znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 129/08-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   A.,   N.   P.   a J.   B.,   všetci   t. č. vo   výkone   väzby, zastúpených advokátom JUDr. M. K., K., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv   podľa   čl. 17   ods. 2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 5   ods. 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tošs 2/2007 z 21. februára 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. A., N. P. a J. B.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2007 doručená sťažnosť B. A., N. P. a J. B. (ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl. 5   ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tošs 2/2007 z 21. februára 2007 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) súvisiacim s rozhodovaním o ich sťažnosti proti uzneseniu Špeciálneho súdu   v Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „špeciálny   súd“)   sp. zn. BB-Pšv 18/2006 z 13. februára 2007 (ďalej len „uznesenie špeciálneho súdu z 13. februára 2007“) bez toho, aby boli vypočutí k dôvodom a okolnostiam ďalšieho trvania väzby.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ B. A. bol uznesením špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pšv 15/2006 z 24. augusta 2006 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a)   a c)   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov [účinný od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“)]. Sťažovatelia N. P. a J. B. boli vzatí   do   väzby   uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   špeciálneho   súdu   sp. zn. BB-Pšv 18/2006   z 27.   augusta   2006   z dôvodov   uvedených   v § 71 ods. 1   písm. a)   a c) Trestného poriadku (sťažovateľ P.) a z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (sťažovateľ B.).

Uznesením špeciálneho súdu z 13. februára 2007 o predĺžení lehoty trvania väzby bola na základe návrhu Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky   v Bratislave   (ďalej   len   „špeciálna   prokuratúra“)   na   verejnom   zasadnutí sťažovateľom predĺžená lehota trvania väzby do 24. júla 2007.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uviedli,   že   proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu z 13. februára   2007   na   verejnom   zasadnutí   ústne   do   zápisnice   podali   sťažnosť,   ktorú odôvodnili písomným podaním zo 14. februára 2007.

Zo sťažnosti ďalej vplýva, že najvyšší súd „ako nadriadený súd rozhodol uznesením zo dňa 21. 2. 2007, sp. zn. 3 Tošs 2/2007 o našich sťažnostiach na neverejnom zasadnutí tak,   že   ich   zamietol   ako   neodôvodnené,   čím   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   sudcu pre prípravné konanie Špeciálneho súdu (...), ktorým sudca (...) predĺžil lehotu trvania našej väzby do 24. 7. 2007“.

Sťažovatelia   namietajú,   že   najvyšší   súd „rozhodol   o   našich   sťažnostiach   bez nenariadenia verejného zasadnutia a teda bez poskytnutia nám možnosti byť v konaní pred súdom   prítomní   a osobne   sa   vyjadriť   k dôvodom   ďalšieho   ponechania   nás   vo   väzbe“, na základe čoho zastávajú názor, že „porušil naše základné právo garantované v čl. 17 ods. 2   a   ods. 5   Ústavy   SR,   ako   aj   čl. 5   ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia svoje tvrdenie o porušení ich označených práv odôvodňujú   s poukazom   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej aj „ESĽP“), ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu vo väzobných veciach (konkrétne poukazujú na nálezy sp. zn. II. ÚS 315/06 a sp. zn. III. ÚS 84/06). Ďalej uvádzajú: „Postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci konania 3 Tošs 2/2007, ktorého výsledkom bolo vydanie uznesenia zo dňa 21. 2. 2007 o zamietnutí našich sťažností voči uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, vo veci sp. zn. BB-Pšv 18/2006, ktorým uznesením sudca pre prípravné konanie predĺžil lehotu trvania našej väzby do 24. 7. 2007, preto nepovažujeme za dostatočný na to, aby ho bolo možné akceptovať, a to práve s prihliadnutím na absenciu verejného prerokovania veci, ktorého by sme sa v prípade jeho nariadenia mali právo zúčastniť a osobne súdu preniesť argumenty svedčiace proti nášmu ďalšiemu ponechaniu vo väzbe.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti vydal tento nález:

