znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 129/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Obce   V.,   zastúpenej   starostom   obce   M.   T.,   a právne zastúpenej advokátom JUDr. P. P., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 125/2010 z 22. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Obce V. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2011 faxom   a 14.   marca   2011   poštou   doručená   sťažnosť   Obce   V.   (ďalej   aj „sťažovateľka“), zastúpenej starostom obce M. T., a právne zastúpenej advokátom JUDr. P. P., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   5   Sžo   125/2010   z   22.   júna   2010   (ďalej   aj „namietaný rozsudok“).

Zo   sťažnosti   sťažovateľky   a   z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   Obecné zastupiteľstvo obce V. (ďalej len „obecné zastupiteľstvo“) uznesením č. 5/3M/2006 z 20. decembra 2006 určilo starostovi obce plat „ako úväzkový vo výške 70 % s tým, že ak sa príjmová časť rozpočtu obce dodatočne navýši, plat starostu sa doplatí do výšky 100 %...“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Starosta J. T. následne podal dňa 12. 11. 2008, teda takmer   dva   roky   po   prijatí   predmetného   uznesenia   podnet   na   preskúmanie   uznesenia obecného zastupiteľstva Obce V. č. 5/3M/2006 na Okresnú prokuratúru v T.“. Na základe uvedeného   podnetu   podala   Okresná   prokuratúra   T.   12.   decembra   2008   protest,   ktorým žiadala označené uznesenie obecného zastupiteľstva zrušiť. „Obec jej protestu nevyhovela, nakoľko starosta J. T., ktorý podal v tejto veci podnet... neinformoval obecných poslancov o tomto podanom proteste   doručenom   obci,   a neskôr   rovnako ani   o   skutočnosti,   že na Krajskom   súde   v   Košiciach   sa   voči   obci   vedie   konanie   o   preskúmanie   rozhodnutia obecného   zastupiteľstva.   Krajský   súd   v   Košiciach   hrubo   zanedbal   základné   procesné pravidlá, keď akceptoval zastúpenie obce starostom J. T., hoci jeho záujmy boli zjavne v rozpore   so   záujmami   obce   ako   odporcu. Krajský   súd   ignoroval   podanie   poslancov obecného zastupiteľstva zo dňa 27. 01. 2010 a dňa 28. 01. 2010 vydal rozsudok, ktorým preskúmavané uznesenie č. 5/3M/2006 zrušil.“

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal odvolanie zástupca starostu Obce V. Mgr.   J.   N.,   ktoré „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   napriek   námietkam   Okresnej prokuratúry v T. prijal a rozhodol bez nariadenia pojednávania vo veci meritórne tak, že potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu.   V   odôvodnení   uviedol,   že   v   tomto   konkrétnom a špecifickom prípade samotné meritum veci stavia obecné zastupiteľstvo a starostu obce do pozície sporových strán, a preto s použitím analógie iuris je potrebné vychádzať z princípov ústavnej rovnosti strán pred správnym súdom a zachovania dvojinštančnosti správneho súdnictva. Napriek uvedenej konštatácii a akceptovaniu odvolania podaného zástupcom starostu Mgr. J. N., však Najvyšší súd Slovenskej republiky neustanovil obci tohto zástupcu starostu ako opatrovníka pre dané súdne konanie, ani žiadnu inú osobu a naďalej konal so starostom J. T. ako s jej zástupcom.“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol... Navrhovateľovi doručený dňa 09. 08. 2010 na obecný úrad, no poslanci obecného zastupiteľstva, zástupca starostu, ani iné osoby oprávnene podať sťažnosť na Ústavný súd v mene Navrhovateľa sa o doručení tohto rozhodnutia nedozvedeli. Starosta J. T. ako osoba, ktorá v zmysle Zákona o obecnom zriadení riadi a kontroluje chod obecného úradu   mal   teda   ako   jediný   prehľad   o   doručení   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, no utajoval doručenie tohto rozhodnutia pred ostatnými orgánmi obce. J. T. ako Štatutárny   zástupca   obce   odmietal   sprístupniť   obecný   úrad   v   obci   V.,   a   to   aj   po komunálnych voľbách v roku 2010 kedy bol zvolený nový starosta. Novozvolený starosta M. T. sa ujal funkcie a získal prístup na úrad až dňom 11. 01. 2011.“.

Na tomto základe sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyhovel jej sťažnosti a takto rozhodol:

„1. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným dňa 22. 06. 2010 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sžo/125/2009,   ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod. sp. zn. 6S/68/2009 zo dňa 28. 01. 2010, ktorým   sa   rozhodlo   v   právnej   veci   navrhovateľa   Okresného   prokurátora   v T.   proti odporkyni Obci V. o preskúmanie zákonnosti uznesenia odporkyne č. 5/3M/2006 zo dňa 20. 12. 2006 boli porušené základné práva a slobody navrhovateľa:

- zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to právo na súdnu ochranu,

-   zakotvené   v   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   a   to   právo   na   rovné postavenie v súdnom konaní,

- zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to právo na prerokovanie veci pred súdom v prítomnosti navrhovateľa a právo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom,.

2.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vydané   dňa   22.   06.   2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 5Sžo/125/2009 a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach v konaní   vedenom   pod.   sp.   zn.   6S/68/2009   zo   dňa   28.   01.   2010,   ktorým   sa   rozhodlo v právnej   veci   navrhovateľa   Okresného   prokurátora   v T.   proti   odporkyni   Obci   V.   o preskúmanie zákonnosti uznesenia odporkyne č. 5/3M/2006 zo dňa 20. 12. 2006 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Navrhovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitostí   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   predovšetkým   domáha   vyslovenia   porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 125/2010 z 22. júna 2010.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo   spisovej   dokumentácie   priloženej   k sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   a ani sťažovateľka   túto   skutočnosť   nespochybňuje,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   jej   bol doručený 9. augusta 2010, pričom sťažovateľka doručila ústavnému súdu svoju sťažnosť 11. marca 2011, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. V súvislosti s oneskoreným podaním sťažnosti žiada zohľadniť skutočnosť, že bývalý starosta obce J. T. ako štatutárny zástupca obce utajoval doručenie tohto rozhodnutia pred ostatnými orgánmi obce. Novozvolený starosta M. T. sa ujal funkcie až 11. januára 2011 a bez   zbytočného   odkladu   využil   možnosť   ako   štatutárny   orgán   obce   obrátiť   sa   so sťažnosťou na ústavný súd.

Vychádzajúc z uvedeného a konštatujúc, že lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu, ktorá smeruje proti rozhodnutiu orgánu štátu, začína plynúť dňom nadobudnutia jeho právoplatnosti,   pričom   zmeškanie   tejto   lehoty   nemožno   odpustiť   (§   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde), ústavný súd nemohol akceptovať dôvody uvádzané sťažovateľkou, ktoré smerovali   k odpusteniu   zmeškania   tejto   lehoty.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2011