znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 13/04-71

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti   Mgr.   M. H. a J. H., obaja bytom Z.,   zastúpených advokátom JUDr. R.   B., Košice,   ktorou   namietali   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1382/98, za účasti Okresného súdu Žiar nad Hronom, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. M. H. a J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žiar   nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1382/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žiar   nad   Hronom p r i k a z u j e, aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C 1382/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. M. H. a J. H. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   Mgr. M. H.   a   J. H.   v sume   15 064 Sk   (slovom pätnásťtisícšesťdesiatštyri slovenských korún) advokátovi JUDr. R. B., K.

5. Okresný súd Žiar nad Hronom j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 15 064 Sk (slovom pätnásťtisícšesťdesiatštyri slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060494/8180 v Štátnej pokladnici do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS   13/04   z 11. marca 2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. M. H. a J. H., obaja bytom Z. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1382/98.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 22. septembra 1993 Okresnému súdu Zvolen návrh, ktorým si uplatnili nároky z nesprávneho vyúčtovania dodávok tepla za rok   1991   a   neoprávneného   zúčtovania   prác   za   deratizáciu   domu   proti   Okresnému stavebnému bytovému družstvu Zvolen (ako správcovi domu).

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané rozhodnutie vo veci samej.

Vo svojej sťažnosti sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadali, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp.   zn.   Spr.   511/04   doručeným   ústavnému   súdu   26. apríla 2004,   ku   ktorému pripojil vyjadrenie zákonného sudcu, v ktorom sa uvádza:

«V súlade   s judikatúrou   Ústavného súdu sa vyjadrím   k trom základným   kritériám a to zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosti   veci“   predmetom   návrhu   navrhovateľa je rozhodovanie   o zaplatení   konkrétnej   finančnej   čiastky   žalovanou   spoločnosťou a to na základe   tvrdeného   nároku   sťažovateľa   a   z nesprávneho   vyúčtovania   vykurovania za rok   1991   a z neoprávneného   zúčtovania   prác   za   deratizáciu   domu.   Po   preštudovaní obsahu súdneho   spisu   som nezistil   žiadnu takú   okolnosť,   ktorá by odôvodňovala záver o zložitosti veci (právnej a faktickej). Čiastočne by mohla byť braná do úvahy tá skutočnosť, že v rovnakom období prebiehalo viacej rôznych súdnych konaní, rôznych nájomcov domu týkajúceho sa rovnakého nároku.

2. Pokiaľ   ide   o   „správanie“   sťažovateľa   v predmetnej   veci   chcem   poukázať na tú skutočnosť,   že   tento   svojím   správaním   zapríčinil   tú   skutočnosť,   že   vec   nebola rozhodnutá   na   Okresnom   súde   vo   Zvolene,   kde   bol   pôvodne   podaný   návrh   na   začatie konania. Sťažovateľ podal návrh na začatie konania 22. 9. 1993, tento návrh na začatie konania   nemal   zákonom   predpísané   náležitosti   a nebol   zaplatený   súdny   poplatok. Ani po výzve súdu, dokonca ani po osobnom pohovore sudcu so sťažovateľom návrh nebol riadne doplnený, ale v priebehu ďalších mesiacov dopĺňaný o nových účastníkov, prípadne účastníci,   ktorí   v návrhu   uvedení   už   boli   s návrhom   nesúhlasili.   To   vlastne   spôsobilo tú skutočnosť, že Okresný súd vo Zvolene až 19. 5. 1994 mohol vytýčiť termín pojednávania na 15. 6. 1994. Od tohto pojednávania sťažovateľ začal vznášať námietky zaujatosti proti ktorémukoľvek   prejednávajúcemu   sudcovi,   prejavoval   nespokojnosť   so všetkými zápisnicami súdu a to viedlo k tomu, že zákonný sudca JUDr. P. bol vylúčený z prejednania veci,   vec   bola   pridelená   sudkyni   JUDr.   K.,   kde   7. 11. 1995   sťažovateľ   na   pojednávaní vzniesol   zaujatosť   i voči   tejto   sudkyni   a všetkým   sudcom   Okresného   súdu   vo   Zvolene. Krajský súd v Banskej Bystrici teda musel dvakrát rozhodovať o vylúčení sudcov Okresného súdu   vo Zvolene,   čo   tiež   neprispelo   k rýchlosti   konania.   Po rozhodnutí   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   bola   vec   doručená   20. 2. 1996   a dňa 3. 4. 1996   bola   vec   pridelená na Okresný súd v Lučenci. Dňa 14. 5. 1996 sudkyňa vytýčila termín pojednávania na deň 31. 5. 1996,   kedy   rozhodla   o prerušení   konania.   Sťažovateľ   dňa   28. 11. 1997   vzniesol námietku   zaujatosti   aj voči   sudcom   Okresného   súdu   v Lučenci.   Krajský   súd   v Banskej Bystrici   svojím   rozhodnutím   vylúčil   týchto   sudcov   z prejednávania   veci   a   rozhodol o pridelení veci Okresnému súdu v Žiari nad Hronom. Dňa 1. 7. 1998 vec došla na Okresný súd v Žiari nad Hronom. Sťažovateľ naďalej podával rôzne sťažnosti na Štátnu správu súdov a opäť vznášal námietky zaujatosti voči sudcom v konaní, kvôli ktorému bolo toto konanie   prerušené.   Námietky   vznášal   nielen   voči   sudcom   okresných   súdov   (Zvolen, Lučenec,   Žiar   nad   Hronom),   ale   aj   voči   sudcom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici (viď. spis   7 C 1397/98   Okresného   súdu   v Žiari   nad   Hronom).   Tým,   že sa súdy   museli zaoberať jeho námietkami sťažovateľ spôsobil zbytočné prieťahy v konaní.

