znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 129/07-57

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   24. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., P., vo veci namietaného porušenia

- čl. 142   a   čl. 144   Ústavy   Slovenskej   republiky   v období   pred   povolením   obnovy konania postupom Okresného súdu Prešov   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 156/1994, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 24/96 v období po   povolení   obnovy   konania postupom   Okresného   súdu Prešov   v konaní   vedenom pod sp. zn. 8 C 156/1994 a postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. Er 3461/98, Ex 318/98,

- základného   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 46   Ústavy   Slovenskej republiky   práva   podľa   a   čl. 6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd v období   pred povolením   obnovy   konania postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   156/1994,   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   17 Co 24/96,   v   období   po   povolení   obnovy   konania   postupom Okresného   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 C 156/1994,   postupom a rozhodnutím   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Co 93/05 a postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. Er 3461/98, Ex 318/98,

- základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pred povolením obnovy konania postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 C 156/1994 a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17 Co 24/96, v období po povolení obnovy konania postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 156/1994 a postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. Er 3461/98, Ex 318/98,

- práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v období pred povolením obnovy konania postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 24/96 a v období po povolení obnovy konania postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 156/1994,

- základného práva podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd v období po povolení obnovy konania postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 156/1994 a postupom súdneho exekútora R. F., Exekútorského úradu P., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2003 doručená sťažnosť J. V., P. (ďalej len „sťažovateľ“), označená ako „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“.

Z obsahu sťažnosti a jej doplnení vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie čl. 142 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v období pred povolením obnovy konania postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp.   zn.   8   C   156/1994   (bod   1   návrhu   na   rozhodnutie)   a   postupom   Krajského   súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17 Co 24/96 (bod 2 návrhu na rozhodnutie) v období po povolení obnovy konania postupom okresného súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 C 156/1994   (bod   6   návrhu   na   rozhodnutie) a postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er 3461/98,   Ex 318/98 (bod 4 návrhu na rozhodnutie), porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   46   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v období   pred   povolením   obnovy   konania postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod sp.   zn. 8 C 156/1994 (bod 1 návrhu na rozhodnutie) a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 24/96 (bod 2 návrhu na rozhodnutie) v období po povolení obnovy konania postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 C 156/1994   (bod   6   návrhu   na   rozhodnutie) a postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 Co 93/05 (obsah podania sťažovateľa z 30. januára 2004) a postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   Er 3461/98,   Ex 318/98   (bod   4   návrhu   na   rozhodnutie), porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ústavy   a práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl. 6 dohovoru v období pred povolením obnovy konania postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 156/1994 (bod 1 návrhu na rozhodnutie) a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 24/96 (bod 2 návrhu na rozhodnutie) v období po povolení   obnovy   konania   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 156/1994 (bod 6 návrhu na rozhodnutie) a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Er 3461/98, Ex 318/98 (bod 4 návrhu na rozhodnutie), porušenie svojho práva na   účinný   prostriedok   nápravy podľa   čl. 13   dohovoru   pred   povolením   obnovy   konania postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 24/96 (bod 3 návrhu na rozhodnutie) a v období po povolení obnovy konania postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 156/1994 (bod 6 návrhu na rozhodnutie), základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom v období po povolení   obnovy   konania   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 156/1994 (bod 6 návrhu na rozhodnutie) a postupom Exekútorského úradu P., súdneho exekútora – R. F. (bod 5 návrhu na rozhodnutie).

Keďže sťažnosť nespĺňala náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2, § 49 až § 53 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd vyzval sťažovateľa 20. januára 2004 na odstránenie jej nedostatkov.

Podaniami z 25. januára 2004 a z 28. januára 2004 sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil, upravil   a žiadal   o   ustanovenie   právneho   zástupcu. Na   opätovnú   výzvu   ústavného súdu zo 14.   marca   2005   sťažovateľ   podaním   z   13. mája 2005   predložil   splnomocnenie pre advokáta JUDr. J. B. na zastupovanie pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   14. novembra 2003   navrhol ústavnému súdu, aby o jeho sťažnosti rozhodol takto:

