znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 13/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. T. a J. T., N., zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. D. B., s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. D. B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 32 P 66/2010   a jeho   uznesením   z 13.   novembra   2012   a postupom   Krajského   súdu v Trenčíne   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 CoP 2/2013   a jeho   uznesením   z 5.   februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. T. a J. T.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2013 doručená sťažnosť Ing. D. T. a J. T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 19   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 8   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   32 P 66/2010   a jeho   uznesením   z 13. novembra   2012 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 2/2013 a jeho uznesením z 5. februára 2013.

Sťažovatelia v úvode sťažnosti uvádzajú: „Dňa 21. 11. 2009 sa v Nemocnici... narodilo dieťa... Matka po pôrode zanechala maloletého   chlapca   v   zdravotníckom   zariadení   a   požiadala   o   utajenie   svojej   totožnosti v súvislosti s pôrodom. Následne Okresný súd Partizánske rozsudkom zo dňa 26. 11. 2009 určil meno a priezvisko dieťaťa...

Dňa 03. 12. 2009 Okresný súd Partizánske na podnet Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske nariadil predbežné opatrenie, ktorým sa maloletý..., toho času 13 dní po narodení, zveruje do starostlivosti sťažovateľov – zapísaných do zoznamu žiadateľov o náhradnú rodinnú starostlivosť. Od momentu vydania predbežného opatrenia sa maloletý nachádza nepretržite v osobnej starostlivosti sťažovateľov.“

Ďalej   z   obsahu   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   v   súlade   s   nariadeným predbežným   opatrením   Okresného   súdu   Partizánske   sp. zn.   6 P 214/2009   z 3.   decembra 2009 (ďalej len „predbežné opatrenie Okresného súdu Partizánske“) podali sťažovatelia 11. decembra 2009 Okresnému súdu Partizánske v súlade s § 103 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o rodine“) návrh na zverenie maloletého do ich predosvojiteľskej (predadopčnej) starostlivosti. Dňa 30. decembra 2009 biologická matka maloletého v zmysle § 23 ods. 6 zákona č. 576/2004   Z. z.   o   zdravotnej   starostlivosti,   službách   súvisiacich   s   poskytovaním zdravotnej   starostlivosti   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov odvolala svoju žiadosť o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom v šiestom týždni po pôrode a súčasne na Matričnom úrade v P. určila meno a priezvisko maloletého...Dňa   25.   januára   2010   Okresný   súd   Partizánske   preniesol   svoju   príslušnosť na okresný   súd,   keďže v obvode   tohto súdu   sa   maloletý nachádzal, pričom   v dôsledku následného   sporu   o   miestnu   príslušnosť   krajský   súd   rozhodol   uznesením   č. k. 5 Nc/13/2010-29   z   28.   apríla   2010   tak,   že   miestne   príslušným   na konanie   vo   veci starostlivosti o maloletého je okresný súd.

Ďalej   sťažovatelia   poukázali   na   to,   že   28.   januára   2010   bol   právny   zástupca biologických   rodičov   maloletého   listom   Nemocnice...   informovaný   o   mieste   pobytu maloletého   u sťažovateľov.   Dňa   22.   februára   2010   právny   zástupca   sťažovateľov kontaktoval listom právneho zástupcu biologických rodičov na účely riešenia vzniknutej situácie. Biologickí rodičia na uvedený list neodpovedali. Dňa 1. marca 2010 biologickí rodičia maloletého určili otcovstvo maloletého dieťaťa tak, že jeho otcom je... a maloletému určili meno... (Podľa § 91 ods. 1 Zákona o rodine za otca dieťaťa sa považuje muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov. Podľa § 91 ods. 2 zákona o rodine súhlasné vyhlásenie rodičov musí byť urobené pred matričným úradom alebo pred súdom.) Podaním   z   11.   marca   2010   biologickí   rodičia   maloletého   vstúpili   do   konania   o návrhu sťažovateľov na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti a zároveň podali návrh   na zrušenie predbežného opatrenia, ktorým   bol maloletý zverený do starostlivosti sťažovateľov.

Okresný súd uznesením sp. zn. 32 P 199/2010 zo 6. augusta 2010 zrušil predbežné opatrenie Okresného súdu Partizánske, na základe ktorého bol maloletý zverený do osobnej starostlivosti sťažovateľov. Krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoP 81/2010 z 21. septembra 2010   zrušujúce   uznesenie   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   predbežné   opatrenie   vydané Okresným súdom Partizánske nezrušil a maloletého ponechal v starostlivosti sťažovateľov.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že „Listom zo dňa 17. 08. 2010 sa biologickí rodičia sa po prvý krát pokúsili o kontakt s maloletým u sťažovateľov. V liste biologickí rodičia vyzvali sťažovateľov,   aby   maloletého   odovzdali   do   opatery   biologických   rodičov.   Následne,   až koncom   augusta   2010,   biologickí   rodičia   prejavili   záujem   sa   s   maloletým   stretnúť a navštívili sťažovateľov v mieste ich trvalého pobytu. V období mesiacov február až august 2010   sa   biologickí   rodičia   nijakým   spôsobom   o   dieťa   nezaujímali,   nekontaktovali sťažovateľov a nepokúsili sa s maloletým stretnúť.

