znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 13/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   H..., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. G., vo veci namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Bratislava V   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   23 Cb/50/2012   a jeho   rozhodnutím z 10. mája 2012 o zamietnutí návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   s. r. o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a práva   na pokojné   užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb/50/2012 a jeho rozhodnutím z 10. mája 2012 o zamietnutí návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala 29. februára 2012 na tlačive „A“ podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006   z   12. decembra   2006,   ktorým   sa   zavádza   európske   konanie   o platobnom rozkaze [Ú. v. EÚ L 399, 30. 12. 2006, s. 1 – 32 (ďalej len „nariadenie č. 1896/2006“)], proti odporkyni – fyzickej osobe bývajúcej v čase podania návrhu v Španielsku – návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu o zaplatenie sumy 41 469 € s príslušenstvom. Uplatnený   nárok   sťažovateľka   odôvodňovala   tým,   že   9.   decembra   2008   uzatvorila s odporkyňou kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol osobný automobil, pričom odporkyňa jej kúpnu cenu ani len v časti nezaplatila.

Okresný   súd   návrh   na   vydanie   európskeho   platobného   rozkazu   napadnutým rozhodnutím na tlačive „D“ (formulár pre rozhodnutie súdu o zamietnutí návrhu na vydanie európskeho   platobného   rozkazu   obsiahnutý   v prílohe   nariadenia   č. 1896/2006)   zamietol z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci.   Okresný   súd   kvalifikoval   nárok   uplatnený sťažovateľkou za nárok smerujúci proti spotrebiteľovi, pričom podľa jeho názoru nemal v zmysle čl. 6 ods. 2 nariadenia č. 1896/2006 právomoc vydať európsky platobný rozkaz, keďže ten mohol v okolnostiach danej veci vydať iba súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ. Zároveň okresný súd vydal uznesenie č. k. 23 Cb/50/2012-29, ktorým vrátil sťažovateľke súdny poplatok za návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu.Keďže sťažovateľka nesúhlasila s právnym názorom okresného súdu o nedostatku právomoci   na   vydanie   európskeho   platobného   rozkazu,   podala   v presvedčení,   že napadnutým   rozhodnutím   a postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu   boli   porušené   jej práva,   proti   napadnutému   rozhodnutiu,   ako   aj   postupu,   ktorý   prechádzal   jeho   vydaniu, sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb/50/2012 a jeho rozhodnutím z 10. mája 2012 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, aby napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, keďže je toho názoru, že postupom okresného súdu došlo k zmareniu jej legitímneho očakávania, že dôjde k vymoženiu jej pohľadávky.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (m.   m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02,   III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).   O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá   zásadne   popiera   účel   a   význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné a v extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08,   IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   v   spojení   s čl. 1   ods. 1   ústavy,   ako   aj   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú   odlišnosť a   prípadné   porušenie   týchto   práv   je   potrebné   posudzovať   spoločne (II. ÚS 71/97,   III. ÚS 470/2010,   IV. ÚS 438/2010,   IV. ÚS 195/07).   Zároveň   je   potrebné uviesť, že čl. 1 ods. 1 ústavy upravuje základné garancie demokratického a právneho štátu, nie však základné práva a slobody.

