znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 13/2012-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   vo   veci vedenej pod sp. zn. IV/Gpt 124/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2011 doručená sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. IV/Gpt 124/08.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva v P. sp. zn. ČVS: ORP-395/OdV-PB-2007 z 13. 08. 2007 mi bolo vznesené obvinenie pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného   zákona   a   prečin   výtržníctva   podľa   §   364   ods.   1   písm.   a),   ods.   2   písm.   a) Trestného zákona.

Na   základe   viacerých   žiadostí   o   preskúmanie   postupu   policajta   podľa   §   210 Trestného poriadku som bol prokurátorom Okresnej prokuratúry P... upovedomený o ich vybavení vyrozumeniami okresnej prokuratúry sp. zn. Pv 1317/07 zo dňa 19. 05. 2010 a 03. 08. 2010...

Podnetom   podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení neskorších predpisov... zo dňa 10. 07. 2010 a 21. 08. 2010 som napadol vybavenie žiadostí o preskúmanie postupu policajta na Krajskej prokuratúre v T...

Podnet   z   10.   07.   2010   a   z   21.   08.   2010   bol   vybavený   prokurátorkou   Krajskej prokuratúry v Tr... upovedomením krajskej prokuratúry sp. zn. 1 KPt 723/07 zo dňa 11. 08. 2010 a z 20. 09. 2010...

Upovedomenie krajskej prokuratúry z 11. 08. 2010 a z 20. 09. 2010 som napadol opakovaným   podnetom   podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   zo   dňa   20.   08.   2010 a z 03. 10. 2010 na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky...

Opakovaný podnet z 20. 08. 2010 a z 03. 10. 2010 bol vybavený prokurátorkou Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky...   upovedomením   generálnej   prokuratúry sp. zn. IV/1 Gpt 124/08 zo dňa 20. 10. 2010...

Upovedomenie   generálnej   prokuratúry   z   20.   10.   2010   som   napadol   ďalším opakovaným podnetom podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre zo dňa 15. 04. 2011 na generálnej prokuratúre...

Ďalší opakovaný podnet z 15. 04. 2011 bol vybavený riaditeľom trestného odboru generálnej   prokuratúry   upovedomením   sp.   zn.   IV/1   GPt   124/08   zo   dňa   03.   05.   2011 so záverom,   že   podanie   bolo   vyhodnotené   ako   súčasť   mojej   obhajoby   a   zároveň   bolo uvedené, že v postupe prokurátorky generálnej prokuratúry v súvislosti s upovedomením generálnej prokuratúry z 20. 10. 2010 pochybenie zistené nebolo...

Upovedomenie generálnej prokuratúry z 03. 05. 2011 mi bolo doručené dňa 18. 05. 2011. V uvedenej trestnej veci sa na základe obžaloby prokurátora okresnej prokuratúry sp. zn. Pv 1317/2007-324 zo dňa 06. 08. 2010 vedie súdne konanie na Okresnom súde v Považskej Bystrici pod sp. zn. 1 T 111/2010....

Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje Ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu.... Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu alebo na inú   právnu   ochranu   (nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   I.   ÚS   198/07 zo 6. marca 2008)....

Opakovaný podnet z 20. 08. 2010 a z 03. 10. 2010 ako aj ďalší opakovaný podnet z 15. 04. 2011 som adresoval generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky, pričom som v   nich   priamo   poukazoval   na   príslušnosť   generálneho   prokurátora   na   vybavenie opakovaného podnetu a ďalšieho opakovaného podnetu podľa zákona o prokuratúre.... Pre rovnaký spôsob konania generálnej prokuratúry, keď opakovaný podnet a ďalší opakovaný   podnet   nebol   vybavený   generálnym   prokurátorom,   bolo   v   inej   mojej   veci nálezom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   rozhodnuté,   že   generálna   prokuratúra porušila moje právo na ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a právo na obhajobu (II. ÚS 4/2011)....

V opakovanom podnete z 03. 10. 2010 som poukazoval na skutočnosť, že môj podnet z   10.   07.   2010   a   z   21.   08.   2010   nebol   vybavený   upovedomením   krajskej   prokuratúry z 11. 08. 2010 a z 20. 09. 2010 v súlade so zákonom o prokuratúre, nakoľko prokurátorka krajskej prokuratúry nebola príslušným prokurátorom podľa § 54 ods. 2 písm. c) zákona o prokuratúre....

Každopádne vzhľadom na princíp subsidiarity Ústavný súd Slovenskej republiky nie je povinný a oprávnený preskúmavať postup krajskej prokuratúry, pretože túto povinnosť mal generálny prokurátor v rámci konania o opakovanom podnete z 03. 10. 2010 v ktorom som na nepríslušnosť prokurátorky krajskej prokuratúry v konaní o podnete z 10. 07. 2010 a z 21. 08. 2010 priamo poukazoval....

