znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 129/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. B. a M. B., B., zastúpených advokátom JUDr. Ľ. F., B., ktorou   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn. 14 Co 203/2011 z 20. decembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B. a M. B.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2012   doručená   sťažnosť   D.   B.   a M.   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 203/2011 z 20. decembra 2011 (ďalej len „namietaný rozsudok“).Zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou podanou   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhali   proti žalovaným určenia povinnosti odpredať byt podľa zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Okresný súd o žalobe rozhodol rozsudkom sp. zn. 8 C 415/2004 z 26. januára 2011 tak, že ju zamietol.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol   krajský   súd   namietaným   rozsudkom   tak,   že   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 415/2004 z 26. januára 2011 potvrdil a vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanému v 1. rade ho zmenil tak, že sťažovatelia sú mu povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne trovy prvostupňového konania v sume 373,20 €.

Sťažovatelia   v sťažnosti   uvádzajú,   že «Súd   prvého   stupňa   zamietol...   návrh v pripustenom pozmenenom znení v celom rozsahu s odôvodnením v podstate, na základe toho, že priložený návrh zmluvy na prevod vlastníctva k bytu, v ktorom bývam, na mňa navrhovateľa 1./ a 2./ podľa zákona č. 182/1993 Z. z. v časti týkajúcej sa dohody o kúpnej cene nemá oporu v zákone, že nebola určená podľa § 18 ods. 1 cit. zákona. Naviac že sme počas konania ako navrhovatelia s ničím nepreukázali, že (ak by sme aj nevzali do úvahy spôsob určenia ceny zakotvený v zmluve) výška samotnej ceny bytu a spoluvlastníckych podielov   zodpovedá   cene   bytu   a   spoluvlastníckych   podielov   v   zmysle   ustanovení   § 18 Zákona o vlastníctve bytov.

Z   takýchto   okolností   potom,   v   spojení   s   tým,   že   súd   nemôže   modifikovať   obsah zmluvy, ktorá sa má uzavrieť, súd nemohol pre rozpor navrhovanej zmluvy, s kogentnými ustanoveniami o vlastníctve bytov, návrhu vyhovieť a nemal inú možnosť, než návrh proti odporcovi v 1/ rade z tohto dôvodu zamietnuť.

Súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel ku skutkovému zisteniu, citujem: „Keďže vlastníkom predmetného bytu je odporca v 1/ rade, nie je odporca v 2/ rade účastníkom právneho vzťahu, ktorému má byť podľa návrhu navrhovateľov poskytnutá ochrana v tomto konaní a preto odporca v 2/ rade nie je v tomto konaní pasívne vecne legitimovaný.

Vzhľadom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie preto súd nemal inú možnosť, než návrh proti odporcovi v 2/ už len z tohto dôvodu v celom rozsahu zamietnuť.“».

Ďalej   sťažovatelia   poukazujú   na   to,   že   krajský   súd, «ktorý   vykonal   dokazovanie v rámci odvolacieho konania na 3 pojednávaniach, a na základe pred ním vykonaných dôkazov   dospel   k   iným   skutkovým   zisteniam,   ktorý   uviedol   aj   do   odôvodnenia   svojho napadnutého rozsudku, a to... „Podľa názoru odvolacieho súdu je preto v spore pasívne legitimovaný odporca v 2. rade“.».

Podľa názoru sťažovateľov napriek týmto vážnym procesným pochybeniam, „ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie súdom prvého stupňa vo veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP odvolací súd potvrdil vecne nesprávny rozsudok súdu prvého   stupňa.   Odvolací   súd   neprihliadal   pritom   na   názor   navrhovateľov,   ktorý   som uviedol   ako   ich   právny   zástupca   navrhovateľov   na   pojednávaní   dňa   29. 11. 2011,   že prípadný nedostatok ohľade tohto, že spôsob určenie výšky kúpnej ceny, ktorá nevychádzala z kogentných ustanovení § 18 zákona č. 182/1993 Z. z. vzhľadom na existenciu zákonného práva   na   prevod   vlastníctva   k   bytu   navrhovateľa   1./   a   2./   podľa   § 16   ods. 1   zákona č. 182/1993   Z. z.,   ktorému   právu   mala   byť   poskytnutá   právna   ochrana,   by   mohlo   byť dôvodom   len   na   čiastočné   zamietnutie   návrhu   v   časti   ohľadne   uzatvárania   zmluvy na prevod vlastníctva bytu za cenu zakotvenú v zmluve, ale k zamietnutiu návrhu v celom rozsahu, nie v časti návrhu, čo sa týka uloženia povinnosti odporcovi na uzavretie zmluvy navrhovateľom na prevod vlastníctva k bytu podľa zákona č. 182/1993 Z. z.