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá   použitie   ústavne   súladne   interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   II. ÚS 209/04,   III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07),   t.   j.   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Okresný súd napadnutým rozhodnutím návrh sťažovateľky na vydanie európskeho platobného rozkazu zamietol. Toto svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nemá právomoc podľa   čl. 6   nariadenia   č. 1896/2006   (tzv.   kód   04   v rámci   predformulovaných   možností dôvodov zamietnutia návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu na s. 2 tlačiva „D“ prílohy   predmetného   nariadenia).   V rovnaký   deň   okresný   súd   vydal   aj   uznesenie   č. k. 23 Cb/50/2012-29,   ktorým   vrátil   sťažovateľke   súdny   poplatok   za   návrh   na   vydanie európskeho   platobného   rozkazu.   V odôvodnení   predmetného   uznesenia   uviedol,   že napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu,   ktorým   zamietol   návrh   na   vydanie   európskeho platobného   rozkazu,   vydal   z toho   dôvodu,   že „žalovaná   pohľadávka   sa   týkala   zmluvy uzatvorenej osobou – spotrebiteľom na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania a odporca je spotrebiteľom“. V tomto prípade   má   v zmysle   čl. 6   ods. 2   nariadenia   č. 1896/2012   právomoc   vydať   európsky platobný rozkaz len súd toho členského štátu, kde má spotrebiteľ bydlisko.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta,   že   okresný   súd   v   napadnutom   rozhodnutí nesprávne   zistil   skutkový   stav   a nesprávne   právne   posúdil   vec,   čím   mal   dospieť k nesprávnemu záveru o nedostatku svojej právomoci na vydanie európskeho platobného rozkazu.   Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   nemal   považovať   zmluvu,   z ktorej   vyplývala uplatnená pohľadávka, za spotrebiteľskú zmluvu. Sťažovateľka zastáva názor, že okresný súd   nezohľadnil,   že „nebola   splnená   zákonná   náležitosť   podľa   § 52... [Občianskeho zákonníka, pozn.], podľa ktorej spotrebiteľskú zmluvu uzatvára spotrebiteľ s dodávateľom“. Predmetom   zmluvného   vzťahu,   z porušenia   ktorého   si   sťažovateľka   uplatňovala   nárok, malo   byť   jednorazové   plnenie   (predaj   osobného   automobilu   používaného   členom štatutárneho   orgánu   predávajúceho),   pri   ktorom   sťažovateľka   podľa   vlastných   slov nevystupovala ako osoba konajúca v rámci predmetu svojho podnikania, ale ako subjekt speňažujúci svoj majetok mimo rámca svojej podnikateľskej činnosti (a to napriek tomu, že do   jej   predmetu   podnikania,   ako   sama   uvádza,   patrí   aj   predaj   motorových   vozidiel). Sťažovateľka vyčíta okresnému súdu, že sa „pri vypracúvaní... arbitrárneho rozhodnutia... skúmaním (posúdením   vzťahu   ako   spotrebiteľskej   zmluvy   podľa   § 52   Občianskeho zákonníka, pozn.) vôbec nezaoberal... a (túto okolnosť, pozn.) nezohľadnil“. Ak by okresný súd postavenie sťažovateľky zohľadnil, musel by podľa nej dospieť k záveru, že právny vzťah, z ktorého si uplatňuje nárok, nie je spotrebiteľskou zmluvou, a na určenie právomoci súdu   na vydanie európskeho   platobného rozkazu sa   preto   neaplikuje ochranné pravidlo uvedené   v čl. 6   ods. 2   nariadenia   č. 1896/2006,   ale   právomoc   na   vydanie   platobného rozkazu   by   mala   byť   založená   v zmysle   pravidla   čl. 5   ods. 1   nariadenia   Rady   (ES) č. 44/2001   z 22. decembra 2000   o právomoci   a o uznávaní   a výkone   rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [mim. vyd. Ú.v. v slovenskom jazyku, kap. 19, zv. 4, s. 42   –   64m   (ďalej   len   „nariadenie   Brusel   I“)].   Podľa   uvedeného   pravidla   možno   osobu s bydliskom   na   území   členského   štátu   žalovať   v   druhom   členskom   štáte   v   zmluvných veciach   na   súde   podľa   miesta   zmluvného   plnenia,   ktoré   je   predmetom   žaloby,   teda na Slovensku.   Tým   mal okresný   súd   dospieť   k záveru, že   má ako súd   členského   štátu, v ktorom došlo k dodaniu predmetu zmluvy, právomoc vydať európsky platobný rozkaz. Napadnuté   rozhodnutie,   v ktorom   okresný   súd   dospel   k opačnému   záveru,   považuje sťažovateľka za arbitrárne a navyše aj za zjavne neodôvodnené.

Ústavný   súd   najskôr   zdôrazňuje,   že   konanie   o vydanie   európskeho   platobného rozkazu   je   osobitným   formalizovaným   konaním   umožňujúcim   navrhovateľovi   v prípade cezhraničných sporov v občianskych a obchodných veciach urýchlene dosiahnuť vydanie exekučného titulu (európsky platobný rozkaz), ktorý oproti bežnému rozsudku v občianskej alebo obchodnej veci možno vykonať v cudzine podstatne zjednodušeným spôsobom. Podľa čl. 19 nariadenia č. 1896/2006 sa európsky platobný rozkaz, ktorý sa stal vykonateľným v členskom štáte pôvodu, uzná a vykoná v iných členských štátoch bez potreby doložky vykonateľnosti   a   bez   akejkoľvek   možnosti   namietať   proti   jeho   uznaniu. Na účely zjednodušenia   konania   sú   pre   jednotlivé   procesné   úkony   účastníkov   konania   a pre rozhodnutia súdu v konaní o vydaní európskeho platobného rozkazu v prílohe nariadenia č. 1896/2006 ustanovené vzory formulárov.