3. Pretože ústavná sťažnosť sa týka postupu Okresného súdu v Žiari nad Hronom v konaní vedenom pod spisovou značkou 4 C 1382/98 budem sa zaoberať len časom kedy tento spis prišiel na Okresný súd v Žiari nad Hronom. Po tom, čo vo veci boli vylúčení všetci sudcovia Okresného súdu vo Zvolene, kde vec bola takmer tri roky, čo boli vylúčení všetci sudcovia Okresného súdu v Lučenci, kde vec bola viac ako dva roky prišla táto vec dňa 1. 7. 1998 na Okresný súd v Žiari nad Hronom. Po preštudovaní veci dňa 14. 7. 1998 som urobil prvý úkon vo veci a zistil som, že vec prišla už z Okresného súdu v Lučenci v štádiu,   keď   bolo   prerušené   konanie.   Okresný   súd   v Lučenci   prerušil   konanie   svojím rozhodnutím   z 31. 5. 1996.   Ja   som   vo   veci   nevydával   rozhodnutie   o prerušení   konania, ale zistil som, že sudkyňa rozhodla zákonným spôsobom o prerušení konania. Dôvodom prerušenia konania bola tá skutočnosť, že prebieha iné konanie, kde sa riešila otázka, ktorá mohla mať význam pre rozhodnutie súdu a preto bol zákonný dôvodov uvedený v § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. Po preštudovaní spisu som zistil, že sudkyňa zákonne prerušila toto konanie,   pretože   aj   podľa   môjho   názoru   bol   tu   dôvod   na   prerušenie   veci.   V konaní 8 C 59/96, ktoré sa viedlo na Okresnom súde v Lučenci sa neriešila predbežná otázka, ktorá by mala vzťah k tomuto spisu ale riešila sa základná a podstatná otázka, ktorá mala význam aj   pre   rozhodnutie   v tejto   veci.   Predmetom   tohto   konania   bola   otázka   správnosti vypočítania nákladov za vykurovacie obdobie od 1. 1. 1991 do 31. 12. 1991, tá istá otázka sa riešila aj v uvedenom konaní. Ďalšia dôležitá otázka, ktorá sa riešila v tomto konaní bola otázka rozdielnosti nákladov rôznych výmenníkových staníc na čo poukazoval i samotný sťažovateľ,   ďalej   sa   riešila   základná   otázka   a to   správnosť   odporcu   pri   individuálnom vyúčtovaní nákladov za vykurovacie obdobie v roku 1991. Ja som dospel k tomu názoru, že by nebolo vhodné,   aby v rovnakom období,   na rovnaké podstatné otázky,   na tie isté skutkové   okolnosti   podávali   znalecké   posudky   v dvoch   rozdielnych   konaniach,   rozdielni znalci, pretože v konaní 8 C 59/96 už prebiehalo znalecké dokazovanie na tie isté podstatné skutkové   náležitosti   bol   tu   dôvod   pre   prerušenie   konania.   Táto   vec,   kvôli   ktorej   bolo konanie prerušené bola na námietky sťažovateľa voči sudcom Okresného súdu v Lučenci pridelená   na   Okresný   súd   v Žiari   nad   Hronom,   kde   sa   viedla   pod   spisovou   značkou 7 C 1397/98. Tieto skutočnosti som zistil už v júli 1998. Vzhľadom na to že bolo konanie prerušené, nemohli sa konať pojednávania a nebežali ani procesné lehoty v zmysle § 111 ods. 1 O. s. p. V čase, keď je prerušené konanie nemôžu ani účastníci vykonávať úkony smerujúce k pokračovaniu vo veci samej.