„1. Okresný súd v Prešove tým, že v pôvodnom konaní 8 C 156/1994 nepostupoval podľa § 7 a § 135 O. s. p. porušoval právo na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom a tým, že vo veci rozhodoval od 19. 9. 1994 až do právoplatnosti rozsudku v neprimeranej lehote tak ako to ustanovuje čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   s dodatkovými   protokolmi   a   čl.   46,   48,   142,   144   Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajský súd v Košiciach tým, že v pôvodnom konaní 17 Co 24/96 nepostupoval podľa § 7 a § 135 O. s. p. porušoval právo na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným   súdom   tak   ako   to   ustanovuje   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd s dodatkovými protokolmi a čl. 46, 48, 142, 144 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Krajský   súd   v   Košiciach   tým,   že   v konaní   17 Co 24/96   neumožnil   opravný prostriedok,   keď   vyniesol   rozsudok   aj   na   základe   nových   skutočností   a dôkazov   ktoré v doterajšom konaní na Okresnom súdu v Prešove neboli skúmané, porušil čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

4. Okresný súd v Prešove tým, že v konaní o Er 3461/98, Ex 318/98 nepostupoval podľa § 7 a § 135 O. s. p. porušoval právo na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným   súdom   tak   ako   to   ustanovuje   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd s dodatkovými protokolmi a čl. 46, 48, 142, 144 Ústavy Slovenskej republiky.

5. Exekútorský   úrad   P.   súdneho   exekútora   –   R.   F.   tým,   že   vstúpil   na   pozemok a do stavby vedených na LV 610 par. č. 3 bez súdneho povolenia alebo súhlasu výlučného vlastníka spomínanej nehnuteľnosti J. V.   a vykonal exekúciu porušil   čl. 1,   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a čl. 20 ods. 4 Ústavy slovenskej republiky.

6. Okresný súd v Prešove tým, že v obnovenom konaní 8 C 156/1994 vydal uznesenie proti ktorému nebolo možné podať opravný prostriedok a ktorým prikázal rozdeliť parcelu bez návrhu a súhlasu vlastníka porušil čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práva   základných   slobôd,   čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva a základných   slobôd   a čl.   20.   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Zároveň   tým,   že nepostupuje podľa § 7 a § 135 O. s. p. porušuje právo na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, a že do dnešného dňa právoplatne nerozhodol porušuje právo na primerané konanie tak ako to ustanovuje čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd S dodatkovými protokolmi a čl. 46, 48, 142, 144 Ústavy Slovenskej republiky.“

Sťažovateľ   v doplnení   sťažnosti   z   28. januára 2004   doručenej   ústavnému   súdu 30. januára 2004 navrhol ústavnému súdu, aby o jeho sťažnosti rozhodol takto:

1. Okresný súd v Prešove tým, že v pôvodnom konaní 8 C 156/1994 nepostupoval podľa ústavy a zákonov SR porušoval právo na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom a tým, že vo veci rozhodoval od 19. 9. 1994 až do právoplatnosti rozsudku v neprimeranej lehote tak ako to ustanovuje čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Košiciach tým, že v pôvodnom konaní 17 Co 24/96 nepostupoval podľa ústavy a zákonov SR porušoval právo na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným   súdom   tak   ako   to   ustanovuje   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

3. Krajský   súd   v Košiciach   tým,   že   v   konaní   17 Co 24/96   neumožnil   opravný prostriedok   tak   ako   to   ukladajú   zákony   SR   a   vyniesol   rozsudok   aj   na   základe   nových skutočností   a dôkazov   ktoré   v   doterajšom   konaní   na   Okresnom   súdu   v Prešove   neboli skúmané, porušil čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

4. Okresný súd v Prešove tým, že v konaní o Er 3461/98, Ex 318/98 nepostupoval podľa § 7 a § 135 O. s. p. porušoval právo na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným   súdom   tak   ako   to   ustanovuje   čl.   6   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

5. Exekútorský   úrad   P.   súdneho   exekútora   –   R.   F.   tým,   že   vstúpil   na   pozemok a do stavby vedených na LV 610 par. č. 3 bez súdneho povolenia alebo súhlasu výlučného vlastníka spomínanej nehnuteľnosti J. V.   a vykonal exekúciu porušil   čl. 1,   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd.

6. Okresný súd v Prešove tým, že v obnovenom konaní 8 C 156/1994 vydal uznesenie proti   ktorému   nebolo   možné   podať   opravný   prostriedok   čím   porušil   čl. 13   Dohovoru o ochrane   ľudských   práva   základných   slobôd   a   prikázal   rozdeliť   parcelu   bez návrhu a súhlasu vlastníka porušil čl. 1, Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň tým, že nepostupuje podľa ústavy a zákonov porušuje právo na spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, a že do dnešného dňa právoplatne nerozhodol porušuje právo na primerané konanie tak ako to ustanovuje čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Sťažovateľ   navrhol,   aby   mu   bolo   priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie za porušenie   jeho   práv   okresným   súdom,   krajským   súdom   a   Exekútorským   úradom   P. (súdny exekútor R. F.).

