znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 13/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti M. V., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 158/96 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 158/96 p o r u š e n é   b o l o.

2.   M.   V. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   60   000   Sk   (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bardejov p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bardejov j e   p o v i n n ý   uhradiť M. V. trovy právneho zastúpenia v sume 7 424,60 Sk (slovom sedemtisícštyristodvadsaťštyri slovenských korún a šesťdesiat halierov)   na účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   L.   L.,   P.,   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 13/08 z 10. januára 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   V.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 158/96. Svoju sťažnosť sťažovateľ doplnil podaním zo 14. februára 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že v roku 1996 bola okresnému súdu podaná obžaloba proti S. M.   (ďalej   len   „obžalovaný“)   pre   37   skutkov,   ktoré   boli   kvalifikované   ako   trestný   čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn. 3 T 158/96. Sťažovateľ je účastníkom tohto konania ako   poškodený   („pod   bodom   31   obžaloby“)   a obžalovaný   mu   dlhuje   za   rezivo   sumu 450 000 Sk.

V rámci   odôvodnenia   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol: „Pokladám   za   takmer neuveriteľné to, že trestná vec je okresným súdom prejednávaná takmer 11 rokov. Nejde o nejako zvlášť zložitú problematiku a vo veci dochádza k mnohým prieťahom. Ja sám nemám presný prehľad o tom, kedy a aké prieťahy v konaní nastali, ale navrhujem pripojiť spis Okresného   súdu   v Bardejove.   V   každom   prípade ide   o subjektívne prieťahy,   ktoré spočívajú nielen v nečinnosti súdu, ale aj v nekvalite súdneho rozhodovania. Nie je predsa možné, aby vec bola viackrát zrušovaná krajským súdom pre to, že okresný súd vo veci nesprávne rozhodol. Zlým rozhodnutím, ktoré je v rozpore so zákonom a nečinnosťou súdu došlo k takým prieťahom, že vec je na súde prejednávaná 11 rokov. Skutok sa stal ešte v roku 1994, t. j. pred 13 rokmi a ja v súčasnosti som už na starobnom dôchodku a neviem, či sa dožijem právoplatného skončenia veci, lebo som vážne chorý.

V   prílohe   prikladám   aj   lekárske   správy   o   svojom   veľmi   zlom   zdravotnom   stave. To len na ilustráciu toho, že dočkať sa súdneho rozhodnutia sa v niektorých prípadoch občan ani nemôže, lebo od spáchania skutku do rozhodnutia uplynie strašne dlhá doba, najmä kvôli neprimeranej dĺžke súdneho konania. Samotné prípravné konanie trvalo asi jeden rok a 11 rokov už trvá konanie pred súdom.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby nálezom rozhodol, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   bolo   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 T 158/96 porušené, priznal   mu   nemajetkovú   ujmu   1 000 000   Sk   a úhradu   trov   konania   v sume 7 424,60 Sk.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu k sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaním   sp.   zn.   Spr.   131/08   zo   14.   februára   2008,   v ktorom   stručne   popísal   priebeh preskúmavaného konania   a následne   uviedol: „Vychádzajúc   z   uvedeného   je   síce   možné akceptovať   tvrdenie   sťažovateľa   o   prieťahoch   v   konaní,   avšak   k   zbytočným   prieťahom zavinených súdom došlo iba v období od 7. 2. 2003, t. j. od vrátenia spisu odvolacím súdom,   do   4.   1.   2004,   t.   j.   do   výzvy   na   predloženie   účtovných   dokladov   pre   možnosť nariadenia znaleckého dokazovania z odboru ekonomika a podnikanie. Pri posudzovaní zostávajúcej doby konania, včítane jej celkovej dĺžky, nemožno neprihliadať na okolnosti prípadu, najmä na rozsah spisového materiálu (takmer 3.800 strán bez príloh), potrebu doplnenia dokazovania vykonaného v prípravnom konaní, včítane znaleckého dokazovania a problémy   pri   vypracovaní   znaleckého   posudku   z   odboru   zdravotníctvo,   odvetvie psychiatria, ku ktorým došlo bez zavinenia súdu. V štádiu do prvého rozhodnutia súdu vo veci   významnou   mierou   k   dĺžke   konania   prispela   nutnosť   odročovania   hlavných pojednávaní pre neprítomnosť obžalovaného, prípadne svedkov. Vzhľadom na uvedené, aj keď   v   konaní   tohto   súdu   sp.   zn.   3T   158/96   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   ako poškodeného na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa či. 48 ods. 2 Ústavy SR nečinnosťou Okresného súdu Bardejov, bolo tomu tak iba v dobe od 7. 3. 2003 do 4. 1. 2004.“