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 GPt 124/08 tým, že opakovaný podnet a ďalší opakovaný podnet neboli v súlade so zákonom riadne prešetrené, porušila moje právo na ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a právo na obhajobu....

V opakovanom podnete z 03. 10. 2010 a v ďalšom opakovanom podnete z 15. 04. 2011   poukazujem   na   to,   že   o   návrhu   na   delegáciu   zo   dňa   17.   06.   2010   nebolo vôbec rozhodnuté,   pričom   tento   návrh   na   delegáciu   postúpil   na   rozhodnutie   vyšetrovateľovi prokurátor okresnej prokuratúry, o čom ma upovedomil prípisom sp. zn. Pv 1317/07-319 z 03. 08. 2010 pod bodom 1.

Na uvedené generálna prokuratúra nijakým spôsobom nereagovala a nereagovala na uvedené ani krajská prokuratúra.

V opakovanom podnete z 03. 10. 2010 a v ďalšom opakovanom podnete z 15. 04. 2011 poukazujem na to, že o mojich návrhoch na delegáciu nerozhodol príslušný orgán podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku.

Na uvedené generálna prokuratúra nijakým spôsobom nereagovala a závery krajskej prokuratúry sú v tomto smere zmätočné a nezákonné, nakoľko podľa prokurátorky krajskej prokuratúry   môže   o   odňatí   a   prikázaní   veci   podľa   §   23   ods.   1   Trestného   poriadku rozhodnúť aj orgán, ktorý nie je obom orgánom najbližšie spoločne nadriadený, čím sa natoľko odchýlila od znenia Trestného poriadku, že poprela jeho účel a význam.

V opakovanom podnete z 03. 10. 2010 a v ďalšom opakovanom podnete z 15. 04. 2011   poukazujem   na   to,   že   vzhľadom   na   §   213   ods.   4   Trestného   poriadku   nemožno považovať výsluch obvineného za vykonaný, keď sa ho nezúčastnil obhajca (vo väzbe, teda v prípade povinnej obhajoby) a obvinený na jeho prítomnosti trval.

Na uvedené generálna prokuratúra nijakým spôsobom nereagovala a podľa krajskej prokuratúry aj v prípade povinnej obhajoby možno vypočúvať obvineného bez prítomnosti jeho obhajcu, čím bol zásadne popretý zmysel práva na obhajobu.

Za   arbitrárne   si   dovolím   označiť   právne   závery   krajskej   prokuratúry,   ktoré   bez nápravy   prevzala   generálna   prokuratúra,   podľa   ktorých   dôvod   povinnej   obhajoby   pri aplikácii   tzv.   zásady   tri   krát   a   dosť   (§   47   ods.   2   Trestného   zákona)   vzniká   až   od upovedomenia obvineného o tejto skutkovej okolnosti....

S touto zásadnou otázkou sa však upovedomenie generálnej prokuratúry z 20. 10. 2010 a upovedomenie generálnej prokuratúry z 03. 05. 2011 nijako nevysporiadalo.... V ďalšom opakovanom podnete z 15. 04. 2011 som poukázal na novú skutočnosť v súvislosti   so   závažným   krátením   práva   obvineného   na   obhajobu,   keď   som   nebol   po skončení   vyšetrovania   oboznámený   s   kompletným   vyšetrovacím   spisom   a   že   mojim obhajcom nebolo umožnené spis preštudovať.

Ani s uvedenou novou skutočnosťou sa generálna prokuratúra nijakým spôsobom nevysporiadala....

Naostatok v mojom prípade prichádza do úvahy aj späťvzatie obžaloby, pretože sa hlavné pojednávanie doposiaľ nezačalo, nakoľko Okresný súd v Považskej Bystrici už pri predbežnom prejednaní obžaloby porušil moje základné práva a uznesením Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 49/2011 zo dňa 24. februára 2011 bola moja ústavná sťažnosť prijatá na ďalšie konanie a vo veci sa na Okresnom súde v Považskej Bystrici zatiaľ nekoná.... Povinnosťou   generálnej   prokuratúry   v   konaní   o   podnetoch   podľa   zákona o prokuratúre je poskytnutie účinnej a efektívnej ochrany zákonnosti a aj povinnosť zistené pochybenia napraviť všetkými dostupnými prostriedkami.

V   mojom   prípade   však   generálna   prokuratúra   nekonala   v   súlade   so   zákonom, neposkytla mi účinnú ochranu pred porušovaním mojich základných práv orgánmi činnými v trestnom konaní a hoci takéto oprávnenie má, nekonala tak ani napriek už spomínanej povinnosti takúto ochranu mi poskytnúť, už keď som sa jej podnetmi domáhal.

