znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 128/04-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., bytom R., zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., K., ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   mať   za   rovnakých   podmienok   prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom   obce   R.,   postupom   okrskovej   komisie   pre   hlasovanie   obyvateľov   obce   R. o odvolaní starostu obce konané 3. januára 2004 a uzneseniami Obecného zastupiteľstva obce R. č. 1/2004, č. 2/2004 a č. 3/2004 z 8. januára 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2004 doručená   sťažnosť   J. V.,   bytom R.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného   práva   mať   za   rovnakých   podmienok   prístup   k   voleným   a iným   verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom obce R. (ďalej len „obec“), postupom okrskovej komisie pre hlasovanie obyvateľov obce (ďalej   len   „okrsková   komisia“)   o   odvolaní   sťažovateľa   z funkcie   starostu   obce   konané 3. januára 2004 a uzneseniami obecného zastupiteľstva obce č. 1/2004, č. 2/2004 a č. 3/2004 z 8. januára 2004.

Sťažovateľ   uviedol,   že   bol   v   decembri   2002   vo   voľbách   do   orgánov   územnej samosprávy   zvolený   za   starostu   obce.   Zároveň   pripojil   osvedčenie   miestnej   volebnej komisie zo 4. januára 2003, ktorým sa táto skutočnosť osvedčuje.

V roku 2003 prebehla v obci petičná akcia skupiny obyvateľov obce požadujúcich vyhlásenie   hlasovania   o odvolaní   starostu   obce.   Sťažovateľ   upozornil   na   dôvodné podozrenie, že uvedená petícia nespĺňala zákonom požadované náležitosti, a v súvislosti s tým   tvrdil,   že   minimálne   jeden   podpis   obyvateľa   obce   na   nej   bol   sfalšovaný.   Túto skutočnosť   oznámil   aj   príslušnému   policajnému   orgánu.   V súvislosti   s petičnou   akciou sťažovateľ poukázal aj na ďalšie nedostatky, ktoré podľa neho nasvedčujú tomu, že bol porušený zákon č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v znení zákona č. 242/1998 Z. z.

Dňa   11.   decembra   2003   bolo   prijaté   všeobecne   záväzné   nariadenie   o   vyhlásení hlasovania obyvateľov obce o odvolaní sťažovateľa z funkcie starostu (ďalej len „miestne referendum“) na 3. január 2004. Toto všeobecne záväzné nariadenia sťažovateľ nepodpísal.

Vyhlásené miestne referendum sa uskutočnilo stanoveného dňa v priestoroch veľkej zasadačky obecného úradu. Na požiadanie niektorých obyvateľov obce im bolo umožnené hlasovať aj do prenosnej volebnej schránky.

Sťažovateľ ďalej upriamil   pozornosť   na to,   že dvaja   členovia   okrskovej   komisie navštívili s hlasovacou schránkou aj tých obyvateľov obce, ktorí sa nemienili na miestnom referende zúčastniť. V súvislosti s tým menuje sťažovateľ troch obyvateľov obce, ktorí boli vyzvaní, aby sa zúčastnili na miestnom referende aj napriek tomu, že nepožiadali, aby im bolo umožnené hlasovať do prenosnej schránky. Sťažovateľ sa zmienil aj o tom, že „počas miestneho   referenda   dňa   3.   januára   2004   prebehla   v   obci   R.   aj   agitácia   zo strany niektorých aktivistov z K.“.

V sťažnosti ďalej uviedol, že „8. januára 2004 sa konalo 1. mimoriadne zasadnutie obecného zastupiteľstva obce R., ktorého programom bolo:

1. predloženie správy o výsledku hlasovania obyvateľov obce okrskovou komisiou,

2. prijatie uznesenia k hlasovaniu obyvateľov obce. Zo   zápisnice   vyplýva,   že   počet   oprávnených   voličov   v   obci   bolo   1090,   počet odovzdaných   hlasovacích   lístkov   601,   z   toho   platných   hlasovacích   lístkov   bolo 572 a neplatných   hlasovacích   lístkov   bolo   29.   Za   odvolanie   starostu   obce   sa   vyslovilo 510 oprávnených občanov, proti bolo 62 oprávnených občanov.

Zo   zápisnice   vyplýva   aj   to,   že   po   hlasovaní   obyvateľov   obce   nebola   schránka odovzdaná do úschovy obce – na obecný úrad. Na materiáloch odovzdávaných starostovi obce 4. januára 2004 o 00,15 hod. bola zlá pečať a počet odovzdávaných zápisníc bol nesprávny a došlo k zmene ich počtu.

Obecné zastupiteľstvo zároveň rozhodlo o tom, že hlasovacie lístky budú odovzdané do úschovy v trezore peňažného ústavu“.

Sťažovateľ v ďalšej časti zhrnul a zhodnotil skutkový stav veci od uskutočnenia petičnej   akcie   (ktorej   zákonnosť   spochybňuje),   namietal   platnosť   všeobecne   záväzného nariadenia o vyhlásení miestneho referenda (z dôvodu, že nebolo vyvesené na úradnej tabuli počas zákonom určenej minimálnej doby, ako aj preto, že nebolo ním podpísané, a to kvôli pochybnostiam   o   zákonnosti   petičnej   akcie).   Obecnému   zastupiteľstvu   vyčítal,   že postupovalo   nesprávne   aj   v   tom,   keď   miestne   referendum   nevyhlásilo   uznesením,   ale nariadením, čím znemožnilo podanie protestu prokurátora na zrušenie uznesenia na základe jeho podnetu a následne v prípade, že by mu nebolo vyhovené, mohol prokurátor podať podľa   §   250zf   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“)   návrh   na preskúmanie zákonnosti uznesenia obecného zastupiteľstva súdom.

