znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 128/07-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   5.   septembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti L. Č., S., zastúpenej advokátom JUDr. I. C., S., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Ružomberok   sp. zn.   6 C 69/2001   z 20. septembra 2005,   ktorým   bolo   zastavené   konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti s príslušenstvom, a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 260/2006 z 28. septembra 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský   súd   v Žiline   uznesením   sp. zn.   8 Co 260/2006   z 28.   septembra   2006 p o r u š i l   právo L.   Č.   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 260/2006 z 28. septembra 2006 z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 128/07 z 24. mája 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L. Č. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu   Ružomberok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   6 C 69/2001   z 20. septembra   2005, ktorým   bolo   zastavené   konanie   o   určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti s príslušenstvom, a uznesením Krajského súdu   v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn. 8 Co 260/2006 z 28. septembra 2006.

Podľa   § 30   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   prerokoval   túto   vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak krajský súd v podaní z 25. júna 2007, ako aj okresný súd   v podaní   z 28.   júna   2007   a rovnako   aj   sťažovateľka   vo   vyjadrení   zo 17. júla   2007 vyslovili súhlas s tým, aby sa v danej veci upustilo od ústneho pojednávania. Vzhľadom na to   ústavný   súd   pri svojom   rozhodovaní   vychádzal   z obsahu   sťažnosti,   z písomných vyjadrení účastníkov a z listinných dôkazov.

Z prijatej   sťažnosti   okrem   iného   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením   sp. zn. 6 C 69/2001   z   20. septembra 2005   zastavil   konanie   o určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti   s príslušenstvom   z dôvodu,   že   navrhovateľka   (právna   predchodkyňa sťažovateľky)   počas   konania   zomrela.   Sťažovateľka   ako   jedna   z dedičov   po   pôvodnej navrhovateľke   podala   v zastúpení   splnomocneným   zástupcom   v zákonom   ustanovenej lehote proti označenému uzneseniu okresného súdu tzv. blanketárne odvolanie s tým, že podané odvolanie bude doplnené v lehote 30 dní. Krajský súd toto odvolanie uznesením sp. zn.   8 Co 260/2006   z   28. septembra 2006   odmietol   s odôvodnením,   že   odvolanie sťažovateľky nespĺňalo všetky predpísané náležitosti riadneho opravného prostriedku a ani nebolo doplnené do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Sťažovateľka poukazuje na to, že ak tzv. blanketárne odvolanie nespĺňalo náležitosti odvolania, mal ju okresný súd podľa § 43 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) uznesením vyzvať, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnila alebo opravila v lehote, ktorú jej mal určiť súd. Avšak podľa nej „Žiadny súd účastníčku konania na opravu alebo doplnenie odvolania zo dňa 27. 10. 2005 nevyzval“, a preto podľa jej názoru nemohol krajský súd „bez tejto procesnej podmienky konanie zastaviť okrem iného aj preto, pretože účastníčka konania nebola poučená o tom, že nedoplnenie odvolania v súdom určenej lehote môže mať za následok odmietnutie odvolania v zmysle § 43 odsek 2 O. s. p.“.

Sťažovateľka vytýka okresnému súdu tiež tú skutočnosť, že sa dopustil manipulácie s dotknutým súdnym spisom, a to v dôsledku údajného nezažurnalizovania jeho uznesenia sp. zn.   6 C 69/2001   z 20.   septembra   2005,   ako   aj   to,   že   pokračoval   v konaní   vedenom pod sp. zn. 6 C 69/2001 po úmrtí navrhovateľky napriek tomu, že okruh dedičov po nej nebol definitívne ustálený. Záverom sťažovateľka vyslovuje názor, že ide o „... absolútne nespravodlivé   súdne   konanie   od   začiatku   na   Okresnom   súde   v Ružomberku   a tiež na Krajskom súde v Žiline...“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd „po predbežnom prerokovaní“ a po „prevedenom dokazovaní“ vydal takýto nález:

