znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 128/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. P., Exekútorský úrad, P., zastúpeného advokátom JUDr. P.   P.,   konateľom   obchodnej   spoločnosti Advokátska   kancelária, (...),   P.,   vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1 a základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   výrokom   uznesenia   Krajského   súdu v Košiciach   sp. zn.   2 CoE 5/2006   z 20. septembra   2006,   ktorým   potvrdil   uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. Er 608/99 z 10. júna 2005 vo výroku o trovách exekúcie, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. I. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2007 doručená sťažnosť Mgr. I. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva pokojne užívať svoj   majetok   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) výrokom uznesenia Krajského súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   o trovách   konania   sp. zn.   2 CoE 5/2006 z 20. septembra   2006   (ďalej   aj   „namietané   uznesenie“),   ktorým   potvrdil   uznesenie Okresného súdu   Košice   II   (ďalej   len „okresný   súd“)   sp. zn. Er 608/99   z 10.   júna 2005 vo výroku o trovách exekúcie.

Skutkový   stav,   v ktorom   vidí   sťažovateľ   porušenie   svojich   práv,   je   v sťažnosti opísaný   od   12.   marca   1999,   keď   mu   bol   ako   súdnemu   exekútorovi   doručený   návrh oprávnenej na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy 248 408 Sk s prísl.

Okresný   súd   poveril   sťažovateľa   vykonaním exekúcie   na vymoženie pohľadávky oprávnenej spolu s úrokom a trovami exekúcie. Na základe uvedeného návrhu a poverenia č. 5803 006551 * z 22. marca 1999 začal sťažovateľ výkon exekúcie.

Vzhľadom na to, že uznesením krajského súdu sp. zn. 2 K 278/99 z 24. mája 2004 bol   pre   nemajetnosť   úpadcu   zamietnutý   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok obchodnej spoločnosti, ktorá bola v predmetnom exekučnom konaní v procesnom postavení povinnej,   podal   sťažovateľ   okresnému   súdu   11.   mája   2005 „žiadosť   o rozhodnutie v exekučnom konaní z dôvodu vyplývajúceho zo zákona“.

Nadväzne na to okresný súd uznesením sp. zn. Er 608/99 z 10. júna 2005 vyhlásil exekúciu   za   neprípustnú   a zároveň   ju   s odkazom   na   zákonom   predpokladaný   dôvod vyplývajúci   zo zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.   o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   zastavil   s tým, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov exekúcie.

Okresný   súd   v odôvodnení   označeného   uznesenia   uviedol,   že   exekúciu   zastavil z dôvodu   výmazu   povinnej   z obchodného   registra   (27.   októbra   2004)   bez   právneho nástupcu,   čo   predstavuje   zákonný   dôvod,   pre   ktorý   nemožno   exekúciu   vykonať. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na v tom čase platné znenie § 203 Exekučného poriadku.

Na základe odvolania sťažovateľa proti výroku uznesenia okresného súdu sp. zn. Er 608/99 z 10. júna 2005, ktorým mu nepriznal náhradu trov konania, krajský súd ako súd odvolací   uznesením   sp. zn.   2 CoE 5/2006   z 20.   septembra   2006   rozhodol   tak,   že potvrdil uznesenie   okresného   súdu   sp. zn. Er 608/99 z 10. júna 2005 v   napadnutej   časti, t. j. vo výroku   o trovách   exekúcie,   a zároveň   nepriznal   účastníkom   náhradu   trov odvolacieho konania.

