znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 128/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. S., L., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 3 a 5 a čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 112/2006 a jeho uznesením z 31. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. S. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra 2009 doručená sťažnosť Ing. P. S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 3 a 5 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 112/2006 a jeho uznesením z 31. júla 2009 (ďalej len „uznesenie okresného súdu o vzatí do väzby“).

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   prokurátor   Okresnej   prokuratúry Lučenec podal na sťažovateľa 19. októbra 2004 obžalobu pre trestný čin ohovárania podľa § 206   ods. 1   zákona   č. 140/1961   Zb.   Trestného   zákona   v znení   neskorších   predpisov účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon“), ktorého sa mal dopustiť tým, že v liste adresovanom Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Slovenskej komore exekútorov a Európskemu súdu pre ľudské práva označil súdneho exekútora JUDr. M. J. za podvodníka   a požadoval   od   neho, «aby   rozposlal   všetkým   adresátom   exekučného záložného práva písomné ospravedlnenie sa vlastnoručným textom „Ja podvodník, súdny exekútor JUDr. M. J. sa týmto verejne ospravedlňujem Ing. P. S. za vykonanie nezákonnej exekúcie“, pričom v prípade, ak tak JUDr. J. neurobí, vie z pozície novinára doplniť aj iné nezákonné   praktiky,   ktoré   potvrdia   dôvodnosť   takéhoto   prehlásenia,   pričom   takýmto konaním obvinený ohrozil vážnosť JUDr. J. medzi spoluobčanmi ako aj jeho postavenie v zamestnaní.».

Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv tým, že okresný súd koná v predmetnej veci nezákonne, pretože podľa jeho názoru bolo trestné konanie „právoplatne ukončené vo veci 4 T 177/2004 na Okresnom súde v Lučenci v r. 2005“. Sťažovateľ uviedol, že 8. júla 2005 podal odpor proti trestnému rozkazu z 29. júna 2005 (ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona a odsúdil ho k peňažnému trestu 10 000 Sk), v ktorom sa „oprel o § 175 Trestného zákona, ktorý   taxatívne   vylúčil obvinenie   ako aj   obžalobu,   ktorá bola   z tohto titulu   nedôvodná. Prakticky to znamenalo, že trestné konanie 4 T 177/2004 bolo právoplatne ukončené a prvý pokus o úmyselnú kriminalizáciu navrhovateľa bol zažehnaný.“.

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Nto 13/06 zo 4. októbra 2006 bola predmetná trestná vec odňatá Okresnému súdu Lučenec (z dôvodu zaujatosti sudcov tohto   súdu)   a bola   prikázaná   okresnému   súdu,   kde   je   v súčasnosti   vedená   pod   sp. zn. 8 T 112/2006.

Okresný   súd   trestným   rozkazom   sp. zn.   8 T 112/2006   z 31.   marca   2008   uznal sťažovateľa za vinného a odsúdil ho na trest odňatia slobody vo výmere jedného mesiaca, pričom mu výkon trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu jedného roka. Z dôvodu podaného odporu okresný súd nariadil hlavné pojednávanie na 26. máj 2008 a následne boli nariadené   ďalšie   termíny   hlavného   pojednávania.   Pretože   sa   sťažovateľ   na   hlavné pojednávania   opakovane   nedostavil   a nepreberal   súdne   zásielky,   okresný   súd   zobral sťažovateľa 31. júla 2009 do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Na základe podanej   sťažnosti   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   uznesením   sp. zn.   5 To 256/09 z 25. augusta 2009 prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu.

