znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 129/03-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júla 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   M.   S.,   bytom   C.,   zastúpeného   advokátom JUDr. P. K., K., vo veci porušenia jeho základného práva na verejné prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie jeho záležitosti spravodlivo, verejne a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co   336/02,   za   účasti   Krajského   súdu v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2003 doručená   sťažnosť   MUDr.   M.   S.,   bytom   C.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   P.   K.,   K.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na   verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti spravodlivo, verejne a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 336/02.

Sťažovateľ uviedol, že „Dňa 3. 3. 2003 mi bolo doručené uznesenie č. 9 Co 336/02- 91 z 31. 7. 2002, ktorým KS v Bratislave odmietol už predbežné odvolanie z 23. 6. 2002, proti rozsudku č. k. 9 C 77/95-86 z 27. 11. 2001 OS 1 Bratislava I, a to z dôvodu, že bolo podané až po uplynutí odvolacej lehoty, keď KS v Bratislave rozhodol bez pojednávania, bez doplneného odvolania, ale ani nepripustil odvolanie!“

Z pripojeného uznesenia krajského súdu sp. zn. 9 Co 336/02 z 31. júla 2002 ústavný súd zistil, že ním bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa po tom, ako krajský súd preskúmal vec   z hľadiska   ustanovenia   §   218   ods.   1   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej   len   „OSP“)   bez   nariadenia   pojednávania   [§   214   ods.   2   písm.   a)   OSP]   a dospel k záveru,   že   bolo   podané   oneskorene.   Vychádzal   pritom   z toho,   že   „v danej   veci   bol preukázaný zákonný postup poštového doručovateľa v súlade s ust. § 47 ods. 2 O. s. p., napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa treba považovať za doručený navrhovateľovi do vlastných rúk dňom 17. 5. 2002 (13. 5. 2002 – neúspešný pokus o doručenie, 14. 5. 2002 – opätovné   neúspešné   doručovanie   a teda   i následné   uloženie   zásielky   na   pošte)   a nie   až dňom skutočného prevzatia zásielky adresátom (navrhovateľom 8. 6. 2002), pretože adresát prevzal   zásielku   na   adrese,   na   ktorú   mu   bola   doručovaná   a ničím   nepreukázal   (ani v odvolaní   netvrdil),   že   by   sa   v mieste   doručovania   nezdržiaval.   Zákonom   stanovená 15-dňová lehota na podanie odvolania začala teda navrhovateľovi plynúť dňom 18. 5. 2002 a táto mu plynula do 3. 6. 2002 (pondelok, riadny pracovný deň), ktorým dňom však táto uplynula márne, keďže odvolanie bolo podané na pošte zrejme až 21. 6. 2002, kedy už napadnutý   rozsudok súdu   bol právoplatný   a nebolo   ho už možné   napadnúť   odvolaním (§ 159 ods. 1 O. s. p.)“.

Zistenia a závery krajského súdu označil sťažovateľ v podaní doručenom ústavnému súdu 24. apríla 2003 za „dátumovú manipuláciu“ v napadnutom konaní, ktorá „je len inou formou   zbytočných   prieťahov,   a teda   pozoruhodným   pokračovaním   KS   v Bratislave   aj v prieťahoch OS v Bratislave!“.

Právny zástupca sťažovateľa doplnil sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 9.   júla   2003,   v ktorom   uviedol: „Krajský   súd   Bratislava   odmietol   moje   odvolanie   ako oneskorené   bez   toho,   aby   pre   takéto   rozhodnutie   boli   splnené   zákonné   podmienky, v odvolacom konaní vykonal dokazovanie bez toho, aby som pri vykonávaní dôkazov bol prítomný a mal možnosť sa k nim vyjadriť a to všetko napriek tomu, že z môjho blanketného odvolania zo dňa 24. 6. 2002 bez akýchkoľvek pochybností vyplývalo, že podané odvolanie hodlám doplniť, resp. uviesť jeho samotné dôvody po ukončení mojej práceneschopnosti a prípadnej   porade   s advokátom,   pričom   najneskôr   tak   urobím   pred   odvolacím pojednávaním.   Z obsahu   tohto   podania   vyplýval   pritom   aj   môj   záujem   zúčastniť   sa odvolacieho pojednávania vo veci, ktorého termín by v prípade postupu Krajského súdu Bratislava v súlade s procesnými normami bol vytýčený a na ktoré by som bol volaný. Súd v odvolacom konaní vykonal bez toho, aby som mal možnosť byť prítomný pri ich vykonaní   a k týmto   sa   vyjadriť,   resp.   uviesť   rozhodné   skutočnosti,   dokazovanie oboznámením   listinných   dôkazov   a to   poštových   doručeniek,   o ktorých   síce   správne konštatoval, že ide o verejné listiny, avšak svojim postupom odňal mi možnosť preukázať nesplnenie podmienok pre nastúpenie fikcie náhradného doručenia.