Právne   závery   generálnej   prokuratúry   a   absolútna   nečinnosť   pri   evidentnom porušení zákona sú ústavne neakceptovateľné.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 GPt   124/08   porušila   právo   sťažovateľa   na   ochranu   práva   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 GPt 124/08 porušila právo sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa zakazuje pokračovať v porušovaní označených základných práv sťažovateľa.

4. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa prikazuje o ďalšom opakovanom podnete sťažovateľa zo dňa 15. 04. 2011 znova konať a rozhodnúť.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 10.000,- €, ktorú mu je povinná zaplatiť Generálna prokuratúra Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., PhD., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ žiadal aj z dôvodu, že uvedeným   postupom   generálnej   prokuratúry   boli   uňho   vyvolané   pocity „bezmocnosti, menejcennosti,   právnej   neistoty   a   bola   u   mňa   v   podstate   negovaná   dôvera   v   možnosť poskytnutia spravodlivosti zo strany generálnej prokuratúry“.

Ústavný súd si vyžiadal vyjadrenie k sťažnosti od prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „prvý námestník generálneho prokurátora“), ktorý na výzvu ústavného súdu zareagoval takto:

„Podľa   §   54 ods.   2 zákona č.   153/2001 Z.   z.   o   prokuratúre v   znení neskorších predpisov na účely konania podľa tohto zákona alebo osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie

a/ generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej prokuratúry   okrem   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   krajského   prokurátora, vyššieho   vojenského   prokurátora,   prokurátora   krajskej   prokuratúry   alebo   prokurátora vyššej vojenskej prokuratúry,

b/ špeciálny prokurátor, ak ide o prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, c/ príslušný krajský prokurátor, ak ide o okresného prokurátora alebo prokurátora okresnej prokuratúry,

d/   vyšší   vojenský   prokurátor,   ak   ide   o   vojenského   obvodného   prokurátora   alebo prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry.“

Vo svojom prípise ústavnému súdu prvý námestník generálneho prokurátora uviedol, že   na   danú   vec   sa   vzťahuje „1/   Príkaz   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky z 18. februára 2010 pod por. č. 3/2010, ktorým sa vydáva úplné znenie Príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky por. č. 2/2004 z 27. februára 2004 o organizácii a riadení práce na prokuratúre....

2/ Príkaz generálneho prokurátora z 27. februára 2006 pod por. č. 5/2006, ktorým sa upravuje aprobačné oprávnenie na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky.“.

V tejto   súvislosti   prvý   námestník   generálneho   prokurátora   vo   svojom   prípise konštatuje, že «Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je súčasťou základného práva na   inú   právnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   aj   právo dotknutej   osoby   požiadať   o   ochranu   svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre),   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale   právo,   aby   príslušné   orgány   prokuratúry   jej   podnetu   (podaniu)   vyhoveli   (m.   m. I. ÚS 40/2001, II. ÚS 168/2003, II. ÚS 133/2006). Sťažovateľ však napáda aj skutočnosť, že jeho   opakovaným   podnetom   sa   nezaoberal   generálny   prokurátor,   tak   ako   to   vyplýva z ustanovenia   §   54   ods.   2   písm.   a/   zákona   o   prokuratúre,   ale   prokurátor   generálnej prokuratúry. V podstate jeho podanie smeruje len voči aprobačnej doložke na vybavení opakovaného   podnetu,   čo   predstavuje   druhú   rovinu   preskúmania   porušenia   práv sťažovateľa.

Je   pravdou,   že   ustanovenie   §   54   ods.   2   písm.   a/   zákona   o   prokuratúre   v   znení neskorších   predpisov   jednoznačne   vymedzuje   nadriadeného   prokurátora   pre   účely vybavovania opakovaných podnetov podľa § 34 ods. 1 citovaného zákona. Ak ide konkrétne o   opakovaný   podnet   vo vzťahu   k prokurátorovi   krajskej   prokuratúry,   je ním generálny prokurátor.

V praxi však vzhľadom na množstvo oprávnení generálneho prokurátora generálny prokurátor uplatňuje svoju pôsobnosť prostredníctvom organizačných zložiek generálnej prokuratúry   (§   40   ods.   2   písm.   a/   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre),   ktoré   sú definované v Príkaze generálneho prokurátora Slovenskej republiky z 18. februára 2010 pod   por.   č.   3/2010,   ktorým   sa   vydáva   úplné   znenie   Príkazu   generálneho   prokurátora Slovenskej republiky por. č. 2/2004 z 27. februára 2004 o organizácii a riadení práce na prokuratúre.   Z   článku   7   vyplýva,   že   úlohy   pri   vykonávaní   dozoru   nad   zachovávaním zákonnosti v predsúdnom konaní plní trestný odbor. Medzi ne patrí i vybavovanie podnetov v trestných veciach.