V   dôsledku   vyššie   uvedeného   Okresný   súd   Trenčín   vydal   uznesenie   zo   dňa 26. 05. 2011 (sp. zn. 32 P 66/2010-175), v ktorom vyhodnotil konanie biologických rodičov ako   neprejavovanie   skutočného   záujmu   o   maloletého   a   v   zmysle   § 102   ods. 1   písm. a) a v spojení   s   § 102   ods. 3   ustanovil   maloletému   opatrovníka,   ktorý   je   oprávnený   dať namiesto rodičov súhlas na zverenie mal... do predosvojiteľskej starostlivosti sťažovateľom. V   odôvodnení   uznesenia   súd   uvádza,   že   biologickí   rodičia   neprejavili   skutočný   záujem o maloletého počas obdobia od mesiaca február 2010 až do augusta 2010, pričom úkony ako určenie mena a priezviska dieťaťa, určenie otcovstva, či podanie návrhu na zrušenie predbežného opatrenia vykonané v predmetom období súd považoval len za formálny, nie však za skutočný záujem rodičov o dieťa, ktorý nemožno považovať za právne relevantné prejavenie záujmu.“.

Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podali   biologickí   rodičia   odvolanie, na základe ktorého   krajský   súd uznesením   sp. zn.   4 CoP 60/2011   z 20.   septembra   2011 zrušil   uznesenie   okresného   súdu   o   ustanovení   opatrovníka   s   odôvodnením,   že   konanie biologických   rodičov   spočívajúce   v podniknutí právnych   krokov   (utajenie osoby   matky v súvislosti s pôrodom, využitie svojho práva na odvolanie žiadosti o utajenie, súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve, návrh na zrušenie predbežného opatrenia) odvolací súd považuje   za   prejavovanie   skutočného   záujmu,   keďže   ním   preukázali   rodičovský   vzťah k maloletému dieťaťu.

Proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   podali   sťažovatelia   dovolanie,   ktoré   bolo uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 2 Cdo 20/2012   z 31.   mája   2012   ako   neprípustné   odmietnuté.   Uvedené   uznesenie najvyššieho súdu napadli sťažovatelia sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, avšak ich sťažnosť bola uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 421/2012 z 12. septembra 2012 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Okresný   súd   v   konaní   o   zverenie   maloletého   do   predosvojiteľskej   starostlivosti sťažovateľov uznesením sp. zn. 32 P 66/2010 z 13. novembra 2012 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľov na predosvojiteľskú starostlivosť“) návrh sťažovateľov na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti zamietol.

Proti   uvedenému   prvostupňovému   uzneseniu   z   13.   novembra   2012   podali sťažovatelia   v   zákonnej   lehote   odvolanie,   domáhajúc   sa,   aby   odvolací   súd   ich   návrhu vyhovel a maloletého zveril do ich predosvojiteľskej starostlivosti. Sťažovatelia v odvolaní opätovne   argumentovali   formálnosťou   záujmu   biologických   rodičov   o   maloletého v rozhodnom období mesiacov február 2010 až august 2010. Sťažovatelia zároveň vyzvali odvolací súd, aby bral do úvahy vzniknuté rodinné väzby, ktoré vznikli medzi maloletým a nimi,   a   súčasne   poukazovali   na záujem   maloletého   dieťaťa   a   na   negatívny   dopad rozhodnutia súdu na jeho ďalší vývin. Sťažovatelia zdôrazňovali najmä skutočnosť, ktorá v konaní nebola sporná, a to, že maloletý ich považuje za svojich skutočných rodičov, že sú jeho primárnymi vzťahovými osobami, a napokon, že medzi maloletým a nimi je vytvorené silné citové puto, ktoré je rovnaké ako puto vytvorené medzi biologickými rodičmi a deťmi.