Podľa okresného súdu uplatnenému nároku sťažovateľa na priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   nemožno   vyhovieť,   pretože „nielenže   nevyužil   právne prostriedky, ktoré mu na ochranu tohto práva poskytuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanoveniach § 62 a násl. a pred 1. aprílom 2005 zákon č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov v ustanovení § 17 a násl., ale aj keď v prípade „konečného“ rozhodnutia vo veci dňa 6. 11. 2007 a rovnako aj v prípade prvého rozsudku zo dňa 28. 2. 2001 bol so svojim nárokom na náhradu škody odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych, nevyužil možnosť opravného prostriedku a netrval na tom, aby súd o jeho nároku meritórne rozhodol, v dôsledku čoho treba mať zato, že aj keď sťažovateľ si v konaní uplatnil svoj nárok na náhradu škody, v konaní riadne nepokračoval a   nevyužil   všetky   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   poskytuje   na   dosiahnutie   meritórneho rozhodnutia   o   jeho   nároku.   Pri   posudzovaní   dôvodnosti   priznania   nemajetkovej   ujmy nemožno neprihliadať ani na skutočnosť, že sťažovateľ si svoj nárok mohol uplatniť aj v občianskoprávnom   konaní   (zrejme   v obchodnom   spore),   pričom   pre   takýto   postup   sa nevyžaduje skončenie trestného konania. Sťažovateľ tak pri uplatňovaní svojho práva na poskytnutie súdnej ochrany nevyužil všetky právne prostriedky, ktoré mu právny poriadok poskytuje, ktorú skutočnosť nemožno opomenúť pri posudzovaní jeho nároku“.

Následne ústavnému súdu predseda okresného súdu navrhol, aby vyslovil, že „právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní Okresného súdu Bardejov sp. zn. 3 T 158/96 porušené bolo v dôsledku zbytočných prieťahov v dobe od 7. 3. 2003 do 4. 1. 2004 a v prevyšujúcej časti sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 10. januára 2008 na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2008 účinného od 1. marca 2008   sa   sudkyňa   spravodajkyňa   v tejto   veci   stala   členkou   I.   senátu   ústavného   súdu. Z uvedeného   dôvodu   vec prerokoval   a vo   veci   samej   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   a stav   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 3 T 158/96:

- 17. júla 1996 bola Okresnému súdu Svidník podaná obžaloba proti obžalovanému pre   spáchanie   pokračovacieho   trestného   činu   podvodu   podľa   §   250   ods.   1   a   4 Trestného zákona vedená pod sp. zn. 3 T 109/96,

- 21. augusta 1996 Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 5 Nt 32/96 rozhodol, že odníma túto trestnú vec Okresnému súdu Svidník a prikazuje ju okresnému súdu (uznesenie bolo okresnému súdu doručené 4. septembra 1996),

- 7. októbra 1996 okresný súd prípisom vyzval všetkých poškodených v tejto trestnej veci, aby mu v lehote 10 dní písomne oznámili, či si voči obžalovanému uplatňujú nárok na náhradu škody a v akej výške,

- od   11.   októbra   1996   do   3.   decembra   1996   boli   okresnému   súdu   doručované odpovede jednotlivých poškodených,

- 15. apríla 1997 bolo nariadené pojednávanie v uvedenej trestnej veci na 30. apríl 1997, 2. máj 1997, 5. máj 1997 a 7. máj 1997, ktoré bolo z dôvodu neprítomnosti obžalovaného odročené na neurčito,

