znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 129/04-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7. júla 2004   v senáte zloženom   z predsedu   Jána Lubyho a zo   sudcov   Jána Auxta   a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti   E.   K.,   bytom   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr. J.   P.,   K.,   ktorou   namietala porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 52/99 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 17 C 443/93 a sp. zn. 16 C 722/92), za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Eriky Kovalikovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   20 C 52/99 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 17 C 443/93 a sp. zn. 16 C 722/92) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e, aby   v konaní   vedenom pod sp. zn. 20 C 52/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť   E.   K. trovy   konania   v sume 9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských   korún)   na   účet   jej   právnej zástupkyne advokátky JUDr. J. P., K., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 129/04 zo 16. apríla 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. K., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu Košice II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   20 C 52/99 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 17 C 443/93 a sp. zn. 16 C 722/92).

Zo sťažnosti vyplýva, že Zdroj Košice, š. p., podal 8. júla 1992 bývalému Mestskému súdu Košice návrh, ktorým sa s poukazom na uzavreté dohody o hmotnej zodpovednosti proti   sťažovateľke   a ďalším   dvadsiatim   piatim   odporkyniam   domáhal   náhrady   škody s príslušenstvom z dôvodu schodku zisteného pri inventúre.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané rozhodnutie vo veci samej.

Sťažovateľka   sa   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy   rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk. Sťažovateľka taktiež žiadala prikázať okresnému súdu, aby v označenom konaní konal bez zbytočných prieťahov.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 741/04 doručeným ústavnému súdu 14. mája 2004, v ktorom okrem iného uviedol:

„Po   oboznámení   sa   s predloženou   sťažnosťou,   ako   aj   s napadnutým   spisom tunajšieho súdu, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, Vám predkladám nasledujúce vyjadrenie zamerané na Vami položené otázky:

- predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný už aj s ohľadom na počet účastníkov   sporu   v procesnom   postavení   žalovaných,   ktorých   je   26,   pričom   uvedená situácia zapríčinila aj procesné prekážky, spôsobené nemožnosťou doručovania zásielok niektorým z účastníkov konania.

- chronológia procesných úkonov:

- žaloba   bola   podaná   na   bývalom   Mestskom   súde   v Košiciach   dňa   8. 7. 1992, kde bola evidovaná pod sp. zn. 16 C 722/92.

- dňa 28. 8. 1992 bola žalobcovi zasielaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh a zároveň bol predvolaný na upresnenie údajov o žalovaných.

- dňa 13. 1. 1993 bol rovnopis návrhu zaslaný na vyjadrenie žalovaným.

- dňa   3. 2. 1993   vyzvala   konajúca   sudkyňa   žalobcu,   aby   upresnil   adresy   tých žalovaných, od ktorých sa zásielka vrátila ako nedoručiteľná.

- po oznámení žiadaných adries bol dňa 11. 10. 1993 daný pokyn pre opätovné doručenie návrhov žalovaným, u ktorých bolo prvé doručovanie bez pozitívneho výsledku.

- dňa 26. 1. 1994 bol žalobca opätovne vyzvaný na oznámenie adresy žalovanej v 16. rade, keďže na ním uvedenej adrese nebýva.

- opatrením predsedu súdu zo dňa 11. 7. 1994 bola predmetná vec podľa § 2 ods. 2 Spravovacieho poriadku pridelená do súdneho oddelenia JUDr. T. V.

- opatrením predsedu súdu zo dňa 1. 3. 1995 bola predmetná vec podľa § 2 ods. 2 Spravovacieho poriadku pridelená do súdneho oddelenia JUDr. D. B.

- dňa 25. 4. 1995 bol rovnopis návrhu zasielaný na vyjadrenie žalovaným, ktorí sa k nemu doposiaľ nevyjadrili a zároveň bola zisťovaná adresa trvalého pobytu žalovaných, ktorí sa na adrese uvedenej žalobcom nezdržiavajú.

- dňa 8. 5. 1995 bol urobený dotaz na Centrálnu evidenciu obyvateľov ohľadom zistenia   adries   troch   žalovaných   a žalobca   bol   vyzvaný   na   predloženie 4 rovnopisov svojho návrhu.

- dňa   4. 7. 1995   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   návrhov   7   žalovaným   cestou príslušných OO PZ.

- dňa   30. 4. 1996   bolo   opäť   realizované   doručovanie   tým   žalovaným,   ktorým sa zásielky doposiaľ nepodarilo doručiť.

- dňa 20. 8. 1996 bol určený termín pojednávania na deň 23. 10. 1996.

