znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 128/05-30

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Babjaka a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť A. M., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   29 C 34/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. A.   M. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť A.   M. trovy konania v sume 7 953 Sk (slovom   sedemtisícdeväťstopäťdesiattri   slovenských   korún) do dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. Č., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2005 doručená   sťažnosť   A.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97.

Ústavný   súd   uznesením   č. k.   IV. ÚS 128/05–14   zo   4. mája 2005   prijal   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 6. júna 2005 okrem iného uviedol:

„Keďže vyjadrenie k sťažnosti na prieťahy v danej veci som už Ústavnému súdu SR zasielal dňa 26. 10. 2004, v prílohe Vám zasielam rovnopis uvedeného stanoviska, v ktorom je obsiahnutá aj chronológia vo veci vykonaných procesných úkonov (...).

„predmetný   spor   možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný   už   s   ohľadom   na   jeho predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania.

- chronológia procesných úkonov:

-žaloba   spolu   s   návrhom   na   vydanie   predbežného   opatrenia   bola   podaná dňa 11. 2. 1997.

-dňa 12. 2. 1997 bol žalobný návrh zaslaný žalovaným na vyjadrenie v lehote 3 dní.

-dňa 27. 2. 1997 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, ktorým bol návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý.

-dňa   7. 3. 1997   bolo   vyššie   uvedené   uznesenie   odoslané   účastníkom   konania; právoplatnosť nadobudlo 1. 4. 1997.

-dňa   8. 4. 1997   bol   určený   termín   pojednávania   na   9. 6. 1997;   na   uvedenom pojednávaní bolo navrhnuté pristúpenie ďalších účastníkov do konania na strane žalovaných a pojednávanie bolo odročené na neurčito.

-dňa 16. 6. 1997 bol žalobca urgovaný na predloženie dvoch rovnopisov žaloby a presné označenie žalovaného v 4. rade.

- dňa   13. 3. 1998   bol   žalobca   opäť   vyzývaný   na   oznámenie   adries   žalovaných v 3. a 4. rade.

-dňa   10. 7. 1998   bolo   vydané   uznesenie   o   pripustení   do   konania   žalovaných v 3. až 5. rade.

-5. 8. 1998   bol   určený   termín   pojednávania   na   5. 11. 1998.   Na   uvedenom pojednávaní   súd   pripustil   vstup   do   konania   žalovaným   v   6.   až   62   rade. Pojednávanie bolo odročené na 18. 3. 1999.

-dňa 8. 2. 1999 bolo pojednávanie, určené na 18. 3. 1999, preročené na 8. 3. 1999 a tiež bolo vypracované uznesenie o pripustení účastníkov do konania na strane žalovaných v 6. až 53. rade.

-na pojednávaní, konanom dňa 8. 3. 1999, bol vyhlásený rozsudok.

-proti   rozsudku   podal   odvolanie   žalobca   dňa   28. 4. 1999   a   toto   bolo   dňa

12. 5. 1999 doručované na vyjadrenie žalovaným.

-dňa   14. 6. 1999   podal   žalobca   návrh   proti   dvom   žalovaným   na   vydanie predbežného   opatrenia,   o   ktorom   konajúca   sudkyňa   rozhodla   dňa   13. 7. 1999. Aj proti tomuto uzneseniu podal žalobca dňa 3. 8. 1999 odvolanie.

-v   dôsledku   podaných   odvolaní   bol   spis   dňa   18. 10. 1999   predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, odkiaľ bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 4. 5. 2001 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia vec vrátená na ďalšie konanie.

-dňa   4. 3. 2002   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   rozhodnutia   Krajského   súdu v Košiciach účastníkom konania a zároveň bola vypracovaná výzva pre žalobcu v zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach.

-dňa   10. 5. 2002   bolo   doručené   podanie   žalobcu,   ktoré   bolo   30. 7. 2002 doručované žalovaným.

-dňa   10. 3. 2003   bol   určený   termín   pojednávania   na   deň   9. 4. 2003;   uvedené pojednávanie   bolo   z   dôvodu   práceneschopnosti   konajúcej   sudkyne   odročené na neurčito.

-dňa   3. 11. 2003   JUDr.   V.   K.,   ktorá   vo   veci   konala,   nastúpila   na materskú dovolenku, preto boli všetky nevybavené veci z jej súdneho oddelenia prevedené do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. J. M., ktorá dňa 21. 10. 2004 dala pokyn pre zisťovanie   adries   trvalých   pobytov   tých   účastníkov,   u ktorých   predchádzajúce doručovania boli bez pozitívneho výsledku.

- keďže   podľa   správy   poštového   doručovateľa   zo   zásielok,   nachádzajúcich   sa   v   spise, niektorí žalovaní zomreli, po overení tohto údaja Registrom obyvateľov v Banskej Bystrici je   pravdepodobné,   že   bude   existovať   dôvod   na   prerušenie   konania   podľa   §   107 Občianskeho súdneho poriadku.