- 14. novembra 1997 bolo nariadené pojednávanie na 8. december 1997, ktoré bolo v uvedený deň odročené na 20. január 1998 pre ospravedlnenú neprítomnosť obhajcu a obžalovaného,

-   20.   januára   1998   bolo   okresným   súdom   pojednávanie   z dôvodu   predloženia listinných dôkazov odročené na 18. február 1998,

- 18. februára 1998 bolo pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu zdravotných problémov   obhajcu   obžalovaného   a vyžiadania   peňažných   denníkov   od obžalovaného,

- 19.   júna   1998   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   Prešov   –   Sever   oznámilo okresnému súdu, že jeho výzvu obžalovanému nemohol doručiť,

- 24. septembra 1998 okresný súd nariadil pojednávanie na 28. október 1998, ktoré bolo v uvedený deň odročené na neurčito za účelom vydania zatýkacieho rozkazu,

-   3. novembra 1998 okresný súd nariadil pojednávanie na 2., 3., 4. a 7. december 1998,

- 3. decembra 1998 sa sťažovateľ telefonicky ospravedlnil z neúčasti na nariadenom pojednávaní,

- 4. decembra 1998 boli v predmetnej veci zabezpečované viaceré listinné dôkazy,

-   7. decembra 1998 okresný súd pojednávanie odročil na 12. až 14. január 1999 za účelom opätovného predvolania neprítomného obhajcu a neprítomných svedkov (aj sťažovateľa),

-   12.   januára   1999   pojednávanie   nariadené   na   tento   deň   bolo   pre   neprítomnosť predsedníčky senátu z dôvodu práceneschopnosti odročené,

- 29. januára 1999 bolo okresným súdom nariadené hlavné pojednávanie na 16. až 18. február 1999, ktoré bolo za účelom opätovného predvolania obžalovaného a jeho obhajcu, ako aj svedkov odročené na neurčito,

- 22. februára 1999 bolo nariadené pojednávanie na 23. a 24. marec 1999, ktoré bolo okresným   súdom   odročené   na   za   účelom   opätovného   predvolania   neprítomných svedkov na 5. máj 1999,

- 5.   mája 1999   bolo   okresným   súdom   pojednávanie   odročené   na 16.   jún   1999   za účelom opätovného predvolania svedkov,

- 16.   júna   1999   okresný   súd   pojednávanie   odročil   za   účelom   predvolania neprítomných svedkov na neurčito,

- 19. júla 1999 bolo v predmetnej veci nariadené pojednávanie na 10. september 1999, ktoré   bolo   za   účelom   opätovného   predvolania   svedkov   odročené   na   13.   október 1999,

- 13. októbra 1999 okresný súd pojednávanie konané v tento deň odročil na neurčito z dôvodu ospravedlnenej neúčasti obžalovaného a jeho obhajcu, ako aj za účelom vypočutia neprítomných svedkov,

- 10. februára 2000 okresný súd nariadil pojednávanie na 14. a 15. marec 2000, ktoré bolo   odročené   na   neurčito   pre   neprítomnosť   obhajcu   obžalovaného,   ktorý   svoju neúčasť ospravedlnil zo zdravotných dôvodov,

- 31. marca 2000 okresný súd nariadil pojednávanie v predmetnej veci na 16. a 17. máj 2000,

- 16. mája 2000 bolo okresným súdom odročené pojednávanie na 7. a 8. jún 2000 pre neprítomnosť obžalovaného a jeho obhajcu, u ktorých nebolo vykázané doručenie predvolania,

- 7. júna 2000 bolo okresným súdom pojednávanie odročené na 6. júl 2000, pretože sa na naň nedostavil obhajca obžalovaného, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil,

- 6. júla 2000 bolo pojednávanie v tejto veci okresným súdom odročené na neurčito, pretože sa naň nedostavil jeden z členov senátu,