„Ústavný súd určuje, že Okresný súd v Ružomberku uznesením zo dňa 20. 9. 2005 pod č. k. 6 C 69/2001 a aj Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 28. septembra 2006 pod č. k.   8 Co 260/2006   ktorým   bolo   odmietnuté   odvolanie   navrhovateľky   v 1/   rade a sťažovateľky porušili základné právo sťažovateľky na Spravodlivé súdne konanie v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to podľa článku 6 odsek 1. Okresný   súd   v   Ružomberku   je   povinný   odstrániť   porušenie   základných   práv sťažovateľky v zmysle článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 4004/2007 doručeným ústavnému súdu 9. mája 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„... dňa 14. marca 2001 bol na Okresný súd v Ružomberku podaný JUDr. I. C., advokátom, S., (ktorý zastupuje aj súčasnú sťažovateľku) návrh v mene navrhovateľky L. P., (...), bytom L., ktorého na podanie tohto návrhu splnomocnil B. Č. (...), bytom S. (...), plnou mocou zo dňa 16. 2. 2001. Uvedenú plnú moc B. Č. dal uvedenému advokátovi na základe generálnej   plnej   moci,   ktorú   mu   udelila   L.   P.   (...)   dňa   20. 1. 2000,   ktorá   plná   moc vo fotokópii bola daná na založenie do spisu.

V návrhu sa strana navrhovateľa voči odporcovi v prvom rade – M. F. (...), v druhom rade – A., a. s., R. (...) a A. s. r. o., B. (...) domáhala určenia, že navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou   domu,   súpisné   číslo   1131   na   parcele   číslo   245   pre   katastrálne   územie   R., o výmere 218 m2, s pozemkom na bývalej adrese (...) podľa listu vlastníctva číslo 1910, zo dňa 23. 2. 2001 pre kataster R. Zástupca navrhovateľky na zdôvodnenie svojho návrhu uviedol, že navrhovateľka je bývalá vlastníčka nehnuteľností na adrese (...), katastrálne územie R., ktorý dom bol zapísaný v pozemkovej knihe mesta R., v zápisnici číslo 3009, mapové číslo 259 a bol vedený v evidencii nehnuteľností mesta R., v evidenčnom liste číslo 2852, mapové číslo 650. Ďalej bolo v návrhu uvedené, že tento dom mala navrhovateľka odpredať aj s pozemkom na ktorom je postavený, aj so všetkým príslušenstvom A. podniku (...) L. so sídlom v Z. a to kúpnou zmluvou zo dňa 7. 1. 1977, keď predmetná nehnuteľnosť mala byť ocenená podľa znaleckého posudku zo dňa 16. 5. 1976, ktorý vypracoval T. M. a to   na   sumu   198.459,- Kčs.   Po   prevode   tejto   nehnuteľnosti   došlo   k ďalším   prevodom kúpnou zmluvou RI 1696/92-157/93 na akciovú spoločnosť A. a. s., so sídlom R. a následne z tejto obchodnej spoločnosti na členku štatutárneho orgánu M. F. (...). Ďalej bolo v návrhu uvedené, že navrhovateľka ako výlučná vlastníčka predmetnej nehnuteľnosti údajnú kúpnu zmluvu zo dňa 7. 1. 1977 nepodpísala a nikdy na tejto zmluve nedávala overený podpis a nikdy by ani nebola súhlasila so sumou 198.459,- Kčs. Dňa 18. 3. 2002 B. Č. odvolal plnú moc pre advokáta JUDr. I. C. s tým, že v ďalšom bude navrhovateľku zastupovať výlučne sám.

V   priebehu   ďalšieho   konania   potom,   čo   bol   predložený   originál   kúpnej   zmluvy s podpisom navrhovateľky, bolo B. Č. tvrdené, že v katastry nehnuteľností sa v Zbierke listín nachádza len overená kópia predmetnej kúpnej zmluvy bez podpisov účastníkov zmluvy. Ďalej poukazoval na to,   že nebola im predložená predmetná overovacia kniha a ďalej poukázal na to, že dátum vyhotovenia a podpísania zmluvy taktiež nie je totožný. Ďalej B. Č. spochybňoval správnosť znaleckého posudku a vyčíslenej ceny nehnuteľností, znalcom T. M. (...)“