Podaním z 18. júla 2005 sťažovateľ rozšíril svoju sťažnosť a navrhol ústavnému súdu „... aby   vydal   nasledovné   rozhodnutie   o pozastavení   účinnosti   rozsudkov   v obnovenom konaní   8   C   156/94   až   do   ukončenia   konania   pred   Ústavným   súdom:   Ústavný   súd pozastavuje účinnosť rozsudkov Okresného súdu v Prešove zo dňa 25. 11. 2004 a Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 5. 2005 v obnovenom konaní 8 C 156/94 a to v časti, v ktorej súdy zaviazali J. V. vypratať parcelu č. EN 3 (správne parcela č. KN 3, pozn.) vedenej na liste vlastníctva LV č. 610, katastrálne územie Ch.“.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 156/1994 zistil tieto skutočnosti:

- 19. septembra 1994   Obec   Ch.   (ďalej   len   „žalobca“)   podala   žalobu   proti sťažovateľovi   ako   žalovanému   a navrhla   vydať   tento   rozsudok: „Okresný   súd   zaväzuje žalovaného, aby do 15 dní od právoplatnosti rozsudku vypratal nehnuteľnosti – kaštiel stojaci na parc. č. 3 a parcelu č. 3, zast. pl. s výmerou 7 997 m2, zapísané na LV č. 610 kat. úz. Ch.“

- Okresný súd priebežne nariaďoval pojednávania a vykonával úkony vyžiadaním listín z Katastra nehnuteľností a od príslušných orgánov štátnej správy;

- 27. júna 1995   okresný   súd   rozhodol   rozsudkom   č. k.   8 C 156/94-69,   ktorým vyhovel žalobe žalobcu v celom rozsahu;

- 23. októbra 1995 sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie a spis bol 17. januára 1996 zaslaný krajskému súdu. Krajský súd vo veci priebežne konal;

- 5. decembra 1997 krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 17 Co 24/96-116, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu;

- 18. februára 1998 rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť;

- 2. marca 2002   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   okresného   súdu   č. k. 11 C 389/98-139 z 10. októbra 2001 o povolení obnovy konania vedeného okresným súdom a ukončeného rozsudkom č. k. 8 C 156/94-69 z 27. júna 1995 (konanie na základe návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania z 30. decembra 1998);

- 27. januára 2003   bola   vec   pridelená   na   ďalšie   konanie   zákonnému   sudcovi. V období od 2. marca 2002 do 27. januára 2003 okresný súd nevykonal vo veci žiadny úkon;

- okresný   súd   po   27. januári 2003   priebežne   konal,   nariaďoval   pojednávania, vykonával úkony spojené s vyžiadaním listín, nariadil znalecké dokazovanie a ďalšie úkony. Počas tohto obdobia došlo k dvom zmenám zákonného sudcu;

- 25. novembra 2004   okresný   súd   rozhodol   rozsudkom   č. k.   8 C 156/1994-394, ktorým vyhovel žalobe žalobcu len čiastočne [1) žalovaný bol povinný vypratať parcelu č. KN 3 - zastavaná plocha o výmere 7 997 m2; 2) v prevyšujúcej časti žalobu zamietol; 3) zamietol vzájomný návrh žalovaného z 23. mája 2003; 4) žalovaný bol povinný nahradiť žalobcovi trovy konania].

- Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie účastníci (aj vedľajší účastníci). Po vyrubení   poplatkov   a zaslaní   odvolaní   na   vyjadrenie   účastníkom,   bol   spis 10. marca 2005   predložený   Krajskému   súdu   v   Prešove,   ktorým   bol   vedený   pod   sp.   zn. 2 Co 93/05, a ten vo veci priebežne konal.

- 25. mája 2005 Krajský súd v Prešove rozhodol rozsudkom č. k. 2 Co 93/05-470, ktorým čiastočne potvrdil rozsudok okresného súdu a vo zvyšnej časti vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie [1) potvrdil vo výroku ukladajúcom povinnosť vypratať parcelu č. KN 3 a vo výroku   o zamietnutí   protinávrhu;   2)   zrušil   a   vrátil   vo   výroku   o zamietnutí   žaloby v prevyšujúcej časti).