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.

- vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné pripustiť, že v danom konaní k určitým prieťahom došlo.

- posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu; z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom   súde   boli   vytvorené   také   podmienky,   ktoré   by   sudcom   umožňovali   aspoň   pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých pridelených veciach plynulo.“

Obdobné   procesné   úkony,   ktoré   označil   predseda   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Navyše,   ústavný   súd   zistil,   že   žalobca   30. júna 1997   doručil   okresnému   súdu rozšírenie žalobného návrhu o žalovaných v 3. až 5. rade a 29. septembra 1998 rozšírenie žalobného návrhu o žalovaných v 6. až 53. rade a „dňa 26. 1. 2005 dala konajúca sudkyňa príslušnej   kancelárii   pokyn   pre   zisťovanie   okruhu   dedičov   po   zosnulých   žalovaných a zistenie, pod akými číslami sa vedú dedičské konania“.

Okresný   súd   uznesenie,   ktorým   rozhodol   o   pripustení   vstupu   žalovaných   v 6. až 53. rade do konania, vypracoval 8. februára 1999 a sťažovateľka je v ňom označená ako žalovaná v 14. rade.

Podaním doručeným ústavnému súdu 21. júna 2005 sa právny zástupca sťažovateľky vyjadril k stanovisku predsedu okresného súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Predseda okresného súdu hodnotí spor ako skutkovo náročný s ohľadom na jeho predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania. S týmto hodnotením sporu ako skutkovo náročným s odvolaním sa na jeho predmet a počet účastníkov sa nestotožňujem, nesúhlasím s ním, nakoľko ho považujem za účelové. Mám za to, že objektívne neexistuje taká okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver takej skutkovej (faktickej) zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh, no najmä dĺžku konania. (...)

Som toho názoru, že okresný súd si pojednávania nepripravil zodpovedne a nevyužil dôsledne ust. § 43 OSP pred tým, ako vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam meritórne rozsudkom rozhodol. Ako dôkaz uvádzam na inom mieste to, že odvolací súd vytkol okresnému súdu, že sa dopustil viacerých pochybení, ďalej že si nevyjasnil, čo je predmetom konania. (...)

Mám za to, že skutková zložitosť, resp. náročnosť veci, ako ju hodnotí predseda okresného súdu, nemala mať v posudzovanom prípade vplyv na vznik zbytočných prieťahov v   konaní.   Súhlasím   len   s   tvrdením   predsedu   okresného   súdu,   že   na   strane   žalovaných je vysoký počet účastníkov daného konania, z ktorých niektorí v priebehu konania zomreli alebo   zmenili   trvalé   bydlisko,   čo   sčasti   mohlo   objektívne   nepriaznivo   ovplyvniť   dĺžku posudzovaného konania.   Ale   ani to   ani skutková   náročnosť   danej veci,   ako   ju hodnotí predseda okresného súdu a ak ju takto posúdi aj ústavný súd, však nemôže podľa môjho názoru ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania.

Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, mám za to, že po právnej stránke nejde o vec komplikovanú a zložitú, a to i s prihliadnutím na to, že vo veci už vyslovil názor nariadený súd. Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní, ako je to aj v tomto prípade, zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým poznaním obsahu   samotnej podstaty   veci,   odbornou   nepripravenosťou   na   pojednávanie (poznamenávam, že odvolací Krajský súd v Košiciach v uznesení vytkol súdu prvého stupňa, že si nevyjasnil, čo je vlastne predmetom konania), neodborným využitím času určeného na pojednávanie,   neodborným   vedením   jednotlivých   pojednávaní   a   nariaďovaním dokazovania   bez   náležitého   zistenia   procesne   významných   skutočností   pre   toto dokazovanie.

Čo sa týka chronológie procesných úkonov, uvedených vo vyjadreniach predsedu okresného   súdu,   v   zásade   sa   s   ňou   stotožňujem.   Aj   táto   však   len   dokazuje, že od 4. mája 2001 okresný súd vo veci nekonal riadne a rýchlo, ale pomaly a zdĺhavo so zbytočnými   prieťahmi,   keď v obdobiach   označených   v   sťažnosti   nekonal   vôbec,   bol nečinný alebo jednotlivé procesné úkony vykonal vo veľkých časových odstupoch. Posledný úkon vykonal okresný súd 28. januára 2005, keď vydal pokyn na zistenie okruhu dedičov po odporkyni v 45. rade, odporcovi v 35. rade, odporcovi v 15. rade a odporcovi v 20. rade. Uvedeným záznamom (č. l. 340) napádaný spis a činnosť okresného súdu končí.