- 7. júla 2000 bolo okresným súdom nariadené pojednávanie na 24. júl 2000, ktoré bolo   následne   odročené   na   4.   august   2000   za   účelom   opätovného   predvolania neprítomných svedkov,

- 4. augusta 2000 bolo pojednávanie okresným súdom za účelom znovupredvolania neprítomných svedkov odročené na 26. september 2000,

- 26.   septembra   2000   bolo   pojednávanie   konané   v uvedený   deň   odročené   na

29. september 2000,

- 29. septembra 2000 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie neúčasti obhajcu obžalovaného na pojednávaní z dôvodu náhlej nevoľnosti, na základe ktorého bolo následne   pojednávanie   uskutočnené   v tento   deň   odročené   na   neurčito   za   účelom zistenia zdravotného stavu obhajcu obžalovaného,

- 18.   októbra   2000   okresný   súd   vyzval   prípisom   ošetrujúceho   lekára   obhajcu obžalovaného na oznámenie jeho zdravotného stavu (odpoveď na túto výzvu bola okresnému súdu doručená 24. októbra 2000),

- 23. januára 2001 okresný súd nariadil pojednávanie na 14. február 2001, ktoré bolo odročené   na   28.   február   2001,   pretože   sa   na   pojednávanie nedostavil   dozorujúci prokurátor,

- 28. februára 2001 okresný súd na pojednávaní vyhlásil rozsudok v predmetnej veci, ktorým obžalovaného oslobodil spod obžaloby,

- 1.   marca   2001   okresný   prokurátor   proti   uvedenému   rozsudku   podal   odvolanie (dôvody   odvolania   doplnil   podaním   doručeným 15.   mája 2001)   a podaním   zo   6. apríla 2001 sa proti nemu odvolal aj poškodený S., s. r. o., S.,

- 12.   júla   2001   bol   spis   v tejto   veci   doručený   krajskému   súdu,   ktorý   ho   prípisom doručeným   okresnému   súdu   21.   decembra   2001   vrátil   okresnému   súdu   späť bez rozhodnutia ako predložený predčasne vzhľadom na to, že odpis rozsudku nebol doručený všetkým poškodeným, ktorí si uplatnili nárok na náhradu škody,

- 25. februára 2002 bol spis v predmetnej veci opäť doručený krajskému súdu, ktorý

19. novembra 2002 uznesením č. k. 3 To 56/02-3402 zrušil napadnutý rozsudok okresného   súdu   v celom   rozsahu,   vrátil   mu   vec,   aby   ju   v potrebnom   rozsahu prerokoval a súčasne rozhodol, a odvolanie poškodeného zamietol,

- 7.   februára   2003   bolo   uznesenie   krajského   súdu   spolu   so   spisom   v tejto   veci doručené späť okresnému súdu,

- 13.   januára   2004   okresný   súd   vyzval   prípisom   S.   p.,   a.   s.,   S.,   na   predloženie listinných   dôkazov   potrebných   na   rozhodnutie   v tejto   veci   (odpoveď   mu   bola doručená 8. marca 2004),

- 17.   februára   2004   okresný   súd   prípisom   požiadal   správcu   konkurznej   podstaty spoločnosti S., s. r. o., S., o predloženie účtovnej dokumentácie tejto firmy za roky 1990-1993, splnenie svojej požiadavky urgoval prípisom z 8. marca 2004 a odpoveď mu bola napokon doručená 17. marca 2004,

- 27. apríla 2004 bola okresnému súdu na základe jeho výzvy od spoločnosti K., s. r. o., G., doručená požadovaná dokumentácia, spolu s výzvou na prípadné upresnenie požiadavky,

- 10. júna 2004 okresný súd prípisom vyzval spoločnosť K., a. s., P., aby mu predložila celý poistný spis týkajúci sa   vozidla S., s.   r. o.,   S., a z Okresného súdu Svidník nechal vyžiadať spis vedený pod sp. zn. 5 C 518/95,

