znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 129/09-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. M., B., zastúpenej advokátkou Mgr. E. B., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 109/02 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   M.   M.   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 109/02 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   p r i k a z u j e,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 8 C 109/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € [slovom tritisíc eur (90 378 Sk)], ktoré jej j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť M. M. trovy právneho zastúpenia v sume 292,38 € [slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov (8 808,20 Sk)] na účet jej právnej zástupkyne Mgr. E. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2009 doručená   sťažnosť   M.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 109/02.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   4.   júna   2002   jej   matka,   A.   K.,   podala okresnému súdu žalobu „o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti a určenie majetku patriaceho do dedičstva spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia.

Podstatou súdneho sporu je určenie vlastníckeho práva k dvom nehnuteľnostiam:

A) prvá nehnuteľnosť – nachádzajúca sa v katastrálnom území Č., okr. Ž., ktorá je zapísaná v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu, Správy katastra v Ž., ktoré zostali evidované na pôvodnom LV č. 134 ako pozemok č. 261 záhrada vo výmere 262 m2...

B)   nehnuteľnosť   parcelné číslo   818,   druh   pozemku   záhrada   o výmere 1.173   m2, evidovaná pôvodne na LV 134, následne na LV 646...“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla priebeh konania a konštatovala, že okresný súd od 4. júna 2002 do 29. marca 2005 konal len o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia,   ktorým   sa   navrhovateľka   domáhala   zákazu   nakladať   s dotknutými nehnuteľnosťami. Vo veci samej okresný súd koná až od apríla 2005, pričom dosiaľ nie je konanie na prvom stupni skončené. Súčasne sťažovateľka poukázala na význam sporu pre pôvodnú navrhovateľku, ktorá zomrela v priebehu konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 109/02 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a aby prikázal okresnému súdu vo veci ďalej konať   bez   zbytočných   prieťahov.   Sťažovateľka   žiada   aj   o priznanie   finančného zadosťučinenia v sume 8 000 €.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 129/09-12 z 9. apríla 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Právna zástupkyňa sťažovateľky a podpredseda okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd preto v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Okresný súd sa k sťažnosti vyjadril prípisom sp. zn. 1 SprS 187/09 z 3. júna 2009, v ktorom uviedol:

„Vo veci, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie práva, aby sa jej vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   došlo   k   úmrtiu   pôvodnej   navrhovateľky   A.   K., k zmene žalobného návrhu, ktorú súd pripustil uznesením zo dňa 30. 11. 2006. Od podania sťažnosti sťažovateľky podľa § 62 zák. č. 757/2004 dňa 27. 6. 2007 a 30. 11. 2007, ktorú predseda   súdu   vyhodnotil   ako   čiastočne   dôvodnú,   boli   vykonané   úkony   smerujúce   k rozhodnutiu veci a to dožiadanie OS Nitra na vykonanie výsluchu účastníka, pojednávanie dňa 23. 6. 2008, ohliadka dňa 15. 7. 2008 a pojednávanie dňa 27. 5. 2009, ktoré bolo odročené na neurčito.

Konanie 8C/109/2002 je skutkovo zložité, pričom pred samotným rozhodnutím veci je potrebné prejudiciálne riešiť viacero otázok. Počas konania bolo potrebné pripojiť spisy v dedičských   konaniach   tak,   aby   bolo   možné   ustáliť   okruh   účastníkov   konania   a   to   aj súčinnosťou zo strany justičných orgánov Českej republiky. Vo veci je poukazované na viaceré pochybenia štátnych orgánov, ako aj výsledky právoplatných konaní pred Okresným súdom v Žiline 9C 402/89 a 11C 772/90, ktoré musí sudca naštudovať a vysporiadať sa so skutkovými   zisteniami   v   danom   konaní.   Odročenie   pojednávania   a   tým   predlžovanie celkovej   dĺžky   konania   bolo   spôsobené   aj   neskorým   označením   návrhov   na   vykonanie dokazovania zo strany právnej zástupkyne sťažovateľky, kde dôkazné prostriedky označila pomerne nezrozumiteľne (žiada o pripojenie spisov katastra nehnuteľností bez toho, aby špecifikovala jednotlivé konania) a zabezpečenie dôkazných prostriedkov presúva na ťarchu súdu   bez   toho,   aby   uviedla   okolnosti,   ktoré   jej   bránia   jednotlivé   dôkazné   prostriedky predložiť.

