znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 13/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Ro 59/2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2010   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Ro 59/2009.

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uviedol, že „Podľa § 172 ods. 1 O. S. P. čo zákonná sudkyňa   odmieta   konať,   čím   porušuje   zákon.   Namiesto   zákonného   konania,   napriek   2x podaným   majetkovým   pomerom   a   doručenia   Rozhodnutia   o   občanovi   v   hmotnej   núdzi rozhodol zase protizákonne o neoslobodení od súdnych poplatkov, čo dokonca potvrdil aj Krajský súd v Žiline ďalším protizákonným rozhodnutím. Takto konajú súdy v Žiline od roku 1997 a Ústavný súd im protizákonnosti toleruje. Teda ide i kriminálny výkon súdnictva a nie hrubý jazyk ale pravdivé označenie a využitie základného práva čl. 10 Dohovoru – právo na slobodu prejavu a právo na pravdivé vyjadrenie.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o nej takto rozhodol:

„II.A. Okresný súd v Žiline porušuje v konaní 33 Ro/59/2009 základné práva D. B. garantované   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   a   to opakovane po III. ÚS 76/01, III. ÚS 77/01, IV. ÚS 174/05, III. ÚS 187/05 a po rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva č. 46844/99!

II.B. Ústavný súd Slovenskej republiky na základe podaných dôkazov oslobodzuje D. B. od súdnych poplatkov v konaní 33 Ro/59/2009 a ruší uznesenie odvolacieho súdu 7 Co/269/2010-64 z dňa 27. 10. 2010 aj uznesenie prvostupňového súdu 33 Ro/59/2009-40 z dňa 28. 07. 2010.

II.C. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu v Žiline konať vo veci 33 Ro/59/2009 bezodkladne a bez ďalších prieťahov.

II.D. Ústavný súd prikazuje zaplatiť Okresnému súdu v Žiline satisfakciu D. B. vo výške 10.000 Eur (pre opakované delikty, pre surovosť súdu) plus trovy advokáta.

Okresný súd v   Žiline je   povinný   všetko   zaplatiť   do   3 dní   od dňa   právoplatnosti Nálezu   Ústavného   súdu.   V   prípade   omeškania   je   OS   Žilina   povinný   zaplatiť   úroky z omeškania vo výške 200 EUR denne za každý deň omeškania od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.

II. E. Ústavný súd dáva výstrahu Okresnému súdu v Žiline, že ak tento súd nepresne porušovať   základné   ľudské   práva   ako   nepolepšiteľný,   bude   nútený   platiť   satisfakcie v násobkoch hoci aj likvidačných pre súd. Pokračovanie porušovania základných práv je trestným činom a Ústavný súd začne podávať trestné oznámenia proti Okresnému súdu v Žiline   ako   organizovanej   zločineckej   organizácii   (pre   nečinnosť   v   konaniach 13 C/165/2003,   13   C/370/2004,   8   C/145/2002,   pri   zmarení   vykonateľnosti   rozsudku 16 C/273/1997, keď tento sa stal právoplatným až po 12 – rokoch – justična brutalita najhrubšieho zrna!!!!!!“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   ústavný   súd   o   ustanovenie   advokáta   na   svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 33 Ro 59/2009.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že jeho prostredníctvom sa garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, ako aj právo   na prejednanie záležitosti   v primeranej lehote. Sťažovateľ v sťažnosti nešpecifikoval, porušenie ktorého z uvedených práv namieta, a preto ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť vo vzťahu k obom uvedeným právam.

1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   predovšetkým   nespravodlivé rozhodovanie   okresného   súdu   o jeho   žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. Z dokumentácie   priloženej   k sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením č. k. 33 Ro 59/2009-40 z 28. júla 2010 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Krajský   súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 7 Co 269/2010-64 z 27. októbra 2010 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu č. k. 33 Ro 59/2009-40 z 28. júla 2010 odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, ktorého postup sťažovateľ v petite nenamieta. Právomoc krajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní   sťažovateľa   v súlade   s   princípom   subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ tiež namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že k porušeniu označených práv postupom všeobecného súdu môže   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   dôjsť   len   v prípade,   ak   postupu   súdu   nebráni zákonná prekážka. Jednou z takýchto prekážok je aj nezaplatenie súdneho poplatku.

Z dokumentácie   priloženej   k sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v danom   prípade nezaplatil súdny poplatok a požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. O jeho žiadosti právoplatne rozhodli vo veci konajúce všeobecné súdy tak, že mu oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznali. Za týchto okolností nemôže sťažovateľ účinne namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bez odstránenia prekážky ďalšieho postupu okresného súdu   v namietanom konaní, t. j. bez zaplatenia súdneho poplatku. Uznesenie okresného   súdu   o   nepriznaní oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   v   spojení   s uznesením krajského súdu je právoplatné, a preto okresný súd bude povinný vo veci konať až potom, keď sťažovateľ súdny poplatok zaplatí.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Vychádzajúc z uvedeného v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011