Krajský   súd   v   konaní o   odvolaní   sťažovateľov   uznesením   sp. zn.   17 CoP 2/2013 z 5. februára 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 5. februára 2013“) rozhodol tak, že napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   o zamietnutí   ich   návrhu   na   predosvojiteľskú starostlivosť potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na to, že „maloletý má v súčasnosti 3,5 roka. Od svojich 13 dní po narodení je nepretržite v osobnej starostlivosti sťažovateľov, a to na základe   právoplatného   a   vykonateľného   rozhodnutia   súdu.   Sťažovatelia   maloletému vytvorili   stabilné   rodinné   zázemie,   obklopujú   ho   láskou   a   starostlivosťou,   adekvátne reagujú   na   jeho   potreby   a   zabezpečujú   jeho   všestranný   vývin.   Ako   bolo   preukázané   v konaní, maloletý je u sťažovateľov spokojný, veľmi dobre prospieva, napreduje po fyzickej i mentálnej stránke. Sťažovatelia vo svojom domove vytvorili rodinné, sociálne a bytové pomery   k   výchove   maloletého.   Do   starostlivosti   sťažovateľov   bol   maloletý   zverený na základe rozhodnutia súdu, pričom sťažovatelia splnili podmienky, ktoré zákon vyžaduje pre to, aby bol maloletý zverený do predosvojiteľskej starostlivosti sťažovateľov (podali v zákonnej lehote návrh na zverenie do predosvojiteľskej starostlivosti, vytvorili maloletému vo   svojej   rodine   adekvátne   podmienky).   Sťažovatelia   od   počiatku   súdneho   konania s maloletým   prejavili   záujem,   aby   bol   maloletý   zverený   do   ich   starostlivosti,   aby   si maloletého mohli osvojiť a stať sa jeho rodičmi v právnom slova zmysle.“.

Podľa sťažovateľov je nepochybné a zároveň prirodzené, že si počas doby, v ktorej je maloletý v ich starostlivosti, vytvorili k nemu silné citové väzby, podriadili svoj rodinný a súkromný   život   jeho   potrebám,   poskytujú   mu   domov,   lásku,   starostlivosť   a opateru. Sťažovatelia zastávajú názor, že „postupom súdu v predmetnej veci a vyššie uvedeným prekvapivým   rozhodnutím   súdu   (ostatným   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   v spojení s ostatným   uznesením   Krajského   súdu   Trenčín)   o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľov na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti došlo k zásadnému zásahu do ich rodinného   a   súkromného   života.   Tento   zásah   sťažovatelia   v   decembri   roku   2009,   kedy podávali   návrh   na   zverenie   maloletého   do   predosvojiteľskej   starostlivosti   nemohli predvídať, neboli naň nijakým spôsobom pripravení. Sťažovatelia sú si vedomí, že nastali objektívne   okolnosti,   ktoré   nezávisle   od   postupu   súdu   spôsobili,   že   nedošlo   k   zvereniu maloletého   do   ich   starostlivosti   rozhodnutím   súdu   vo   veci   samej   (konkrétne   odvolanie žiadosti o utajenie pôrodu biologickou matkou a vstup biologických rodičov do konania) a hoci   nesúhlasia   s   takýmto   rozhodnutím   a   považujú   ho   za   nesprávne,   podaním   tejto sťažnosti sa neusilujú o zjednanie nápravy... postup súdu v predmetnej veci neodstraňoval ich   stav   právnej   neistoty.   Naopak   súd   svojím   konaním   dopustil,   že   medzi   sťažovateľmi a maloletým   došlo   k   prirodzenému   vytvoreniu   citových   väzieb,   k   vzniku   rodičovského vzťahu.   Súd   sa svojím   postupom v konaní   tejto   skutočnosti nesnažil nijakým   spôsobom zabrániť,   predísť   jej,   zmätočným   rozhodovaním   vo   veci   starostlivosti   o   maloletého sťažovateľov utvrdzoval v presvedčení, že ich starostlivosť o maloletého bude pokračovať a v končenom dôsledku však rozhodol v neprospech sťažovateľov.“.

Sťažovatelia   sú   presvedčení,   že „je   úlohou   štátu   prostredníctvom   jeho   orgánov chrániť a rešpektovať Ústavou SR garantované práva a slobody osôb, pričom opísaným postupom   súdu   bolo   ústavné   právo   sťažovateľov   porušené.   Uvedené   konanie   súdu   je zásahom do rodinného a súkromného života sťažovateľov, ktorý nemôže byť v demokratickej spoločnosti   prijateľný... Sťažovatelia   počas   celého   vyššie   uvedeného   obdobia,   ako   aj v súčasnej   situácii   prežívajú   značné   psychické   príkorie,   ktoré   je   spôsobené   necitlivým a najmä nezákonným postupom súdu v predmetnej veci. Poukazujeme na ustanovenie § 176 ods.3 O. s. p., podľa ktorého Ak zákon neustanovuje inak, vo veciach starostlivosti súdu o maloletých rozhodne súd bez zbytočného odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia   konania.   Vo   veciach   určeniu   mena   alebo   priezviska   maloletého   dieťaťa a ustanovenia   poručníka   maloletému   dieťaťu   rozhodne   súd   do   30   dni   odo   dňa   začatia konania.   Konanie   možno   predĺžiť,   len   ak   z   vážnych   dôvodov   a   z   objektívnych   príčin nemožno vykonať dôkazy. Súd začne vykonávať úkony na vykonanie dôkazov bezodkladne po začatí konania a na ustanovenie § 176 ods. 4 O. s. p., podľa ktorého Ak sú splnené všetky náležitosti návrhu na začatie konania o zverení dieťaťa do starostlivosti budúceho osvojiteľa, súd rozhodne bez zbytočného odkladu, najneskôr do troch mesiacov od podania takého návrhu; inak do troch mesiacov odo dňa, keď bol návrh doplnený alebo opravený.“.