- 30. septembra 2004 okresný súd uznesením uložil K., a. s., P., poriadkovú pokutu v sume 5 000 Sk a rovnako postupoval aj voči spoločnosti K., s. r. o. (K., a. s., vyžiadané listinné dôkazy okresnému súdu doručila 26. októbra 2004),

- 11.   februára   2005   okresný   súd   uznesením   pribral   do   konania   znalkyňu   z odboru ekonomiky a podnikania, odvetvia účtovníctva za účelom vypracovania znaleckého posudku (termín vypracovania znaleckého posudku bol určený na 30. apríl 2005), ktorá si v ten istý deň prevzala spis v tejto veci,

- 13. júna 2005 súdna znalkyňa požiadala o prolongáciu termínu o 60 dní, prípisom z 28.   júna   2005   ju   okresný   súd   upovedomil,   že   súhlasí   s predĺžením   lehoty   na podanie znaleckého posudku,

-   6.   júla   2005   súdna   znalkyňa   požiadala   o súčinnosť   vo   forme   zabezpečenia sprístupnenia potrebnej účtovnej dokumentácie, ktorú jej okresný súd následne zaslal v prílohe prípisu z 27. júla 2005,

- 23. augusta 2005 súdna znalkyňa požiadala o prolongáciu termínu o 90 dní z dôvodu náročnosti uvedeného prípadu, okresný súd znalkyňu prípisom z 25. augusta 2005 upovedomil,   že   termín   vypracovania   znaleckého   posudku   jej   predlžuje   od   15. decembra 2005,

- 31.   októbra   2005   bol   okresnému   súdu   doručený   znalecký   posudok   č.   03/2005 z 19. októbra 2005,

- 8. februára 2006 bolo okresným súdom nariadené pojednávanie na 30. marec 2006, pričom obhajca obžalovaného podaním doručeným 23. marca 2006 požiadal okresný súd o jeho odročenie na iný termín z dôvodu dočasnej práceneschopnosti,

- 30.   marca   2006   okresný   súd   na   pojednávaní   opatrením   obžalovanému   ustanovil náhradného obhajcu a následne ho za účelom opätovného predvolania obžalovaného a jeho obhajcu, náhradného obhajcu, poškodeného a svedkov odročil na 4. máj 2006,

-   4. mája 2006 bolo okresným súdom pojednávanie odročené za účelom vyšetrenia duševného stavu obžalovaného a pribratia znalcov do konania na neurčito,

-   2.   júna   2006   okresný   súd   uznesením   pribral   do   konania   za   účelom   vyšetrenia duševného   stavu   obžalovaného   dvoch   znalcov   z odboru   zdravotníctva,   odvetvia psychiatrie,

- 16.   júna   2006   jeden   z ustanovených   znalcov   požiadal   okresný   súd   o zrušenie uznesenia a pribratie do konania iných, menej vyťažených znalcov,

- 3.   augusta   2006   okresný   súd   zrušil   uznesenie   z 2.   júna   2006   a zároveň   ďalším uznesením pribral do konania dve nové znalkyne,

- 15.   augusta   2006   sa   jedna   z ustanovených   znalkýň   ospravedlnila,   že   znalecký posudok pre pracovnú zaneprázdnenosť nemôže vypracovať,

- 4.   septembra   2006   bolo   okresným   súdom   zrušené   uznesenie   z 3.   augusta   2006, a ďalším uznesením boli do konania pribraté ďalšie dve znalkyne, ktoré ho následne obe požiadali o zrušenie uvedeného uznesenia,

- 16. októbra 2006 okresný súd zrušil svoje uznesenie zo 4. septembra 2006 a zároveň v ten istý deň vydal uznesenie, ktorým do konania pribral dvoch nových znalcov, z ktorých jeden podaním doručeným 14. novembra 2006 oznámil, že vzhľadom na svoje vážne zdravotné problémy znalecký posudok nemôže vypracovať,

- 27. novembra 2006 okresný súd zrušil svoje uznesenie zo 16. októbra 2006 a zároveň ďalším uznesením vydaným v ten istý deň do konania pribral ďalších dvoch znalcov,