Čestne prehlasujem, že som nezabudol na túto vec v období, keď prišla na Okresný súd v Žiari nad Hronom. Venoval som jej náležitú pozornosť, pretože z obsahu spisu som vedel,   že   sťažovateľ   bude   neustále   namietať   všetko   a postup,   ktoréhokoľvek   sudcu. V pravidelných intervaloch som robil dotaz na kanceláriu, či vec kvôli ktorej bolo konanie prerušené bola právoplatne skončená. Do dnešnej doby mi kanceláriou nebolo oznámené, že by vec 7 C 1397/98 Okresného súdu v Žiari nad Hronom bola právoplatne skončená. Aj keď Ústavný súd vo svojom náleze (sp. zn. I. ÚS 21/00) hovorí, o tom, že ústava ukladá povinnosť prijať sudcovi príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov aj v prípade prerušeného konania vzniká otázka, či platný právny stav t. j. O. s. p. alebo spravovací poriadok umožňuje sudcovi kontrolovať spis iného sudcu, kvôli ktorému konaniu je vec prerušená či v tejto veci robí nejaké úkony a v akých časových intervaloch. Ako sudcovi mi platný právny stav nedovoľuje, aby som kontroloval postup iného sudcu vo veci, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie ďalšej veci. Pretože toto konanie bolo prerušené do právoplatnosti skončenia sporu, ktoré sa viedlo na Okresnom súde v Lučenci pod spisovou značkou 8 C 59/96 a neskôr na Okresnom súde v Žiari nad Hronom pod spisovou značkou 7 C 1397/98 a toto konanie nebolo doposiaľ právoplatne skončené   nemohol   som   vo   veci   konať   a tieto   skutočnosti   som   aj   sťažovateľovi   dňa 29. 2. 2000 oznámil. Poukazujem na tú skutočnosť, že nielen ja ako sudca Okresného súdu ale ani Ústavný súd nemá možnosť rozhodnúť o povinnosti vo veci konať podľa osobitných predpisov, ak je konanie prerušené (viď. nález Ústavného súdu SR I. ÚS 14/02). Z týchto dôvodov navrhujem ústavnú sťažnosť sťažovateľa Mgr. M. H. a spol. zamietnuť.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

V súlade s tým je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom konania pred okresným súdom je nárok sťažovateľov z nesprávneho vyúčtovania dodávok tepla za rok 1991 a neoprávneného zúčtovania prác za deratizáciu domu   zo   strany   Okresného   stavebného   bytového   družstva   Zvolen.   Z vyjadrení sťažovateľov, okresného súdu ani z obsahu predloženého spisu ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej a skutkovej zložitosti veci. Tento názor vyslovil aj okresný súd vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 511/04 z 21. apríla 2004.

2. Pri posudzovaní správania sťažovateľov v konaní o predmetnej veci ústavný súd poukazuje   na   ich   neobvykle   vysokú   aktivitu   pri   uplatňovaní   oprávnení   daných im procesnými   predpismi,   ktorá   významnou   mierou   prispela   k predĺženiu   konania.   Išlo predovšetkým   o vznášanie   námietok   zaujatosti   voči   všetkým   sudcom   prejednávajúcim a rozhodujúcim v ich právnej veci.

V súvislosti   s procesnými   úkonmi   účastníkov   konania   ústavný   súd   už   vyslovil, že „využitie   možností   daných   sťažovateľovi   Občianskym   súdnym   poriadkom na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie   konania,   ale nemožno   ho   kvalifikovať   ako   postup   súdu,   ktorého   dôsledkom sú zbytočné prieťahy“ (napr. II. ÚS 31/01), ako aj že „dĺžku konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných   prieťahov“   v prípade,   keď   súd   o procesných   návrhoch   sťažovateľov   konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 41/00). V súlade s uvedeným ústavný súd uzavrel, že správanie sťažovateľov významnou mierou prispelo k predĺženiu konania vo veci samej.