Sťažovatelia na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd   rozhodol,   že   ich   základné   právo „na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   bolo   v   konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín a v konaní na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 32 P 66/2010 vo veci starostlivosti súdu o maloletého... (predtým...) porušené.

Súd priznáva sťažovateľom podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- €.

Súd   priznáva   odmenu   a   náhradu   hotových   výdavkov   právnemu   zástupcovi sťažovateľa Advokátska kancelária JUDr. D. B., s. r. o...“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   postupom   okresného   súdu a krajského   súdu   vo   veci   starostlivosti   o maloletého   bolo   porušené   ich   základné   právo na ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a   rodinného   života   podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj právo na rešpektovanie ich súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). V tomto ohľade sťažovatelia označili za porušovateľov svojich práv tak   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   s tým,   že   tieto   práva   boli   porušené   ich   postupom v konaní vo veci starostlivosti súdu o maloletého vedenom okresným súdom pod sp. zn. 32 P 66/2010.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy (aj v spojení s právom   podľa čl. 8   ods. 1   dohovoru)   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   upriamiť pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplynie   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil aj ústavnoprocesné   princípy   postupu   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48   ústavy.   V   opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery   v   rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy.

Sťažovatelia v petite sťažnosti síce neoznačili porušenie žiadneho z článkov ústavy zakotvujúcich princípy spravodlivého procesu, ale ústavný súd napriek tomu s prihliadnutím na   požiadavku   materiálneho   chápania   ochrany   základných   práv   sťažovateľov   pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažnosti k preskúmaniu prípadného ústavnoprávneho rozmeru ich námietok k postupu všeobecných súdov z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mohli mať za následok odmietnutie sťažnosti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní rozhodol:

- uznesením   č. k.   32 P 199/2010-54   zo 6.   augusta   2010   (ďalej   len   „uznesenie okresného súdu zo 6. augusta 2010“), ktorým zrušil predbežné opatrenie Okresného súdu Partizánske   v časti   nariadenia   predbežného   opatrenia   podľa   § 76   ods. 1   písm. b) Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   ktorým   bol   maloletý   odovzdaný do starostlivosti sťažovateľov,

- uznesením č. k. 32 P 66/2010-175 z 26. mája 2011, v ktorom vyhodnotil konanie biologických   rodičov   ako   neprejavovanie   skutočného   záujmu   o   maloletého   a   v zmysle   § 102   ods. 1   písm. a)   zákona   o rodine   a   v   spojení   s   § 102   ods. 3   OSP ustanovil maloletému opatrovníka, ktorý je oprávnený dať namiesto rodičov súhlas na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti sťažovateľom,

- uznesením   č. k.   32 P 66/2010-272   z 13.   novembra   2012,   ktorým   návrh sťažovateľov na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti zamietol, pretože biologickí „rodičia súhlas k predadopčnej starostlivosti nedali“.

Krajský súd v napadnutom konaní rozhodol:

- uznesením sp. zn. 19 CoP 81/2010 z 21. septembra 2010, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu zo 6. augusta 2010 tak, že nezrušil predbežné opatrenie Okresného súdu Partizánske   v časti   nariadenia   predbežného   opatrenia   podľa   § 76   ods. 1   písm. b)   OSP, ktorým bol maloletý odovzdaný do starostlivosti sťažovateľov,

- uznesením sp. zn. 4 CoP 60/2011 z 20. septembra 2011, ktorým zrušil uznesenie okresného   súdu   č. k.   32 P 66/2010-175   z 26.   mája   2011   o   ustanovení   opatrovníka s odôvodnením,   že   konanie   biologických   rodičov   spočívajúce   v   podniknutí   právnych krokov (utajenie osoby matky v súvislosti s pôrodom, využitie svojho práva na odvolanie žiadosti o utajenie, súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve, návrh na zrušenie predbežného opatrenia)   považuje   za   prejavovanie   skutočného   záujmu,   keďže   sa   ním   prejavil   ich rodičovský vzťah k maloletému dieťaťu,

- uznesením   z 5.   februára   2013,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľov na predosvojiteľskú starostlivosť.