- 18. decembra 2006 ustanovený znalec a ustanovená znalkyňa podaním doručeným okresnému súdu 19. decembra 2006 požiadali o zrušenie uznesenia okresného súdu z 27. novembra 2006,

- 19. februára 2007 bolo okresným súdom telefonicky konzultované s dvomi súdnymi znalcami, či súhlasia so svojím pribratím do konania, až následne okresný súd zrušil uznesenie z 27. novembra 2006 a zároveň ďalším uznesením z tohto dňa pribral do konania týchto súdnych znalcov, ktorí mali znalecký posudok vypracovať v lehote 1 mesiaca   odo   dňa   doručenia   uznesenia,   ustanovený   znalec   však   vzhľadom   na enormnú   pracovnú   zaťaženosť   požiadal   okresný   súd   o predĺženie   lehoty   na vypracovanie znaleckého posudku do 31. augusta 2007, ktorý mu bol prípisom z 25. júla 2007 udelený,

- 25.   júla   2007   okresný   súd   zabezpečoval   zaslanie   viacerých   podkladov   na rozhodnutie,

-   27.   augusta   2007   bol   okresnému   súdu   doručený   znalecký   posudok   č.   61/2007 z 24. augusta 2007,

- 5. septembra 2007 bolo v predmetnej veci nariadené pojednávanie na 6. november 2007,

-   6.   novembra   2007   okresný   súd   na   pojednávaní   vyhlásil   rozsudok,   ktorým obžalovaného uznal vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona a poškodených s ich nárokmi odkázal na konanie vo veciach   občianskoprávnych,   rozsudok   č.   k.   3 T   158/1996-3780   zo 6. novembra 2007 nadobudol právoplatnosť 6. novembra 2007.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   T   158/96   došlo   k porušeniu   základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v procesnom postavení poškodeného.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (II. ÚS 32/03). Nemožno pochybovať o tom, že aj povaha pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona, ktorého sa mal obžalovaný dopustiť spáchaním 37 skutkov, si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného pre všeobecný súd znamená povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty strán trestného konania, vrátane poškodenej strany.

Po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov tohto konania, ale najmä s obsahom vyžiadaného spisu okresného súdu ústavný súd konštatuje, že predmetná vec z právneho hľadiska   nevykazuje   črty   mimoriadnej   zložitosti.   Na   skutkovú   zložitosť   tejto   veci   mali podľa   ústavného   súdu   vplyv   aj   rozsiahlosť   spáchaného   trestného   činu   obžalovaného pozostávujúceho   z viacerých   čiastkových   útokov,   vysoký   počet   poškodených   v tomto konaní   (37),   ktorých   súčinnosť   musel   okresný   súd   zabezpečiť,   potreba   zaobstarania viacerých   listinných   dôkazov,   ako   aj   nevyhnutnosť   vykonania   znaleckého   dokazovania. Spomínaná skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť obdobia nečinnosti okresného súdu v uvedenom konaní a ani jeho neefektívny postup.

2.   Pri   hodnotení   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa   v preskúmavanom konaní,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   závažnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v týchto konaniach   k zbytočným   prieťahom.   Doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania   teda   podľa ústavného súdu nebola vyvolaná správaním sťažovateľa.

3.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd v preskúmavanom konaní zistil, že okresný súd neúmerné predĺženie uvedeného   konania   spôsobil   nielen   svojou   nečinnosťou,   ale   predovšetkým   svojou neefektívnou činnosťou.

Na obdobie nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré malo vplyv na celkovú dĺžku tohto konania, poukázal aj predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení. Ide o obdobie trvajúce viac ako 11 mesiacov, a to od 7. februára 2003 (doručenie spisu okresnému súdu z krajského súdu) do 13. januára 2004 (pokyn na zaslanie výzvy za účelom zaobstarania listinných dôkazov). Nečinnosť okresného súdu v označenom období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   k zbytočným   prieťahom v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj   nesprávnou (neefektívnou) činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa na súd obrátil (II. ÚS 2/01).