Zastávam názor, že prijatím opatrení na základe sťažností sťažovateľky zo dňa 27. 6. 2007 a 30. 11. 2007 sa vo veci koná a postup súdu vzhľadom k skutkovej zložitosti veci nevykazuje známky prieťahov. Hoci predchádzajúci postup súdu v období od 13. 6. 2005 do 30. 11. 2006 nevykazoval známky účelného konania smerujúceho k rozhodnutiu vo veci samej, mám za to, že aj celková dĺžka konania je priamo úmerná skutkovej zložitosti veci a jeho procesnej náročnosti a vo veci sa koná bez prieťahov. Rýchlosť a hospodárnosť konania v danom prípade nesmie byť presadzovaná na úkor zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia a porušenie práv ostatných účastníkov konania.“

K vyjadreniu okresný súd pripojil chronológiu úkonov v posudzovanej veci: „4. 6. 2002 - vec napadla na Okresný súd Žilina

17. 6. 2002 - pripájanie dedičských spisov

22. 7. 2002 - výzva katastrálneho úradu na predloženie listín

20. 8. 2002 - výzva na odstránenie vád návrhu

13. 9. 2002 - výzva katastrálneho úradu na predloženie listín

25. 9. 2002 - uznesenie - návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamieta

30.   10.   2002   -   výzva   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   odvolanie,   doručenie odvolania odporcom

16. 6. 2003 - uznesenie - priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov navrhovateľke

18. 6. 2003 - predloženie spisu na KS na rozhodnutie o odvolaní

30. 6. 2003 - KS rozhodnutie OS zrušuje

7.   5.   2004   -   uznesenie   -   konanie   o   nariadenie   predbežného   opatrenia   v   časti zastavuje, v časti návrh na vydanie predbežného opatrenia zamieta

8. 6. 2004 - doručenie odvolania odporcom

12. 7. 2004 - predloženie spis KS na rozhodnutie o odvolaní

14. 12. 2004 - KS rozhodnutie OS zrušuje

15. 3. 2005 - uznesenie - vydanie predbežného opatrenia

11. 4. 2005 - výzva odporcov na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, doručenie odvolania navrhovateľovi

11. 5. 2005 - spis predložený KS na rozhodnutie o odvolaní

13. 6. 2005 - KS rozhodnutie OS potvrdzuje

30. 11. 2006 - uznesenie - súd pripúšťa zmenu návrhu

7. 3. 2007 - pojednávanie odročené na neurčito za účelom ďalšieho dokazovania

9. 3. 2007 - výzva notára na predloženie osvedčenia

9. 11. 2007 - dožiadanie na OS Nitra o výsluch účastníka

14. 12. 2007 - spis vrátený z OS Nitra

23. 6. 2008 - pojednávanie odročené na 15.7.2008 – ohliadka

15. 7. 2008 - ohliadka na mieste samom

21. 4. 2009 – vytýčený termín pojednávania na 27. 5. 2009.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky v stanovisku z 15. júla 2009 v reakcii na vyjadrenie okresného súdu   uviedla, že zotrváva na doterajších   návrhoch   a   obranu okresného   súdu považuje za účelovú. II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (napr. II. ÚS 219/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka   súdneho   konania (2)   a postup   samotného   súdu   (3). V rámci   prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   je   rozhodovanie   o návrhu   na   určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam a určenie majetku patriaceho do dedičstva. Súčasťou návrhu na začatie konania bol aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa pôvodná navrhovateľka   domáhala   dočasnej   úpravy   pomerov   účastníkov   konania.   Podľa   názoru ústavného súdu posudzovaná vec tvorí súčasť bežnej rozhodovacej agendy prvostupňových súdov   a nemožno   ju   označiť   ako   právne   zložitú.   Čo   sa   týka   skutkovej   zložitosti posudzovanej veci, ústavný súd zohľadnil argumentáciu okresného súdu, že s vecou súvisia aj iné právoplatne skončené konania vedené okresným súdom (sp. zn. 9 C 402/89 a sp. zn. 11   C   772/90),   ako   aj   konania   pred   inými   štátnymi   orgánmi   (konanie   podľa   zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   293/1992   Zb.   o úprave   niektorých   vlastníckych   vzťahov k nehnuteľnostiam   v znení   neskorších   predpisov),   že   bolo   potrebné   pripojiť   spisy z dedičských   konaní,   ustáliť   okruh   účastníkov   konania   aj   v súvislosti   s procesným nástupníctvom po zomrelej navrhovateľke, a preto konanie hodnotí ako skutkovo zložité.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v súdnom konaní došlo   k   zbytočným   prieťahom.   Sťažovateľka   je právnou   nástupníčkou   pôvodnej navrhovateľky, ktorá zomrela 20. júna 2005. Ústavný súd v súvislosti so zmenou účastníkov konania   na   základe   univerzálnej   sukcesie   vychádza   so   svojej   judikatúry   (napr. I. ÚS 197/05), podľa ktorej sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov   aj   pre   štádium   konania,   ktoré   tejto   zmene   predchádzalo.   Preto   ústavný   súd v rámci   druhého   kritéria   posudzoval   aj   správanie   právnej   predchodkyne   sťažovateľky. Zo súdneho   spisu   ústavný   súd   nezistil   také   skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   mohol konštatovať podiel sťažovateľky alebo jej právnej predchodkyne na zbytočných prieťahoch v konaní.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd pritom postupoval podľa svojej judikatúry, podľa ktorej rozhodovanie o predbežnom opatrení nie je zákonnou prekážkou v konaní súdu o samotnej veci (II. ÚS 66/02) a úkony urobené v rámci konania   o predbežnom   opatrení   nie   sú   úkonmi   vo   veci   samej,   a teda   ústavný   súd   ich spravidla neberie do úvahy pri riešení otázky, či v konaní vo veci samej došlo k zbytočným prieťahom (III. ÚS 20/02).

Zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 109/2002 ústavný súd zistil, že počas prvých   troch   rokov   súdneho   konania   bola   činnosť   okresného   súdu   zameraná   na rozhodovanie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, čo nemožno považovať za primeranú   dobu   na   právoplatné   rozhodnutie   o návrhu   na   dočasnú   úpravu   pomerov účastníkov konania. Ústavný súd zistil, že postup okresného súdu v tejto fáze konania je poznačený nielen jeho neefektívnou činnosťou (druhostupňový súd dvakrát zrušil uznesenie okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia),   ale   aj   jeho nečinnosťou, keď v období od 30. októbra 2002 do 16. júna 2003 a od 8. decembra 2003 do 7. mája 2004 nevykonával vo veci žiadne úkony.

Ani po právoplatnosti rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia okresný súd nepostupoval vo veci tak, aby mohol v primeranej lehote o veci meritórne rozhodnúť, o čom svedčí ďalší priebeh a aktuálny stav konania. Prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené až po opakovanej urgencii právneho zástupcu sťažovateľky a uskutočnilo sa 7. marca 2007 (viac ako štyri a pol roka od začatia konania). Toto pojednávanie bolo odročené aj z dôvodu dožiadania   o výsluch   vedľajšej   účastníčky   na   strane   navrhovateľky,   okresný   súd   však písomné   dožiadanie   vypracoval   a   zaslal   až   po   siedmich   mesiacoch   od   predloženia navrhovaných otázok (9. novembra 2007). Ďalší prieťah na strane okresného súdu v trvaní viac ako deväť mesiacov ústavný súd zistil v období od 15. júla 2008, keď sa uskutočnila ohliadka na mieste, do 21. apríla 2009, keď bol nariadený termín druhého pojednávania.

Na základe uvedeného priebehu konania ústavný súd dospel k záveru, že doterajšia dĺžka   konania,   ako   aj   stav,   v akom   sa   vec   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu nachádzala, nie sú zapríčinené právnou alebo faktickou zložitosťou veci, ale skutočnosťami, ktoré sa týkajú samotného postupu okresného súdu, čo vyústilo do zbytočných prieťahov v konaní. Ústavný súd preto rozhodol, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 109/2002 porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Pretože   konanie   okresného   súdu   vedené   pod   sp.   zn.   8   C   109/02   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   o sťažnosti   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal okresnému súdu, aby v označenej veci v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € z dôvodov uvedených v jej sťažnosti a jej právna zástupkyňa vyčíslila trovy konania pri zastupovaní sťažovateľky v sume 776,92 € za štyri úkony právnej pomoci, paušál, cestovné a náhradu straty času, ako aj DPH, ktorej je platiteľkou.

Pretože   ústavný   súd   nepovažoval   za   primerané   konkrétnym   okolnostiam   prípadu vysloviť len porušenie základného práva sťažovateľky, rozhodol aj o priznaní finančného zadosťučinenia.   Pri   rozhodovaní   sa   riadil   zásadami   spravodlivosti,   zohľadnil   dĺžku posudzovaného konania, zistené zbytočné prieťahy a dospel k záveru, že v danom prípade bude   primerané   všetkým   okolnostiam   prípadu   priznať   sťažovateľke   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátkou   Mgr.   E.   B.,   B.   Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) vykonané v roku 2009 podľa § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) po 115,90 € za každý úkon a režijný paušál po 6,95 €, po zvýšení o daň z pridanej hodnoty, ktorej   platiteľkou je právna zástupkyňa, spolu v sume 292,38 €. Ústavný súd nepriznal sťažovateľke uplatnenú náhradu trov právneho zastúpenia vo zvyšnej časti (484,54 €), t. j. za   oboznámenie sa   s obsahom   spisu,   pretože   tento   úkon   považoval   za   súčasť   prípravy právneho   zastúpenia,   za   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu   z toho   dôvodu,   že   z podania právnej zástupkyne sťažovateľky nevyplývali žiadne nové skutočnosti vo vzťahu k predmetu   konania,   a   za   cestovné   a náhradu   za   stratu   času,   pretože   ich   zo   strany sťažovateľky nepovažoval za nevyhnutne vynaložené v súvislosti s požiadavkou povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Okresný súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia podľa bodu 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2009