Aprobačné oprávnenie prokurátora trestného odboru je možné a contrario vymedziť z   článkov   2,   3,   4,   5   a   10   Príkazu   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky z 27. februára   2006   pod   por.   č.   5/2006,   ktorým   sa   upravuje   aprobačné   oprávnenie   na Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky.   Uvedené   články   pozitívne   vymedzujú aprobačné   oprávnenia   generálneho   prokurátora   a   oprávnenia   prvého   námestníka, námestníkov   a riaditeľa   trestného   odboru.   V   tomto   kontexte   je   treba   zdôrazniť,   že kompetencie   generálneho   prokurátora,   ktoré   nezveril   uvedeným   zložkám,   realizujú prokurátori trestného odboru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti generálna prokuratúra dospela k záveru, že vybavením a s tým spojeným signovaním vybavenia opakovaného podnetu prokurátorom Trestného odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky nebolo žiadnym spôsobom zasiahnuté do práv sťažovateľa garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.

Tomuto   názoru   korešpondujú   i   doposiaľ   vydané   rozhodnutia   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   (sp.   zn.   I.   ÚS   86/2010,   I.   ÚS   347/2008,   III.   ÚS   405/2008),   ktoré doteraz plne rešpektovali aplikáciu týchto organizačných noriem Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. V ich intenciách ústavný súd priznal sťažovateľom nárok na zákonné právo domáhať sa, aby sa generálna prokuratúra riadne zaoberala ich podaniami. Naopak, sťažovatelia nemajú nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal ich predstavám. Aj   z   tohto   dôvodu   je   potrebné   považovať   za   právne   neodôvodnenú   aj   žiadosť sťažovateľa o vyplatenie sumy 10.000,- € ako „primeraného finančného zadosťučinenia“, keďže objektívna potreba jeho priznania nevznikla.

Navrhujeme preto jeho sťažnosť ako zjavne neodôvodnenú odmietnuť.».

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva… v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Sťažovateľ, ako to zo sťažnosti vyplýva, namieta, že

1. postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gt 124/08 došlo k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu a základného práva na obhajobu z dôvodu, že o opakovanom podnete a ďalšom opakovanom podnete nerozhodol priamo generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“);

2. postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gt 124/08 došlo k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu a základného práva na obhajobu z dôvodu, že jeho podnety (opakovaný podnet a ďalší opakovaný podnet) neboli riadne prešetrené. Tvrdí, že

- o jeho „návrhu na delegáciu“ (t. j. o odňatí a prikázaní veci) zo 17. júna 2010 nebolo dosiaľ rozhodnuté,

- o ďalších „návrhoch na delegáciu“, t. j. o odňatí veci a prikázaní veci nerozhodol príslušný orgán tak, ako to ustanovuje § 23 Trestného poriadku,

- pri jeho výsluchu nebol prítomný jeho obhajca,

- po skončení vyšetrovania nebolo jeho obhajcom umožnené preštudovať vyšetrovací spis.

K námietke uvedenej v bode 1

Sťažovateľ tvrdí, že tým, že o jeho opakovanom podnete a ďalšom opakovanom podnete nerozhodol generálny prokurátor, ale najskôr prokurátorka generálnej prokuratúry a neskôr   riaditeľ   trestného   odboru   generálnej   prokuratúry,   došlo   k   porušeniu   jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a tým aj k porušeniu jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru. Sťažovateľ sa v tejto súvislosti odvolával na závery ústavného súdu obsiahnuté v náleze sp. zn. II. ÚS 4/2011 z 2. júna 2011.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby..., ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor upovedomí podávateľa podnetu v lehote ustanovenej v odseku 1 o spôsobe vybavenia podnetu.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre na účely konania podľa tohto zákona alebo osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej prokuratúry okrem prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, krajského prokurátora alebo prokurátora krajskej prokuratúry.

Podľa § 40 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre generálna prokuratúra zabezpečuje plnenie úloh patriacich do pôsobnosti generálneho prokurátora.

Podľa   čl.   7   ods.   1   príkazu   Generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky z 18. februára   2010   č.   3/2010,   ktorým   sa   vydáva   úplné   znenie   príkazu   Generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. 2/2004 z 27. februára 2004 o organizácii a riadení práce na prokuratúre (ďalej len „príkaz generálneho prokurátora č. 3/2010“), trestný odbor plní úlohy pri vykonávaní dozoru nad zachovávaním zákonnosti v predsúdnom konaní, pri účasti prokurátorov v konaní pred súdmi, pri ďalších úkonoch súvisiacich s trestným konaním...

Podľa čl. 7 ods. 2 písm. a) príkazu generálneho prokurátora č. 3/2010 trestný odbor najmä riadi, usmerňuje a kontroluje činnosť podriadených prokuratúr pri vykonávaní dozoru nad zachovávaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní.