Podľa   sťažovateľa   zákonná   sudkyňa   sa   k nemu   správala   hrubo,   arogantne a neprimerane, keď „vydala návrh na celoštátne pátranie po navrhovateľovi“, a po vzatí do väzby informovala jeho manželku až po dvoch týždňoch.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyhlásil „konanie   8 T 112/2006   Okresného   súdu   vo   Veľkom   Krtíši   za   nezákonné   z dôvodu opakovaného   trestného   konania   za   skutok,   ktorý   bol   právoplatne   skončený   vo   veci 4 T 177/2004 na Okresnom súde v Lučenci v r. 2005. Súd vyhlasuje útekovú väzbu prijatú uznesením   zo   dňa   31. 7. 2009   za   nezákonnú.   Súd   týmto   odškodňuje   navrhovateľa za nezákonnú pevnú väzbu v trvaní od 31. 7. 2009 do 26. 8. 2009 vo výške 130.000,- Eur.“.

Sťažovateľ taktiež požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho   sťažnosti,   čo   odôvodnil   tým,   že   síce „oslovil   viacerých   advokátov   z Lučenca a okolia“, ale keď títo zistili, že ide o „trestnú vec proti Okresnému súdu vo Veľkom Krtíši o občianskoprávnej   veci   proti   Okresnému   súdu   v Lučenci,   všetci   odmietli   právne zastupovanie z rôznych dôvodov“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Keďže návrh na rozhodnutie vo veci samej (petit), tak ako ho uviedol sťažovateľ, neobsahoval konkrétne označenie základných práv, ktoré mali byť podľa neho porušené, ústavný súd vychádzajúc zo záhlavia sťažnosti ustálil (bez nutnosti vyzývať sťažovateľa), že   jej   predmetom   je   tvrdenie   sťažovateľa   o porušení čl. 12   ods. 1,   2   a   4   ústavy   a jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 3 a 5 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, pričom v petite sťažnosti sťažovateľ za porušovateľa označil okresný súd, a to jeho postup v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 112/2006, ako aj jeho uznesenie z 31. júla 2009, ktorým bol vzatý do väzby.

1.   Sťažovateľ   predovšetkým   namieta   nezákonnosť procesného   postupu   okresného zastávajúc názor, že v jeho trestnej veci prebieha „opakované trestné konanie za skutok, ktorý   bol   právoplatne   ukončený   vo   veci   4 T 177/2004   na   okresnom   súde   v Lučenci v r. 2005“. Z vyjadrení sťažovateľa možno vyvodiť, že sa domnieva, že podanie odporu proti trestnému rozkazu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 4 T 177/2004 z 29. júna 2005, ako aj „novela   Trestného   zákona...   ktorá   vypustila   predmetný   paragraf“ (ohováranie   podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona) spôsobili, že trestné konanie bolo voči nemu právoplatne skončené.

Ústavný   súd   však   vo   svojom   rozhodovaní   vychádzal   aj   z   ústavného   princípu subsidiarity   svojej   právomoci   vo vzťahu k všeobecným súdom   vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva alebo slobody, resp. ľudského práva alebo základnej slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   (III. ÚS 149/04,   IV. ÚS 135/05).   Princíp   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých postupy a rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína,   že   trestné   konanie   od   svojho   začiatku až po jeho skončenie je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenie   práv   a slobôd označených   v   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v   jeho   priebehu   (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).

Ústavný súd dospel k názoru, že sťažovateľ má v systéme všeobecného súdnictva (v súčasnosti je trestná vec sťažovateľa v štádiu konania pred súdom 1. stupňa) k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nevidí   dôvod,   aby   vstupoval   v   tejto   fáze prebiehajúceho trestného konania vo veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov. Sťažovateľ   môže   uplatniť   v rámci   práva   na   obhajobu   argumentáciu   týkajúcu   sa namietaného porušenia jeho základných práv v prebiehajúcom konaní pred všeobecnými súdmi vrátane využitia opravných prostriedkov, ktoré mu priznáva Trestný poriadok (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04).

V konaní   o   sťažnosti   pre   porušenie   základných   práv   je   ústavný   súd   oprávnený zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody len za predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   prostredníctvom   opravného prostriedku alebo iného právneho prostriedku dostupného fyzickej osobe alebo právnickej osobe (m. m. I. ÚS 36/96, I. ÚS 78/99).

