znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 128/09-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a   Ladislava Orosza o sťažnosti V. H., D., zastúpenej advokátkou JUDr. H. B., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 51/2000, za účasti Okresného súdu Trenčín, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 51/2000 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trenčín p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 51/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € [slovom štyritisíc eur (120 504 Sk)], ktoré jej j e   Okresný súd Trenčín p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á zaplatiť trovy právneho   zastúpenia   V.   H.   v   sume   292,38 € [slovom   dvestodeväťdesiatdva   eur a tridsaťosem   centov   (8 808,24 Sk)] na   účet   jej   právnej   zástupkyne   JUDr.   H.   B.,   T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný   súd   Trenčín j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   konania   v sume   292,38 € [slovom   dvestodeväťdesiatdva   eur   a tridsaťosem   centov   (8 808,24 Sk)] Kancelárii Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na   účet   č.   7000060515/8180   vedený   v   Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára 2009   doručená   sťažnosť   V.   H.,   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 51/2000 o návrhu na určenie otcovstva a určenie výživného na maloleté deti. Keďže sťažnosť neobsahovala náležitosti predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č.   38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   ústavný   súd   vyzval sťažovateľku   na jej doplnenie.   V doplnení   sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu 3. apríla 2009 sťažovateľka požiadala ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   so   sťažnosťou   a jej   doplnením   konštatoval, že v danom prípade sú splnené všetky zákonné predpoklady podľa § 30 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde, a preto žiadosti sťažovateľky vyhovel a uznesením č. k. IV. ÚS 128/09-11 z 9. apríla 2009   jej   ustanovil   za   právnu   zástupkyňu   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátku JUDr. H. B., T., ktorá so zastupovaním vyslovila súhlas.

Sťažovateľka v doplnení sťažnosti, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 20. mája 2009, ďalej okrem iného uviedla:

„... V predmetnom   súdnom   spore   sa   domáham   určenia   otcovstva   a stanovenia výživného   na   moje   malol.   deti   L.   a D.   H.,   obaja   nar...   voči   M.   J.,   ktorý   trvale   žije vo Švajčiarsku...

Súdne konanie je vedené pod č. k. 7 C 51/2000. Porušenie   môjho   ústavného   práva   preukazujem   nečinnosťou   Okresného   súdu v Trenčíne tak, ako je to uvedené v nasledujúcom odseku.

Dňa 10. 1. 2000 – predložila som Okresnému súdu žalobu. Dňa   1.   8.   2001   –   som   požiadala   Okresný   súd   v Trenčíne   o vytýčenie   termínu pojednávania vzhľadom k tomu, že súd vo veci nekonal.

Dňa 30. 8. 2001 – som bola vypočutá na Okresnom súde v Trenčíne. Od 10. 1. 2000 do 30. 8. 2001 – t. j. 1 rok, 7 mesiacov a 21 dní – spolu 598 dní súd vo veci nekonal.

Dňa 21. 2. 2002 – vykonala v spise záznam predsedníčka súde s tým, že je potrebné konať vo veci plynule a rýchle.

Dňa 1. 8. 2002 – predsedkyňa súdu konštatuje prieťahy v konaní. Dňa 27. 9. 2002 – vydal súd uznesenie o ustanovení tlmočníka a súčasne stanovil termíny pojednávaní na deň 28. 1. 2003 a 18. 3. 2003.

Odo dňa 30. 8. 2001 do 27. 9. 2002 t. j. 1 rok a 27 dní, spolu 392 dní súd vo veci nekonal.

Dňa   28.   11.   2002   –   vypracoval   súd   žiadosť   adresovanú   MS   SR   o doručenie písomnosti príslušnému justičnému orgánu do Švajčiarska.

Dňa 21. 1. 2003 – vypracoval súd uznesenie o ustanovení tlmočníka. Dňa 28. 1. 2003 – konalo sa pojednávanie v predmetnej veci

– vzhľadom k tomu, že sa nedostavil ani žalobca ani žalovaný, pojednávanie bolo odročené.

Dňa 7. 3. 2003 – vypracoval súd uznesenia o stanovenie tlmočníka. Dňa 18. 3. 2003 – sa uskutočnilo pojednávanie v predmetnej veci – vzhľadom k tomu, že sa nedostavil žalovaný, pojednávanie bolo odročené s tým, že bude ustanovený znalec a budú vykonané testy DNA.

Dňa   25.   6.   2003   –   MS   SR   vybavilo   dožiadanie   zo   dňa   28.   11.   2002   a vrátilo dokumenty, ktoré doručil príslušný súd v S.

V čase   od   27.   9.   2002   do   18.   3.   2003   vykonával   súd   úkony   priebežne   a žiadne prieťahy v konaní zistené neboli.

Dňa 4. 4. 2006 sa uskutočnilo pojednávanie (nedostavil sa odporca), ktoré bolo odročené na vykonanie testov DNA.