Z nariadenia č. 1896/2006 pritom vyplýva, že európsky platobný rozkaz môže vydať iba súd toho štátu, ktorý má v zmysle noriem medzinárodného práva procesného právomoc na   konanie   o   vydanie   európskeho   platobného   rozkazu.   Pravidlá   právomoci   na   vydanie európskeho platobného rozkazu sa v zmysle čl. 6 nariadenia č. 1896/2006 síce určujú najmä podľa nariadenia   Brusel   I,   ale   v záujme   ochrany   spotrebiteľa   môže európsky   platobný rozkaz vydať iba súd štátu, kde má tento spotrebiteľ bydlisko. Podľa čl. 6 ods. 2 nariadenia č. 1896/2006   „Ak   sa   však   pohľadávka   týka   zmluvy   uzavretej   osobou   –   spotrebiteľom na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania, a ak je odporca spotrebiteľom, majú právomoc len súdy v členskom štáte, v ktorom má odporca bydlisko v zmysle článku 59 nariadenia (ES) č. 44/2001.“. Podľa čl. 11 nariadenia č. 1896/2006 v prípade, ak súd zistí, že nemá právomoc na vydanie európskeho   platobného   rozkazu podľa   čl. 6   tohto   nariadenia,   návrh   na   jeho   vydanie zamietne rozhodnutím podľa formulára „D“ prílohy k predmetnému nariadeniu.

Ústavný súd prihliadal aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny   dvor“)   k nariadeniu   č. 1896/2006,   podľa   ktorej   vnútroštátny   súd   by   mal   návrh na vydanie   európskeho   platobného   rozkazu   preskúmať   len   na   základe   údajov   v ňom uvedených.   Súdny   dvor   ďalej   uviedol,   že   čl. 6   nariadenia   č. 1896/2006   neumožňuje členským   štátom   ustanoviť   vo   vnútroštátnom   právnom   poriadku   dodatočné   požiadavky na vydanie európskeho platobného rozkazu. Navyše, podľa čl. 11 ods. 1 písm. a) citovaného nariadenia vnútroštátny súd návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu zamietne len v prípade nesplnenia požiadaviek uvedených jeho v čl. 2, čl. 3, čl. 4, čl. 6 a čl. 7 (pozri napr. bod 29   rozsudku   vo   veci   C-215/11   Iwona   Szyrocka   proti   SiGer   Technologie   GmbH z 13. decembra 2012).

Z uvedeného textu nariadenia v spojení s výkladom súdneho dvora vyplýva, že pri vydávaní   európskeho   platobného   rozkazu   a pri   zisťovaní   právomoci   súdu   Slovenskej republiky   na jeho   vydanie   nemôže   byť rozhodujúce   vymedzenie   spotrebiteľskej   zmluvy podľa   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   (§ 52   Občianskeho   zákonníka),   ale   iba podľa   nariadenia   č. 1896/2006.   Samotné   nariadenie   pritom   v rámci   ochrannej   úpravy vo svojom čl. 6 ods. 2, pri zohľadnení rozsahu prieskumnej aktivity súdu rozhodujúceho o vydaní   európskeho   platobného   rozkazu,   podmieňuje   ochranu   spotrebiteľa   iba   tým,   že žalovaným   je   spotrebiteľ,   ktorý   nekonal   v rámci   svojej   podnikateľskej   alebo obchodnej činnosti. Žiadne iné podmienky predmetné ustanovenie neobsahuje.

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že sťažovateľka nenamieta, že by spotrebiteľ nespĺňal podmienky spotrebiteľa podľa čl. 6 ods. 2 nariadenia č. 1896/2006, ale iba to, že ona sama nespĺňala podmienku dodávateľa na účely vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy (osobitne podľa § 52 Občianskeho zákonníka a podľa iných predpisov práva Európskej únie). Ako bolo   uvedené,   toto   kritérium   je   ale   na   posudzovanie   právomoci   podľa   čl. 6   ods. 2 predmetného nariadenia irelevantné.