Po oznámení, že navrhovateľka konania vedeného okresným súdom 17. júna 2004 zomrela, sa vo vyjadrení k sťažnosti o ďalšom priebehu konania uvádza: „... Okresný súd v Ružomberku zistil, kto prichádza do úvahy ako dedič po navrhovateľke L. P. a svojím uznesením zo dňa 20. 9. 2005 opätovne konanie zastavil a rozhodol, že žiaden z účastníkov konania   nemá   nárok   na   náhradu   trov   konania.   Pri   svojom   rozhodnutí   opätovne   mal za preukázané,   jednak   z oznámení   Nemocnice   s poliklinikou   (...)   L.,   ako   jednak aj z oznámenia ošetrujúceho lekára, že navrhovateľka ku dňu vyhotovenia splnomocnenia pre B. Č. nemohla pre svoje psychické ochorenie rozumieť jeho obsahu a dosahu. Z toho dôvodu súd mal za to, že tento právny úkon z jej strany učinený je neplatný a teda ani v ďalšom nemohol B. Č. splnomocniť na podanie návrhu JUDr. I. C. a keďže súd je v zmysle § 103 Občianskeho súdneho poriadku v každom štádiu konania povinný skúmať, či sú splnené podmienky konania mal za to, že tieto splnené nie sú, neexistuje spôsob ktorým by   mohlo   dôjsť   k   odstráneniu   tohto   nedostatku   a   pretože   smrťou   poručiteľky   nedošlo v ničom k zmene uvádzaných skutočností, súd opätovne konanie zastavil aj pred skončením konania   o   dedičstve   po   poručiteľke,   majúc   za   zistený   okruh   dedičov   po   nej.   Uvedené uznesenie   bolo   doručované   dedičom   po   nebohej   poručiteľke,   včetne   L.   Č.   (...) (sťažovateľky), ktorej bolo doručené 14. 10. 2005.

Dňa 31. 10. 2005 podala L. Č. proti uvedenému uzneseniu cestou splnomocneného zástupcu B. Č. odvolanie s tým, že uviedla, že ho odôvodní do 30 dní. Následne bol B. Č. niekoľkokrát vyzývaný na predloženie plnej moci, avšak bezvýsledne, keď dňa 19. 5. 2006 bol   spis   Okresným   súdom   v   Ružomberku   predložený   Krajskému   súdu   v Žiline na rozhodnutie. Krajský súd v Žiline svojím uznesením 8 Co 260/2006 zo dňa 28. 9. 2006 odmietol odvolanie navrhovateľky s tým, že odporcovi v prvom a treťom rade nepriznal trovy konania. Krajský súd vo svojom odôvodnení uviedol, že podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku, účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje s tým, že podľa § 205 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní   sa   má   popri   všeobecných   náležitostiach   uviesť,   proti   ktorému   rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Všetky náležitosti musia byť splnené súčasne, ak chýba ktorákoľvek z nich,   nejedná sa o úplný procesný úkon.   Tzv. bianco odvolanie Občiansky súdny poriadok nepozná, a blanketárne odvolanie podané účastníkom konania, má účinky riadne podaného odvolania len vtedy, ak ich odvolateľ stačil doplniť v lehote na podanie   odvolania.   Keďže   odvolanie   navrhovateľky   nespĺňalo   náležitosti   tohto opravného prostriedku, tieto neboli doplnené ani do uplynutia lehoty na podanie odvolania a   preto   odvolací   súd   bez   nariadenia   pojednávania   podľa   § 214   odsek 2   písmena   a) odvolanie navrhovateľky riadne odmietol. (...)

Ďalej uvádzame, že nie sú pravdivé tvrdenia sťažovateľky a jej zástupcu o tom, že uznesenie Okresného súdu v Ružomberku číslo konania 6 C 69/2006 zo dňa 20. 9. 2005 nie je v spise zažurnalizované. Uvedené uznesenie sa nachádza v spise na čísle listu 285, 286, 287   a   288,   pričom   číslovanie   je   uskutočnené   asistentkou   ručne   a   nadväzuje na predchádzajúce čísla listov ako aj súvisle naň nadväzujú ďalšie čísla listov spisu. Nie je pravdivé ani tvrdenie sťažovateľky a jej zástupcu, že uznesenie Okresného súdu Ružomberok zo dňa 13. 9. 2004 je žurnalizované pod číslom 6 C 69/01-325 vzhľadom k tomu, že uvedené uznesenie sa nachádza na čísle listu 225, 226, 227 a súvislé nadväzuje na predchádzajúce čísla listov ako aj súvisle naň nadväzujú ďalšie čísla listov.