Podľa čl. 10 bodu 8 príkazu generálneho prokurátora č. 5/2006 z 27. februára 2006, ktorým sa upravuje aprobačné oprávnenie na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „príkaz generálneho prokurátora č. 5/2006“), riaditelia odborov v rozsahu svojej pôsobnosti schvaľujú a podpisujú, ak tento príkaz neustanovuje inak, vybavenie podnetu, ktorý smeruje proti stanovisku alebo rozhodnutiu prokurátora generálnej prokuratúry.

Podľa čl. 10 bodu 9 príkazu generálneho prokurátora č. 5/2006 riaditelia odborov v rozsahu   svojej   pôsobnosti   schvaľujú   a   podpisujú,   ak   tento   príkaz   neustanovuje   inak, v zastúpení generálneho prokurátora vybavenie opakovaného podnetu podľa § 34 zákona o prokuratúre, ak predchádzajúci podnet vybavil prokurátor generálnej prokuratúry, ktorý patrí do ich riadiacej pôsobnosti.

Podľa čl. 24 ods. 4 príkazu generálneho prokurátora č. 5/2006 generálny prokurátor, námestníci   generálneho   prokurátora,   generálny   riaditeľ   sekcie,   riaditelia   alebo   vedúci organizačných zložiek môžu rozhodnúť, aby rozhodnutie, opatrenie alebo inú písomnosť v konkrétnej veci, ktorá patrí do ich riadiacej pôsobnosti, podpisoval podriadený prokurátor alebo podriadený zamestnanec v ich zastúpení alebo vo vlastnom mene.

Sťažovateľ   namietal   priebeh   prípravného   konania,   ktoré   bolo   pôvodne   vedené na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru P. pod sp. zn. ČVS:ORP-395/OdV-PB-2007 a neskôr na Prezídiu Policajného zboru, Úrade boja proti organizovanej kriminalite, odbore Západ v T. (ďalej len „úrad boja proti organizovanej kriminalite“) pod sp. zn. ČVS:PPZ-111/BOK-Z-2008. V rámci tohto trestného konania mal sťažovateľ procesné postavenie obvineného. Sťažovateľ v tejto veci žiadal o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného   poriadku   a   neskôr   prostredníctvom   podnetov   podľa   §   31   a násl.   zákona   o prokuratúre aj o preskúmanie zákonnosti postupu príslušných prokuratúr.

Vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľa   ústavný   súd   zistil,   že   opakovaný   podnet z 3. októbra   2010   adresovaný   generálnemu   prokurátorovi,   ktorým   sťažovateľ   žiadal o preskúmanie zákonnosti vybavenia jeho podnetu prokurátorkou Krajskej prokuratúry v T. (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   1   Kpt   723/07,   vybavila prokurátorka generálnej prokuratúry prípisom č. k. IV/Gpt 124/08-61 z 20. októbra 2010.

Ďalší opakovaný podnet z 15. apríla 2011 sťažovateľ opäť adresoval generálnemu prokurátorovi,   pričom   v   ňom   okrem   iného   poukázal   aj   na   to,   že   už   na   vybavenie opakovaného   podnetu   z   3.   októbra   2010   bol   príslušný   generálny   prokurátor.   Tento opakovaný   podnet   sťažovateľa   z   15.   apríla   2011   vybavil   riaditeľ   trestného   odboru generálnej prokuratúry prípisom č. k. IV/1 Gt 124/08-68 z 3. mája 2011.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   opakovaný   podnet   a   ďalší   opakovaný   podnet,   ktoré sťažovateľ adresoval generálnemu prokurátorovi, neboli vybavené priamo ním. Pritom § 34 ods. 1 v spojení s § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre ustanovuje, že už na vybavenie opakovaného podnetu vo vzťahu k preskúmaniu zákonnosti postupu prokurátora krajskej prokuratúry je príslušný generálny prokurátor.

