znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 130/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. M., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1 prvej   vety   Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn. 1 S 98/2004 z 8. februára 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. A. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2005 doručená sťažnosť Mgr. A. M. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 98/2004 z 8. februára 2005.

Zo sťažnosti   a z jej   príloh   vyplynulo,   že „Sťažovateľka   ako   zákonná   zástupkyňa mal. P. M., svojho syna v riadnom zápisnom termíne dňa 08. 02. 2003 prihlásila do prvého ročníka   na ZŠ   v mieste   trvalého   bydliska,   t. j.   ZŠ   P.   v B.   Z osobných   dôvodov však sťažovateľka požiadala aj o prijatie do I. ročníka svojho syna, listom doručeným dňa 28. 02. 2003 riaditeľku Základnej školy K. v B. PaedDr. A. S., riaditeľka základnej školy jej žiadosť prijala a požiadala sťažovateľku listom zo dňa 10. 03. 2003 o predloženie dokladov potrebných pre prijatie dieťaťa do I. ročníka základnej školy. Neuviedla však, v akej lehote je potrebné doklady predložiť. Dňa 17. 07. 2003 boli doručené riaditeľke ZŠ na K. v B. všetky   požadované   doklady.   Pošta   bola   riadne   prijatá.   Keďže   riaditeľka   ZŠ   zostala opakovane vo veci nečinná, opätovne dňa 02. 09. 2003 spolu so svojím synom navštívila riaditeľku   Základnej   školy   za   účelom   doriešenia   celej   situácie.   Riaditeľka   ZŠ   odmietla konať a prijať mal. P. M. do I. ročníka. Rozhodnutie o neprijatí však nevydala, ani iným spôsobom vo veci nerozhodla.   Podotýkame, že ZŠ na K. v B.   mala v tom čase aj voľné kapacity a možnosti pre prijatie mal. P. M. do školy“.

Následne sa „Sťažovateľka obrátila so svojím podnetom na preskúmanie zákonnosti postupu ZŠ na K. v B. a riaditeľky školy ako orgánu štátnej správy vo veci žiadosti o zápis dieťaťa   do I. ročníka   na Okresnú   prokuratúru   Bratislava II.   OP BA II   oznámila sťažovateľke   po preskúmaní   jej   podnetu,   že   skutočne   pri   vybavovaní   žiadosti   o zápis mal. P. M.   do I. ročníka   ZŠ   na K.   v B.   bol   porušený   zákon.   Ani   prokurátorskému upozorneniu však vyhovené nebolo a do dnešného dňa riaditeľka ZŠ rozhodnutie o prijatí, resp. neprijatí mal. P. M. do I. ročníka ZŠ nevydala. Prokuratúra podaním zo dňa 22. 12. 2003   len   sťažovateľke   oznámila,   že   nemá   žiadne   právne   prostriedky,   aby   mohla na nevyhovenie reagovať“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka podala krajskému súdu návrh (ktorý mu bol doručený   22. apríla 2004)   a domáhala   sa   ním,   aby „... vydal   po vykonanom   dokazovaní uznesenie,   v ktorom   zaviaže   riaditeľku   základnej   školy   na K.   v B.   rozhodnúť   o žiadosti zo dňa 24. 02. 2003 o prijatí mal. P. M., trvale bytom M., B., do I. ročníka Základnej školy na K. v B“.

Uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   1 S 98/2004   z 8. februára 2005   bol   návrh sťažovateľky na odstránenie nečinnosti orgánu verejnej správy ako nedôvodný zamietnutý. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 25. februára 2005.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   nesprávne   posúdil   vec,   keď   jej   návrh   zamietol argumentujúc   tým,   že „... podľa   jeho   názoru   nebola   sťažovateľka   na svojich   právach ukrátená, nakoľko jej syn už bol prijatý na ZŠ P. v B. Preto tým, že riaditeľka ZŠ na K. v B., ako   orgán,   ktorý   vykonáva   štátnu   správu   v prvom   stupni   a rozhoduje   o prijatí   žiaka do školy,   nevydala   rozhodnutie   o jeho   prijatí,   resp.   neprijatí,   neporušila   právo sťažovateľky“.