Nie   sú   pravdivé   ani   tvrdenia   sťažovateľky   a   jej   zástupcu,   že   jej   nikdy   nebolo doručené uznesenie zo dňa 20. 9. 2005, číslo konania 6 C 69/2001-285 vzhľadom k tomu, že prevzatie   uznesenia   6 C 69/2001   číslo   listu   285   až   292,   potvrdila   svojím   podpisom na doručenke zo dňa 14. 10. 2005. Teda absolútne nepravdivé a zavádzajúce sú tvrdenia sťažovateľky   a   jej   právneho   zástupcu   o   akejkoľvek   manipulácii   so   spisom,   či   už na Okresnom súde v Ružomberku, resp. na Krajskom súde v Žiline, ako aj ich tvrdenie o tom,   že   okresný   súd   mal   podľa   § 43   odsek   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyzvať sťažovateľku na opravu a doplnenie jej odvolania zo dňa 27. 10. 2005, keďže v zmysle § 209 Občianskeho   súdneho   poriadku   účinného   v   čase   podania   odvolania   sťažovateľky,   súd prvého stupňa predložil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, a nemal ako pred novelou Občianskeho súdneho poriadku odstraňovať vady odvolania.

Vzhľadom na uvedené mám za to, že všetky skutočnosti uvádzané sťažovateľkou ako aj jej zástupcom sú nepravdivé a zavádzajúce, a sťažnosť je neopodstatnená.“

K sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril podaním sp. zn. Spr 336/07 z 25. júna 2007   aj   krajský   súd,   v prílohe   ktorého   referujúca   sudkyňa   k argumentácii sťažovateľky okrem iného uvádza:

„Okresným   súdom   v   Ružomberku   bol   predložený   na   odvolacie   konanie   spis 6 C/69/2001,   v   konaní   ktorom   okresný   súd   konanie   zastavil.   Proti   tomuto   uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podala navrhovateľka v 1/ rade odvolanie s tým, že písomné dôvody   odvolania   doplní   v   lehote   do   30   dní.   Podanie   navrhovateľky   označené   ako odvolanie   bolo   individualizované   iba   číslom   konania,   účastníkmi,   dátumom   vydania rozhodnutia a obsahom výrokovej časti. Navrhovateľka v 1/ rade neuviedla rozsah svojho odvolania, t. j., ktorú časť odvolania napáda odvolaním a nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Podanie neobsahovalo ani odvolací návrh. Navrhovateľka v rámci svojho odvolania sa zaviazala doručiť písomné dôvody odvolania v ňou stanovenej lehote. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľka v 1/ rade mala vedomosť o tom, že v jej odvolaní absentujú dôvody odvolania, ktoré mala súdu v ňou stanovenej lehote predložiť, a pokiaľ tieto nepredložila, odvolací súd odvolanie navrhovateľky odmietol, keď odvolanie nespĺňalo všetky zákonné náležitosti.

Pokiaľ   odvolací   súd   navrhovateľku   v 1/   rade   nevyzval   na   doplnenie   jej   podania podľa § 43 ods. 1 O. s. p. domnievam sa, že táto podmienka nebola nutná pred odmietnutím odvolania odvolacím súdom, pretože z podania navrhovateľky v 1/ rade vyplývalo, že si je vedomá nedostatku, ktoré jej podanie malo, a že jej vyplýva povinnosť jej podanie doplniť.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku 1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   § 56   ods. 3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

V obsahu základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 304/06).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva   priznaného   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva   v oprávnení   každého   reálne   sa   domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov,   ktoré   ustanovenie   o súdnej   ochrane   vykonávajú,   a teda   že   základné   právo   na súdnu   ochranu   nespočíva   len   v práve   domáhať   sa   súdnej   ochrany,   ale   túto   aj   v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka   konania   vyplývajúceho   z čl. 46   ods. 1   ústavy.   Napokon   zdôraznil,   že   ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutie   Európskeho   súdu pre ľudské   práva z 21. februára 1975, séria   A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a iné požiadavky spravodlivého procesu.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam   a slobodám   vo   vzťahu   k právomoci   všeobecných   súdov   (čl. 142   ods. 1   ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 154 ods. 4 ústavy v znení platnom v rozhodujúcom čase).