- pojednávanie, určené na deň 23. 10. 1996, bolo z dôvodu procesných prekážok odročené na deň 27. 11. 1996.

- dňa 27. 11. 1996 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom predvolania ďalších žalovaných.

- dňa   24. 3. 1997   bola   vec   prikázaná   opatrením   predsedu   súdu   do   súdneho oddelenia JUDr. M. P.

- dňa 16. 10. 1997 bol určený termín pojednávania na deň 3. 11. 1997.

- dňa 3. 11. 1997 sa uskutočnilo pojednávanie a bolo odročené na 17. 11. 1997.

- pojednávanie,   konané   dňa   17. 11. 1997,   bolo   odročené   na   neurčito   a právnej zástupkyni žalobcu bolo uložené v lehote 5 dní oznámiť žiadané skutočnosti.

- dňa 9. 4. 1998 bol určený termín pojednávania na deň 4. 5. 1998.

- pojednávanie, určené na deň 4. 5. 1998, bolo odročené na deň 27. 5. 1998.

- na pojednávaní, konanom dňa 27. 5. 1998, bol návrh proti žalovaným, ktoré dĺžnú sumu   žalobcovi   uhradili,   vzatý   späť   v dôsledku   čoho   bolo   vyhlásené   uznesenie, ktorým bolo konanie proti týmto žalovaným zastavené a proti ostatným žalovaným bol nárok vylúčený na samostatné konanie.

- uznesenie o zastavení konania a vylúčení nároku nadobudlo právoplatnosť dňa

18. 12. 1998 po jeho opakovanom doručovaní niektorým žalovaným v mesiacoch august, september a október 1998.

- vylúčený nárok je evidovaný pod sp. zn. 20 C 52/99.

- v apríli 2000 bol určený termín pojednávania na deň 3. 5. 2000.

- pojednávanie,   konané   dňa   3. 5. 2000,   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu neprítomnosti zástupcu žalobcu a predvolaných svedkov.

- dňa 8. 2. 2002 bol určený termín pojednávania na deň 27. 2. 2002.

- dňa 27. 2. 2002 sa uskutočnilo pojednávanie a bolo odročené na 27. 3. 2002.

- pojednávanie, uskutočnené dňa 27. 3. 2002, bolo odročené na neurčito za účelom predloženia ďalších návrhov na doplnenie dokazovania zo strany žalobcu.

- dňa 24. 4. 2003 bola predmetná vec v súlade s Rozvrhom práce tunajšieho súdu pre príslušný kalendárny rok presunutá do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. S. Z.

- dňa 11. 11. 2003 bol určený termín pojednávania na 17. 2. 2004.

- dňa   17. 2. 2004   sa   uskutočnilo   pojednávanie   a bolo   odročené   na   11. 5. 2004 za účelom   predvolania   ďalších   svedkov   a predloženia   listinných   dokladov zo strany žalobcu.

- zo spisu neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

- za   prieťahy   spôsobené   sťažovateľkou   by   bolo   možné   považovať   jej   neúčasť na pojednávaniach,   konaných   v dňoch   3. 11. 1997,   4. 5. 1998   a 27. 2. 2002,   z toho na prvom   a treťom   z uvedených   bez   ospravedlnenia   a na   druhom   z nich   jej   neúčasť ospravedlnila jej právna zástupkyňa, avšak bez uvedenia dôvodu.

- pokiaľ   ide   o prieťahy   spôsobené   súdom,   ich   existenciu   v určitých   časových obdobiach je nutné pripustiť. Zároveň však treba uviesť, že tieto vznikli na objektívnom podklade   za   prispenia   procesných   prekážok   vznikajúcich   v priebehu   konania   bez akéhokoľvek prispenia zo strany súdu.

- posúdenie   zbytočnosti   prieťahov   ponechávam   na   zváženie   ústavnému   súdu: z môjho pohľadu by bolo možné hodnotiť prieťahy vzniknuté v jednotlivých konaniach, teda aj v tomto konkrétnom konaní,   ako subjektívne zbytočné len za predpokladu vytvorenia objektívne   priaznivých   podmienok   na   rozhodovaciu   činnosť   sudcov   tunajšieho   súdu, spočívajúcich   v takom   množstve   pridelených   vecí,   v ktorých   by   aspoň   pri   vynaložení maximálneho úsilia bolo možné konať priebežne vo všetkých pridelených veciach.