„1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp. zn.   3 Tošs 2/2007   zo   dňa 21. 2. 2007, ktorým zamietol sťažnosti B. A., N. P. a J. B. podaným: proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, ktorým uznesením sudca pre prípravné konanie predĺžil lehotu trvania ich väzby do 24. 7. 2007, sp. zn.   BB-Pšv 18/2006,   bez   toho,   aby   ich   vypočul   k   dôvodom   a   okolnostiam   ďalšieho trvania väzby, porušil ich právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobodách, podľa čl. 17 ods. 2 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   3 Tošs 2/2007 z 21. 2. 2007 zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje, aby B. A., N. P. a J. B. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3. B. A., N. P. a J. B. priznáva trovy právneho zastúpenia...“

Ústavný   súd   si   ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   vyžiadal od najvyššieho   súdu   súvisiaci   spisový   materiál   a   vyzval   ho   na   vyjadrenie   k sťažnosti. Ústavnému   súdu   bolo   11. februára 2008   doručené   vyjadrenie   najvyššieho   súdu č. k. KP 8/08-16   z 31. januára   2008,   v ktorom   uvádza,   že   trvá   na   svojich   rozhodnutiach týkajúcich sa rozhodovania o ďalšom trvaní väzby sťažovateľov, pričom v súvislosti s ich námietkami   poukázal   na   dôvody   uvedené   v napadnutom   uznesení   najvyššieho   súdu a navrhol, aby ústavný súd „predmetnú sťažnosť neprijal na ďalšie konanie“. Ústavný súd zaslal vyjadrenie najvyššieho súdu na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi   sťažovateľov.   Právny   zástupca   sťažovateľov   sa   vo   svojom   vyjadrení z 19. februára 2008   nestotožnil s vyjadrením najvyššieho súdu a naďalej trval na podanej sťažnosti. Ústavný súd si taktiež vyžiadal od špeciálneho súdu kópiu zápisnice z verejného zasadnutia   uskutočneného   13. februára 2007,   ktorá   mu   bola   doručená   9. apríla 2008. Na tomto   verejnom   zasadnutí   rozhodoval   špeciálny   súd   o návrhu   prokurátora   špeciálnej prokuratúry   sp.   zn.   VII/2   Gv   93/06   z 29.   januára   2007   na   predĺženie   lehoty   väzby sťažovateľov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je   tiež   posúdiť,   či   tento   nie   je   zjavne   neopodstatnený.   Podľa   stabilizovanej   judikatúry ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   (sťažnosti)   hovoriť predovšetkým   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným   právom, porušenie ktorého   sa   namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05, IV. ÚS 45/08).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy   a práva   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   súvisiacim s rozhodovaním   o ich   sťažnosti   proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu   z 13.   februára   2007, ktorým   im   bola   predĺžená   lehota   trvania   väzby   do   24.   júla   2007.   Z obsahu   sťažnosti vyplýva, že k porušeniu ich označených práv namietaným postupom najvyššieho súdu malo dôjsť podľa nich tak, že najvyšší súd rozhodol o ich sťažnosti proti uzneseniu špeciálneho súdu z 13. februára 2007 na neverejnom zasadnutí, a teda im neposkytol možnosť zúčastniť sa konania pred súdom a osobne sa vyjadriť k dôvodom a okolnostiam ďalšieho predĺženia väzby.Z uvedeného   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti sťažovateľov bolo posúdiť, či mohlo dôjsť k porušeniu ich označených práv tým, že   najvyšší   súd   rozhodol   o ich   sťažnosti   proti   uzneseniu   sudcu   pre   prípravné   konanie špeciálneho súdu na neverejnom zasadnutí, t. j. bez vypočutia sťažovateľov.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

V súvislosti s námietkami sťažovateľov proti postupu najvyššieho súdu vyjadrenými v ich   sťažnosti   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   na   svoju   judikatúru vo väzobných   veciach   v nadväznosti   na   požiadavku   vypočutia   obvinených   pred rozhodnutím o predĺžení lehoty trvania ich väzby.