Ústavný súd zotrváva na stanovisku (podobne aj IV. ÚS 1/02), že zásadne nie je oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   viedli k rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo   k inému   súdnemu   rozhodnutiu,   ktorým   končí konanie pred   nimi.   Tento   prístup   je   dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú pri prerokovávaní   a rozhodovaní   vecí   patriacich   do   ich   právomocí   zo   zákonnej   úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov a podzákonných úprav. Ústavný súd je však oprávnený a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania   a rozhodovania   všeobecných   súdov   vo   veciach, v ktorých niet iného nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil základné právo účastníka konania pred súdom nižšieho stupňa.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Podstata   sťažnosti   sťažovateľky   smerujúcej   proti   uzneseniu   krajského   súdu o odmietnutí   odvolania (uznesenie   sp. zn.   8 Co 260/2006   z 28.   septembra 2006) spočíva v názore,   že   krajský   súd   nemohol   jej   odvolanie   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu uznesením účinne odmietnuť z dôvodu, že neobsahuje všetky zákonné náležitosti bez toho, aby   ju   na   doplnenie   odvolania   vyzval   a najmä   ju   upozornil   na   možnosť   odmietnutia odvolania v prípade, že tak v stanovenej lehote neurobí.

Za   situácie,   keď   krajský   súd   právo   na   súdnu   ochranu   odmietol   pre   nedoplnenie odvolania, je potrebné preskúmať, či nejde o odmietnutie súdnej ochrany majúce charakter denegationis iustitiae (odopretia spravodlivosti) alebo o svojvoľný postup krajského súdu, a tým aj o porušenie základných princípov spravodlivého procesu garantovaných v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   § 211   ods. 2   zákona   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   účinného v čase podania odvolania (31. október 2005), ako aj v čase rozhodovania krajského súdu o odvolaní   sťažovateľky   (28.   septembra   2006)   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 6 C 69/2001 z 20. septembra 2005 odvolací súd odstraňuje vady odvolania vrátane výzvy na zaplatenie súdneho poplatku.

Podľa   § 211   ods. 3   OSP   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   platia   pre   konanie na odvolacom súde primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa § 43 ods. 1 OSP sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka,   aby   nesprávne,   neúplné   alebo   nezrozumiteľné   podanie   doplnil   alebo   opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

Podľa § 43 ods. 2 OSP ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania. Ak bolo podanie doplnené alebo opravené v celom rozsahu v súlade s uznesením podľa odseku 1 najneskôr do uplynutia lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu o odmietnutí podania, o odvolaní proti tomuto uzneseniu môže podľa § 210a rozhodnúť súd, ktorý ho vydal.

Ústavný súd judikoval, že výklad a používanie § 43 ods. 1 a 2 OSP musí v celom rozsahu rešpektovať právo účastníkov   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6 ods. 1 dohovoru (resp. právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy). Všeobecný súd musí vykladať a používať citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na spravodlivé súdne konanie, resp. základného práva na súdnu ochranu. Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu   bez   zákonného   podkladu.   Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z toho,   že všeobecné   súdy   majú   poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou   zákonnosti   a slúžiť   na   jej   upevňovanie   a rozvíjanie   [§ 3   OSP   (napr.   m. m. I. ÚS 139/02)].

Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj názor, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom   verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému   z   nositeľov   základných   práv   a   slobôd.   Koncepcia   týchto   konaní   musí zabezpečovať   reálny   výkon   a   ochranu   základného   práva   alebo   slobody,   a   preto   ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd (III. ÚS 60/04).

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin v. Francúzsko, 1998).

Z odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   o   odmietnutí   odvolania   sp. zn. 8 Co 260/2006   z 28. septembra 2006   a z vyjadrenia   krajského   súdu   k sťažnosti bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že krajský súd odmietol tzv. blanketárne odvolanie bez toho, aby sťažovateľku na odstránenie nedostatkov, resp. doplnenie odvolania vyzval alebo ju upozornil na možnosť jeho odmietnutia v prípade, že tak neurobí v stanovenej lehote.

Ako   už   bolo   uvedené,   krajský   súd   v súvislosti   s odstraňovaním   nedostatkov odvolania, resp. jeho doplnenia vo vyjadrení k sťažnosti konštatoval, že „navrhovateľka v 1/ rade mala vedomosť o tom, že v jej odvolaní absentujú dôvody odvolania, ktoré mala súdu v ňou stanovenej lehote predložiť, a pokiaľ tieto nepredložila, odvolací súd odvolanie navrhovateľky odmietol, keď odvolanie nespĺňalo všetky zákonné náležitosti“.