- na vzniknuté prieťahy v danom konaní má vplyv práve enormná zaťaženosť sudcov tunajšieho súdu, teda i tých, ktorí v tejto veci boli zákonnými sudcami a JUDr. S. Z., ktorá vo veci koná v súčasnosti, opakovaná zmena zákonných sudcov v konaní, ktorí sa museli vždy s vecou nanovo oboznámiť, jej skutková obtiažnosť, spočívajúca vo vypočutí všetkých účastníkov   a navrhovaných   svedkov,   ako   i procesné   prekážky   spôsobené   opakovanou neúčinnosťou doručovania zásielok niektorým účastníkom konania.“

Prehľad úkonov okresného súdu uvedený v písomnom vyjadrení predsedu okresného súdu z 13. mája 2004 sa zhoduje so zisteniami ústavného súdu po oboznámení sa s na vec sa vzťahujúcim spisom okresného súdu. Pri posudzovaní, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd bral do úvahy všetku dokumentáciu obsiahnutú v predloženom spise a všetky relevantné skutočnosti, ktoré z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Toto hodnotenie však   nemôže   byť   mechanické,   ale   musí   sa   prihliadať   aj   na   to,   čo   je   pre   účastníka namietaného konania, ktorý podal sťažnosť ústavnému súdu „v stávke“ (napr. IV. ÚS 7/02).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu   zistil,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20 C 52/99   (pôvodne   vedenom pod sp. zn. 17 C 443/93   a sp.   zn.   16 C 722/92)   ide   o spor,   v ktorom   navrhovateľ (t. č. ZDROJ KOŠICE, a. s., Košice ako právny nástupca Zdroj, š. p., Košice) uplatňuje voči sťažovateľke a ďalším 25 odporkyniam nárok na náhradu škody s príslušenstvom z dôvodu schodku   zisteného   pri   inventúre.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   ide   o vec,   ktorá   patrí do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľky   a okresného   súdu   ani   z   nimi   predložených   na   vec   sa   vzťahujúcich   listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci. Na druhej strane ústavný   súd   pripúšťa   možnosť   skutkovej   zložitosti   veci,   na   čo   poukázal   aj   predseda okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti.   Skutková   zložitosť   vyplýva   jednak   z potreby vykonania   rozsiahlejšieho   dokazovania,   ale   aj   z počtu   účastníkov   na   strane   odporcu, čo malo vplyv na predĺženie konania (aj v dôsledku nutnosti zisťovania adries odporkýň a problémov s doručovaním písomností).

Vychádzajúc   však   zo   samotnej   dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a najmä   z doteraz dosiahnutých výsledkov ústavný súd nezistil natoľko závažné okolnosti, ktoré by mali byť osobitne zohľadnené v súvislosti so zložitosťou konania.

2. Zo správania   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   v procesnom postavení odporkyne v prvom rade ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť   jej podiel   (resp.   jej   právnej   zástupkyne)   na   vzniku   zbytočných   prieťahov v namietanom   konaní. Neúčasť   sťažovateľky   na pojednávaniach   konaných   v   dňoch 3. novembra 1997, 4. mája 1998 a 27. februára 2002 nemala podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na stav konania ku dňu vydania tohto nálezu zásadný vplyv na jeho doterajšiu dĺžku.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či došlo   ku zbytočným prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu   v predmetnej   veci.   Ústavný   súd   zistil   obdobia nečinnosti,   ktoré   výrazne   negatívne   ovplyvnili   jeho   priebeh.   Ide   predovšetkým   o tieto obdobia nečinnosti:

- od   3. februára 1993   (zaslanie   výzvy   na   zaplatenie   súdneho   poplatku) do 11. novembra 1993   (pokyn   na   opätovné   doručenie   rovnopisov   návrhu   odporkyniam), t. j. v trvaní 8 a pol mesiaca,

- od   26. januára 1994   (zaslanie   výzvy   navrhovateľovi   na   oznámenie   adresy odporkyne   v šestnástom   rade)   do   25. apríla 1995   (zaslanie   rovnopisu   návrhu   odporcom, ktorí sa k nemu dosiaľ nevyjadrili), t. j. v trvaní 15 mesiacov,

- od   27. novembra 1996   (pojednávanie)   do   16. októbra 1997   (nariadenie   termínu pojednávania), t. j. v trvaní 10 a pol mesiaca,

- od 17. novembra 1997 (pojednávanie) do 9. apríla 1998 (príkaz zákonného sudcu, ktorým nariadil termín pojednávania), t. j. 4 a pol mesiaca,

- od   27. mája 1998   (pojednávanie)   do   6. apríla 2000   (nariadenie   termínu pojednávania), t. j. v trvaní 21 mesiacov,

- od. 3. mája 2000 (pojednávanie odročené na neurčito pre neprítomnosť žalobcu) do 8. februára 2002 (nariadenie termínu pojednávania), t. j. v trvaní 21mesiacov,