Požiadavky   práva   na   preskúmanie   zákonnosti   väzby   a rozhodnutie   (vrátane rozhodovania   o jej   ďalšom   trvaní)   o   nej   sú   obsiahnuté v   čl. 17   ods. 5   ústavy   v spojení s čl. 17 ods. 1 ústavy, ktorý vo všeobecnej rovine garantuje osobnú slobodu, ako aj v čl. 5 ods. 4   dohovoru   a   sú   definované   v stabilnej   judikatúre   ESĽP,   ktorou   sa   pri   svojej rozhodovacej činnosti konštantne riadi aj ústavný súd.

Z   judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   v konaní   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru   sa   musia poskytovať určité procesné záruky, pričom tieto nemusia byť bez výhrad rovnaké ako tie, ktoré   vyplývajú   z   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   ktoré   zabezpečujú   podmienky   spravodlivého súdneho   procesu.   Možno   však   konštatovať,   že   pri   rozhodovaní   o   zákonnosti   väzby   sa na niektoré z týchto procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Jednou z takýchto záruk je aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe.

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Sanchez - Reisse v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986 vyslovil názor, že možnosť osoby pozbavenej osobnej slobody „osobne sa   vyjadriť“   je   jednou   zo   základných   procesných   záruk   spravodlivého   procesu.   Toto rozhodnutie ESĽP sa týkalo vydávacej väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Pokiaľ ide   o   osobu,   ktorej   osobná   sloboda   bola   obmedzená   v   súlade   s   čl. 5   ods. 1   písm. c) dohovoru, ESĽP sa   prikláňa k nutnosti a nevyhnutnosti výsluchu dotknutej osoby pred súdom,   ako   aj   k   zásade   kontradiktórnosti   konania   a   rovnosti   zbraní   (rozsudok   vo   veci Nikolov v. Bulharsko z 25. marca 1999, rozsudok vo veci Kampanis v. Grécko z 13. júla 1995).   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vychádza   vzhľadom   na   dané   okolnosti z predpokladu, že osobná prítomnosť dotknutej osoby je sama osebe zárukou spravodlivého procesu a zároveň aj zárukou eliminácie možného porušenia základných práv a slobôd. Ústavný súd podotýka, že na uvedené rozhodnutia ESĽP poukazujú vo svojej sťažnosti aj sťažovatelia.

V súlade s uvedeným považoval ústavný súd za potrebné upozorniť aj na svoj právny názor,   podľa   ktorého   väzba   je   zásadným   zaisťovacím   inštitútom   a   predstavuje výrazný zásah do   základného práva jednotlivca   na osobnú slobodu. Neodmysliteľnou   procesnou zárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť vypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06, IV. ÚS 45/08).

Postup všeobecných súdov pri rozhodovaní o väzbe a jej ďalšom trvaní je upravený v § 72   ods. 2   Trestného   poriadku   (ktorý   sa   vzťahuje aj   na   väzbu   sťažovateľov),   podľa ktorého vziať do väzby možno len obvinenú fyzickú osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý. O ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty väzby alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak zo žiadostí nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí, alebo ak obvinený v žiadosti o prepustenie z väzby výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie.

Z uvedeného   vyplýva,   že   podľa Trestného   poriadku   musí   byť   obvinený   pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí do väzby vypočutý. Oproti tomu o ďalšom trvaní väzby, zmene   dôvodov   väzby,   návrhu   na   predĺženie   lehoty   väzby   alebo   žiadosti   obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak z návrhu alebo žiadosti nevyplývajú také skutočnosti, pre ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí.   Z toho   možno   urobiť   záver,   že   Trestný   poriadok   v   prípade   rozhodovania o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby vrátane sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu súdu   o jej   predĺžení   ponecháva   určitý   priestor   na   úvahu   všeobecného   súdu   o   tom,   či obvineného osobne vypočuje, t. j. bude konať o takomto návrhu, resp. sťažnosti obvineného na verejnom zasadnutí, alebo ho nevypočuje, t. j. bude konať na neverejnom zasadnutí. Táto úvaha všeobecného súdu je ale obmedzená znením poslednej vety citovaného § 72 ods. 2 Trestného poriadku. Na základe jej interpretácie možno dôjsť k záveru, že súd rozhoduje na verejnom   zasadnutí   v   prípade,   ak   sú   alternatívne   (nie   kumulatívne)   splnené   dve podmienky. Prvou podmienkou je, že zo sťažnosti vyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba   obvineného   vypočuť,   alebo   druhou   podmienkou   je,   ak   obvinený   v   žiadosti o prepustenie   z väzby   o   výsluch   požiada   a   zároveň   uvedie   nové   skutočnosti   súdu   skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie (m. m. IV. ÚS 290/07).