- Okresný súd po vrátení veci priebežne konal, nariaďoval pojednávania a vykonával úkony súvisiace s vyžiadaním listín a ďalšie úkony až do predloženia spisu Krajskému súdu v Prešove za účelom rozhodnutia o odvolaní znalca proti uzneseniu o priznaní náhrady jeho trov.

- 15. decembra 2006 žalobca navrhol pripustenie zmeny žaloby takto: „súd určuje, že žalobca Obec   Ch.   je   vlastníkom budovy kaštieľa   stojaceho   na parcele č. 3 o výmere 7 997 m2 zapísanej na LV č. 610 kat. úz. Ch.“ a 15. februára 2007 okresný súd uznesením pripustil navrhnutú zmenu žaloby.

- 8. marca 2007   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v   Prešove   na   rozhodnutie o odvolaní znalca proti uzneseniu o náhrade trov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 43/07.

- 13. apríla 2007 bol spis zaslaný ústavnému súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak. Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   v tejto   veci vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v rámci ktorej už vyslovil:

K právomoci ústavného súdu a zásade subsidiarityV čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   so   zásadou   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (napr. m. m. II. ÚS 21/96, I. ÚS 17/01, IV. ÚS 19/02).

K zachovaniu lehoty na podanie sťažnostiJednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, kedy sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde.   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   stanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť, pretože to kogentné   ustanovenie   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

K zjavnej neopodstatnenosti sťažnostiZ §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú je možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   I. ÚS 27/04,   IV. ÚS 16/04, I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05,   I. ÚS 158/05,   I. ÚS 213/05,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

III.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   a skúmal, či   neexistujú   dôvody   na jej odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 citovaného zákona.

Ústavný súd k sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 142 a čl. 144 ústavy uvádza, že v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy nie je daná právomoc ústavného rozhodovať o porušení článkov ústavy, ktorých predmetom sú ústavné pravidlá výkonu súdnej moci a nie základné práva a slobody. Uvedené články ústavy možno považovať za súčasť základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto ich ústavný súd posúdil pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti namietaného porušenia tohto článku ústavy.

Sťažovateľ v sťažnosti v spojení s jej doplneniami namieta porušenie svojich práv a základných slobôd podľa čl. 6 a čl. 13 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj podľa čl. 20 ods. 4, čl. 46 a čl. 48 ústavy. Sťažovateľ neuviedol, podľa ktorého odseku čl. 46 a čl. 48 ústavy a podľa ktorého odseku čl. 6 dohovoru namieta porušenie svojich   práv,   ale   z   obsahu   sťažnosti   a jej   odôvodnenia   vyplýva,   že   namieta   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   práva   na   prerokovanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti posúdil namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods.   1 ústavy a práv podľa   čl.   6 ods.   1 a čl.   13 dohovoru, ako aj podľa   čl.   1 dodatkového protokolu.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   2   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom   záujme,   a to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru pred povolením   obnovy   konania   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn.   8   C   156/1994   a postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   sp.   zn. 17 Co 24/96

Z obsahu sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že pôvodné konanie o žalobe   žalobcu   podanej   19. septembra 1994   bolo   právoplatne   skončené   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 C 156/1994 z 27. júna 1995 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 17 Co 24/96 z 5. decembra 1997. Sťažovateľ využil   mimoriadny   opravný   prostriedok   a   podal   návrh   na   obnovu   konania   vedeného pred okresným   súdom   pod   sp.   zn.   8 C 156/1994.   Návrhu   sťažovateľa   bolo   vyhovené a okresný súd uznesením z 10. októbra 2001, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. marca 2002, obnovu konania povolil.

V súlade   s ustanovením   §   235   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) v konaní po povolení obnovy konania okresný súd zisťuje vecnú správnosť právoplatného rozsudku   vydaného   v pôvodnom   konaní,   čo   v sebe   zahŕňa   aj   posúdenie   zákonnosti a ústavnosti pôvodného konania vedeného okresným súdom i krajským súdom.