II.1 K napadnutému postupu okresného súdu

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označeného   základného   práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   32 P 66/2010 ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Princíp   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V okolnostiach daného prípadu mohli sťažovatelia využiť opravný prostriedok, ktorý pripúšťa § 201 OSP, t. j. odvolanie, čo aj urobili. Právomoc krajského súdu na preskúmanie rozhodnutí a postupov okresného súdu, proti ktorým podali sťažovatelia odvolanie, teda vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému   postupu   okresného   súdu   v označenom   konaní   odmietol   podľa   § 25   ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 566/2012).

II.2 K napadnutému postupu krajského súdu

Ako   už   bolo   uvedené,   krajský   súd   v   predmetnej   veci   konal   pri   rozhodovaní o odvolaniach,   výsledkom   ktorého   boli   jeho   uznesenia   sp. zn.   19 CoP 81/2010 z 21. septembra 2010, sp. zn. 4 CoP 60/2011 z 20. septembra 2011 a sp. zn. 17 CoP 2/2013 z 5. februára 2013.

II.2.1   K napadnutému   postupu   krajského   súdu   v konaniach   vedených   pod sp. zn. 19 CoP 81/2010 a sp. zn. 4 CoP 60/2011

V   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   19 CoP 81/2010   krajský   súd   rozhodol   o odvolaní opatrovníka   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo   6.   augusta   2010,   ktorým   bolo   zrušené predbežné opatrenie Okresného súdu Partizánske v časti nariadenia predbežného opatrenia podľa   § 76   ods. 1   písm. b)   OSP,   ktorým   bol   maloletý   odovzdaný   do   starostlivosti sťažovateľov.   Krajský   súd   rozhodol   tak,   že   predbežné   opatrenie   Okresného   súdu Partizánske   nezrušil,   čím   maloletého   ponechal   v starostlivosti   sťažovateľov,   a to   až do rozhodnutia vo veci samej.

V   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 CoP 60/2011 krajský   súd   rozhodol   o odvolaní biologických rodičov maloletého proti uzneseniu okresného súdu č. k. 32 P 66/2010-175 z 26. mája 2011, ktorým bol maloletému ustanovený opatrovník.

Krajský   súd   postupom,   ktorého   výsledkom   bolo   uznesenie   sp. zn.   4 CoP 60/2011 z 20.   septembra   2011,   zrušil   odvolaním   (biologických   rodičov)   napadnuté   uznesenie okresného súdu. Predmetné uznesenie krajského súdu, ako aj jeho postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, napadli sťažovatelia pred najvyšším súdom, keď podali proti nemu dovolanie. Toto dovolanie však bolo uznesením dovolacieho súdu sp. zn. 2 Cdo 20/2012 z 31. mája 2012   ako   neprípustné   odmietnuté.   Sťažovatelia   taktiež   podali   proti   dovolaciemu rozhodnutiu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorá bola uznesením ústavného súdu sp. zn.   III. ÚS 421/2012   z 12.   septembra   2012   odmietnutá   ako   zjavne   neopodstatnená. Neústavnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 CoP 60/2011 z 20. septembra 2011 však sťažovatelia v sťažnosti nenamietali.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané zjavne neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

V   súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľov odovzdaná na poštovú prepravu 15. apríla 2013 je, pokiaľ ide o túto časť sťažnosti, podaná oneskorene, keďže napadnuté konania boli právoplatne skončené v roku 2010, resp. v roku 2011, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

II.2.2 K napadnutému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP 2/2013

Naostatok   krajský   súd   v konaní   vo   veci   starostlivosti   o maloletého   rozhodol o odvolaní sťažovateľov podanom proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí ich návrhu na   predosvojiteľskú   starostlivosť,   výsledkom   ktorého   bolo   jeho   uznesenie   z 5. februára 2013.

Krajský   súd   vo   svojom   uznesení   z   5.   februára   2013   najprv   odcitoval   príslušné ustanovenia zákona o rodine, a to:

„§ 103 ods. 1 Zákona o rodine (podľa ktorého) pred rozhodnutím súdu o osvojení musí byť maloleté dieťa najmenej po dobu 9 mesiacov v starostlivosti budúceho osvojiteľa. Náklady spojené s predosvojiteľskou starostlivosťou uhrádza budúci osvojiteľ.

