znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 130/03-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júla 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Prešovskej   kultúrnej   agentúry,   s.   r.   o.,   so   sídlom   P., zastúpenej advokátom JUDr. P. H., B., vo veci porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Zpz   457/Sro/02 v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 67/02, za účasti Okresného súdu v Prešove a Krajského súdu v Prešove, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Prešovskej kultúrnej agentúry, s. r. o.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2003 doručená   sťažnosť   Prešovskej   kultúrnej   agentúry,   s.   r.   o.,   so   sídlom   P.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   P.   H.,   B.,   vo   veci   porušenia   jeho   práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu v Prešove (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Zpz   457/Sro/02   v spojení   s postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 67/02.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   valné   zhromaždenie   sťažovateľa   rozhodlo na svojom zasadnutí konanom 29. januára 2002 o rozdelení obchodného podielu jediného doterajšieho spoločníka tejto obchodnej spoločnosti, ktorým je HORIZONT SLOVAKIA, a. s.,   so   sídlom   K.,   a zároveň   udelilo   súhlas s prevodom   časti   rozdeleného   obchodného podielu na spoločnosť RENTHOUSE PLUS, s. r. o., so sídlom B. Nadväzne na uvedené rozhodnutie   valného   zhromaždenia   sťažovateľa   previedla   spoločnosť   HORIZONT SLOVAKIA, a. s., na spoločnosť RENTHOUSE PLUS, s. r. o., časť svojho obchodného podielu, ktorý predstavoval 54 % podielu účasti na čistom obchodnom imaní spoločnosti sťažovateľa. Dňa 8. marca 2002 rozhodlo valné zhromaždenie sťažovateľa o zmene jeho konateľov a schválilo tiež nové znenie jeho spoločenskej zmluvy.

Na základe týchto skutočností podal sťažovateľ 13. marca 2002 okresnému súdu, obchodnému registru, návrh na zápis zmien v obchodnom registri v časti spoločníci, výška vkladu spoločníkov a štatutárny orgán spoločnosti. Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd „zisťoval   skutkový   a právny   stav   a vykonal   bez   prítomnosti   sťažovateľa   mimo pojednávania dokazovanie a návrh sťažovateľa uznesením zo dňa 28. 10. 2002 zamietol. Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ v plnom rozsahu odvolanie. Súd druhého stupňa   nevytýčil   pojednávanie,   na   ktorom   by   sa   sťažovateľ   mohol   ústne   vyjadriť k vykonanému dokazovaniu a zistenému skutkovému a právnemu stavu veci, a uznesením zo dňa 30. 01. 2003 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesenie súdu druhého stupňa bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 27. 03. 2003“.

V spojení s tým sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, „že vyššie uvedeným konaním došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   spravodlivé   konanie,   a to   najmä   práva na verejné prejednanie veci, práva byť prítomný na konaní a osobne a ústne prejednať svoju záležitosť a práva na verejné vyhlásenie rozsudku, ktoré sú zakotvené v ustanovení čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“ Sťažovateľ poukazuje na   to,   že   podľa   čl.   154c   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   je   dohovor súčasťou   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   a má   prednosť   pred   zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a základných slobôd.

Sťažovateľ   zdôrazňuje   najmä   to,   že „Konaním   súdov   bolo   spôsobené,   že   nielen verejnosti,   ale   dokonca   aj   účastníkovi   konania   –   sťažovateľovi   bolo   odňaté   právo   byť prítomný pri zisťovaní skutkového a právneho stavu veci a pri vykonávaní dôkazov, hoci nešlo o dôvod, pre ktorý by mohla byť verejnosť v zmysle ustanovenia čl. 6 ods. 1 vety druhej   Dohovoru   vylúčená.   K porušeniu   základného   ľudského   práva   sťažovateľa   došlo najmä   konaním   súdu   prvého   stupňa,   keď   súd   prvého   stupňa   telefonicky   preveroval skutočnosť, či na Notárskom úrade JUDr. H. H., bola osvedčená správnosť kópií plných mocí   predložených   súdu.   Toto   dokazovanie   urobil   súd   telefonicky   mimo   pojednávania. Sťažovateľa s týmto dôkazom súd neoboznámil a neumožnil mu, aby sa k nemu vyjadril“.

Podľa sťažovateľa je súčasťou jeho práva na spravodlivé súdne konanie i právo na osobný prístup k súdu, jeho výsluch a prejednanie veci v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   „vyčerpal   všetky   opravné   prostriedky,   ktoré   mu   zákon na   ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove je konečné a nemožno proti nemu podať žiaden riadny opravný prostriedok“.