V súvislosti s interpretáciou a uplatením § 72 ods. 2 Trestného poriadku v danej veci ústavný súd zohľadňoval aj svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej ak ustanovenie čl. 5 ods. 4   dohovoru,   vzhľadom   na   jeho   výklad   zo   strany   ESĽP,   zabezpečuje   väčší   rozsah ochrany   základného   práva   na   osobnú   slobodu   v   súvislosti   s   právom   obvineného   byť vypočutý   súdom   pri   rozhodovaní   o ďalšom   trvaní   jeho   väzby,   tak   je   všeobecný   súd vzhľadom na čl. 154c ods. 1 ústavy (podľa ktorého majú medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd) povinný aplikovať čl. 5 ods. 4 dohovoru namiesto ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku (m. m. napr. I. ÚS 352/06).

Rešpektujúc   citovanú   judikatúru   ESĽP   ústavný   súd   už   v konaní   sp. zn. III. ÚS 318/06   a   sp.   zn.   IV. ÚS 45/08   zdôraznil,   že   ani   judikatúru   ESĽP   k čl. 5   ods. 4 dohovoru nemožno vykladať tak bezmedzne, že by z nej vyplývala povinnosť všeobecného súdu   a zvlášť   odvolacieho   súdu   rozhodovať   o ďalšom   trvaní   väzby   vždy   na   verejnom zasadnutí, t. j. po vypočutí obvineného, bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu.

V danom prípade rozhodol sudca pre prípravné konanie špeciálneho súdu o návrhu špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby na verejnom zasadnutí konanom 13. februára 2007   za   účasti   sťažovateľov   a ich   obhajcov,   pričom   sťažovatelia   pred rozhodnutím boli vypočutí. Sťažovatelia a ich obhajcovia priamo na verejnom zasadnutí podali ústne do zápisnice sťažnosť proti označenému rozhodnutiu špeciálneho súdu, ktorú osobne sťažovateľ A., ako aj obhajca sťažovateľov podaniami zo 14. februára 2007 písomne odôvodnili.   Zo   zápisnice   z verejného   zasadnutia   uskutočneného   13.   februára   2007   ani odôvodnenia sťažnosti nevyplýva, že by sťažovatelia, resp. ich obhajca výslovne požiadali o výsluch   pred   rozhodovaním   najvyššieho   súdu   o ich   sťažnosti   v zmysle   § 72 ods. 2 Trestného poriadku.

Na   tomto   skutkovom   základe   po   preskúmaní   súvisiaceho   spisového   materiálu sťažovateľov ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä to, že špeciálny súd rozhodol o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľov po ich výsluchu, že išlo o sťažnostné konanie, a skutočnosti, že sťažovatelia o výsluch pred najvyšším súdom výslovne nepožiadali, ako aj na samotný obsah sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu špeciálneho súdu z 13. februára 2007) postupom najvyššieho súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľov   proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu z 13. februára   2007,   ktorým   sťažnosť   sťažovateľov   na   neverejnom   zasadnutí   zamietol, nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy ani ich práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Konkrétne okolnosti daného prípadu totiž podľa názoru   ústavného   súdu   nevyvolávali   potrebu   rozhodnúť   o ich   sťažnosti   na   verejnom zasadnutí   najvyššieho   súdu,   t. j.   po   ich   vypočutí.   Preto   postup,   ktorý   v danom   prípade najvyšší   súd   zvolil   pri   rozhodovaní   o ich   sťažnosti,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z označených článkov ústavy a dohovoru.

Opierajúc   sa   o uvedené   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľov   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008