A takú právnu ochranu zákonnému právu navrhovateľov by mohol už súd prvého stupňa poskytnúť v rámci rozhodnutia o návrhu, a to bez toho, aby zasiahol do znenia navrhovanej   zmluvy,   alebo   zmluvy,   ktorá   mala   byť   uzatvorená,   a   určiť   len   povinnosť pasívne   legitimovanému   odporcovi   uzatvoriť   zmluvu   na   prevod   vlastníctva   k   bytu   mne navrhovateľovi 1./ a 2./ do vlastníctva, a to vzhľadom na ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorom je uvedené, že cena bytu, nebytového priestoru alebo ateliéru v dome, cena príslušenstva, cena pozemkov zastavaných domom a pozemkov priľahlých (ďalej len cena) sa dojednáva dohodou predávajúcich a kupujúcich. Pričom táto dohodnutá cena   nesmie   byť   vyššia   ako   je   to   určené   v   § 18   a   nasl.   cit.   zákona   len   pri   prevode z vlastníkov uvedených v § 17 ods. 3 cit. zákona.“.

V závere sťažnosti sťažovatelia upriamujú pozornosť na judikatúru ústavného súdu, konkrétne   na „Nález   Ústavného   súdu   SR,   sp. zn.   IV. ÚS 1/02   z   26.   septembra   2002   – Rozhodnutie č. 85/2002, v ktorom vo výrokovej časti je uvedené, že:

„Materiálna   ochrana   zákonnosti   v občianskom   súdnom   konaní   a základné   právo na súdnu ochranu.

1.   Prílišný   formalizmus   pri   posudzovaní   úkonov   účastníkov   občiansko-súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu.

2.   Výklad   a   používanie   § 43   ods. 1   a   2   OSP   musí   v celom   rozsahu   rešpektovať základné právo na súdnu ochranu účastníkov podľa čl. 46 ods. 1. Ústavy SR.

Výkladom   a   používaním   tohto   ustanovenia   nemožno   obmedziť   základné   právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu.“.

Na základe citovanej argumentácie sťažovatelia tvrdia, že namietaným rozsudkom krajského súdu boli porušené ich základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto   žiadajú,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie o   nej   rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:

„1.   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   14 Co 203/2011   zo   dňa 20. decembra 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa D. B.   a M. B.   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   14 Co 203/2011   zo   dňa 20. decembra 2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľovi 1./ a 2./ na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. Ľ. F... v sume 269,58 Eur, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd zistil, že sťažovatelia podali 23. januára 2012 dovolanie smerujúce proti namietanému rozsudku krajského súdu adresované Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré mu však ešte nebolo predložené na rozhodnutie, pretože sa nachádza na prvostupňovom súde v súvislosti s vykonávaním úkonov spojených s podaním dovolania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojich základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2   ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť namietaným   rozsudkom   krajského   súdu.   Ústavný   súd   poukazuje   a   to,   že   pokiaľ   podľa tvrdenia   sťažovateľov   došlo   namietaným rozsudkom   tiež   aj k porušeniu   ich   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   z   odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia v súvislosti s označeným článkom ústavy argumentujú výlučne tým, že krajským súdom boli   porušené   princípy   spravodlivého   procesu,   avšak   nenamietajú   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z   už   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že samotné namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   prostredníctvom   sťažnosti   fyzickej   osoby alebo právnickej osoby nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie a rozhodovanie   o   nej.   Zmysel   a   účel   princípu   subsidiarity   spočíva   v   tom,   že   ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých   orgánov verejnej moci   v rámci im   zverených kompetencií.   Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   zahŕňa   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   jeho   zásahov   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).

Ako vyplýva zo zistení ústavného súdu, ochrany svojich v sťažnosti označených práv sa sťažovatelia domáhajú tak sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolaním adresovaným najvyššiemu súdu   podaným 23. januára 2012, o ktorom   najvyšší súd ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti nerozhodol.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v okolnostiach   daného   prípadu   sťažovatelia   podaním dovolania (založeného zrejme v zásade na obdobnej argumentácii, akú uplatňujú v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili   stav,   keď   by   o   jej   veci   mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľky   predchádza   uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím   dovolacieho   súdu   o   poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010, III. ÚS 504/2011).

Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpali všetky im dostupné právne prostriedky súdnej   a inej   ochrany svojho základného práva alebo základnej   slobody   a neboli s ich uplatnením úspešní, môžu predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovatelia   nemajú podľa   ústavy,   zákona   o   ústavnom   súde   a   stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu   na výber, ktorý   z oboch ústavne existujúcich   systémov súdnej   ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľov zároveň poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovatelia v prípade podania dovolania podali zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok ESĽP z 8. novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č. 31419/04,   alebo rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolili sťažovatelia, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú   (predčasne   podanú)   podľa   § 53   ods. 1   v   spojení   s   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľov v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012