- od   27. marca 2002   (pojednávanie)   do   11. novembra 2003   (nariadenie   termínu pojednávania), t. j. 19 a pol mesiaca,

Spolu obdobie úplnej nečinnosti okresného súdu predstavuje 8 rokov a 4 mesiace.Počas období označených v sťažnosti ako obdobia nečinnosti (od 15. februára 1993 do   8. mája 1995,   od   18. mája 1995   do   23. októbra 1996,   od 27. novembra 1996 do 3. novembra 1997   a   od   27. mája 1998   do   3. mája 2000)   okresný súd   síce   vykonal množstvo jednoduchých úkonov, ktoré však z hľadiska dokazovania v merite veci neboli významné.   Išlo   najmä   o   úkony   súvisiace   so zisťovaním   pobytu   účastníkov,   žiadosti o doručovanie   zásielok   prostredníctvom   orgánov   Policajného   zboru   a prípisy   určené navrhovateľovi,   v ktorých   ho   okresný   súd   žiadal   o upresnenie   adries   odporkýň.   V tejto súvislosti   ústavný   súd   už   rozhodol,   že   „závažnosť   doby   nečinnosti   súdu   sa   zvyšuje, keď po nej   nasledujú   jednoduché   úkony,   ktoré   si nevyžadovali   dlhodobé   štúdium   alebo inú prípravu“   (III.   ÚS   101/01).   Zatiaľ   posledné   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo 11. mája 2004 a okresný súd ho odročil na neurčito, čo zdôvodnil tým, že kvôli podaniu sťažnosti ústavnému súdu mu bude zaslaný predmetný spis.

Ústavný súd konštatuje, že okresnému súdu sa nepodarilo počas dvanástich rokov, ktoré uplynuli od začiatku konania, zabezpečiť dostatok relevantných dôkazov na to, aby bolo možné v merite veci rozhodnúť.

Okresný súd vo svojom vyjadrení z 13. mája 2004 sám pripustil existenciu prieťahov spôsobených súdom v určitých časových obdobiach. Ústavný súd sa nemohol stotožniť s jeho tvrdením, že zbytočné prieťahy v konaní vznikli v dôsledku „enormnej zaťaženosti sudcov a opakovanej zmeny zákonných sudcov“. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 76/03, II. ÚS 26/03) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vyššie   uvedený   postup   okresného   súdu   nesvedčí   o tom,   že   by   svoju   činnosť organizoval   v súlade   s povinnosťou   uloženou   mu   §   100   ods.   1   OSP   tak,   aby   bola   vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 20 C 52/99 (pôvodne vedené pod   sp. zn. 17 C 443/93   a   sp.   zn.   16 C 722/92), došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,   aby   vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka očakávajúca rozhodnutie súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 300 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä   na   to,   že „neúmerne   dlhé   12-ročné   konanie   vyvoláva   nesmierny   psychický   tlak, čo sa odzrkadľuje   aj   na   zdravotnom   stave   sťažovateľky,   ktorá   trpí   najmä   problémami zažívacieho traktu spôsobených permanentnou nervozitou“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka v sťažnosti odôvodnila rozsah požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia   (300 000 Sk)   stavom   právnej   neistoty,   ktorý   negatívne   ovplyvňuje jej životné a sociálne podmienky a tiež aj jej rodiny. Je pod dlhodobým psychickým tlakom, čo sa negatívne odzrkadľuje aj na jej zdravotnom stave.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva, ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne   okolnosti prípadu. Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C 52/99,   ale   tiež   vzhľadom   na   procesné   postavenie sťažovateľky   v napadnutom   konaní,   no   hlavne   s prihliadnutím   na   význam   konania pre ňu považoval   ústavný   súd   za   primerané   priznať   jej   sumu   15 000 Sk   ako   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 v spojení s § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Táto   suma   podľa   ústavného   súdu   zodpovedá   primeranému   finančnému zadosťučineniu   sťažovateľky   za   ujmu,   ktorú   utrpela.   Pri   stanovení   jej   výšky   prihliadol ústavný   súd   aj na doklad   z 29. januára 1992   nachádzajúci   sa   v preskúmavanom   spise na č. l. 64, z ktorého vyplýva, že sťažovateľa uznala svoj podiel na schodku na konečnom zúčtovaní inventúry a vyjadrila ochotu uhradiť ho.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. J. P., uplatnených   v podaní   z 22. marca 2004   a z 28. mája 2004.   Úhradu   priznal   za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 9 342 Sk za 2 úkony po 4 534 Sk a 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou tohto rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2004