Ústavný súd dodáva, že právoplatnosťou uznesenia o povolením obnovy konania sa pôvodný rozsudok okresného súdu neruší, len sa zo zákona zrušuje prekážka res iudicata (rozhodnutej   veci).   V prípade,   že   sú   dôvody   na   zmenu   pôvodného   rozsudku,   nové rozhodnutie okresného súdu v obnovenom konaní nahradí pôvodné právoplatné rozhodnutie okresného súdu v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nie   je   v jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutých   postupov okresného súdu   a krajského   súdu   (ani ich   rozsudkov)   v konaní pred povolením   obnovy konania, lebo ich preskúmanie na základe povolenej obnovy konania patrilo do právomoci okresného súdu v obnovenom konaní a následne aj súdu odvolacieho.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   postupu   okresného   súdu   a krajského   súdu   v konaní pred povolením   obnovy   konania   odmietol   pre   nedostatok   právomoci.   Ústavný   súd konštatuje, že v tejto časti sťažnosti je naplnený aj dôvod na jej odmietnutie pre oneskorené podanie, ako aj pre zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (k zjavnej neopodstatnenosti pozri čl. II tohto uznesenia).

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru po povolení obnovy konania postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 156/1994 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 93/05

Z obsahu   sťažnosti   a   súdneho   spisu   vyplýva,   že   v obnovenom   konaní   začatom 2. marca 2002 právoplatnosťou uznesenia o povolení obnovy konania okresný súd rozhodol rozsudkom 25. novembra 2004, ktorým nahradil pôvodný právoplatný rozsudok okresného súdu z 27. júna 1995 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu z 5. decembra 1997.

Krajský   súd   v Prešove   v odvolacom   konaní   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu z 25. novembra 2004 a svojím rozsudkom sp. zn. 2 Co 93/05 z 25. mája 2005 ho potvrdil v časti   výroku   o povinnosti   sťažovateľa   vypratať   nehnuteľnosť   (parcelu   č. KN 3 v katastrálnom území Ch. vedenú na liste vlastníctva č. 610) a v časti výroku o zamietnutí protinávrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti žalobcovi na vypratanie budovy kaštieľa aj parcely č. KN 3.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 93/05 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu z 25. novembra 2004 zrušil a vec vrátil na ďalšie   konanie   v časti   výroku   o   uložení   povinnosti   sťažovateľovi   vypratať   budovu kaštieľa. Konanie vo veci vypratania budovy kaštieľa, resp. po pripustení zmeny žaloby uznesením okresného súdu z 15. februára 2007 vo veci určenia vlastníckeho práva žalobcu k tejto nehnuteľnosti, nebolo skončené a je dosiaľ vedené okresným súdom.

Vzhľadom na uvedené nie je v právomoci ústavného súdu preskúmanie postupov okresného súdu v novom konaní (po povolení obnovy konania), ktoré je doteraz vedené okresným súdom, keďže o požadovanej ochrane práva sťažovateľa podľa čl. 6 dohovoru ešte rozhodujú všeobecné súdy v občianskoprávnom konaní, čo podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Taktiež   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu preskúmanie napadnutého postupu okresného súdu, ktoré predchádzalo rozsudku okresného súdu   z   25. novembra 2005   v   časti   právoplatných   výrokov   potvrdených   rozsudkom Krajského súdu   v Prešove, pretože ich preskúmanie na základe sťažovateľom podaného odvolania patrilo do jeho právomoci.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní v období po povolení obnovy konania odmietol pre nedostatok právomoci. Ústavný súd konštatuje, že v tejto časti sťažnosti je naplnený aj dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.

V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a určujúce   len   preskúmanie   postupu   a rozsudku Krajského súdu v Prešove v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 93/05.

Sťažovateľ   v   odôvodnení   svojho   podania   z   18. júla 2005   poukazuje   na   dôvody nezákonnosti   a   neústavnosti   postupu   a rozsudku   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn. 2 Co 93/05 z 25. novembra 2005 a navrhuje ústavnému súdu, aby do ukončenia konania pred ústavným súdom pozastavil účinnosť rozhodnutí súdov I. a II. stupňa a takto rozhodol „Ústavný súd pozastavuje účinnosť rozsudkov Okresného súdu v Prešove zo dňa 25. 11. 2004   a Krajského   súdu   v Prešove   zo   dňa   25.   5.   2005   v obnovenom   konaní   8 C 156/94 a to v časti, v ktorej súdy zaviazali J. V. vypratať parcelu č. EN 3 (správne parcela č. KN 3, pozn.) vedenej na liste vlastníctva LV č. 610, katastrálne územie Ch.“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s hodnotením dôkazov a s právnym názorom všeobecného súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení, a s hodnotením skutkového stavu a právnym názorom vo veci sťažovateľa.

Podľa obsahu súdneho spisu a sťažnosti predmetom skúmaného súdneho konania je žalobcom uplatnený nárok na uloženie povinnosti sťažovateľovi vypratať nehnuteľnosti –kaštieľ na parcele č. 3 a parcelu č. KN 3 v katastrálnom území Ch.