Ak niektorí z odporcov zomreli skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo alebo sa dodatočne   zistí,   že   niektorí   z   odporcov   nie   sú   v   konaní   pasívne   legitimovaní,   súd postupuje zo zákona podľa § 96, resp. § 107 OSP. K tomuto mi neprislúcha sa vyjadrovať. Domnievam sa, že sťažovateľka svojím správaním neprispela k prieťahom v konaní. Sťažovateľka   podala   prostredníctvom   právneho   zástupcu   ešte   21.   marca   2005 sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   okresného   súdu,   čím   dala   najavo   svoju   nespokojnosť s rýchlosťou priebehu predmetného konania. Jej sťažnosť však neviedla k náprave. Naopak okresný súd od apríla 2003 doteraz ani len nevytýčil ďalší termín pojednávania o veci samej. (...)

Nesúhlasím a nemôžem akceptovať podľa môjho názoru ďalšie účelové vyjadrenie predsedu okresného súdu, že z jeho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali   aspoň   pri   vynaložení   maximálneho   úsilia,   ktoré   možno   od   nich   požadovať, konať   a   rozhodovať   vo všetkých   pridelených   veciach   plynulo.   V   tejto   súvislosti   chcem podotknúť aj to, že predseda okresného súdu vo svojich odpovediach na sťažnosti iných sťažovateľov   uvádzal,   že   vzniknuté   prieťahy   v   konaní   boli   spôsobené   predovšetkým objektívnymi   dôvodmi,   a   to   zmenou   zákonnej   sudkyne   v   danom   konaní   po   nástupe JUDr. V. K., ktorá vo veci konala, na materskú dovolenku, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch vo veci konajúcich sudkýň.

Ani   týmito   argumentmi   okresného   súdu   nie   je   možné   odôvodniť   a   ospravedlniť zbytočné prieťahy v konaní.

Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, že sa za tým účelom Okresným súdom Košice II prijali včas a adekvátne opatrenia.

Okresný súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide práve o takýto prípad.

A, vychádzajúc z ustálenej judikatúry ústavného súdu, je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, keď tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k prieťahom   v   konaní.   Uplatnenie   práva   sťažovateľky   -   účastníčky   konania   pred všeobecným súdom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   na ktorom sa   sťažovateľka   domáha odstránenia   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa nachádza a v konečnom   dôsledku to nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   pomalé   a   zdĺhavé   konanie,   ako je   to   v   prípade sťažovateľky, spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.

Taktiež zmena v osobe konajúcej sudkyne, ktorú predseda okresného súdu označil za objektívny dôvod nečinnosti súdu a tým vzniknutých prieťahov v konaní (tak ako iné organizačné či technické problémy súdnictva) nesmie ísť na ťarchu účastníčky konania. Napokon poznamenávam, že napádané konanie pred okresným súdom trvá ako také od februára 1997, pričom sťažovateľka je jeho účastníčkou od februára 1999, čo možno už len na základe tejto skutočnosti považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Takáto   zdĺhavosť   konania   totiž   v   princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý   má právo   na to,   aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a   tým   aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy, v súlade so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

Po preskúmaní postupu okresného súdu vo veci sp. zn. 29 C 34/97 podľa týchto kritérií   ústavný   súd   dospel   k záverom   (pokiaľ   ide   o posúdenie   vzniku   zbytočných prieťahov), ktoré sú zásadne rovnaké ako vo veciach, o ktorých už ústavný súd rozhodol napríklad   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   I. ÚS 199/04,   sp. zn.   III. ÚS 300/04   alebo sp. zn. II. ÚS 8/05.

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je občianskoprávne konanie (rozhodovanie o žalobe o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam), ktoré sa začalo 11. februára 1997, teda pred viac ako ôsmimi rokmi, a nie je k dnešnému dňu   právoplatne   skončené.   Pokiaľ   ide   o právnu   a   faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd sa čiastočne stotožňuje s názorom okresného súdu, že predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný s poukazom na „... nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia   procesných   podmienok   pre   konanie   vo   veci   vzhľadom   na   vysoký   počet účastníkov daného konania“. Aj keď z právneho hľadiska spor „o určenie vlastníctva“ tvorí súčasť   štandardnej   rozhodovacej   agendy   okresných   súdov,   z faktického   hľadiska je potrebné   akceptovať,   že náročnosť   konania   od   februára   1999   ovplyvnili   veľký   počet žalovaných (53), ako aj zmeny v osobách žalovaných, ku ktorým došlo v dôsledku úmrtia niektorých žalovaných v priebehu konania. Táto skutočnosť vyžadovala od okresného súdu, aby počas konania upresňoval ich okruh a zisťoval stav dedičských konaní, čo objektívne mohlo spomaliť priebeh konania. Žiadna skutková náročnosť však podľa názoru ústavného súdu nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku tohto konania.

