znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 13/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   F.   B.,   B.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu Z., spol. s r. o., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 26/05, 4 Co 27/05 z 25. januára 2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 256/2006 zo 7. decembra 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. B., správcu konkurznej podstaty úpadcu Z., spol. s r. o., o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2008 doručená sťažnosť Ing. F. B., B., správcu konkurznej podstaty úpadcu Z., spol. s r. o., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 26/05, 4 Co 27/05 z 25. januára 2006 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Cdo 256/2006 zo 7. decembra 2006.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že 7. augusta 2000 bola krajskému súdu   doručená   žaloba   Ing.   I.   K.,   bývalého   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   Z., spol. s r. o., K. proti Ministerstvu pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky o zaplatenie 36 179 000 Sk s príslušenstvom.

V predmetnej   veci   po   jej   postúpení   rozhodol   vecne   príslušný   Okresný   súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 20 C 181/2002 z 1. júna 2004 tak, že   žalobu   zamietol.   O odvolaní   sťažovateľa   ako   novoustanoveného   správcu   konkurznej podstaty rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 26/05, 4 Co 27/05 z 25. januára 2006 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a súčasne zrušil jeho uznesenie z 22. decembra 2004. Predmetný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 23. februára 2006.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   krajský   súd   mu   odňal   možnosť   konať   pred   súdom, pretože „mu neumožnil ako účastníkovi konania osobne vystúpiť na súdnom pojednávaní s cieľom, resp. so zámerom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, tak ako mu to garantuje čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Zo zápisnice z pojednávania na Krajskom súde v Bratislave z 25. 1. 2006 vyplýva, že na tomto pojednávaní vystúpil právny zástupca žalobcu a právna zástupkyňa žalovaného. V tejto   zápisnici   nie   je   uvedené,   že   by   sa   k veci   ako   takej   vyjadril   sám   žalobca   ako bezprostredný   účastník   konania,   ktorý   mal   právo   na   to,   aby   sa   mohol   k veci   vyjadriť. Žalobca ako účastník konania sa na pojednávaní hlásil, aby mohol pred súdom vystúpiť, čo mu nebolo umožnené.“.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku krajského súdu dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 256/2006 zo 7. decembra 2006 dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné.

Podľa názoru sťažovateľa „skutkové zistenia NS SR ohľadne toho, či došlo k odňatiu možnosti   konať   pred   súdom   a k odňatiu   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   dôkazom   a pod., je veľmi povrchné, nepresvedčivé neurčité a nepreskúmateľné.

Tým,   že žalobca   ako priamy   účastník   konania   sa nemohol   vyjadriť   k vykonaným dôkazom,   bol   nielen   krajským   súdom   ako   odvolacím   súdom,   ale   aj   najvyšším   súdom ako dovolacím   súdom   očividne   vylúčený   ako   účastník   konania   z možnosti   vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Takýto postup súdov je podľa nášho názoru vo výraznom rozpore nielen s ustanoveniami zákona (OSP), ale bol a je súčasne v rozpore s Listinou základných práv   a slobôd,   totiž   k ústavne   zaručeným   základným   právom   na   spravodlivý   proces (čl. 38 ods. 2 al. 2 in fine).“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,   v ktorom   vysloví,   že   jeho   základné   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonaným dôkazom a súvisiace s odňatím možnosti konať pred súdom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 26/05, 4 Co 27/05 a postupom najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cdo   256/2006   porušené,   prizná mu finančné   zadosťučinenie   v sume   1 000 000   Sk,   z ktorej   po   500 000   Sk   je   povinný mu uhradiť krajský súd a najvyšší súd, a prizná mu trovy konania v sume 6 732 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 4 Co   26/08,   4 Co 27/05   z   25. januára 2006,   ako   aj   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Cdo 256/2006 zo 7. decembra 2006.

Z informácie poskytnutej ústavnému súdu okresným súdom vyplynulo, že namietaný rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   23.   februára   2006   a namietané uznesenie najvyššieho   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   9.   januára   2007.   Táto   skutočnosť vyplýva aj z obsahu sťažnosti sťažovateľa (keď sťažovateľ tvrdí, že „rozhodnutia súdov sú už právoplatné a vykonateľné“) a priložených listín.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody. Zmeškanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§   25   ods.   2 zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd (napr. III. ÚS. 114/03, IV. ÚS. 236/03).

Vzhľadom na dátum nadobudnutia právoplatnosti označených rozhodnutí krajského súdu   a najvyššieho   súdu   a dátum   doručenia   sťažnosti   (20. október 2008)   ústavný   súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považoval za vhodné podotknúť, že sťažovateľ k sťažnosti nepriložil splnomocnenie na svoje zastupovanie advokátom v tomto konaní, hoci v texte sťažnosti je uvedené meno advokáta JUDr. I. K., B.. Keďže ústavný súd rozhodoval o odmietnutí   sťažnosti   z dôvodu,   že   bola   podaná   oneskorene,   nebolo   už   potrebné odstraňovať uvedený nedostatok sťažovateľovho návrhu na začatie konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2009