znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 129/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 2499/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2010 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 2499/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ okrem iného uviedol, že „prostredníctvom súdneho exekútora Mgr. Ing. I. Š. so sídlom v N. doručil dňa 7. mája 2009 na Okresný súd v Žiline návrh o schválenie dohody o zmene účastníka v exekučnom konaní na strane povinného: A. M.,... v exekúcii vykonávanej   súdnym   exekútorom   Mgr.   Ing.   I.   Š.   so   sídlom   v N.   vo   veci   oprávneného G., a. s., B., a to vstup J. M.,... popri doterajšej povinnej.

Dňa 10. novembra 2009 sťažovateľ podaním adresovaným predsedovi Okresného súdu v Žiline namietal prieťahy v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 20 Er/2499/2007, kde súd mal rozhodnúť o zmene účastníka v exekučnom konaní.

Uznesením   zo   dňa   25.   11.   2009   sp. zn.   20 Er 2499/207-22   Okresný   súd   v Žiline rozhodol,   že v exekúcii   vykonávanej   súdnym   exekútorom   Mgr.   Ing.   I.   Š.   so sídlom   v N. vo veci oprávneného: G., a. s., B., proti povinnej: A. M.,... nepripúšťa zmenu účastníka konania na strane povinného.

Voči predmetnému uzneseniu, ktoré bolo sťažovateľovi doručené, sťažovateľ nepodal odvolanie.

Odvolanie bolo podané právnym zástupcom oprávneného G., a. s., B. Vyjadrením zo dňa 1. 12. 2009 sp. zn. 1 Spr S/383/09 sa podpredseda Okresného súdu v Žiline vyjadril k sťažovateľovej sťažnosti na prieťahy v konaní, kde nečinnosť súdu ospravedlnil   veľkým   nápadom   podaní   ako   aj   poukázal   na   skutočnosť,   že   z podania oprávneného vyplýva skutočnosť,   že   nejde o zmenu účastníka   konania ale o pristúpenie účastníka   do   exekučného   konania   a preto   súd   nemohol   uplatniť   smerodajnú   60   dňovú lehotu na rozhodnutie.“.

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti poukázal na § 37 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a vyslovil, že   podľa   jeho   názoru   okresný   súd   mal   o návrhu   doručenom   7.   mája   2009   rozhodnúť v lehote 60 dní od jeho doručenia.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „dĺžka konania o zmene účastníka v exekučnom konaní v jeho prípade je abnormálne predĺžená o 300 %, vec nie je právne ani skutkovo náročná, on sám nijakým spôsobom nezapríčinil zbytočné prieťahy v konaní, pričom súd je stále nečinný a neschopný vec právoplatne ukončiť“.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby takto rozhodol:„1. Základné právo J. M. zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj právo zakotvené v čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   porušené   bolo konaním Okresného súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 20 Er 24499/2007.

Okresnému súdu v Žiline sa ukladá vo veci ďalej konať bez zbytočných prieťahov.“

Sťažovateľ   okrem   uvedeného   požadoval,   aby   mu   bolo   priznané   finančné zadosťučinenie   v sume   5 000   €   a úhrada   trov   konania.   K sťažnosti   pripojil   aj   žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom.

Podpredseda okresného súdu na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní vo svojej odpovedi sp. zn. 1 Spr S/383/09 z 1. decembra 2009 okrem iného uviedol:

„Podľa   vyjadrenia   konajúcej   vyššej   súdnej   úradníčky   jej   bolo   dňa   14. 5. 2009 predložené podanie oprávneného označené ako návrh na pristúpenie povinného do konania spolu so zmluvou o prevzatí dlhu povinnej. Dňa 2. 11. 2009 bola súdu doručená žiadosť J. M., aby súd návrh oprávneného zamietol. Po preštudovaní návrhu súd zistil, že obsahom podania oprávneného je pristúpenie ďalšieho účastníka do exekučného konania a nie zmena účastníka   konania.   Keďže   exekučný   poriadok   inštitút   pristúpenie   účastníka   do konania priamo   neupravuje   a   nemožno   ho   subsumovať   ani   pod   § 37   ods. 3   EP,   nie   je   v tomto prípade   smerodajná   60-dňová   lehota   na   rozhodnutie   súdu.   Súd   o   návrhu   oprávneného s prihliadnutím na množstvo exekučnej agendy, jej rôznorodosť a zaťaženosť exekučného súdu veľkým množstvom návrhov a námietok, rozhodol uznesením zo dňa 25. 11. 2009. Vzhľadom na uvedené skutočnosti hodnotím Vašu sťažnosť ako čiastočne dôvodnú. Vo veci došlo k určitému zdržaniu, ktoré bolo spôsobené zvýšenou zaťaženosťou tunajšieho exekučného   oddelenia.   Za   toto   zdržanie   sa   Vám   v   mene   Okresného   súdu   Žilina ospravedlňujem.   Po   doručení   Vašej   sťažnosti   bolo   o   návrhu   uznesením   rozhodnuté. Nemožno však súhlasiť s tým, že by vo veci nebola dodržaná zákonná 60-dňová lehota. Vzhľadom k tomu, že sa v tomto prípade nejedná o zmenu účastníka, ale o pristúpenie ďalšieho   účastníka   do   exekučného   konania,   nie   je   možné   v   tomto   prípade   túto   lehotu aplikovať.”