Podľa   názoru   ústavného súdu   je potrebné uvedené   námietky   sťažovateľa   vnímať inak, ako v prípade, na ktorý sa sťažovateľ odvolával a poukazoval na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 4/2011 z 2. júna 2011, ktorým ústavný súd vyslovil porušenie jeho práv postupom   generálnej   prokuratúry   z   dôvodu,   že   o   opakovanom   podnete   a   ďalšom opakovanom   podnete   nerozhodol   generálny   prokurátor.   V   tejto   veci   totiž   o   uvedených podnetoch   rozhodla   v   oboch   prípadoch   jedná   a tá   istá   osoba,   ktorou   bol   prokurátor generálnej prokuratúry JUDr. L. H.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné upriamiť pozornosť na to, že podľa § 40 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre plnenie úloh patriacich do pôsobnosti generálneho prokurátora zabezpečuje generálna prokuratúra. Jednou z jej organizačných zložiek je trestný odbor, ktorý v súlade s čl. 7 ods. 1 príkazu generálneho prokurátora č. 3/2010 plní úlohy pri vykonávaní dozoru nad zachovávaním zákonnosti v predsúdnom konaní a podľa čl. 7 ods. 2 písm. a) citovaného príkazu generálneho prokurátora, okrem iného riadi, usmerňuje a kontroluje činnosť podriadených prokuratúr pri vykonávaní dozoru nad   zachovávaním   zákonnosti   pred   začatím   trestného   stíhania   a   v   prípravnom   konaní. Pokiaľ išlo o opakovaný podnet a ďalší opakovaný podnet, sťažovateľ sa nimi domáhal preskúmania   zákonnosti   postupov   podriadených   prokurátorov   a   policajtov   v   rámci prípravného   konania.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   podľa   čl.   10   ods.   9 príkazu   generálneho   prokurátora   č.   5/2006   riaditeľ   trestného   odboru   v   rozsahu   svojej pôsobnosti   schvaľuje   a   podpisuje,   ak   tento   príkaz   neustanovuje   inak,   v   zastúpení generálneho prokurátora vybavenie opakovaného podnetu podľa § 34 zákona o prokuratúre, ak predchádzajúci podnet vybavil prokurátor generálnej prokuratúry, ktorý patrí do jeho riadiacej pôsobnosti. Okrem toho čl. 24 ods. 4 príkazu generálneho prokurátora č. 5/2006 umožňuje, aby či už generálny prokurátor alebo aj riaditeľ trestného odboru rozhodol, že rozhodnutie, opatrenie alebo inú písomnosť v konkrétnej veci, ktorá patrí do jeho riadiacej pôsobnosti, podpísal podriadený prokurátor v jeho zastúpení alebo vo vlastnom mene. Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať zákonnosť príkazu generálneho prokurátora č.   5/2006,   o to   viac,   že   tomu   zodpovedá   aj   jeho   doterajšia   judikatúru   (I.   ÚS   86/2010, I. ÚS 347/08,   III.   ÚS   405/08,   IV.   ÚS   313/2011),   rešpektujúca   aplikáciu   týchto organizačných noriem generálnej prokuratúry.

Vychádzajúc   z   citovaných   ustanovení   príslušných   normatívnych   aktov   dospel ústavný   súd   k   záveru,   že   aj   keď   opakovaný   podnet   a   ďalší   opakovaný   podnet   nebol vybavený   priamo   generálnym   prokurátorom,   ale   opakovaný   podnet   smerujúci   voči zákonnosti   postupu   prokurátorky   krajskej   prokuratúry   vybavila   prokurátorka   generálnej prokuratúry a opakovaný podnet smerujúci voči zákonnosti jej postupu vybavil riaditeľ trestného   odboru   generálnej   prokuratúry,   nemohlo   dôjsť   k takému   zásahu   do   práv sťažovateľa, ktorý by bol spôsobilý porušiť jeho základné právo na inú právnu ochranu, alebo jeho základné práva na obhajobu. Plnenie úloh generálneho prokurátora v danom prípade   zabezpečila   generálna   prokuratúra   [§   40   ods.   2   písm.   a)   zákona o prokuratúre] prostredníctvom   svojej   organizačnej   zložky   –   trestného   odboru   a   v   rámci   neho   jeho prokurátorkou a riaditeľom trestného odboru v súlade s čl. 10 ods. 9 a čl. 24 ods. 4 príkazu generálneho prokurátora č. 5/2006.

Aj   keď § 54 ods.   2 písm. a) zákona o prokuratúre explicitne ustanovuje, že pri vybavovaní   podnetu   je   generálny   prokurátor   nadriadeným   prokurátorom   aj   vo   vzťahu k prokurátorovi krajskej prokuratúry, aj vo vzťahu k prokurátorovi generálnej prokuratúry, v preskúmavanej veci išlo o inú situáciu, ako bola tá, ktorou sa ústavný súd zaoberal vo veci sp. zn. II. ÚS 4/2011, pretože v prerokúvanej veci síce opakovaný podnet a ďalší opakovaný podnet neboli vybavené priamo generálnym prokurátorom, ale neboli vybavené totožnou osobou.   Vybavenie   opakovaného   podnetu   a   ďalšieho   opakovaného   podnetu   tým   istým prokurátorom nepochybne signalizuje pochybnosti o objektivite, a tým aj zákonnosti jeho postupu. Takú situáciu v danom prípade ústavný súd nezaznamenal, pretože aj keď nie priamo   generálny   prokurátor,   ale   osoby   jemu   hierarchicky   podriadené,   preskúmali zákonnosť   postupu   iných   prokurátorov   zúčastnených   na   preskúmavaní   zákonnosti predchádzajúcich postupov v zmysle § 31 a násl. zákona o prokuratúre.