Za takýchto podmienok sa ústavný súd nemohol stotožniť s tvrdením sťažovateľky, že okresný súd konal arbitrárne, ak nezohľadnil, či v predmetnom právnom vzťahu ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka, a napriek tomu vyhlásil, že nemá   právomoc   na   vydanie   európskeho   platobného   rozkazu,   keďže   takúto   možnosť v zmysle nariadenia č. 1896/2006 a judikatúry Súdneho dvora ani nemá.

Ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného   zdôrazňuje   záver   potvrdený   citovaným rozsudkom Súdneho dvora, podľa ktorého sa pri skúmaní splnenia podmienok konania súd obmedzuje   iba   na   informácie   uvedené   vo   formulári   pre   návrh   na   vydanie   európskeho platobného rozkazu (pozri aj bod 16 odôvodnenia nariadenia č. 1896/2006). Navrhovateľ (v tomto prípade sťažovateľka) preto nesie zodpovednosť za vyplnenie formulára návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu tak, aby bolo z predložených podkladov možné jednoznačne rozhodnúť o právomoci súdu na vydanie európskeho platobného rozkazu, ako aj o ostatných podmienkach jeho vydania. Vzhľadom na to, že konanie o návrhu na vydanie európskeho   platobného   rozkazu   má   predstavovať   formalizované   a   rýchle   konanie s obmedzeným   rozsahom   možnosti   súdu   preskúmať   dôvodnosť   návrhu,   nemožno požadovať od konajúceho súdu, aby uskutočnil zásadné skutkové zisťovanie týkajúce sa otázky,   či   odporkyňa   skutočne   vystupovala   v zmluvnom   vzťahu   so   sťažovateľkou   ako spotrebiteľka.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   okresný   súd   ju   mal   vyzvať   na   odstránenie nedostatkov, ak bol toho názoru, že návrh nespĺňal náležitosti podľa čl. 2, čl. 3, čl. 4, čl. 6 a čl. 7 nariadenia č. 1896/2006.

Podľa ústavného súdu z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dôvodom, pre ktorý okresný súd nevydal európsky platobný rozkaz, je nedostatok jeho právomoci v zmysle čl. 6 ods. 2 nariadenia č. 1896/2006. V tejto súvislosti upriamuje pozornosť na čl. 9 ods. 1 tohto nariadenia, podľa ktorého „Ak nie sú splnené požiadavky ustanovené v článku 7 a pokiaľ pohľadávka   nie je zjavne neopodstatnená alebo návrh   nie je neprípustný, súd poskytne navrhovateľovi príležitosť doplniť alebo opraviť návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu.“.   Z uvedeného   ustanovenia   nariadenia   vyplýva,   že   súd   konajúci   o návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu vyzýva na doplnenie, resp. opravu návrhu iba v určitých prípadoch, nie však vtedy, ak zistí, že nemá právomoc v zmysle čl. 6 nariadenia č. 1896/2006. Ústavný súd sa preto nemohol stotožniť ani s touto námietkou sťažovateľky.

Ústavný súd napokon nepovažuje za ústavne relevantnú ani námietku sťažovateľky vzťahujúcu   sa   na   nedostatočné   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu. Nariadením   č. 1896/2006   ustanovený   formulár   „D“   pre   rozhodnutie   súdu   o zamietnutí návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu umožňuje súdu uviesť odôvodnenie iba v obmedzenom rozsahu, a to vo vzťahu k taxatívne uvedeným dôvodom odmietnutia návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu. Formalizácia a zjednodušenie rozhodovacích procesov pri vydávaní európskeho platobného rozkazu je prostriedkom na zrýchlenie jeho vydávania a zjednodušenie jeho cezhraničného výkonu a zjednodušenie odôvodnenia tohto rozhodnutia je jeho nevyhnutným dôsledkom. Ústavný súd prihliadol aj na to, že konanie o vydanie   európskeho   platobného   rozkazu   predstavuje   iba   fakultatívnu   možnosť   pre navrhovateľa, alternatívu voči klasickému občianskemu súdnemu konaniu a aj v prípade, ak bol   návrh   na   vydanie   európskeho   platobného   rozkazu   zamietnutý,   má   navrhovateľ naďalej možnosť iniciovať občianske súdne konanie v tej istej veci (čl. 1 ods. 2 a čl. 11 ods. 3   nariadenia   č. 1896/2006)   pred   súdom   štátu,   ktorý   má   právomoc   vo   veci   konať a rozhodnúť   rozhodnutím   vo   veci   samej,   pričom   toto   rozhodnutie   musí   spĺňať   všetky zákonom ustanovené podmienky.