Vyššie   uvedené   hodnotenie   správania   sťažovateľov   sa   vzťahuje   iba   na   konanie, keď právnu vec sťažovateľov prejednávali a rozhodovali Okresný súd Zvolen a Okresný súd Lučenec.

V súvislosti s uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn. 9 C 78/96 z 31. mája 1996, ktorým   bolo   prerušené   namietané konanie   do   právoplatného   skončenia   sporu   vedeného na tomto   súde   pod   sp.   zn.   8   C   59/96,   je   potrebné   prihliadnuť   na   skutočnosť,   že   proti uvedenému uzneseniu nepodali sťažovatelia odvolanie. Hodnotiac správanie sťažovateľov v napadnutom konaní pripisuje ústavný súd tejto skutočnosti podstatný význam a vyslovuje názor, že ak sťažovatelia nevyužili dostupný a účinný právny prostriedok nápravy proti uzneseniu   súdu   o prerušení   konania (podanie   odvolania   v zákonnej   lehote),   ku   ktorému došlo postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku [§ 109 ods. 2 písm. c)], nie je možné považovať dôsledky prerušenia konania ako „zbytočné prieťahy“ zapríčinené výlučne okresným súdom, resp. vyvolané jeho nečinnosťou (m. m. I. ÚS 10/03).

V súvislosti   s tým   ústavný   súd   uzavrel,   že   správanie   sťažovateľov   prispelo významnou mierou k predĺženiu konania vo veci samej.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1382/98, pričom pri posudzovaní jeho postupu prihliadal na všetky okolnosti prípadu.

Predmetná vec napadnutá sťažnosťou bola okresnému súdu postúpená na základe uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 10 Nc 558/97 z 15. júna 1998, ktorým mu bola prikázaná na prejednanie a rozhodovanie. Konanie vo veci začalo podaním návrhu sťažovateľov   Okresnému   súdu   Zvolen   ešte   v roku   1993, no   po   vylúčení   všetkých   jeho sudcov z prejednávania a rozhodovania bola vec v roku 1996 prikázaná Okresnému súdu Lučenec a v dôsledku vylúčenia aj všetkých jeho sudcov z jej prejednávania a rozhodovania bola   v roku   1998   prikázaná   okresnému   súdu.   Iba   táto   časť   konania   na okresnom   súde je predmetom   zisťovania,   či   došlo   k   vzniku   zbytočných   prieťahov,   hoci   pri   celkovom hodnotení ústavný súd zobral do úvahy aj obdobie od začatia konania vo veci na Okresnom súde Zvolen.

Z vyjadrenia   zákonného   sudcu   prejednávajúceho   a rozhodujúceho   v právnej   veci sťažovateľov na okresnom súde vyplýva, že   sa stotožnil so záverom pred ním vo veci konajúcej   sudkyne   na Okresnom   súde   Lučenec,   že bolo   potrebné   prebiehajúce   konanie prerušiť (citovaným uznesením   z 31. mája 1996), a vyslovil názor, že sudkyňa rozhodla o prerušení konania zákonným spôsobom.

Vo svojom vyjadrení zákonný sudca ďalej uviedol, že „... dospel k tomu názoru, že by nebolo vhodné,   aby v rovnakom období,   na rovnaké podstatné otázky,   na tie isté skutkové   okolnosti   podávali   znalecké   posudky   v dvoch   rozdielnych   konaniach,   rozdielni znalci, pretože v konaní 8 C 59/96 už prebiehalo znalecké dokazovanie na tie isté podstatné skutkové náležitosti bol tu dôvod pre prerušenie konania“.

Takéto hodnotenie priebehu konania je síce podľa názoru ústavného súdu možné akceptovať,   avšak   nie   bezvýhradne.   Prerušenie   konania   samo   osebe   nemôže   totiž ospravedlniť celkovú dĺžku jeho trvania v prípade, že existuje reálna hrozba, ktorá zakladá možnosť porušenia práva účastníka na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V kontexte   s uvedeným   je   potrebné   vykladať   a uplatňovať   aj   ustanovenie   §   109 ods. 2 písm. c) OSP. Zo žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť, že prerušením konania   jeho   účastník   stráca   právo,   ktoré   je   označené   v čl.   48   ods.   2   ústavy   (mutatis mutandis I. ÚS 21/00).