Podľa § 103 ods. 2 Zákona o rodine o zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti budúcich   osvojiteľov   podľa   odseku   1/   rozhodne   na   návrh   budúceho   osvojiteľa   súd; ustanovenia § 101 a § 102 sa použijú primerane.

Podľa   § 101   ods. 1   Zákona   o   rodine   na   osvojenie   je   potrebný   súhlas   rodičov osvojovaného maloletého dieťaťa,   ak   tento zákon   neustanovuje inak.   Rovnako potrebný na osvojenie je súhlas maloletého rodiča maloletého dieťaťa, ak tento zákon neustanovuje inak. Odvolať súhlas možno len do času, kým nie je maloleté dieťa umiestnené na základe rozhodnutia súdu do starostlivosti budúcich osvojiteľov.

Podľa § 102 ods. 1 Zákona o rodine na osvojenie nie je potrebný súhlas rodičov osvojovaného maloletého dieťaťa ani súhlas rodiča maloletého dieťaťa, ak a/ najmenej počas   6   mesiacov   neprejavovali   skutočný   záujem   o   maloleté   dieťa   najmä   tým,   že   ho nenavštevovali, neplnili si pravidelne a dobrovoľne vyživovaciu povinnosť k mal. dieťaťu a nevynaložili úsilie upraviť si svoje rodinné a sociálne pomery tak, aby mohli osobne vykonávať   starostlivosť   o   maloleté   dieťa,   ak   im   v   prejavení   záujmu   nebránila   závažná prekážka, alebo b/ počas najmenej dvoch mesiacov po narodení dieťaťa neprejavili o dieťa žiadny záujem, ak im v prejavení záujmu nebránila závažná prekážka, alebo c/ ak dajú súhlas na osvojenie vopred bez vzťahu k určitým osvojiteľom.“

Ďalej   krajský   súd   uviedol,   že   v „§ 103   ods. 1   Zákona   o   rodine   je   upravená predbežná,   tzv.   predosvojiteľská   (predadopčná)   starostlivosť   budúcich   osvojiteľov o maloleté dieťa, ktoré chcú osvojiť. V jej priebehu sa má ukázať, či prípadné osvojenie dieťaťa   bude   úspešné.   Pokiaľ   ide   o   súhlas   zákonných   zástupcov   maloletého   dieťaťa s predadopčnou starostlivosťou, je v ust. § 103 ods. 2 Zákona o rodine odkaz na § 101 a § 102, ktoré sa na konanie o predadopčnej starostlivosti vzťahujú.

Z   citovaných   zákonných   ustanovení   vyplýva,   že   k   zvereniu   maloletého   dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti (za použitia § 101 a § 102 Zákona o rodine) môže dôjsť buď na základe súhlasu rodičov maloletého dieťaťa, ktorý nie je potrebný len v prípade výnimiek, uvedených v ust. § 102 ods. 1 Zákona o rodine.

V   preskúmavanej   veci   je   nepochybné,   že   rodičia   maloletého   dieťaťa   súhlas so zverením   maloletého   do   predosvojiteľskej   starostlivosti   nedali;   túto   skutočnosť nenamietajú ani navrhovatelia. Je potom potrebné skúmať, či v danej veci existuje niektorá z výnimiek uvedených v ust. § 102 ods. 1 Zákona o rodine, kedy by dieťa mohlo byť zverené do starostlivosti budúceho osvojiteľa v rámci predosvojiteľskej starostlivosti aj bez súhlasu rodičov.“.

Z vykonaného dokazovania bolo krajskému súdu zrejmé, že „sa nejedná o výnimky uvedené v ust. § 102 ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona o rodine; medzi účastníkmi bola sporná skutočnosť,   či   existuje   výnimka   uvedená   v   ust.   § 102   ods. 1   písm. a/   Zákona   o   rodine, spočívajúca v tom, že rodičia maloletého dieťaťa počas najmenej 6 mesiacov neprejavovali skutočný záujem o maloleté dieťa“.