Sťažovateľ   namietal   nesprávnosť   posudzovania   existencie   vlastníckeho   práva žalobcu   k nehnuteľnostiam,   vypratania   ktorých   sa   žalobca   domáha,   v rámci   predbežnej otázky   za   stavu,   keď   je   sťažovateľ   nesporným   vlastníkom   nehnuteľností   podľa   kúpnej zmluvy   uzavretej   so   Š.   v malej   privatizácii   (Hospodárskej   zmluvy   o prevode   správy nehnuteľností vo vlastníctve štátu z právneho predchodcu žalobcu na Š. v P.) a ako vlastník je vedený na liste vlastníctva katastra nehnuteľností. Namietal prekážku rozhodnutej veci, pretože otázka platnosti uvedenej kúpnej zmluvy bola rozhodnutá právoplatným rozsudkom okresného súdu   č. k. 13 C 51/92-102 z 18. februára 1994, ktorým bol zamietnutý návrh žalobcu smerujúci okrem iných aj proti sťažovateľovi o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu   neexistencie   právneho   záujmu   na   takomto   určení.   Sťažovateľ   ďalej   namietal nesprávnu   interpretáciu   a aplikáciu   zákonných   ustanovení,   ako   aj   nesprávne   skutkové zistenia pri posudzovaní existencie vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnostiam a v rámci toho pri posudzovaní platnosti a účinnosti právnych úkonov, ktoré predchádzali uzavretiu uvedenej kúpnej zmluvy. V nadväznosti na to namietal nesprávnu interpretáciu a aplikáciu zákonných   ustanovení   pri   posudzovaní   existencie   práva   žalobcu   k   správe   dotknutých nehnuteľností   a pri   nadobudnutí   nehnuteľností   do   vlastníctva   žalobcu,   ako   aj   pri posudzovaní platnosti samotnej kúpnej zmluvy ako nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva sťažovateľa.

Krajský   súd   v Prešove   sa   vysporiadal   so   všetkými   uvedenými   námietkami sťažovateľa, ktoré boli aj jeho odvolacími dôvodmi, s ktorými sa nestotožnil. Okrem iných vyslovil   právny   názor   o   neexistencii   žiadnej   zákonnej   prekážky   posúdenia   existencie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v rámci riešenia predbežnej otázky v súdnom konaní o žalobe o vyprataní nehnuteľností (rei vindicatio). Tiež konštatoval, že záver o vlastníckom práve   žalobcu   vyslovený   mimo   výrokovej   časti   rozsudku   v konaní   o takejto   žalobe je záväzný napriek tomu, že takýto rozsudok nie je spôsobilou listinou na vykonanie zmeny v zápise vlastníckeho práva na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností.

Ústavný súd na základe oboznámenia sa s obsahom spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 156/1994 v spojení so spisom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 93/05 a obsahom rozsudkov   týchto   súdov   je   toho   názoru,   že   Krajský   súd   v Prešove   sa   vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní a nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup okresného súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.   Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Prešove   naopak, ako už   bolo   uvedené   vyplýva,   že sa zaoberal   a   vysporiadal   s odvolacími   dôvodmi sťažovateľa,   avšak   sa   s nimi   nestotožnil.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vylučuje možnosť,   že   by   napadnutým   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   mohlo   dôjsť k „denegatio   iustitiae“.   Nevyhovenie odvolacím   dôvodom   či   vyslovenie   iného právneho názoru,   s ktorým   sa   sťažovateľ   nestotožňuje,   nie   je   možné   považovať   za   odmietnutie spravodlivosti   a   nemôže   viesť   k záveru   o porušení   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa označeného článku dohovoru.

Podľa ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom všeobecných súdov, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ich   rozhodnutí   a neznamená   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v napadnutých rozhodnutiach všeobecných súdov, proti ktorým sťažnosť smeruje, o takéto rozhodnutia nejde.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku Krajského súdu v Prešove odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť (k zjavnej neopodstatnenosti pozri čl. II tohto uznesenia).