Generálna úprava organizácie a riadenia práce na generálnej prokuratúre, a to „príkaz generálneho prokurátora č. 3/2010“ má síce povahu interného normatívneho aktu, avšak jej rešpektovanie   v organizačnej   štruktúre   generálnej   prokuratúry   pri   realizácii   úloh jednotlivých   zložiek   sa   všeobecne   predpokladá,   a preto   podľa   názoru   ústavného   súdu namietaný postup generálnej prokuratúry je ústavne udržateľný. Absenciu splnomocnenia pri   podpise   riaditeľa   odboru,   že   je   oprávnený   vybaviť   a podpísať   prípis   o vybavení opakovaného   podnetu,   možno   považovať   podľa   názoru   ústavného   súdu   za   formálny nedostatok v postupe generálnej prokuratúry, ktorý ale nemá ústavnoprávnu relevanciu.

Tieto   skutočnosti   boli   podkladom   pre   záver   ústavného   súdu   o   tom,   že   sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

K námietke uvedenej v bode 2

Predmetom   tejto   námietky   sťažovateľa   bolo   tvrdenie,   že   generálna   prokuratúra v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gpt 124/08 sa jeho podnetmi (opakovaný podnet a ďalší opakovaný podnet) riadne nezaoberala a tieto nevybavila v súlade so zákonom. Tým podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Podľa zistení ústavného súdu na opakovaný podnet sťažovateľa z 3. októbra 2010 reagovala generálna prokuratúra prípisom č. k. IV/1 GPt 124/08-61 z 20. októbra 2010 prostredníctvom prokurátorky generálnej prokuratúry.

Generálna   prokuratúra   v prípise,   ktorým   vybavila   opakovaný   podnet   sťažovateľa, konštatovala,   že   postup   krajskej   prokuratúry   vo   veci   sp.   zn.   1   Kpt   723/07   považuje za správny.   V   tejto   súvislosti   uviedla,   že   krajská   prokuratúra   vychádzala   z   dôkaznej situácie, ktorá vyplývala tak z vyšetrovacieho spisu, ako aj z dozorového spisu Okresnej prokuratúry   P.   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   sp.   zn.   Pv   1317/07.   Podľa   názoru generálnej prokuratúry krajská prokuratúra vyhodnotila existujúce dôkazy v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku a vybavenie svojho podnetu dostatočne a náležite odôvodnila. Generálna prokuratúra   ďalej   konštatovala, že   podľa   jej   názoru   námietky,   ktoré   uvádzal sťažovateľ   v   opakovanom   podnete,   nie   sú   nové,   pričom   v   tej   súvislosti   dodala,   že   so všetkými   námietkami   sa   krajská   prokuratúra „bezozbytku“ vyrovnala.   Generálna prokuratúra dospela tiež k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľ v opakovanom podnete neuvádzal nové skutočnosti, je potrebné jeho podanie vnímať ako „subjektívnu polemiku so závermi   prokuratúry,   a   ako   také   ich   označiť   za   nespôsobilé   revidovať   citované vybavenie“.   Okrem   toho,   že   generálna   prokuratúra   pri   vybavení   opakovaného   podnetu upozornila sťažovateľa na to, že „neprijateľným spôsobom“ urážal orgány činné v trestnom konaní, ktoré vyšetrovali jeho trestnú vec, zároveň mu oznámila, že jeho opakovaný podnet vyhodnotila aj ako súčasť obhajoby, a ďalej konštatovala, že keďže v danej veci už bola podaná obžaloba, jeho podanie postúpila Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“).

Na   základe   ďalšieho   opakovaného   podnetu   z   15.   apríla   2011   adresovaného generálnemu   prokurátorovi   sťažovateľ   žiadal   o   preskúmanie zákonnosti   vybavenia   jeho opakovaného podnetu prokurátorkou generálnej prokuratúry. Ďalší opakovaný podnet bol vybavený   riaditeľom   trestného   odboru   generálnej   prokuratúry   prípisom   č.   k.   IV/1   Gt 124/08-68   z   3.   mája   2011.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   a   princíp   subsidiarity,   ktorý vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmať postup generálnej prokuratúry pri vybavovaní opakovaného podnetu z 3. októbra 2010 listom č. k. IV/1 GPt 124/08-61 z 20.   októbra   2010,   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   jej   neprípustnosť (obdobne IV. ÚS 313/2011).

Na ďalší opakovaný podnet sťažovateľa z 15. apríla 2011, ktorého obsahom boli námietky spojené s jeho návrhom na odňatie a prikázanie trestnej veci, neprítomnosťou jeho obhajcu   na   výsluchu   a   neumožnením   jeho   obhajcom   preštudovať   vyšetrovací   spis po skončení   vyšetrovania,   odpovedala   generálna   prokuratúra   prostredníctvom   riaditeľa trestného odboru prípisom č. k. IV/1 Gt 124/08-68 z 3. mája 2011. Generálna prokuratúra v rámci vybavenia tohto podnetu konštatovala:

„Generálna   prokuratúra   SR   obdržala   Vaše   podanie   z   15.   4.   2011   pôvodne adresované Úradu špeciálnej prokuratúry.

