znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 130/04-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   V.   R.,   bytom   P.,   zastúpenej   advokátom JUDr. J. M., P., ktorou namieta porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi a rozsudkom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. P 1/02 a Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cop 29/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 21. januára 2004 doručené podanie JUDr. V. R. (ďalej len „sťažovateľka“) označené ako „Sťažnosť“, ktorým namietala porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. P 1/02 a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cop 29/03.

Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd „zistil   porušenie   práva   sťažovateľky na spravodlivé   súdne   konanie   a priznal   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   ako náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   za   spôsobené   prieťahy   v konaní a za porušenie   práva   na   vynesenie   rozhodnutia   súdom   na   základe   neúplne   zisteného skutkového stavu.

Aby zároveň skonštatoval, že uvedenými rozhodnutiami Okresného súdu Bardejov a Krajského súdu Prešov bol porušený zákon a práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie v súlade s článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Zároveň,   aby   uvedené   rozhodnutia   zrušil a vrátil vec na opätovné konanie a rozhodnutie vo veci“.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   P   1/02 z 27. januára 2003 bol zamietnutý návrh sťažovateľky o zvýšenie výživného na maloleté deti A. a M. R. proti otcovi Ing. J. R. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cop 29/03 zo 4. decembra 2003 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 31. decembra 2003. Podľa názoru sťažovateľky rozsudkami bol porušený zákon a v konaní vedenom na okresnom súde došlo aj k zbytočným prieťahom.

Predmetné   rozsudky   podľa   názoru   sťažovateľky   vychádzajú   z nedostatočne zisteného skutkového stavu, keďže okresný súd nevykonal všetky navrhované dôkazy a vykonané   dôkazy   nesprávne   vyhodnotil   a krajský   súd   tento   nedostatok   nenapravil. Krajský súd uviedol v rozsudku nepravdivý údaj o príjme otca maloletých detí. Súdy jednostranne vychádzali iba z tvrdení odporcu.

Okresný   súd   bol   dlho   nečinný,   následkom   čoho   došlo   v   konaní k zbytočným prieťahom.   Túto   skutočnosť   priznal   aj   predseda   okresného   súdu   v liste z 27. marca 2003.

Predmetná vec podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2004 bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie senátu ústavného súdu IV. ÚS, ktorého predsedom v roku 2004 je sudca Ján Luby.

Keďže sudca Ján Luby 2. marca 2004 oznámil predsedovi ústavného súdu dôvody svojho   vylúčenia   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   vedenej   na   ústavnom   súde pod sp. zn.   Rvp   101/04,   predseda   ústavného   súdu   v zmysle   rozvrhu   práce   pridelil námietku   zaujatosti   Jána   Lubyho   na   rozhodnutie   I.   senátu   ústavného   súdu,   ktorý uznesením   č.   k.   I. ÚS 54/04-6   z 10.   marca   2004   vylúčil   sudcu   ústavného   súdu   Jána Lubyho   z výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   vedenej   na   ústavnom   súde   pod sp. zn. Rvp 101/04. Predseda ústavného súdu preto v zmysle rozvrhu práce ústavného súdu   určil   29. marca 2004   na prejednanie   a   rozhodnutie   predmetnej   veci   za   predsedu IV. senátu ústavného súdu predsedu II. senátu ústavného súdu Alexandra Bröstla.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pre ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 od. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,   ktoré   označila   sťažovateľka,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/99).

1. Predmetom sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie o porušení jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. P 1/02.

Okresný súd v namietanej veci rozhodol rozsudkom 27. januára 2003. Vyhlásením rozsudku vo veci samej a jeho doručením [a úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním odvolania podľa § 209 a § 210 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“)]   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a dovolené   úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd nemohol vykonávať (výnimkou je postup podľa § 213 ods. 2 OSP, ktorý však v tejto veci neprichádzal do úvahy), a preto bolo potrebné vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu, že toto rozhodnutie bude napokon konečným   rozhodnutím   vo   veci   samej   aj   napriek   podanému   odvolaniu   a vykonaniu riadneho opravného konania (IV. ÚS 188/03).

Rozsudok   okresného   súdu   z   27. januára 2003   bol   na   základe   odvolania sťažovateľky   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Cop   29/03   4. decembra 2003 potvrdený.   Rozhodnutie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   31. decembra 2003. Rozhodnutím krajského súdu došlo k právoplatnému skončeniu veci bez toho, aby sa vec akýmkoľvek zákonom dovoleným spôsobom dostala späť na okresný súd.

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   (m.   m.   II.   ÚS   32/00,   III.   ÚS   116/01, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, III. ÚS 109/03) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy,   keď   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie základného   práva   označeným   orgánom   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným súdom) ešte trvalo. Preto ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že konanie,   v ktorom   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   bolo   právoplatne   skončené   ešte   pred   podaním   jeho   sťažnosti ústavnému   súdu   (sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu   21. januára   2004),   a teda k porušovaniu označeného základného práva už nedochádza, sťažnosť zásadne odmietne ako   zjavne neopodstatnenú (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádza   pritom z účelu   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ktorým,   ako   už   bolo uvedené, je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba alebo právnická   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci,   ktorý   (účel) sa dosiahne právoplatným rozhodnutím.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľka   v   ďalšej   časti   sťažnosti   namietala   porušenie   jej   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   P 1/02 a krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Cop 29/03 na tom základe, že okresný súd a krajský súd nevyhoveli všetkým jej dôkazným návrhom, pričom výsledok súdneho konania nie je v súlade s očakávaniami sťažovateľky.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že z ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkou účastníka konania.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. ústavnoprávnych princípov   konania (čl.   46   až 50 ústavy).   Táto právomoc ústavného súdu   však nie je spojená   so   vznikom   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   závery   všeobecných   súdov, ku ktorým   tieto   dospeli   na   základe   výkladu   a uplatňovania   zákonov,   ak   tento   výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprávne princípy (II. ÚS 54/02). Reálne uplatňovanie   a garantovanie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru nielen neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky preskúmal, či postup všeobecných súdov (okresného a krajského súdu) nebol svojvoľný a či mal oporu v zákone.

Okresný   súd   rozsudkom   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   zvýšenie   výživného. Rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   od   poslednej   úpravy   výživného   nedošlo   k podstatnej zmene   pomerov   na   strane   rodičov,   a krajský   súd   toto   rozhodnutie   potvrdil   podľa § 219 OSP ako vecne správne, keď po vyhodnotení právnej situácie konštatoval, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav.

Ústavný súd uzavrel, že označené rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   poukazovali   na   možnosť   porušenia   práv sťažovateľky   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   alebo   ktoré   by   svedčili   o porušení ústavnoprocesných   princípov   (čl.   46   až   50   ústavy).   Keďže   súčasťou   práva   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu vykonať všetky dôkazy označené účastníkom súdneho konania a keďže sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie z tohto dôvodu, bolo potrebné odmietnuť jej sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú (II. ÚS 153/03).

Ústavný súd napokon   v tejto súvislosti   pripomína,   že nie   je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať postupy a rozhodnutia všeobecných   súdov spôsobom akým to požaduje sťažovateľka, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov na ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. ústavnoprocesných princípov ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 251/03).

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2004