Pri zisťovaní skutočností rozhodných pre posúdenie, či súdna písomnosť (v mojom prípade rozsudok súdu prvého   stupňa)   bola   riadne doručená,   súd postupuje primerane podľa § 122 a nasl. O. s. p. Účastníci preto majú právo byť prítomní aj pri vykonávaní dôkazu listinou (§ 129 O.   s. p.), ktorého obsah je zameraný na zistenie rozhodujúcich skutočností a vyjadriť sa k ich pravosti, správnosti a k výsledkom vykonaného dokazovania (§ 123 O. s. p.). V tomto prípade pochybil odvolací súd, keď na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie hoci ust. § 214 ods. 2 písm. a) O. s. p. mu v tom nebránilo, resp. mi neumožnil   do   svojho   konečného   rozhodnutia   vo   veci   moje   odvolanie   doplniť   a označiť i skutočnosti   preukazujúce   nesplnenie   podmienok   pre   nastúpenie   fikcie   náhradného doručenia.

Ja   som   sa   v rozhodnom   čase   pri   doručovaní   prvostupňového   rozsudku   v mieste doručenia nezdržiaval, nachádzal som sa v zahraničí. Preto rozsudok nemožno považovať za doručený mi dňom 17. 5. 2002, ale až dňom 8. 6. 2002, kedy som jeho rovnopis skutočne prevzal. Zákonom stanovená odvolacia 15 dňová lehota mi teda začala plynúť až dňom 9. 6. 2002   a nie   už   dňom   18.   5.   2002   a teda   táto   neuplynula   márne   dňa   3.   6.   2002.   Preto odvolanie pokiaľ bolo odovzdané na poštovú prepravu dňa 21. 6. 2002, bolo podané včas. Obratom   priamo   Ústavnému   súdu   SR   alebo   prostredníctvom   svojho   zástupcu doručím Ústavnému súdu SR dôkaz preukazujúci, že v rozhodnom čase som sa zdržiaval v Českej republike.

Pokiaľ ide o splnenie podmienky vyčerpania opravných prostriedkov podľa § 53 ods.   1   zák.   č.   38/1993   Z.   z.   poukazujem   na   to,   že   riadny   opravný   prostriedok   proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu nie je prípustný a pokiaľ ide o možnosť podať dovolanie,   túto   som   využil,   dovolanie   som   si   podal,   avšak   doposiaľ   o ňom   nebolo rozhodnuté. Kópiu tohto podania v prílohe pripájam.

Domnievam   sa   však,   že   v tomto   prípade   by   boli   splnené   predpoklady   aplikácie § 53 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. pre prijatie sťažnosti aj bez naplnenia podmienky podľa § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z., keďže skoršie porušenia môjho práva na spravodlivé konanie   v totožnom   prvostupňovom   konaní   pred   Okresným   súdom   Bratislava   I.   boli   už predmetom konania pred Ústavným súdom vo veci sp. zn. I. ÚS 37/99, kde Ústavný súd SR konštatoval   porušenie   tohto   môjho   práva   ako   aj   predmetom   konania   pred   Európskym súdom pre ľudské práva, v ktorom mi bolo priznané spravodlivé zadosťučinenie (sťažnosť č. 57983/00, rozsudok zo dňa 8. 4. 2003). Domnievam sa, že dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. pre prijatie sťažnosti aj bez naplnenia podmienky podľa § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. môžu spočívať aj v tom, že v konaní všeobecných súdov v jednej právnej veci dôjde opakovane k porušeniu základných ľudských práv sťažovateľa, ktoré rozhodnutím konštatuje Ústavný súd SR a ESĽP, pričom k náprave v postupe všeobecných súdov v danej právnej veci zjavne napriek tomu nedochádza.“Na základe toho sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol vo veci nálezom, ktorým   vysloví, že „postupom Krajského súdu Bratislava vo veci vedenej pod sp.   zn. 9   Co   336/02   právo   sťažovateľa   na   verejné prejednanie veci bez zbytočných   prieťahov, v jeho prítomnosti a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, garantované čl.   48   Ústavy   SR   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   porušené   bolo.   Uznesenie   Krajského   súdu Bratislava o odmietnutí odvolania sp. zn. 9 Co 336/02-51 zo dňa 31. 7. 2002 zrušuje“.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde je daná právomoc ústavného súdu chrániť základné práva a slobody len vtedy, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd. Ústavný súd je preto v súlade so svojou právomocou oprávnený chrániť základné práva a slobody   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   len   vtedy,   ak   o takej   ochrane nerozhoduje žiaden iný súd, alebo tiež v prípade, ak základné práva alebo slobody porušil všeobecný   súd svojím   rozhodnutím, opatrením   alebo iným zásahom a toto   rozhodnutie, opatrenie   alebo iný   zásah   súvisí   s právom   na súdnu   ochranu a princípmi   spravodlivého súdneho procesu, pričom neexistuje zákonná možnosť nápravy takého porušenia v konaní pred všeobecnými súdmi.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9   Co   336/02   bolo   porušené   jeho   základného   právo   na   verejné   prejednanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti spravodlivo, verejne a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zároveň poukázal na to, že využil možnosť podať proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 Co 336/02 z 31. júla 2002 dovolanie a v súčasnosti prebieha dovolacie konanie, v ktorom sa domáha zrušenia označeného rozhodnutia ako nezákonného a vrátenia veci na ďalšie konanie. K sťažnosti pripojil sťažovateľ aj kópiu dovolania, z ktorého je možné zistiť, že tento mimoriadny opravný prostriedok bol podaný do podateľne Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   26.   marca   2003.   Z pripojeného   prípisu tajomníčky občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. NcV 77/03 z 27. marca 2003 vyplýva, že dovolanie podané sťažovateľom   postúpil   najvyšší súd   uvedeného dňa   súdu prvého stupňa „na prípadný ďalší procesný postup“.