Vo vyjadrení krajského súdu k sťažnosti bolo ďalej uvedené, že „Pokiaľ odvolací súd navrhovateľku v 1/ rade nevyzval na doplnenie jej podania podľa § 43 ods. 1 O. s. p...“, táto   podmienka   nebola   nutná   pred   odmietnutím   odvolania   odvolacím   súdom, „pretože z podania navrhovateľky v 1 rade vyplývalo, že si je vedomá nedostatku, ktoré jej podanie malo, a že jej vyplýva povinnosť jej podanie doplniť“.

Uvedenú argumentáciu krajského súdu nemožno akceptovať. Odmietnutie odvolania v spojitosti s jeho nedoplnením alebo neodstránením jeho nedostatkov neprichádza podľa názoru ústavného súdu do úvahy v tom prípade, že ide o neúplnosť alebo o neodstránenie nedostatkov odvolania, na ktoré nebol odvolateľ upozornený a zároveň náležite poučený o spôsobe, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať (§ 211 ods. 2 a 3 v spojení s § 43 ods. 1 OSP).

Tento názor ústavného súdu podporuje v konkrétnych okolnostiach daného prípadu navyše aj skutočnosť, že tzv. blanketárne odvolanie podala samotná sťažovateľka, ktorá nebola zastúpená   kvalifikovaným právnym zástupcom,   a preto   si   nemusela byť vedomá toho, že jej pasivita v súvislosti s nedoplnením odvolania v lehote, ktorú si v odvolaní sama určila,   môže   vyústiť   do   jeho   odmietnutia.   Ústavný   súd   v dôsledku   uvedených   zistení, východísk a záverov konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu svojimi účinkami porušilo   základné   právo   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ktorého   reálne uplatnenie, zabezpečenie a realizácia vylučujú taký postup a rozhodnutie, ktoré krajský súd vydal 28. septembra 2006 pod sp. zn. 8 Co 260/2006.

Pretože   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   týmto   rozhodnutím   došlo   vo   vzťahu k sťažovateľke   k odmietnutiu   súdnej   ochrany majúcemu charakter denegationis   iustitiae, došlo tým zároveň aj k porušeniu základných atribútov práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to, že ústavný súd považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za rozporné s ústavnými princípmi spravodlivého procesu, bolo potrebné rozhodnúť o namietanom porušení práva sťažovateľky tak, ako je to uvedené v prvom bode výrokovej časti tohto nálezu.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   článku   dohovoru   označeným uznesením   krajského   súdu   podľa   § 56   ods. 2   a   3   písm. b)   zákona   o ústavnom   súde, namietané uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu), v ktorom bude všeobecný súd pokračovať v odvolacom konaní.

V ďalšom   postupe   je   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v odôvodnení tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

So zreteľom na to, že krajský súd po vrátení veci bude pokračovať v odvolacom konaní, v ktorom sa bude musieť vysporiadať aj s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k jej námietkam týkajúcim sa postupu a rozhodnutia prvostupňového súdu, ústavný súd tejto časti   sťažnosti   nevyhovel.   V tomto   pokračujúcom   odvolacom   konaní   má   sťažovateľka k dispozícii   dostatok   procesných   prostriedkov   na   ochranu   svojich   práv   a zároveň   sa   jej otvára   možnosť   na   uplatnenie   argumentácie   ohľadne   skutkovej   a právnej   stránky rozhodovanej   veci.   Okrem   toho   ústavný   súd   prihliadol   aj   na   zásadu   minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľke   na   ochranu   jej   práva poskytuje,   sa   vytvoril   priestor   na   ochranu   namietaného   porušenia   tohto   práva   v rámci sústavy všeobecných súdov. Opačný postup by navyše viedol k ústavne neakceptovateľnej situácii,   keď   by   skutkový   stav   podstatný   pre   rozhodnutie   zároveň   zisťovali   a následne vo veci rozhodovali paralelne dva súdy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka neuplatnila návrh na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 50 ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   a jeho   priznanie,   preto   sa   ústavný   súd   touto   zákonnou možnosťou   vzhľadom   na   viazanosť   petitom   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   § 20   ods. 3 zákona o ústavnom súde nezaoberal.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby plne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

V danej veci úspešnej sťažovateľke ústavný súd úhradu trov konania spočívajúcu v náhrade trov právneho zastúpenia nepriznal, pretože si ju jeho právny zástupca neuplatnil ani   nevyčíslil.   O povinnosti   nahradiť   trovy   konania   rozhoduje   totiž   súd   na   návrh (§ 151 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2007