V čase od 18. 3. 2003 do 4. 4. 2006, t. j. 3 roky a 17 dní súd vo veci nekonal. Dňa 14. 12. 2006 – ustanovil súd uznesením znalca z odboru genetiky, vypracoval list znalkyni.

V čase od 4. 4. 2006 do 14. 12. 2006 t. j. po dobu 8 mesiacov a 10 dní súd vo veci nekonal bez zbytočných prieťahov (spolu 254 dní).

Dňa 18. 6. 2007 – vypracoval súd uznesenie, ktorým stanovil tlmočníka (Dr. K.) a predložil žiadosť OS v G. vo Švajčiarsku o doručenie uznesenia žalovanému.

Dňa 28. 6. 2007 – vrátila sa zásielka adresovaná p. H. pre závadu v doručení. Dňa 26. 9. 2007 – požiadal Okresný súd MS SR o doručenie písomnosti príslušnému justičnému orgánu v G.

Dňa 7. 1. 2008 – vrátilo MS SR vybavené dožiadania. Dňa 21. 5. 2008 – bolo opakovane doručované uznesenie o ustanovení znalca Dr. F. vzhľadom k tomu, že pri expedícii prišlo k omylu a uznesenie bolo doručené Dr. P. V čase od 26. 9. 2007 do 21. 5. 2008 t. j. 7 mesiacov a 25 dní súd vo veci nekonal bez zbytočných prieťahov.

Dňa 20. 6. 2008 – ustanovil súd tlmočníka pre macedónsky jazyk.

-požiadal znalkyňu Dr. K. o preklad

-požiadal MS SR o doručenie a predvolanie na pojednávanie.

18. 11. 2008 sa uskutočnilo pojednávanie – nedostavil sa žalovaný a pojednávanie bolo odročené s tým, že súd požiada o vykonania odberu vzorky DNA a zistí majetkové pomery žalovaného.

28. 11. 2008 požiadal súd MS SR o doručenie písomností príslušnému justičnému orgánu príslušnému pre G.

5. 12. 2008 – požiadal o preloženie tohto dožiadania.

16. 12. 2008 – uskutočnilo sa pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

31. 12. 2008 – MS SR vrátilo vybavené dožiadanie zo dňa 26. 9. 2007. Odo   dňa   14.   12.   2006   do   16.   12.   2008   súd   vo   veci   konal   priebežne   a prieťahy v konaní neboli.

Odo dňa 18. 12. 2008 do 11. 5. 2009, t. j. 5 mesiacov žiadne úkony súd nevykonával. Z hore uvedených skutočností vyplýva, že súd vo vec nekonal spolu 7 rokov, 7 dní čím porušil   zákon   a moje   ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upravené v čl. 48 Ústavy SR...

Pri   uplatňovaní   ochrany   môjho   základného   práva   som   využila   všetky   právne prostriedky ktoré mi právne predpisy na jeho ochranu poskytujú. Predsedovi Okresného súdu som predložila sťažnosti dňa 11. 2. 2002, 6. 3. 2006, 7. 12. 2006, 23. 5. 2007. Predseda Okresného súdu v Trenčíne mi oznámil, že upozornila sudcu na nutnosť plynulého a rýchleho konania (list zo dňa 21. 1. 2002) prípadne sa ospravedlnila za dlhšie časové odstupy medzi jednotlivými úkonmi na súde (list zo dňa 12. 3. 2007).“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal tento nález:„1) Základné   právo   V.   H.   upravené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   bolo   postupom Okresného   súdu   v Trenčíne   vo   veci,   ktorá   je   prerokovaná   pod   sp.   zn.   7 C 51/2000, porušené.

2) Okresnému súdu v Trenčíne sa prikazuje, aby vo veci 7 C 51/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

3) V. H. sa priznáva finančné zadosťučinenie sumou 10.000 €, ktoré je Okresný súd v Trenčíne povinný vyplatiť V. H. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Kancelárii Ústavného súdu SR sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia V. H. sumou 294,84 € na účet advokátky JUDr. H. B., advokátska kancelária T. č. ú... vedený vo V. a. s. pobočka T. do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

5) Okresný   súd   v Trenčíne   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   V.   H. sumou   294,84   €   na   účet   kancelárie   Ústavného   súdu   SR   č.   ú...   vedený   v Š.   do   15   dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľky   na   neverejnom zasadnutí senátu   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   a   keďže   nezistil dôvody na jej odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   uznesením č. k. IV. ÚS 128/09-23 z 28. mája 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 10. júna 2009 predsedníčku okresného súdu a 8. júla 2009 právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrili k otázke vhodnosti   ústneho   pojednávania,   a   predsedníčku   okresného   súdu   zároveň   vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   z 30.   júna   2009 (sp. zn. Spr 650/09 doručenom ústavnému súdu 8. júla 2009) okrem iného uviedla:„Vo veci sp. zn. 7 C/51/2000 ide o vec, kde odporcom je občan žijúci mimo územie Európskej   únie   a všetky   písomnosti   týkajúce   sa   veci   sa   musia   prekladať   a doručovať v zmysle protokolu o doručovaní súdnych písomností do zahraničia.