Krajský súd poukázal na to, že k tejto otázke sa vyslovil odvolací súd už vo svojom rozhodnutí č. k. 4 CoP 60/2011-193 z 20. septembra 2011, keď zaujal názor, že «konanie biologických rodičov maloletého... v období po narodení dieťaťa až do konca augusta 2010 je treba považovať za prejavovanie skutočného záujmu, ktorým biologickí rodičia prejavili rodičovský vzťah k maloletému dieťaťu. Poukázal pritom na skutočnosť, že pri posudzovaní „neprejavovania skutočného záujmu“ je treba vychádzať z už existujúcej judikatúry, ktorá sa   týmito   otázkami   zaoberá,   keď   prejavom   skutočného   záujmu   o   dieťa   nemusí   byť   len priamy styk rodiča s dieťaťom, ale aj iné konanie rodiča, z ktorého vyplýva, že si k dieťaťu zachoval rodičovský vzťah. Preto aj „skutočný záujem“ je treba v danej veci posudzovať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktoré vyšli najavo. Uviedol, že z obsahu spisu nepochybne   vyplýva,   že   matka   dieťaťa   požiadala   v   zmysle   zákona   č. 576/2004   Z. z. o zdravotnej   starostlivosti,   službách   súvisiacich   s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom; zároveň však v zmysle uvedeného zákona využila svoje právo a v stanovenej lehote (6 týždňov), odvolala svoju žiadosť o utajenie jej osoby v súvislosti s pôrodom a požiadala, aby jej bolo oznámené, kde sa nachádza mal. dieťa v súčasnej dobe. Nasledoval potom dodatočný zápis do knihy narodení, kde bola uvedená L. H. ako matka maloletého, ďalej bolo určené meno maloletého „...“, a zároveň dňa 01. 03. 2010 súhlasným vyhlásením rodičov pred Matričným úradom P. bol určený otec dieťaťa B. H. Rodičia sa tiež dohodli, že maloletý sa bude volať „...“. O tom, že maloletý bol odovzdaný do starostlivosti navrhovateľov, sa rodičia dozvedeli listom Nemocnice... zo dňa   28. 01. 2010   a   dňa   10. 03. 2010   rodičia   podali   návrh   na   zrušenie   predbežného opatrenia, ktorým bol maloletý odovzdaný do starostlivosti navrhovateľov. Za tejto situácie odvolací súd vyslovil záver, že horeuvedené konanie netreba považovať len za formálne, nakoľko sa jedná o špecifický prípad, keď práve takéto konanie rodičov (najskôr utajenie osoby   matky   s jej   pôrodom,   potom   využitie   jej   práva   na   odvolanie   žiadosti   o   utajenie, súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve B. H., návrh na zrušenie predbežného opatrenia) treba považovať za prejavovanie skutočného záujmu, ktorým sa prejavil rodičovský vzťah k maloletému dieťaťu.».

V preskúmavanej veci sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil s uvedeným záverom vysloveným už prv odvolacím súdom v rozhodnutí sp. zn. 4 CoP 60/2011 z 20. septembra 2011, od ktorého nemal dôvod sa odchyľovať. Ďalej vyslovil, že vzhľadom na to možno konštatovať, že nebola preukázaná ani výnimka nevyžadujúca si súhlas rodičov dieťaťa s predadopčnou starostlivosťou v zmysle § 102 ods. 1 písm. a) zákona o rodine.

Za takejto situácie potom krajský súd uzavrel, že neboli splnené zákonom ustanovené podmienky   na   to,   aby   maloleté   dieťa   bolo   zverené   do   predosvojiteľskej   starostlivosti budúcich osvojiteľov súdnym rozhodnutím v zmysle § 103 ods. 2 OSP.

Rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý návrh sťažovateľov na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti podľa § 103 ods. 2 zákona o rodine zamietol, považoval preto odvolací súd za správne.

V závere odôvodnenia krajský súd zdôraznil, že «v predmetnom konaní, ktoré je konaním   návrhovým,   súd   v   prvom   rade   skúma,   či   sú   splnené   hore   uvedené   zákonné podmienky   pre   zverenie   dieťaťa   do   predosvojiteľskej   starostlivosti,   a   pri   zistení,   že podmienky vyžadované Zákonom o rodine splnené nie sú, takýto záver musí vždy viesť k zamietnutiu   návrhu.   Je   potom   už   nadbytočné   zaoberať   sa   skúmaním   toho,   ktoré z výchovných   prostredí   je   pre   dieťa   vhodnejšie,   osobnostnými   predpokladmi   či   už biologických   alebo   náhradných   rodičov   alebo   posudzovaním   toho,   čo   je   „v   záujme“ dieťaťa, pretože to na dané rozhodnutie (či sú splnené zákonné podmienky pre zverenie dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti), nemá vplyv. Napadnutým rozhodnutím totiž súd prvého   stupňa   nerozhodoval   o   výchove,   prípadne   o   niektorej   forme   náhradnej starostlivosti.».

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).

Ústavný   súd   sa   pri   výkone   svojej   funkcie   podľa   ústavy   zameriava   na   kontrolu zlučiteľnosti   interpretácie   a aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a slobodách.

Ústavný súd preto osobitne skúmal, či v danom prípade neboli vo veci sťažovateľov príslušné   ustanovenia   zákonov   (najmä   relevantné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku a zákona o rodine) aplikované spôsobom, ktorý by mohol znamenať porušenie označených práv sťažovateľov, avšak nezistil, že by to tak bolo.