Neprimeraná dĺžka prerušenia konania nie je ospravedlniteľná ani realizáciou zásady hospodárnosti (neustanovenie znalca z dôvodu, že v inom konaní ustanovený znalec už rieši identickú problematiku).

Okrem   vyššie   uvedených   zistení   však   ústavný   súd   musí   konštatovať,   že najmä s prihliadnutím   na   celkovú   doterajšiu   dĺžku   konania   v posudzovanej   veci   (konanie   trvá od 22. septembra 1993),   ako   aj   so   zreteľom   na   obsah   základného   práva   ustanoveného v čl. 48   ods.   2   ústavy   nie je možné   považovať   postup   okresného   súdu   za   konanie   bez zbytočných prieťahov.

Z ústavnoprávneho   hľadiska   je   neprijateľné,   aby   sťažovateľ   musel   čakať na právoplatné meritórne rozhodnutie vo veci viac ako 10 rokov.

Na   základe   tohto   konštatovania   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   reagovať na tú časť vyjadrenia zákonného sudcu, v ktorej uvádza, že sa v pravidelných intervaloch informoval   v kancelárii   súdu   na   to,   či   vec,   kvôli   ktorej   bolo   konanie   prerušené,   bola právoplatne skončená, ani na konštatovanie, že platný právny stav sudcovi neustanovuje „kontrolovať spis iného sudcu, kvôli ktorému konaniu je vec prerušená...“.

Po opätovnom vyžiadaní spisu z okresného súdu ústavný súd zistil, že v konaní boli realizované ďalšie procesné úkony, najmä uznesenie zo 14. apríla 2004, ktorým okresný súd rozhodol o pokračovaní v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1382/98 dňom 14. apríla 2004. V uznesení sa okrem iného konštatuje, že „... konanie 7 C 1397/98 (pôvodne na Okresnom súde Lučenec 8 C 59/96) síce právoplatne skončené nie je, ale z obsahu tohto spisu súd zistil, že odpadli prekážky, pre ktoré bolo konanie prerušené“.

Naposledy   bolo   v predmetnej   veci   uskutočnené   pojednávanie   10. mája 2004, na ktorom bol realizovaný rozsiahly výsluch sťažovateľa a právny zástupca odporcu súdu oznámil,   že   doklady   zo   skúmaného   obdobia   sú   v súlade   so   zákonom   už   skartované. Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   aby   účastníci   konania   navrhli   svedkov na vypočutie, resp. k týmto návrhom sa vyjadrili.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   okresnému   súdu so zreteľom na § 109 ods. 2 OSP v spojení s § 135 ods. 2 prvej vety OSP nič nebránilo v tom, aby v záujme odstránenia právnej neistoty sťažovateľov a ochrany ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozhodol o pokračovaní v konaní (tak ako to urobil vyššie citovaným uznesením zo 14. apríla 2004) už omnoho skôr.

Na   základe   toho   ústavný   súd   uzavrel,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 4 C 1382/98, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   ods.   1   boli   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   žiadali   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde má primerané finančné zadosťučinenie povahu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou zadosťučinenia sťažovateľov je aj samotné autoritatívne deklarovanie porušenia ich práv.

Ústavný súd vzal ďalej pri rozhodovaní o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia domáhali priznania   primeraného finančného zadosťučinenia, do úvahy najmä ich vyššie vyhodnotený výrazný podiel na celkovej doterajšej dĺžke konania (akceptovanie existencie zákonnej prekážky postupu vo veci bez využitia možnosti podať odvolanie proti uzneseniu o prerušení konania) a vzhľadom na to považoval samotné vyslovenie porušenia ich práva a výrok, ktorým prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať, za dostatočnú ochranu ich základného práva.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. B., uplatnených   v podaní   z 18. februára 2004.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods.   1   písm.   a) a c)   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Úhrada bola priznaná v celkovej výške   15 064 Sk [4 x 3 630 Sk a 4 x 136   Sk   režijný   paušál   (§ 19 vyhlášky)],   pričom   výška   odmeny   je   stanovená pre spoločné   zastupovanie   dvoch   sťažovateľov   (znížená   o 20   %   podľa   § 17   ods. 2 vyhlášky). Za úkon právnej služby „nahliadnutie do spisu“ ústavný súd odmenu nepriznal, pretože tento úkon   bol realizovaný v rámci prípravy a prevzatia zastúpenia [§ 16 ods.   1 písm. a) vyhlášky].

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2004