3. K   namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 13   dohovoru pred povolením   obnovy   konania   postupom   krajského   súdu   vedenom   pod   sp. zn. 17 Co 24/96

Sťažovateľ   porušenie   označeného   základného   práva   videl   v tom,   že   krajský   súd v odvolacom   konaní   vedenom   pred   povolením   obnovy   konania   vydal   rozsudok   sp.   zn. 17 Co 24/96   z   5. decembra 1997   na   základe   nových   skutočností   a   dôkazov,   ktoré v prvostupňovom   konaní   neboli   skúmané,   a tým   neumožnil   sťažovateľovi   opravný prostriedok.   Týmto   rozsudkom   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn. 8 C 156/1994 z 27. júna 1995.

Ústavný súd opätovne poukazuje na to,   že povolením obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 C 156/1994 sa stalo predmetom súdneho konania vedeného okresným   súdom   v   období   po   povolení   obnovy   konania   preskúmanie   zákonnosti a ústavnosti rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 156/1994 z 27. júna 1995, ako aj rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 24/96 z 5. decembra 1997. Vzhľadom na uvedené v súlade s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 24/96.Ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k časti   sťažnosti,   v ktorej   namieta   sťažovateľ   porušenie   čl.   13   dohovoru   postupom a rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 24/96 tak, že ju odmietol pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   (k   nedostatku   právomoci   pozri   čl.   II   tohto uznesenia).

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   v tejto   časti   sťažnosti   je   splnený   aj   dôvod   na   jej odmietnutie pre oneskorené podanie (k zachovaniu lehoty na podanie sťažnosti pozri čl. II tohto uznesenia).

4. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 13 dohovoru a práva sťažovateľa   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu,   ako aj základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy v období po povolení obnovy konania postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 156/1994

Sťažovateľ   porušenie   označených   základných   práv   videl   v tom,   že: „... Okresný súd... tým, že... vydal uznesenie proti ktorému nebolo možné podať opravný prostriedok a ktorým prikázal rozdeliť parcelu bez návrhu a súhlasu vlastníka porušil čl. 1 Dodatkového protokolu..., čl. 13 Dohovoru... a čl. 20 ods. 4 Ústavy...“ Na základe výzvy ústavného súdu uviedol,   že   k   porušeniu   označených   základným   práv   došlo   uznesením   okresného   súdu č. k. 8 C 156/94-284   z   18. júna 2003   (uznesenie   o pribratí   znalca   z   odboru   geodézie a kartografie).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach daného prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému) porušeniu   práva   ústavný   súd   pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   nemôže všeobecný   súd   porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi postupy v občianskom súdnom konaní, ktorým je v danom prípade Občiansky súdny poriadok.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   nezistil   žiadnu   možnosť porušeniu   Občianskeho   súdneho   poriadku   sťažovateľom   označeným   postupom a rozhodnutím okresného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené,   napadnuté   konanie   okresného   súdu   nesignalizuje   žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu   v označenom konaní nemohol žiadnym spôsobom zasiahnuť ani do práva sťažovateľa na ochranu majetku vyplývajúceho z čl. 1 dodatkového protokolu a z čl. 20 ods. 4 ústavy. V danom prípade chýbajú objektívne okolnosti,   ktoré   by dovolili   dospieť   k   takému   záveru   aspoň   na účely   prijatia   sťažnosti na ďalšie konanie. Procesný postup okresného súdu pri vykonaní dokazovania a nariadenie znaleckého dokazovania objektívne vylučujú možnosť zásahu do označeného základného práva sťažovateľa, keďže otázky zadané znalcovi, ako ani závery znaleckého posudku nie sú pre sťažovateľa ako účastníka súdneho konania záväzné, môžu len smerovať k zisteniu skutkového stavu veci v súdnom konaní.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa na základe týchto zistení   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   v tejto   časti   je   zjavne   neopodstatnená,   a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (k zjavnej neopodstatnenosti pozri čl. II tohto uznesenia).

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   v tejto   časti   sťažnosti   je   splnený   aj   dôvod na jej odmietnutie   pre   oneskorené   podanie   (k   zachovaniu   lehoty   pozri   čl.   II   tohto uznesenia).