Namietaným   uznesením   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   k porušeniu   jeho označených práv. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, sťažovateľ túto časť sťažnosti odôvodnil poukazujúc okrem iného na to, že: „Ako súdom poverený súdny exekútor som vykonával   exekučnú   činnosť   na   základe   zákona   a   na   návrh   oprávneného.   Vykonávať exekučnú činnosť na základe tohoto návrhu som ako štátom splnomocnená osoba - súdny exekútor, na ktorú štát preniesol časť svojich mocenských oprávnení, odmietnuť nemohol (...) a vo veci som konať musel.“

Sťažovateľ ďalej vyslovuje názor, že „nepriznaním náhrady trov exekúcie a náhrady hotových výdavkov je protizákonne zmenšovaný majetok exekútora a teda súd protizákonne zasiahol do práva na odmenu za vykonanú prácu štátom a na to splnomocnenú osobu a práva na vlastníctvo a na pokojné užívanie majetku, ktoré garantuje Ústava SR“.

V súvislosti   s tým   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   pri   výkone   exekučnej   činnosti má postavenie verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Keďže exekútor musí vykonávať exekučnú činnosť nezávisle a nestranne, zákon mu okrem   iného   ustanovuje   obmedzenia,   pokiaľ   ide   o vykonávanie   iných   činností,   najmä nesmie podnikať alebo pracovať v pracovnom pomere. Za toto obmedzenie inej zárobkovej činnosti   mu zákon ako protiváhu ustanovuje, že má zo zákona daný nárok na odmenu, na náhradu hotových výdavkov a na náhradu za stratu času, a v spojitosti s tým sťažovateľ poukazuje na § 196 Exekučného poriadku. Pretože v predmetnej exekučnej veci mu trovy konania neboli priznané, došlo na základe namietaného uznesenia k tomu, že vykonával exekučnú činnosť bez odmeny, a teda bezodplatne a počas trvania exekúcie musel znášať hotové výdavky z vlastného majetku.

Sťažovateľ sa odvoláva aj na zmysel a účel náhrady trov konania pred všeobecným súdom,   ktorým   je   poskytnúť   účastníkovi,   ktorému   to   priamo   zákon   priznáva   (pričom exekútor sa považuje za účastníka konania pre ten jeho úsek, v ktorom sa rozhoduje o jeho nároku na náhradu trov exekúcie) náhradu tých trov exekúcie, ktoré mu vo vecnej a časovej súvislosti v konaní vznikli a inak (nebyť exekučného konania) by nevznikli. K tomu ešte sťažovateľ dodáva, že „Exekučnú činnosť som vykonával s vedomím, že nárok na odmenu a náhradu   hotových   výdavkov   mi   predsa   garantuje   platná   právna   úprava   –   zákon, konkrétne ust. § 196 Ex. por. a teda z mojej strany išlo o legitímne očakávanie na získanie majetku, ktoré požíva ústavnú ochranu“.

Namietané uznesenie je podľa sťažovateľa nezákonné a výkladovo nelogické okrem iného aj z toho dôvodu, že «pokiaľ by exekútor viedol viacero exekučných konaní, v ktorých by povinní boli vymazaní z Obchodného registra, resp. by zanikli iným spôsobom, pracoval by   exekútorský   úrad   v každom   jednotlivom   prípade   bez   nároku   na   odmenu   a zadarmo a bola by ohrozená existencia súdneho exekútora aj exekútorského „Stavu“».

Výhrady sťažovateľa k odôvodneniu namietaného uznesenia sa týkajú aj toho, že z neho nie je zrejmé, prečo a na základe akého ustanovenia Exekučného poriadku by mal exekútor znášať všetky v súlade so zákonom vynaložené náklady, ktoré mu počas exekúcie vznikli,   keď   konal   iba   svoju   zákonom   uloženú   povinnosť,   a to   v zákonnom   postavení verejného   činiteľa.   Sťažovateľ   taktiež   akcentoval   tú   skutočnosť,   že   súdny   exekútor   iba vykonáva exekúciu na základe zákona a podnikateľské riziko musí znášať zásadne účastník exekučného   konania,   v tomto   prípade   oprávnený.   V priebehu   exekučného   konania   nič nebránilo   oprávnenému,   aby   navrhol   zastavenie   exekúcie   ešte   pred   výmazom   povinnej z obchodného registra.