Na dĺžku konania mali vplyv aj právne úkony žalobcu počas konania, ktorý aktívne využíval procesné práva podľa Občianskeho súdneho poriadku (odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia, odvolanie proti rozsudku okresného súdu,   ktorým   bola   jeho   žaloba   zamietnutá,   a   návrh   na   vylúčenie   zákonnej   sudkyne). V dôsledku týchto právnych úkonov žalobcu došlo k predĺženiu konania (keď o opravných prostriedkoch   odporcov   dvakrát   rozhodoval   krajský   súd),   ktoré   však   nemožno   pripísať na vrub okresnému súdu ani sťažovateľke.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho   konania.   Ústavný   súd z obsahu spisu dospel k záveru, že postup sťažovateľky nezapríčinil žiadne prieťahy a ani spomalenie postupu okresného súdu.

3. Pokiaľ   ide   o   postup   okresného   súdu   v   posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal   na   ustanovenie   § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Činnosť okresného súdu ústavný súd hodnotil iba od obdobia, keď sa sťažovateľka stala účastníčkou konania, t. j. od 8. februára 1999.

Podľa názoru ústavného súdu došlo k zbytočným prieťahom v činnosti okresného súdu od 4. mája 2001, keď mal doručovať uznesenie krajského súdu sp. zn. 13 Co 364/99 z 19. februára 2001 dotknutým účastníkom konania, pričom tak urobil až 4. marca 2002, keď   súčasne   vyzval   žalobcu   na   vykonanie   úkonov   v   zmysle   označeného   uznesenia krajského   súdu   (nečinnosť   v   trvaní   10   mesiacov).   Okresný   súd   bol   ďalej   nečinný od 9. apríla 2003, keď odročil pojednávanie na neurčito, do 21. októbra 2004, keď zisťoval pobyt žalovaných (nečinnosť viac ako 18 mesiacov). Ústavný súd tiež konštatuje, že nezistil žiadne   prekážky,   ktoré   by bránili   tomu,   aby   uvedené   procesné   úkony   okresného   súdu nemohli byť vykonané skôr, a to aj vzhľadom na dovtedajší priebeh konania.

Činnosť okresného súdu bola tiež neefektívna a nesústredená. Aj keď okresný súd dvakrát rozhodol o návrhu žalobcu na vydanie predbežného opatrenia a raz rozhodol vo veci samej, nemožno prehliadnuť skutočnosť, že pri odstraňovaní nedostatkov žalobného návrhu (petitu) nepostupoval dôsledne podľa § 43 ods. 1 a § 79 ods. 1 OSP, v dôsledku čoho bolo jeho   rozhodnutie   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   13 Co 364/99   z   19. februára 2001 zrušené.

Navyše, žalobca podaním z 9. mája 2002 upresnil okruh žalovaných (sťažovateľka v upresňujúcom podaní bola vzhľadom na zmenu počtu účastníkov na strane žalovaných uvedená ako žalovaná v 13. rade), rozšíril žalobný návrh a žiadal, aby okresný súd tieto zmeny pripustil. Okresný súd o tomto návrhu žalobcu doteraz nerozhodol.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v tom, že podľa jeho názoru by prieťahy bolo možné považovať za zbytočné, „ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých veciach plynulo“, ústavný súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Pretrvávajúci vysoký nápad vecí a v tejto súvislosti nedostatok sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali alebo znižovali zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň   obrátil.   Tieto   okolnosti   ústavný   súd   nezohľadňuje   v   súvislosti   s   pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv sťažovateľky.

III.

V nadväznosti na svoje rozhodnutie o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v súlade s § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 29 C 34/97 konal bez zbytočných prieťahov.

Hoci   ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením   tejto   jeho   právomoci.   V dôsledku   toho   považoval   za   potrebné   rozhodnúť aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk, ktoré odôvodnila tým, že „Počas vyše štvorročného obdobia trvania konania   na   okresnom   súde   v predmetnej   veci   žijem   v pretrvávajúcom   pocite   a stave nepríjemnosti, nervozity, bezmocnosti, krivdy, úzkosti, poníženosti a neistoty vyplývajúcej z predlžovania súdneho konania, ktoré nie je právoplatne skončené (...)“

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41 dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajší   priebeh   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 29 C 34/97,   ktorý   vykazoval   znaky   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a zohľadňujúc   tiež konkrétne okolnosti prípadu a iné sťažnosti účastníkov tohto konania pred okresným súdom, ktoré   už   boli   predmetom   posudzovania   pred   ústavným   súdom,   ústavný   súd   rozhodol, že sumu 20 000 Sk možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. Č. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2005 (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie a vyjadrenie z 20. júna 2005) v súlade s § 11 ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“) vo výške 2 501 Sk a 3 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 7 953 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2005