Sťažovateľka   nesúhlasí   s odôvodnením   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu a tvrdí, že jej ním bola „odňatá možnosť domáhať sa inštančného postupu na obci, ako na školskom úrade, ktorý vykonáva štátnu správu v druhom stupni vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhodol riaditeľ základnej školy, ktorej je príslušná obec zriaďovateľom“.

Na základe uvedeného skutkového stavu sťažovateľka dospela k záveru, „... že tým, že   Krajský   súd   v Bratislave   svojím   rozhodnutím   zamietol   jej   návrh   na odstránenie nečinnosti orgánu verejnej správy, bolo porušené základné ústavné právo jej mal. syna na vzdelanie v zmysle čl. 42 Ústavy SR, nakoľko využívanie práva na vzdelanie zahŕňa aj slobodu pri výbere príslušného vzdelávacieho zariadenia buď oprávnenou osobou, príp. jej rodičmi ako zákonnými zástupcami maloletého. Pri realizácii práva na vzdelanie konkrétnej osoby musí súd rešpektovať slobodu výberu školy“.

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po prijatí   veci   na ďalšie   konanie   zrušil označené uznesenie krajského súdu, „... ktorým bola sťažovateľka ako zákonná zástupkyňa mal. syna P. M.   poškodená na základnom ľudskom práve – práve na vzdelanie a priznal náhradu trov konania“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 98/2004   z 8. februára 2005   došlo   k   porušeniu   jej   základného   práva   (resp.   práva   jej maloletého syna, ktorého však ako účastníka konania neoznačila) na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1 prvej vety ústavy.

Podľa čl. 42 ods. 1 prvej vety ústavy „Každý má právo na vzdelanie“.

Na východiskách   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   posudzoval   pri predbežnom prerokovaní aj sťažnosť sťažovateľky, a za tým účelom preskúmal namietané rozhodnutie krajského súdu, ktorého kópia tvorila prílohu sťažnosti.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že: „Navrhovateľka sa podaným návrhom doručeným súdu dňa 22. 04. 2004 domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil odporcovi povinnosť rozhodnúť o jej žiadosti zo dňa 24. 02. 2003 o prijatie mal. P. M.   do I.   ročníka   Základnej   školy   na K. v B.   Poukázala   na § 250t   O. s. p. a uviedla, že odporca ako orgán štátnej správy v prvom stupni žiadosť o zápis dieťaťa doposiaľ   nevybavil,   neurčil   lehotu,   do ktorej   mali   byť chýbajúce   doklady   k   zápisu predložené,   zostal   vo veci   nečinný,   a preto   sa   domáha   vyslovenia povinnosti   orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Dňa   27. 05. 2004   doručil   odporca   súdu   vyjadrenie   k   návrhu,   v ktorom uviedol,   že v Mestskej   časti   BA   –   R.   bol   termín   zápisu   v dňoch   07. - 08. 02. 2003. Poukázal   na § 2   ods. 1   vyhl.   č. 143/1984   Zb.   v znení   neskorších   predpisov.   Zákonný zástupca je povinný zapísať dieťa v stanovenom termíne do základnej školy vo svojom územnom   obvode,   a to aj v prípade,   že   dieťa   túto   školu   nebude   navštevovať.   Ďalej uviedol, že žiak plní školskú dochádzku v základnej škole v školskom obvode, v ktorom má trvalé bydlisko. So súhlasom riaditeľa ZŠ, do ktorej sa hlási, môže žiak plniť povinnú školskú dochádzku v ZŠ mimo školského obvodu, v ktorom má trvalé bydlisko. Napokon poukázal   na potvrdenie   riaditeľa ZŠ   na P.   v B.,   podľa   ktorého   maloletý   syn navrhovateľky bol dňa 08. 02. 2003 zapísaný do I. ročníka Základnej školy na P. v B., ktorú v zmysle   zákona 542/1990   Zb.   v spojení   s vyhláškou   MŠ   SR   č. 143/1984   Zb. má s ohľadom na trvalé bydlisko maloletý navštevovať.