Z namietaného uznesenia podľa sťažovateľa vyplýva, že «povinného nie je možné zaviazať na úhradu trov exekúcie, nakoľko zanikol bez právneho nástupcu a oprávneného nie je možné zaviazať na úhradu trov konania, pretože „nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať   dôvod   zastavenia   exekúcie   a žiadnym   spôsobom   sa   nepodieľal   na   situácii vzniknutej   postupom   súdneho   exekútora“.   Z vyššie   uvedeného   sa   teda   a contrario dá dokonca vyvodiť, že vinu za zastavenie exekúcie nesie súdny exekútor».

Ďalej sťažovateľ tvrdí, že „Odmena a náhrada výdavkov súdnemu exekútorovi však totiž jednoznačne podľa ust. § 196 exekučného poriadku prináleží vždy, a to bez ohľadu na to,   ktorá   strana   konania   (oprávnený   alebo   povinný)   bude   zaviazaná   na   jej   úhradu. Zákon teda nedáva exekučnému súdu žiadnu možnosť odmietnuť zákonný nárok súdneho exekútora na odmenu a náhradu hotových výdavkov za výkon exekučnej činnosti“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie vo veci konal a následne vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku garantované článkom 20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku   podľa   článku   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd výrokom Uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 2 CoE/5/2006 zo dňa 20. 09. 2006 o náhrade trov exekúcie v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II. v Košiciach pod sp. zn.: Er 608/99 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces garantované článkom 46 odsek   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   výrokom   Uznesenia   Krajského   súdu   v   Košiciach, sp. zn.: 2 CoE/5/2006 zo dňa 20. 09. 2006 o náhrade trov exekúcie v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II. v Košiciach pod sp. zn.: Er 608/99 porušené bolo. Zrušuje   sa   výrok   Uznesenia   Krajského   súdu   v   Košiciach,   sp. zn.:   2 CoE/5/2006 zo dňa 20. 09. 2006, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového súdu o náhrade trov exekúcie a vec sa vracia tomuto súdu v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   tohto konania   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   v   lehote   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že výrokom uznesenia krajského súdu o trovách konania sp. zn. 2 CoE 5/2006 z 20. septembra 2006 bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   ústavy,   pretože   krajský   súd   nechránil   a negarantoval   toto   základné   právo sťažovateľa podľa zákonného predpisu pri uplatňovaní jeho práva na priznanie náhrady trov exekúcie   v rámci   núteného   výkonu   rozhodnutia   -   exekúcie   (nezákonné   rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci).

Podstatou   argumentácie   sťažovateľa   je   podľa   sťažnosti   okrem   iného   tvrdenie, že vzhľadom   na   ustanovenie   § 196   Exekučného   poriadku   patrí   exekútorovi   odmena za výkon   exekučnej   činnosti,   a   ak   krajský   súd   sťažovateľovi   náhradu   trov   exekučného konania nepriznal, porušil tým zákon a jeho označené práva podľa ústavy a dodatkového protokolu.

Podľa   § 235   ods. 2   Exekučného   poriadku   exekučné   konania,   ktoré   začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov (v znení Exekučného poriadku účinnom do 31. januára 2002). V danom prípade z uvedeného právneho režimu vychádzal aj okresný súd, keď rozhodol o vyhlásení exekúcie za neprípustnú [v súlade s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku] a o jej zastavení, ako aj o trovách exekúcie v exekučnom konaní sp. zn. EX 104/99, Er 608/99.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch; v posudzovanom prípade to je Exekučný poriadok.

Výklad   zákonného   ustanovenia,   ktoré   upravuje   predpoklady   na   vznik   nároku na náhradu trov konania, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Platí to aj pre priznanie nároku na náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku.