Záver   okresného   súdu,   ktorý   v okolnostiach   danej   veci   rozhodol   tak,   že   nemá právomoc na vydanie európskeho platobného rozkazu, preto nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo svojvoľný. Ústavný súd nezistil takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany okresného súdu, ktorá by zásadne popierala jej účel, význam a dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie. podľa jeho názoru neabsentujú, nie sú zjavne protirečivé   a ani   nepopierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   a taktiež   nie   sú   ani v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom rozhodnutí   dostatočne,   vzhľadom   na   formalizovaný   proces   rozhodovania   o návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu, uviedol dôvody, pre ktoré návrh sťažovateľky zamietol. V okolnostiach danej veci preto nič neindikuje, že by týmto rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   okresného   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory okresného súdu svojimi vlastnými.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu bolo porušené jej   základné   právo   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a právo   podľa   čl. 1   ods. 1   dodatkového protokolu.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného práva...

Podľa   názoru   sťažovateľky   bol   napadnutým   rozhodnutím   okresného   súdu „... de facto   bez   náhrady   odobratý   majetok   vo   forme   majetkovej   hodnoty,   ktorého zhmotnenie... legitímne očakával[a]. Navyše, podľa sťažovateľky okresný súd „neposkytol ochranu majetku sťažovateľa (pohľadávke, pozn.), ktorá bola riadne uplatnená v konaní pred   súdom   a v dôsledku   jeho   činnosti   došlo   k premlčaniu   uplatneného   práva   a zániku reálnej možnosti budúceho uplatnenia nároku“.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48   ústavy   a čl. 6   ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1   ods. 1   dodatkového   protokolu   by   bolo   možné   uvažovať   zásadne   len   vtedy,   ak   by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého z uvedených základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím okresného súdu a porušením základného práva sťažovateľky upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k rovnakému záveru dospel, aj pokiaľ ide o namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy,   resp. práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného   dodáva,   že   podľa   čl. 11   ods. 3   nariadenia č. 1896/2006   zamietnutie   návrhu   nebráni   sťažovateľke,   aby   uplatnila   svoj   nárok prostredníctvom   nového   návrhu   na   vydanie   európskeho   platobného   rozkazu   alebo akéhokoľvek iného súdneho konania pred súdom, ktorý má na takéto konanie právomoc. Ani z tohto dôvodu   nebolo možné prisvedčiť sťažovateľke, že by je bol „bez náhrady odobratý   majetok   vo   forme   majetkovej   hodnoty,   ktorého   zhmotnenie...   legitímne očakával[a]“.

Okrem toho ústavný súd vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že v dôsledku činnosti okresného súdu došlo k premlčaniu nároku, uvádza, že podľa čl. 12 nariadenia č. 1896/2006 ak sú splnené požiadavky ustanovené v čl. 8 nariadenia, súd čo najskôr a obvykle do 30 dní od   podania   návrhu   vydá   európsky   platobný   rozkaz.   Z uvedeného   ustanovenia   vyplýva možnosť, že konanie o vydanie platobného rozkazu bude trvať aj dlhšie ako 30 dní, hoci by súd mal o vydaní alebo o zamietnutí návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu rozhodnúť   čo   najskôr.   Navyše,   sťažovateľka   neuviedla   ani   žiadny   argument,   ktorý   by svedčil v prospech jej tvrdenia o premlčaní nároku v dôsledku zdĺhavého konania okresného súdu, a nie v dôsledku oneskoreného podania návrhu na súde, ktorý má právomoc podľa pravidiel   medzinárodného   práva   procesného.   Z dokladov   priložených   sťažovateľkou k sťažnosti   vyplýva,   že   zmluva   o kúpe   motorového   vozidla   mala   byť   uzatvorená   už 9. decembra 2008 (príloha k návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu) a zároveň sťažovateľka   mala   vystaviť   faktúru   č. 2008011   už   15.   decembra   2008   (pozri   návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu, tabuľka č. 10, označený dôkaz č. 1), pričom návrh   na   vydanie   európskeho   platobného   rozkazu   bol   podaný   až   29.   februára   2012. Predmetnú námietku sťažovateľky preto ústavný súd musel vyhodnotiť ako účelovú, resp. takú,   ktorá   relevantne   nespochybňuje   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   rozhodnutia okresného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013