S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví,   že v označených   konaniach   vedených   na okresnom   súde   a krajskom   súde   bolo porušené   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   upravené   v čl.   6   ods.   1   dohovoru. Zároveň žiada, aby ústavný súd rozhodnutia vydané v napadnutých konaniach zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo   všetkých   hľadísk   uvedených   v   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného súdu   v konaní   o sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   vyjadrenou   v čl.   127 ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľa, porušenie ktorých pred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tomu právu, porušenie ktorého sťažovateľ namietal (t. j. právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy),   neposkytujú   všeobecné   súdy   na   základe   jemu   dostupných   opravných prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne   prostriedky   nápravy   namietaného   porušenia jeho práva (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že hoci sťažovateľ na ochranu svojho práva proti uzneseniu prvostupňového súdu (ktorým bol   zamietnutý   jeho   návrh   na   vykonanie   zápisu   zmien   v obchodnom   registri   v časti spoločníci,   výška   vkladu   spoločníkov   a štatutárny   orgán   spoločnosti)   využil   odvolanie podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), nevyužil však dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. OSP.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najmä v tom, že okresný súd „zisťoval skutkový a právny stav a vykonal bez   prítomnosti   sťažovateľa   mimo   pojednávania   dokazovanie...“,   a tiež   v tom,   že   „Súd druhého stupňa nevytýčil pojednávanie, na ktorom by sa sťažovateľ mohol ústne vyjadriť k vykonanému dokazovaniu a zistenému skutkovému a právnemu stavu veci...“

Podľa   §   200b   OSP   rozhoduje   súd   v konaní   vo   veciach   obchodného   registra   bez pojednávania.

Ústavný súd však zastáva názor,   že toto procesné pravidlo nemení nič na tom, že ak registrový súd vykonáva dokazovanie (za účelom zisťovania sporných skutočností alebo zisťovania, či sú splnené predpoklady pre zápis), musí sa v takomto prípade v súlade s ustanovením § 122 ods. 1 OSP nariadiť pojednávanie.

Pod právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom stanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný na vykonávaní dokazovania (§ 122 ods. 1 OSP) vrátane práva klásť   svedkom   a   účastníkom   otázky   (§   126   ods.   3   OSP)   a   k   navrhovaným   a   už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať (§ 123 OSP a § 129 ods. 1 OSP). Z toho dôvodu musí mať účastník konania možnosť byť prítomný na dokazovaní vo veci. Pokiaľ sa tak nestalo, je takéto pochybenie možné označiť ako postup súdu, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že sťažovateľ mal s ohľadom   na konkrétne okolnosti   tohto prípadu   v systéme všeobecného   súdnictva   k dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy svojho práva, porušenie ktorého v konaní pred ústavným súdom namietal. Týmto účinným opravným prostriedkom nápravy bolo v danom prípade dovolanie podľa § 236 a nasl. OSP, ktoré však sťažovateľ nepodal.

Podľa názoru ústavného súdu mal účastník využiť možnosť podať proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Cob 67/02 z 30. januára 2003, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP (odňatie možnosti účastníkov konania konať pred súdom postupom súdu). V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00).

Na základe podaného dovolania môže   (ale tiež nemusí)   dôjsť k naplneniu účelu sledovaného sťažovateľom v konaní o sťažnosti v inom súčasne prebiehajúcom konaní, a to predovšetkým k zrušeniu uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Cob 67/02 z 30. januára 2003. Tento   záver   potvrdzuje   aj   §   243b   OSP,   ktorý   umožňuje   dovolaciemu   súdu   zrušovať rozhodnutia   odvolacieho   súdu   a vrátiť   mu   vec   na   ďalšie   konanie.   V rozsahu   svojho preskúmavacieho   oprávnenia   sa   dovolací   súd   v podstate   musí   vyrovnať   s rovnakými skutkovými   a právnymi   argumentmi,   ako   sťažovateľ   uvádza   v konaní   pred   ústavným súdom.

Pri   hodnotení   účinnosti   tohto   opravného   prostriedku   prihliadol   ústavný   súd   aj na judikatúru všeobecných súdov (vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho),   podľa   ktorej   dovolanie   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   je   prípustné (a súčasne aj dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f) OSP, ktorá rovnako ako ďalšie taxatívne uvedené dôvody v citovanom ustanovení OSP spôsobuje   tzv.   zmätočnosť   rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   K týmto   vadám   prihliada dovolací súd z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá OSP). Podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil   účastníkom   konania realizáciu   procesných   práv,   ktoré   im   Občiansky   súdny   poriadok   priznáva   (napr.   právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom   a pod.;   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 30.   januára   2002 sp.   zn.   5   Cdo   147/01   uverejnený   v Zbierke   stanovísk   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2003, č. 23, str. 37).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti prijal záver, že sťažovateľ mal v systéme   všeobecného   súdnictva   k dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   ochranu svojho   základného   práva,   porušenie   ktorého   v konaní   pred   ústavným   súdom   namietal. Týmto   účinným   opravným   prostriedkom   bolo   v danom   prípade   dovolanie   podľa   §   236 a nasl. OSP, ktoré však sťažovateľ nepodal. Preto je právomoc ústavného súdu v takomto prípade so zreteľom na čl. 127 ods. 1 ústavy vylúčená.

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľom označených rozhodnutí a vrátení veci na ďalšie konanie vyplýva z čl. 127 ods. 2 ústavy a prichádzalo by do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2003