Podľa   § 203   Exekučného   poriadku   ak   dôjde   k   zastaveniu   exekúcie   zavinením oprávneného,   súd   mu   môže   uložiť   nahradenie   trov   exekúcie.   Okresný   súd   uplatnenú náhradu trov exekúcie sťažovateľovi nepriznal a krajský súd na základe jeho odvolania proti výroku o trovách exekúcie prvostupňové uznesenie v napadnutej časti potvrdil. Vychádzal pritom z § 203 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného, nie však povinného. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je uváženie súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie. Okresný súd ako exekučný súd vylúčil akékoľvek zavinenie vychádzajúc z toho, že oprávnený nemohol   predvídať nemajetnosť povinného ani pri náležitej opatrnosti a krajský súd sa s týmto názorom prvostupňového súdu stotožnil.

Ústavný súd konštatuje, že výklad a použitie § 203 Exekučného poriadku krajským súdom   (s prihliadnutím   aj   na   odôvodnenie   uznesenia   okresného   súdu   sp. zn.   Er 608/99 z 10. júna 2005) nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie. Vyplýva   to   z toho,   že   citované   ustanovenie   obsahuje   možnosť   uváženia   opierajúce sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. Odôvodnenie nepriznania nevyhnutných trov zastavenej exekúcie krajským súdom plne využíva rozsah uváženia, nie je nelogické alebo nad rámec § 203 Exekučného poriadku.

Na   základe   toho   ústavný   súd   konštatuje,   že   úvaha   krajského   súdu   o tom,   že oprávnený nemal procesné zavinenie na zastavení exekúcie a ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie, nie je zjavne svojvoľná. Krajský súd a pred ním   okresný   súd   zhodnotili   celkové   okolnosti   prípadu   zastavenia   exekúcie   náležitým spôsobom. Odôvodnenie namietaného uznesenia predstavuje podľa názoru ústavného súdu dostatočný základ na jeho výrok, lebo krajský súd vysvetlil, na základe akého skutkového stavu a právnych úvah potvrdil uznesenie okresného súdu v napadnutej časti.

Krajský súd sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, s ktorými sa však nestotožnil. Len pre samotný nesúhlas sťažovateľa s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia   však   nemožno   dospieť   k záveru   o jeho   arbitrárnosti,   resp.   zjavnej neodôvodnenosti (IV. ÚS 121/08).

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej napadnutým uznesením došlo „v podstate k vynútenému bezodplatnému výkonu exekučnej činnosti (práce), či k realizácii exekúcie zadarmo, resp. aj na moje náklady a na úkor vlastného majetku“, ústavný súd poznamenáva, že samotná skutočnosť pripúšťajúca v konečnom dôsledku vznik situácie, keď   nebudú   uspokojené   všetky   nároky   exekútora   pri   výkone   exekúcie,   nemusí   viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery   kompenzované   jeho   v   podstate   monopolným   postavením   pri   výkone   exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade advokáta), kam spadá   i   riziko   neuhradenia   odmeny   za   odvedenú   prácu,   je   na   druhej   strane   vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (IV. ÚS 38/08).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru   o nedostatku príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným uznesením   krajského   súdu   a možným porušením základného   práva   sťažovateľa   upraveného   v čl. 46   ods. 1   ústavy   a v nadväznosti   na   to k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v danej   veci   nie   je   dôvod,   aby   odlišne   posudzoval aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Zároveň uvádza, že aplikovateľnosť uvedených právnych noriem posudzuje v súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 (čo v celom rozsahu platí, pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených priamo v označenom článku ústavy, ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (m. m. napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ak rozhodnutím   krajského   súdu   v označenom   konaní nemohlo dôjsť   k   porušeniu   čl. 46   ods. 1   ústavy,   potom   už neprichádzalo do   úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Napokon   ústavný   súd   pripomína   aj   svoju   stabilizovanú   judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce   z čl. 46   až   48   ústavy,   resp.   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   O prípadnom   porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Zohľadňujúc   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   uplatnených v petite sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008