Oznamujem   Vám,   že   podanie   bolo   podľa   obsahu   v   súlade   s   ust.   §   62   odsek   1 Trestného   poriadku   vyhodnotené   ako   súčasť   Vašej   obhajoby   v   trestnej   veci,   v   ktorej prokurátor Okresnej prokuratúry P. pod sp. zn. Pv 1317/07 dňa 6. 8. 2010 podal na Vás obžalobu.   Z   uvedeného   dôvodu   som   podanie   dnešného   dňa   postúpil   Okresnému   súdu Považská Bystrica.

Zároveň uvádzam, že v súvislosti s Vami namietanými skutočnosťami týkajúcimi sa vybavenia opakovaného podnetu prokurátorkou Generálnej prokuratúry SR pod sp. zn. IV/1 GPt 124/08-61 z 20. 10. 2010 som v postupe prokurátorky Generálnej prokuratúry SR pochybenie nezistil.“

Pri posudzovaní ústavnej konformnosti namietaného postupu generálnej prokuratúry bolo pre ústavný súd podstatné, že v uvedenej trestnej veci prokurátor okresnej prokuratúry pod sp. zn. Pv 1317/07 podal 6. augusta 2010 okresnému súdu na sťažovateľa obžalobu. Táto   trestná   vec   je v   súčasnosti   vedená   na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   1   T   111/2010. Z uvedeného vyplýva, že trestná vec sa presunula zo štádia prípravného konania do konania súdneho.

Podľa § 230 ods. 1 Trestného poriadku dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.

Vzhľadom na to, že 6. augusta 2010 prokurátor podal v danej veci na sťažovateľa obžalobu,   skončilo   sa   prípravné   konanie   (§   10   ods.   15   Trestného   poriadku),   a   tým   aj povinnosť   prokurátora   ako   „dozorcu“   nad   zachovávaním   zákonnosti   v   tomto   štádiu trestného konania. Vychádzajúc z tohto zistenia sú potom závery generálnej prokuratúry obsiahnuté   v prípise   č.   k.   IV/1   Gt   124/08-68   z   3.   mája   2011   legitímne.   Generálna prokuratúra   sa   totiž   ďalším   opakovaným   podnetom   sťažovateľa   riadne   zaoberala,   jeho námietky posúdila ako súčasť jeho obhajoby a vzhľadom na zmenu štádia trestného konania jeho písomné podanie postúpila okresnému súdu. Skutočnosť, že v postupe prokurátorky generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   opakovaného   podnetu   riaditeľ   trestného   odboru generálnej prokuratúry   nezistil   žiadne   pochybenia, čím   sa   odchýlil   od právneho   názoru a očakávaní sťažovateľa, ešte nemôže bez ďalšieho znamenať, že došlo k porušeniu ním označených   práv.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného považuje ústavný súd za potrebné dodať, že aj v tomto prípade je potrebné prihliadať na stabilizovanú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej je trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd trestne stíhanej osoby môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že trestná vec sťažovateľa, ktorá je v súčasnosti vedená na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 111/2010, nie je dosiaľ právoplatne skončená, nie je nariadený ani termín pojednávania a v súvislosti s novšou vecou sa po porade kolégia pripravuje jej postúpenie Špecializovanému trestnému súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na zistený stav konania sťažovateľ   má/bude   mať   v súlade   s platnou   právnou   úpravou   (Trestným   poriadkom) možnosť namietať právne účinným spôsobom porušenie svojich základných práv a slobôd garantovaných   ústavou   v dôsledku   ním   tvrdeného   nezákonného   postupu   vyšetrovateľa a prokurátora okresnej prokuratúry vykonávajúceho dozor nad zachovávaním zákonnosti trestného   stíhania v   jeho trestnej   veci.   Tak   súd   prvého   stupňa   konajúci   v   trestnej   veci sťažovateľa, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania sťažovateľom proti rozsudku okresného súdu sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných   skutkových   aj   právnych   okolností   prípadu.   Ich   právomoc   sa   vzťahuje   aj na otázku   zákonnosti   a   ústavnosti   spôsobu   získania   dôkazov   proti   sťažovateľovi predkladaných   obžalobou   a aj posúdenie   prípadného porušenia jeho práva   na obhajobu. Skutočnosť, že v sťažovateľovej trestnej veci je oprávnený konať a rozhodovať okresný súd, preto vylučuje právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy pre porušenie sťažovateľom označených základných práv (IV. ÚS 313/2011).

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami, ktoré vyplynuli zo sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012