Vychádzajúc z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   spisového   materiálu,   ústavný   súd konštatuje, že vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu z 5. februára 2013, ktoré bolo finálnym výsledkom napadnutého postupu krajského súdu, nemožno prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, neboli z ústavného hľadiska udržateľné, prípadne svojvoľné, čo by odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl. 19   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 8   ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   argumentácia   krajského   súdu,   že   za   stavu   (keď na konanie   o zverení   dieťaťa   do   predadopčnej   starostlivosti   sa   vzťahujú   tie   ustanovenia zákona o rodine ako na osvojenie), keď neexistuje súhlas biologických rodičov na osvojenie a neexistuje ani niektorá z výnimiek uvedených v § 102 ods. 1 zákona o rodine (keď dieťa môže   byť   zverené   do   predosvojiteľskej   starostlivosti   budúceho   osvojiteľa   bez   súhlasu rodičov), nie sú splnené zákonné podmienky na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti,   je   ústavne   akceptovateľná.   Uvedené   závery   krajského   súdu   zodpovedajú príslušným   ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku   a zákona   o rodine   a sledujú predovšetkým   záujmy   maloletého   dieťaťa.   Závery   krajského   súdu   preto   nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Je právom všeobecného súdu vykladať   zákony   a ďalšie   právne   predpisy,   pričom   právny   názor   krajského   súdu   a jeho závery   v posudzovanej   veci   treba   považovať   za   legitímne   a z ústavného   hľadiska udržateľné.

Ústavný súd zdôrazňuje, že podmienky ustanovené v § 101 ods. 1 a § 102 ods. 2 zákona o rodine musia byť splnené bezo zvyšku a nesmie existovať najmenšia pochybnosť o tom, že v konkrétnom prípade splnené nie sú.

Proti   interpretácii   relevantných   v posudzovanom   prípade   aplikovaných ustanovení zákona   o rodine,   podľa   ktorých   k osvojeniu   je   potrebný   súhlas   (biologických)   rodičov osvojovaného   dieťaťa,   resp.   musí   existovať   niektorá   zo zákonných   výnimiek,   nemožno z ústavného hľadiska nič namietať. Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy sa otázkou splnenia podmienok na osvojenie maloletého (a tým aj na jeho zverenie do predadopčnej starostlivosti) vo svetle citovaných zákonných ustanovení zaoberali dôsledne. Akceptácia právneho   záveru   vysloveného   v rozhodnutí   krajského   súdu   sp. zn.   4 CoP 60/2011 z 20. septembra 2011, ktorým bola otázka prejavovania skutočného záujmu biologických rodičov   právoplatne   vyriešená,   predstavuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne konformný prejav nezávislého súdneho rozhodovania.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   považuje   za   nevyhnutné   zdôrazniť,   že   právo biologických rodičov maloletého musí byť favorizované a v rozhodovacej činnosti súdov sa na to musí byť braný zreteľ. Túto skutočnosť ústavodarca vyjadril v čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy tak, že rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona; starostlivosť o deti a ich výchova sú právom   rodičov.   Rozhodnutie   všeobecných   súdov   v prospech   sťažovateľov   a zverenie maloletého   do   ich   predadopčnej   starostlivosti   by   podľa   názoru   ústavného   súdu predstavovalo neakceptovateľný   odklon   z uvedeného ústavného   rámca,   a to bez ohľadu na ich   presvedčenie   o kvalite   a   intenzite   nimi   ponúkanej   (aj   realizovanej)   starostlivosti o maloletého, ktorú ani ústavný súd nemá dôvod spochybňovať.

Aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na rozhodnutie krajského súdu, ako aj na postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd konštatuje, že napadnutý výklad danej problematiky zo strany krajského súdu nemožno v žiadnom prípade považovať za   interpretáciu   natoľko   extrémnu,   že   by   sa   v okolnostiach   danej   veci   dalo   uvažovať o vybočení   z postulátov   spravodlivého   procesu.   Keďže   uznesenie   krajského   súdu z 5. februára   2013   je   v   dostatočnom   rozsahu,   logicky,   prehľadne   a zrozumiteľne odôvodnené,   pričom   právne   závery,   na   ktorých   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   založil, možno   z ústavného   hľadiska   akceptovať,   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   namietajúcej porušenie základného   práva sťažovateľov podľa   čl. 19   ods. 2 ústavy   a práva podľa   čl. 8 ods. 1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v označenom   konaní   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľov nebol už právny dôvod zaoberať sa ich ďalšími návrhmi,   t.   j.   návrhom   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia,   ako   aj   náhrady   trov konania.

V Košiciach 23. januára 2014