K dnešnému dňu je vec rozhodnutá, keď rozsudok bol vyhlásený dňa 16. 6. 2009 a dňa 18. 06. 2009 bol daný na preklad a na doručenie do cudziny.

Podotýkame   ešte,   že   tvrdenie,   že   súd   nekonal   od   18.   12.   2008   do   11.   5.   2009 je spôsobené tým, že v tomto období bolo vykonané dožiadanie do Švajčiarska za účelom odobratia   vzorky   potrebnej   na   vykonanie   testu   DNA   a následný   preklad   doručených písomností. Konajúci súd v žiadnom prípade nemôže ovplyvniť dĺžku konania dožiadaného súdu a doručenia písomností do cudziny a z cudziny.“

Predsedníčka   okresného   súdu   zároveň   ústavnému   súdu   oznámila,   že   netrvá na ústnom pojednávaní o predmetnej sťažnosti.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v stanovisku z 27. júla 2009 (doručenom ústavnému súdu   31.   júla   2009),   ktorým   reagovala   na   vyjadrenie   predsedníčky   okresného   súdu z 30. júna 2009, uviedla:

„... Pokiaľ súd namieta, že v období od 18. 12. 2008 do 11. 5. 2009 nekonal z toho dôvodu, že čakal na vybavenie dožiadania, ponechávame na rozhodnutí Ústavného súdu, či toto   obdobie   bude   považovať   za   prieťahy   v konaní.   V prípade,   ak   by   sa   táto   doba posudzovala   ako   obdobie   počas   ktorého   súd   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   nič   by sa nezmenilo na tom, že súd porušil zákon a ústavné právo V. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 Ústavy SR. Zmenil by sa iba čas, počas ktorého súd nekonal zo 7 rokov, 7 dní na 6 rokov, 7 mesiacov a 7 dní.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky tiež oznámila ústavnému súdu, že netrvá na ústnom prerokovaní sťažnosti, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania upustil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.   Sudca   je   podľa   § 117   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS/272/04)) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,   o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   7   C   51/2000 je rozhodovanie   o návrhu   sťažovateľky   na   určenie   otcovstva   a určenie   výživného na maloleté deti. Vzhľadom na skutočnosť, že za otca detí bol označený cudzí štátny občan žijúci vo Švajčiarsku, ústavný súd akceptuje, že rozhodovanie v konkrétnej veci predstavuje pomerne vysoký stupeň zložitosti súvisiaci s dokazovaním – zisťovaním skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej, avšak vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a z dosiahnutých výsledkov konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali viac ako deväťročné trvanie konania jeho skutkovou zložitosťou.

Keďže   ide   o   vec   s   medzinárodným   prvkom,   vykonávanie   všetkých   procesných úkonov si vyžaduje okrem aplikácie medzinárodných dohovorov aj súčinnosť s orgánmi cudzieho   štátu,   preklady   listín   do   cudzieho   jazyka   a určovanie   termínov   pojednávaní s dodatočným   predstihom,   a preto   táto   vec   vykazuje   znaky   určitej   faktickej   zložitosti. Na faktickú   zložitosť   poukázala   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   z   30. júna 2009 aj predsedníčka   okresného   súdu,   túto   zložitosť   však   nemožno   dávať   do   súvislosti s viacnásobnou opakovanou nečinnosťou okresného súdu.

Po   právnej   stránke   ide   o vec,   ktorá   síce   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ale vykazuje určité znaky právnej zložitosti prejavujúcej sa najmä v tom, že v konaní je potrebné aplikovať viaceré právne predpisy nielen vnútroštátnej povahy, ale aj medzinárodné zmluvy.

Povaha prerokúvanej veci si vyžaduje osobitnú rýchlosť konania.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy. Sťažovateľka,   ktorá   je   v označenom   konaní   navrhovateľkou,   sa   nezúčastnila na pojednávaniach okresného súdu nariadených na 28. január 2003, 16. september 2008 a 16. december 2008. Správanie sťažovateľky v označenom konaní okresného súdu malo čiastočný   vplyv   na   spomalenie   konania,   avšak zásadným   spôsobom   neovplyvnilo jeho doterajšiu celkovú dĺžku.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočností či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek tomu, že plynulému priebehu nebránila žiadna zákonná prekážka.