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že ak je konanie pred okresným súdom poznačené   zbytočnými   prieťahmi   v dôsledku   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu, postačuje len vymedzenie najzávažnejších období takejto neefektívnej činnosti, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (m. m. II. ÚS 131/02).

Podľa zistenia ústavného súdu okresný súd v predmetnom konaní musel zabezpečiť súčinnosť všetkých subjektov tohto konania, čo aj v tomto prípade vzhľadom na vysoký počet poškodených nie je jednoduchá úloha. Napriek tejto skutočnosti vzhľadom na celkovú dĺžku konania, ktoré ku dňu podania sťažnosti trvalo už viac ako jedenásť rokov, možno podľa   názoru   ústavného   súdu   v tejto   veci   konštatovať,   že   okresný   súd   mohol   svojím sústredenejším   postupom   v konaní,   predovšetkým   súbežným   vykonávaním   procesných úkonov (napr. súbežným, a nie postupným zabezpečovaním listinných dôkazov v období od 13.   januára 2004 do   22.   novembra   2004),   ako   aj odstránením   neprimeraných   časových intervalov medzi vykonávaním jednotlivých jednoduchých procesných úkonov v priebehu konania   [napr.   obdobie   štyroch   mesiacov   trvajúce   od   3.   decembra   1996   (doručenie odpovede   poškodených   na   výzvu   okresného   súdu   ohľadom   uplatnenia   náhrady   škody) do 15. apríla 1997 (nariadenie hlavného pojednávania); obdobie siedmich mesiacov trvajúce od 18. februára 1998 (zrušené pojednávanie pre neprítomnosť obžalovaného a jeho obhajcu) až   do   24.   septembra   1998   (okresný   súd   nariadil   pojednávanie),   v ktorom   okresný   súd obmedzil   svoju   činnosť   len   na   zaslanie   výzvy   obžalovanému   na   predloženie   listinných dôkazov; obdobie štyroch mesiacov trvajúce od 13. októbra 1999 (zrušenie pojednávania pre   neprítomnosť   obžalovaného, jeho   obhajcu   a   poškodených)   do   10.   februára   2000 (nariadenie pojednávania); obdobie štyroch mesiacov trvajúce od 19. októbra 2005, t. j. od doručenia prvého znaleckého posudku, pri vyhotovení ktorého bola lehota na jeho podanie súdnej znalkyni predĺžená až o viac ako 5 mesiacov; a napriek tomu ďalší procesný úkon smerujúci   k prerokovaniu   veci   vykonal   okresný   súd   až   8.   februára   2006   (nariadenie pojednávania)] zabezpečiť plynulosť tohto konania, ktorá by viedla k vydaniu meritórneho rozhodnutia a odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa v primeranej lehote.

Ako   obdobie   poznačené   neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu   možno   podľa ústavného   súdu   označiť   aj   obdobie   zabezpečovania   vyhotovenia   druhého   znaleckého posudku trvajúce od 4. mája 2006 (odročenie pojednávania za účelom nariadenia druhého znaleckého   dokazovania)   až   do   19.   februára   2007   (uznesenie   o nariadení   znaleckého dokazovania), t. j. viac ako deväť mesiacov. Ústavný súd sa nestotožňuje v tomto prípade s konštatovaním predsedu okresného súdu, podľa ktorého k zbytočným prieťahom v tomto období   došlo „bez   zavinenia   súdu“.   Okresný   súd   pri   zabezpečovaní   znaleckého dokazovania ku konzultácii možnosti znalcov vyhotoviť znalecký posudok pred vydaním uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania pristúpil až po vydaní piatich uznesení, ktoré museli byť zrušené z dôvodu nesúhlasu alebo nemožnosti ustanovených znalcov vypracovať znalecký   posudok.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   takýto   postup   okresného   súdu nepovažoval za efektívny.