5. K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na   prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   pred   povolením obnovy konania postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 156/1994 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 24/96

Sťažovateľ   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   14. novembra 2003   namietal porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní, ktoré bolo právoplatne skončené 18. februára 1998 rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 C 156/1994 z 27. júna 1995 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 24/96 z 5. decembra 1997.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ podal sťažnosť po uplynutí dvojmesačnej lehoty po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Ako už bolo uvedené nedodržanie tejto dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti podľa   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zmeškanie   lehoty   podľa   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   nemôže   odstrániť skutočnosť,   že   došlo   k povoleniu   obnovy   konania,   v ktorom   malo   dôjsť   k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva. V súlade s ust. § 235 ods. 1 OSP po povolení obnovy konania ide o nové prejednanie veci, ktoré sa začne zo zákona právoplatnosťou rozhodnutia o povolení obnovy konania, pričom okresný súd pritom prihliadne na všetko, čo vyšlo najavo ako pri pôvodnom konaní, tak aj pri prejednávaní obnovy.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa na základe týchto zistení dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti je podaná oneskorene, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na   prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v období   po   povolení obnovy konania postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 156/1994

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V prípade   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   bola   takýmto   prostriedkom   sťažnosť   adresovaná   predsedovi   príslušného   súdu podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a voľbách prísediacich (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) a s účinnosťou od 1. apríla 2005 je takýmto   prostriedkom   sťažnosť   adresovaná   predsedovi   príslušného   súdu   podľa   § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Sťažovateľ napriek výzve ústavného súdu nepreukázal podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu. Na výzvu ústavného súdu podaním z 25. januára 2004 oznámil: „... ja som na celkový postup súdu podal podnety na Ministerstvo spravodlivosti a Generálnu   prokuratúru...“ a tieto   podnety   z   13. novembra 2003   a z   25. januára 2004 pripojil k svojmu podaniu.

Sťažovateľ pripojil k sťažnosti aj odpoveď predsedníčky okresného súdu na sťažnosť podanú   na   prieťahy   v   konaní   postúpenú   okresnému   súdu   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej   republiky.   Z   obsahu   odpovede   vyplýva,   že   išlo   o sťažnosť   sťažovateľa na prieťahy   v konaní   o návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   a nie   o sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom v období po povolení obnovy konania pred okresným súdom pod   sp.   zn.   8 C 156/94,   ktoré   sa   začalo   až   právoplatnosťou   uznesenia   okresného   súdu č. k. 11 C 389/98-139.

Napriek nesplneniu podmienky ustanovenej v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (nepodaním sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu) ústavný súd skúmal existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by umožnili prijatie sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd konštatuje, že nie sú   dané žiadne dôvody   hodné osobitného zreteľa v konaní   okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   8 C 156/94,   ktoré   začalo   2. marca 2002 novým prerokovaním veci po právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania, ktoré by odôvodňovali prijatie sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie. Vzhľadom na zložitosť veci a priebežne vykonávané úkony okresného súdu takýmto dôvodom nie je ani celková dĺžka súdneho konania, ktoré bolo v časti právoplatne skončené.

Na základe týchto zistení ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

7. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé súdne konania podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru, základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Er 3461/98, Ex 318/98 a k namietanému porušeniu práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy postupom súdneho exekútora R. F., Exekútorského úradu P.

Sťažovateľ   v   odôvodnení   tejto   časti   sťažnosti   uviedol: „... Obec   podala   dňa 28. 5. 1998 návrh na vykonanie exekúcie. Na upovedomenie o začatí exekúcie č. Ex 318/98 som   podal   námietky.   Okresný   súd   v Prešove   nevyhovel   mojím   námietkam   v konaní pod č. Er. 3461/98, Ex 318/98 a dňa 8. 4. 1999 je vydaný exekučný príkaz. Dňa 24. 4. 2001 je   vykonaná   exekúcia   vypratania   nehnuteľnosti.   Následne   aj   exekúcia   s platu   u môjho zamestnávateľa, ktorú prerušilo uznesenie Okresného súdu v Prešove zo dňa 29. 4. 2002 č. k. Er 3461/98-50, EX 318/98 o odklade exekúcie na návrh, ktorý som podal ešte dňa 31. 8. 2001...“ Ďalej uviedol: „... za stavu keď v zmysle platných zákonov SR, bol som a som   jediným   a výlučným   vlastníkom   spornej   nehnuteľnosti,   súdny   exekútor   nemal oprávnenie vstúpiť a vykonať exekúciu vypratania nehnuteľnosti vlastníka...“

Sťažnosť   sťažovateľa   bola   v tejto   časti   podaná   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty po právoplatnosti   rozhodnutia   okresného   súdu   o námietkach   sťažovateľa   proti   exekúcii, po samotnom   uskutočnení   vypratania   nehnuteľností   a po   rozhodnutí   okresného   súdu o odklade exekúcie.

Na základe týchto zistení dospel k záveru ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, že sťažnosť v tejto časti je podaná oneskorene, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol (k zachovaniu lehoty pozri čl. II tohto uznesenia).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007