Ústavný   súd   v   zhode   s vyjadrením   sťažovateľky   a so   spisovým   materiálom, ako aj zo stanoviska   predsedníčky   okresného   súdu   zistil,   že   okresný   súd   bol   v spore sťažovateľky viackrát nečinný, a to v obdobiach od 10. januára 2000 do 30. augusta 2001 (takmer 20 mesiacov), od 31. augusta 2001 do 27. septembra 2002 (približne 12 mesiacov), keď fakticky len začal vo veci konať, neskôr v období od 18. marca 2003 do 16. marca 2006 (približne 3 roky), a to bez toho, aby jeho konaniu bránili zákonné prekážky. Krátkodobá nečinnosť okresného súdu obdobného charakteru bola aj v priebehu rokov 2006, 2007-2008, ako aj v roku 2009.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   neakceptoval   argumentáciu   okresného   súdu poukazujúcu na to, že odporcom v prebiehajúcom konaní je „občan žijúci mimo územia Európskej   únie“, s čím   súvisí   problém   prekladu   a doručovanie   písomností   do   zahraničia pri zabezpečovaní   znaleckého   dokazovania,   resp.   pri   predvolávaní   na   pojednávania, čo prispieva   k predlžovaniu   konania.   Uvedené   skutočnosti   jednotlivo   ani   vo   vzájomnej spojitosti   nemôžu   odôvodňovať   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   ani   celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktorá predstavuje deväť a pol roka pričom na nečinnosť a opakované zbytočné prieťahy okresného súdu z tejto dĺžky konania pripadá asi sedem rokov.

Okresný súd rozhodol vo veci sťažovateľky 16. júna 2009, ale v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky jeho rozsudok ešte nebol právoplatný.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 51/2000 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   zistením,   že   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal tomuto súdu, aby vo veci sp. zn. 7 C 51/2000 konal bez zbytočných prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca sa rozhodnutia vo svojej veci, aj vzhľadom na aktuálny stav označeného konania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   žiadala   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 10 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti:

„... Takto   uplatnenú   sumu   finančného   zadosťučinenia   sumou   odôvodňujem   tým, že moja právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádzam mi spôsobila nielen materiálnu ale aj nemateriálnu ujmu. Túto nemateriálnu ujmu nepociťujem len sama, ale pociťujú ju aj moje malol. deti. Moja materiálna ujma spočíva v tom, že tým, že súd nekonal

-nebolo   do   dnešného   dňa   určené   otcovstvo   mojich   malol.   detí   napriek   tomu, že už majú 10 rokov,

-do dnešného dňa mi otec detí neposkytol na výživné pre deti ani korunu a o ich výchovu a výživu sa musím starať sama,

-som   nemajetná   a zo   svojej   mzdy   prípadne   zo   sociálnej   podpory   nemôžem zabezpečiť primeraný životný štandard pre svoje deti a bola som nútená zobrať si pôžičky, ktoré nestíham splácať,

-vzhľadom   k môjmu   vzdelaniu   a k starostlivosti   o deti   som   donútená   zobrať akúkoľvek prácu a moja súčasná mesačná mzda činí 298,75 Eur + 20 % prémie zo základnej mesačnej zmluvy.

Vzhľadom k tomu, že sa musím starať o dve malol. deti, nie je to ani na prežitie a na splácanie úverov mi nezostáva nič

Pokúsila   som   sa   situáciu   riešiť   tým,   že   som   si   zobrala   ďalší   úver   a tým   som sa dostala do začarovaného kruhu.

Nemateriálna ujma spočíva najmä v tom, že:

- nečinnosťou súdu trpia moje deti, nemajú zapísaného otca v rodnom liste napriek tomu, že už majú 10 rokov,

- čím   sú   staršie,   tým   viac   pociťujú   tento   hendikep   pretože   sú   naviac   vystavené nepríjemným otázkam zo strany svojich rovesníkov.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 7 C 51/2000 (viac ako deväť a pol roka) a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   4 000   €   (120   504   Sk)   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   zistil,   že   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   51/2000 zo 16. júna 2009 sa   doručuje   odporcovi,   t.   j.   vec sa   stále   nachádza na okresnom   súde, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľky, ktoré   jej   vznikli   v   dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom advokátkou JUDr. H. B.. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola   695,41 €   (20 950 Sk).   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 115,90 € (3 491,60 Sk), t. j. spolu 231,80 € (6 983,20 Sk), čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,95 € (209,38 Sk) (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 245,70 € (7 401,96 Sk). Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH v sume 46,68   €   (1 406,28   Sk)   a režijného   paušálu   boli   priznané   v celkovej   sume   292,38 € (8 808,24 Sk).

Priznanú   úhradu   trov   konania   zaplatí   Kancelária   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky na účet právnej zástupkyne sťažovateľky. Okresný súd je potom povinný uhradiť trovy   právneho zastúpenia   sťažovateľky na účet Kancelárie Ústavného súdu   Slovenskej republiky (bod 4 a 5 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2009