Predmetné konanie bolo podľa zistenia ústavného súdu poznačené aj nedôslednou činnosťou okresného súdu, v dôsledku ktorej bol ním 12. júla 2001 predložený spis v tejto veci krajskému súdu na rozhodnutie o podaných odvolaniach proti rozsudku z 28. februára 2001 vrátený späť 21. decembra 2001 ako predčasne predložený, pretože odpis uvedeného rozsudku nebol okresným súdom doručený všetkým poškodeným, ktorí si uplatnili nárok na náhradu škody.

O neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   v predmetnej   veci   svedčí   napokon   aj skutočnosť, že jeho rozsudok z 28. februára 2001 bol zrušený uznesením krajského súdu č. k.   3   To   56/02-3402   z 19.   novembra   2002,   ktorý   v odôvodnení   okrem   iného   uviedol: „Okresný   súd   k záverom,   o ktoré   svoje   rozhodnutie   oprel,   dospel   bez   toho,   aby   mal k dispozícii   dostatočné   podklady   pre   svoje   rozhodnutie.   Z dôkazov,   ktoré   boli   doposiaľ zadovážené,   totiž   nie   je   možné   urobiť   záver,   aký   bol   finančný   stav   firmy   v tom-ktorom období,   aký   bol   tok   finančných   prostriedkov   a na   čo   boli   používané.   Nebola   totiž zadovážená   kompletná   dokumentácia,   ani   kompletné   prehľady   o čerpaní   poskytnutých úverov z jednotlivých peňažných ústavov, ba dokonca ani úplné prehľady o účtoch, ktoré obžalovaný má a stave na jednotlivých účtoch.

Tieto nedostatky sú nedostatkami prípravného konania, takže po podaní obžaloby mal okresný súd možnosť využiť ustanovenie § 188 ods. 1 písm. e) Tr. por. a vrátiť vec prokurátorovi   na   došetrenie.   Keďže   uvedené   ustanovenie   nevyužil   a vo   veci   konal a napokon aj rozhodol, bude musieť dôkazy zabezpečovať a vykonávať sám.

Bez toho, aby bola objasnená celková finančná situácia vo firme, totiž nie je možné urobiť vo veci akýkoľvek záver a posudzovať existenciu, či neexistenciu zavineného konania obžalovaného   ako   základného   predpokladu   jeho   prípadnej   trestnej   zodpovednosti. Z uvedeného dôvodu bolo preto potrebné napadnutý rozsudok zrušiť a okresnému súdu uložiť, aby vo veci konal a rozhodol.“

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   na   celkovej   dĺžke   konania   v predmetnej   veci   mali rozhodujúci podiel aj viaceré už uvedené nedostatky v činnosti okresného súdu, ústavný súd posúdil   predmetné   konanie   ako   pomalé   a neúčinné,   t.   j.   ako   konanie   so   zbytočnými prieťahmi zavinenými okresným   súdom,   v dôsledku   čoho došlo   k porušeniu   základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. S ohľadom na uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného okresným súdom   pod   sp.   zn.   3   T   158/96   považovať   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   za   ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľa bolo porušené.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže prikázať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 1 000 000 Sk predovšetkým z dôvodu neprimeranej dĺžky predmetného konania spôsobenej nečinnosťou, ale aj neefektívnou činnosťou okresného súdu.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 3 T 158/96, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť,   že preskúmavané   konanie   bolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené (rozsudkom okresného súdu zo 6. novembra 2007), ústavný súd považoval priznanie sumy 60 000 Sk sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. L. L., ktoré si uplatnil v sume 7 424,60 Sk za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007 (prevzatie veci a príprava zastúpenia, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2007   (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 970 Sk (spolu 5 940 Sk), režijný paušál   po 178   Sk   (356   Sk)   a DPH   vo   výške   19   %   z odmeny   (1   196,24   Sk).   Úhrada trov konania   vypočítaná   podľa   platných   právnych   predpisov   predstavuje   celkovú   sumu 7 492,24 Sk.

Keďže sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu trov konania nepresahuje sumu trov konania vypočítaných na základe platných právnych predpisov, ústavný súd mu priznal náhradu trov konania v sume 7 424,60 Sk, t. j. v celej ním uplatnenej výške.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2008