Vzhľadom na uvedené je sťažnosť aj v časti namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy a základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2 ústavy (na súkromie) a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy (na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena a ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života) z hľadiska ústavnej ochrany podľa názoru ústavného súdu so zreteľom na okolnosti daného prípadu predčasná, preto ju ústavný súd aj v tejto časti odmietol po jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Sťažovateľ   namieta   aj   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 17   ods. 3 ústavy, podľa ktorého obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať len v prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď   oboznámená s dôvodmi   zadržania,   vypočutá   a   najneskôr   do 48   hodín   prepustená   na   slobodu   alebo odovzdaná   súdu.   Sudca   musí   zadržanú   osobu   do 48   hodín   a   pri   obzvlášť   závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a rozhodnúť   o   väzbe   alebo   o   jej prepustení na slobodu, a to uznesením okresného súdu o vzatí do väzby.

Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní aj o tejto časti sťažnosti opäť z čl. 127 ods. 1 ústavy, t. j. z už spomínaného princípu subsidiarity svojej právomoci, ktorý znamená, že ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu okresného súdu   o vzatí   do   väzby   podal   riadny   opravný   prostriedok   –   sťažnosť,   o   ktorej   rozhodol krajský súd tak, že napadnuté uznesenie zrušil a sťažovateľa prepustil z väzby na slobodu. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich práv týmto uznesením okresného súdu, ktoré bolo preskúmané na základe   opravného   prostriedku,   ktorý   bol   v dispozícii   sťažovateľa   v rámci   riadneho inštančného   postupu   nadriadeným   súdom   v konaní,   pred   ktorým   bol   navyše   sťažovateľ úspešný.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že ani na rozhodovanie o tejto časti sťažnosti (proti napadnutému uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby) nie je daná jeho právomoc a sťažnosť aj v uvedenej časti preto z tohto dôvodu odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. Napokon, pokiaľ sa sťažovateľ domáha, aby mu ústavný súd priznal odškodnenie „za nezákonnú pevnú väzbu v trvaní od 31. 7. 2009 do 26. 8. 2009 vo výške 130.000,- Eur“, ani v tejto časti sťažnosti nie je daná právomoc ústavnému súdu.

Sťažovateľ má v súvislosti s nárokom na odškodnenie možnosť využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.). Ich využitím sťažovateľ môže v prípade uznania opodstatnenosti svojich tvrdení dosiahnuť uznanie porušenia svojich práv, ochrany ktorých sa domáha v súčasnosti v konaní pred ústavným súdom, ako aj nápravu vo forme náhrady škody zahŕňajúcej taktiež nemajetkovú   ujmu   (§ 17   zákona   č. 514/2003   Z. z.)   či   už   prostredníctvom   Ministerstva vnútra Slovenskej republiky alebo príslušného všeobecného súdu (§ 4, § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Keďže ani vo vzťahu k tejto časti sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu, bolo ju potrebné z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.

Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť bola odmietnutá ako celok,   bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, ktoré v nej uplatnil.

Na záver ústavný súd navyše k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie advokáta v konaní pred   ústavným   súdom   odôvodnenej   iba   tvrdením,   že   mu   viacerí   advokáti   odmietli poskytnúť právnu pomoc z dôvodu, že ide o „trestnú vec proti Okresnému súdu vo Veľkom Krtíši o občianskoprávnej veci proti Okresnému súdu v Lučenci...“, dodáva, že by jej len na základe tejto argumentácie nebolo možné vyhovieť,   pretože v takomto prípade   nejde o situáciu,   že   jeho   ustanovenie   vyžaduje   ochrana   záujmov   sťažovateľa   (§ 31a   zákona o ústavnom súde v spojení § 30 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Z toho hľadiska je argumentácia sťažovateľa, ktorou odôvodňuje žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, irelevantná.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 18. marca 2010