svojom stanovisku uviedol: „K vyjadreniu KS Trenčín zo dňa 26. 06. 2007 k mojej sťažnosti uvádzam, že na svojej sťažnosti trvám. Nepovažujem za právne významné ale najmä ľudské argumentovať v tomto prípade smrťou Dr. A. K., ktorú som si ako človeka a sudkyňu vždy veľmi vážil.“

Zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   v zásade   rovnaké   skutočnosti týkajúce sa priebehu konania, ako vo svojom vyjadrení uviedol krajský súd.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   namietaná   dĺžka   odvolacieho   konania   pred krajským   súdom   nebola   ovplyvnená   osobitnou   skutkovou   alebo   právnou   zložitosťou občianskoprávneho sporu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 3 C 6/03, predmetom ktorého   bolo   rozhodovanie   o   žalobe   o zaplatenie   pohľadávky   s jej   príslušenstvom vzniknutej zo zmluvy o poskytovaní právnej pomoci.

2. Ústavný súd posudzoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní aj s ohľadom na druhé kritérium - správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania - a nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľa   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

3.   Pokiaľ   ide   o postup   krajského   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.Podľa zistenia ústavného súdu bol spis v tejto veci doručený krajskému súdu 11. júla 2003. Krajský súd v predmetnej veci rozhodol až 20. júla 2005, t. j. po viac ako dvoch rokoch.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   obdobie   dvoch   rokov   nemožno   považovať   za primerané na štúdium spisu predchádzajúce vydaniu rozhodnutia krajského súdu a žiadne ďalšie procesné úkony krajským súdom v tomto období realizované neboli, prevažnú časť tohto obdobia je preto potrebné považovať za obdobie nečinnosti krajského súdu, ktoré malo   výrazný   vplyv   na   dĺžku   tohto   odvolacieho   konania.   Nečinnosť   krajského   súdu v označenom   období   bez   toho,   aby jeho   postupu   bránila   zákonná   prekážka   je   potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd s prihliadnutím ku svojej doterajšej judikatúre, v ktorej už vyslovil, že personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho,   či   postup   súdu   v konaní   bol   ústavne   súladný   (napr.   I. ÚS 127/04, I.   ÚS   156/02, III. ÚS 14/00), nemohol akceptovať námietku krajského súdu, že dĺžka tohto konania bola ovplyvnená „…stavom nevybavených vecí a personálnym obsadením súdu…“.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom krajského   súdu   v preskúmavanom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal tiež toho, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu   konať v predmetnej veci bez zbytočných   prieťahov. Ústavný súd v tejto súvislosti zistil,   že   v čase   jeho   rozhodovania   už   rozhodnutie   krajského   súdu   v tejto   veci   bolo účastníkom konania doručené. Za týchto okolností sa preto stalo rozhodovanie o tejto časti návrhu sťažovateľa bezpredmetným.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 200 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na dĺžku predmetného konania krajského súdu, berúc do úvahy konkrétne okolnosti   prípadu   povahu   tohto   sporu,   ako   aj   skutočnosť,   že   namietané   konanie   bolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy   30 000 Sk   za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56 ods. 4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Jozefom Kováčikom. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2005   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a spísanie   sťažnosti   a jej   podanie)   v súlade   s § 1 ods. 3,   § 11   ods. 2   a § 14   ods. 1   písm.   a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 2 501 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007