Podľa   § 250t   ods. 1   O. s. p.   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym   predpisom   tým,   že   je   v konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť   orgánu   verejnej   správy   vo veci   konať   a rozhodnúť.   Návrh   nie   je   prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Podľa § 250t ods. 3 veta štvrtá O. s. p. nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Skutočnosť, že maloletý syn navrhovateľky bol svojimi zákonnými zástupcami dňa 08. 02. 2003 (t. j. ešte pred podaním žiadosti o zápis maloletého do I. ročníka Základnej školy na K.   v B.)   zapísaný   do I.   ročníka   Základnej   školy   na P. v B.   (v mieste   svojho trvalého bydliska), čo vyplýva z potvrdenia riaditeľa tejto ZŠ z 11. 02. 2004, znamená, že   žiadosť   navrhovateľky   o prijatie   na Základnú   školu   na K.   v B.   stratila   význam a opodstatnenosť, pretože základný účel žiadosti - prijatie maloletého syna na základnú školu, už bol splnený. Navrhovateľka teda nebola ukrátená na svojich právach prípadnou nečinnosťou odporcu, keďže v čase, keď mal odporca rozhodnúť o jej žiadosti o prijatie maloletého   syna do školy,   bol   už   tento   riadne   zapísaný   na inej   škole   a o prijatí   mal rozhodnúť   riaditeľ   tejto   školy.   Nemožno   obísť   ani   skutočnosť,   že   zápis   do I. ročníka Základnej školy na K. v B. prebehol v dňoch 07. - 08. 02. 2003 a žiadosť navrhovateľky o zápis bol odporcovi doručený až dňa 03. 03. 2003.

Keďže navrhovateľka nebola na svojich právach ukrátená postupom odporcu, súd v zmysle § 250t ods. 3 veta štvrtá O. s. p. nedôvodný návrh zamietol a zároveň rozhodol o práve na náhradu trov konania, ktoré navrhovateľke nepriznal, keďže súd jej návrhu nevyhovel (§ 250t ods. 4 O. s. p.).“

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (I. ÚS 120/04). K tomu treba dodať, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť fyzickú osobu alebo právnickú osobu pred   skutkovými   a právnymi   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ich   pred   takými zásahmi   do ich   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné (m. m.   napr.   I. ÚS 230/04).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo veciach patriacich   do právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky so skutkovým zistením   a právnym   názorom   krajského   súdu,   teda   s jeho   interpretáciou   a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľky.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že postup krajského súdu pri   odôvodňovaní   jeho   uznesenia   sp. zn.   1 S 98/2004   z 8. februára 2005   bolo   potrebné považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Rovnako   nemožno   dospieť   ani k záveru,   že   by   bol   výklad   krajského   súdu   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný a neudržateľný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by   bolo   možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia § 250t ods. 1, 3 a 4 Občianskeho súdneho poriadku a jeho odôvodnenie krajským   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje   a na jeho   meritórne   preskúmanie   nie   je ústavný súd oprávnený.

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej základného práva podľa čl. 42 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 371/04).

Napokon ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou vyslovuje názor, že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl. 124   ústavy   v spojení   s čl. 127   ods. 1   ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (II. ÚS 78/05).

Keďže s ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského   súdu   nemá   žiadnu   vecnú   súvislosť   s tvrdeným   porušením   základného   práva sťažovateľky   na vzdelanie   podľa   čl. 42   ods. 1   prvej   vety   ústavy,   odmietol   jej   sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí   sťažnosti   bolo   bez právneho   dôvodu   zaoberať   sa   návrhom sťažovateľky na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. mája 2005