Z uvedeného   možno   vyvodiť,   že   o ochrane   práv   sťažovateľa,   porušenie   ktorých namieta (s výnimkou práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote),   rozhoduje   na   základe   využitia   relevantného opravného   procesného   prostriedku   sťažovateľom   v súčasnom   období   všeobecný   súd, čo však vzhľadom na vyššie uvedený princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 49 zákona   o ústavnom   súde)   vylučuje   paralelné   uplatnenie   nároku   na   ochranu   ústavnosti na ústavnom súde vzhľadom na nedostatok jeho právomoci vo veci konať. Ústavný súd môže uznať svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemá k dispozícii inú ústavnú ani zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00). Na základe podaného dovolania môže   (ale tiež nemusí)   dôjsť k naplneniu účelu sledovaného sťažovateľom v konaní o sťažnosti v inom súčasne prebiehajúcom konaní, a to predovšetkým k zrušeniu uznesenia krajského súdu sp. zn. 9 Co 336/02 z 31. júla 2002. Tento   záver   potvrdzuje   aj   §   243b   OSP,   ktorý   umožňuje   dovolaciemu   súdu   zrušovať rozhodnutia   odvolacieho   súdu   a vrátiť   mu   vec   na   ďalšie   konanie.   V rozsahu   svojho preskúmavacieho   oprávnenia   sa   dovolací   súd   v podstate   musí   vyrovnať   s rovnakými skutkovými   a právnymi   argumentmi,   ako   sťažovateľ   uvádza   v konaní   pred   ústavným súdom.

Pokiaľ   samotný   sťažovateľ   argumentuje   tým,   že   splnil   podmienku   vyčerpania opravných   prostriedkov   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   keď   podal   proti napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie,   ústavný   súd   konštatuje,   že   tým sťažovateľ sám uznal, že má k dispozícii opravný prostriedok, o ktorom dovolacím súdom nebolo doposiaľ rozhodnuté.

Uvedený   procesný   prostriedok   bude   môcť   byť   podľa   názoru   ústavného   súdu považovaný   za   vyčerpaný   až   potom,   keď   bude   vydané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu o dovolaní podanom sťažovateľom. Tým sa zabráni aj stavu, aby v tej istej veci prebiehali paralelne dve konania.

Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil   žiaden   ústavný dôvod   na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 i. f. ústavy.

Vzhľadom   na   to,   že   senát   ústavného   súdu   dospel   k záveru,   že   pre   nedostatok právomoci   nemôže   (vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   na   verejné prejednanie   veci   v   prítomnosti   sťažovateľa   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti spravodlivo a verejne podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) prijať sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie,   rozhodol   už   v rámci   predbežného   prerokovania   o jej   odmietnutí   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

Čo sa týka namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu v konaní sp. zn. 9 Co 336/02, ústavný súd vychádzajúc z údajov obsiahnutých v sťažnosti konštatuje,   že   sťažovateľ   podal   21.   júna   2002   na   poštovom   úrade   T.   odvolanie   proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 9 c 77/95–86 z 27. novembra 2001. O tomto odvolaní rozhodol krajský súd 31. júla 2002.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (II.   ÚS   12/01,   IV.   ÚS   32/03) sa ochrana základnému právu vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) trvalo   alebo   ešte   pretrváva.   Ak   v čase,   keď   bola   podaná   sťažnosť   ústavnému   súdu, už   nedochádza   k namietanému   porušovaniu   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov toto porušovanie skončilo.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo.

Preto   ak   je   zrejmé,   že   v čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená, už k zbytočným prieťahom v konaní nedochádzalo, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ   sťažovateľ   označil   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   9.   júla   2003 za porušovateľa jeho základného páva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp.   práva na prejednanie veci v primeranej lehote krajský súd,   pričom tento rozhodol o jeho   odvolaní   31.   júla   2002,   je   zrejmé,   že   v čase   doručenia   sťažnosti   už   tvrdené porušovanie označeného práva postupom krajského súdu netrvalo.

Vzhľadom na tento skutkový stav a obsah sťažnosti, ako aj zmysel a účel základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   ústavný   súd   dospel   už   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   k záveru,   že   sťažnosť   je   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená, a z toho dôvodu ju odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

Keďže   sťažnosť bola odmietnutá ako celok   a   rozhodnutie   o zrušení napadnutého rozhodnutia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2003