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o sťažnosti smerujúcej proti postupu okresného súdu, ktorým boli podľa sťažovateľa spôsobené zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp. zn. 20 Er 2499/2007.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   a z jej   príloh   zistil,   že   na   základe   návrhu   oprávnenej obchodnej spoločnosti G., a. s., B. (ďalej len „oprávnená“), z 22. augusta 2007 prebieha na Exekútorskom úrade súdneho exekútora Mgr. Ing. I. Š., so sídlom N., exekučné konanie proti povinnej A. M.,... (ďalej len „povinná“). V uvedenej veci súdny exekútor 7. mája 2009 doručil okresnému súdu návrh oprávnenej na schválenie dohody o zmene účastníka v exekučnom konaní na strane povinnej.

Po   podaní   sťažnosti   sťažovateľom   na   prieťahy   v konaní   z 10.   novembra   2009 adresovanej   predsedovi   okresného   súdu   okresný   súd   uznesením   z 25.   novembra   2009 nepripustil   zmenu   účastníka   konania   na   strane   povinnej.   Proti   označenému   uzneseniu podala oprávnená 21. decembra 2009 odvolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté.

Podľa názoru sťažovateľa jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli v napadnutom konaní porušené najmä v súvislosti s tým, že okresný súd pri rozhodovaní o nepripustení sťažovateľa do konania nedodržal 60-dňovú lehotu ustanovenú v § 37 ods. 3 Exekučného poriadku.

Ďalej   sťažovateľ   uviedol,   že „dĺžka   konania   o zmene   účastníka...   je   abnormálne predĺžená, pričom vec nie je právne ani skutkovo náročná...“.

Účastníkmi exekučného konania sú oprávnený a povinný. Toto vymedzenie okruhu účastníkov   je   totožné   s definíciou   účastníkov   konania,   podľa   ktorej   je   účastníkom občianskeho   súdneho   konania   ten,   koho   za   účastníka   výslovne   určuje   zákon   (§ 90 Občianskeho súdneho poriadku).

Inými   subjektmi   exekučného   konania   sú   fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby a orgány,   ktoré   majú   v exekučnom   konaní   uložené   povinnosti   alebo   v spojitosti s exekučným   konaním   môžu   uplatňovať   určité   hmotné   a procesné   práva.   Tieto   práva a povinnosti   sú   upravené v druhej   až štvrtej   časti   Exekučného   poriadku.   Tieto   subjekty nemajú práva ani povinnosti prislúchajúce účastníkom konania.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ hoci namieta porušenie svojich práv, nie je a ani nebol účastníkom označeného namietaného exekučného konania, ktorého sa týka jeho námietka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   podanú   zjavne   neoprávnenou   osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Bez   ohľadu   na   uvedené   je   ďalej   potrebné   dodať,   že   pokiaľ   sťažovateľ   namieta nedodržanie 60-dňovej lehoty na rozhodnutie o pripustení zmeny účastníka konania podľa § 37 ods. 3   Exekučného   poriadku,   ústavný súd   už vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v   „primeranej   lehote“   obsiahnutý   v čl. 6   ods. 1   dohovoru)   je   pojem   autonómny,   ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48   ods. 2   ústavy,   ústavný   súd   na   takéto   lehoty   síce   prihliada,   ale ich   nedodržanie automaticky   nevyvoláva   porušenie   uvedeného   základného   práva,   pretože   aj   v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len   zo skutočnosti,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval   v zákonom   ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti uplatnenými v sťažnosti vrátane žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2010