Na základe týchto skutočností dospel sťažovateľ k názoru, že miestne referendum o jeho odvolaní prebehlo 3. januára 2004 v obci neústavným spôsobom najmä v dôsledku porušenia   princípov   platných   pre   volebné   právo   (t.   j.   všeobecnosť,   rovnosť,   priamosť a tajnosť hlasovania).

Vychádzajúc   z   uvedeného   sťažovateľ   namietal   porušenie   jeho   základného   práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, ktorý ustanovuje za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným   verejným   funkciám „...   a   zakladá   sa   na   právne   vyjadrených   podmienkach nazývaných   voliteľnosťou.   Voliteľnosť   vyplýva   zo   slobody   kandidovať,   byť   zvolený a vykonávať   verejnú   funkciu.   Voliteľnosť   je   možné   obmedziť   iba   zákonom   stanovenými podmienkami“.

Namietané porušenie označeného základného práva vidí sťažovateľ v tom, že k jeho odvolaniu z funkcie starostu obce došlo spôsobom, ktorým bola porušená ústava a zákon, keďže   „nevyhnutným   predpokladom   rovnakých   podmienok   je   predovšetkým   ústavná a zákonná konformnosť“.

V závere sťažnosti vyslovil sťažovateľ názor, že „ak Ústavný súd skonštatuje svoju právomoc v tejto veci, znemožní tým vznik právneho vákua (legislatívnej medzery), ktoré by uprelo odvolanému starostovi ochranu jeho základných práv a slobôd (ústavných práv)“.

Po výzve ústavného súdu z 15. marca 2004 požaduje sťažovateľ prijať vo veci samej tento nález:

„1. Základné právo J. V., trvale bytom R. na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom okrskovej komisie pre hlasovanie obyvateľov obce R. o odvolaní J. V. z funkcie starostu obce R. zo dňa 3. januára 2004 a uzneseniami obecného zastupiteľstva obce R. č. 1/2004, 2/2004, 3/2004 zo dňa 08. 01. 2004 porušené bolo.

2. Výsledky hlasovania obyvateľov obce R. o odvolaní J. V. z funkcie starostu obce R. zo dňa 3. januára 2004 zrušuje.

3. Uznesenie obecného zastupiteľstva obce R. č. 1/2004 zo dňa 8. januára 2004, ktorým sa vzala na vedomie správa okrskovej komisie pre hlasovanie obyvateľov obce R.   odvolaní J. V. z funkcie starostu obce R. zrušuje.

4. Uznesenie obecného zastupiteľstva obce R. č. 2/2004 zo dňa 8. januára 2004, ktorým   sa   vyhlásili   výsledky hlasovania   obyvateľov obce R.   o odvolaní   J.   V.   z funkcie starostu obce R. zrušuje.

5. Uznesenie obecného zastupiteľstva obce R. č. 3/2004 zo dňa 8. januára 2004, ktorým   sa   preberá   agenda   okrskovej   komisie   a   schvaľuje   sa   uloženie   tejto   agendy do bezpečnostnej   schránky   v   Slovenskej   sporiteľni   v   Spišskej   Novej   Vsi   a   poverujú   sa na disponovanie touto agendou Ing. P. C., p. J. V. a Mgr. A. H. zrušuje.

6. Obci R. sa prikazuje uložiť agendu okrskovej komisie pre hlasovanie obyvateľov obce R. o odvolaní J. V. z funkcie starostu obce R. do úschovy obce R.

7. J. V. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000,- Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je obec R. povinná vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania, ktorú sú porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

S poukazom na § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sa sťažovateľ domáhal aj predbežnej procesnej ochrany prostredníctvom dočasného opatrenia, ktorým   ústavný   súd   rozhodne,   že „sťažovateľ   vykonáva   funkciu   starostu   obce   R.   až do rozhodnutia vo veci samej“.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   predbežne   prerokoval sťažnosť sťažovateľa a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti musí skúmať predovšetkým to, či je daná jeho právomoc na konanie a rozhodovanie o sťažnosti s osobitným zreteľom na čl. 127 ods.   1 ústavy. Podľa   tohto článku ústavy   je daná právomoc ústavného súdu chrániť   základné   práva   a   slobody   len   vtedy,   ak   o   tejto   ochrane   nerozhoduje   iný   súd. To potvrdzuje aj ustanovenie § 49 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť môže podať fyzická   osoba   alebo právnická   osoba, ktorá   tvrdí,   že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov.

Citujúc   formuláciu   uvedenú   v   sťažnosti,   že „ak   Ústavný   súd   skonštatuje   svoju právomoc v tejto veci, znemožní tým vznik právneho vákua (legislatívnej medzery), ktoré by uprelo odvolanému starostovi ochranu jeho základných práv a slobôd (ústavných práv)“, možno vyvodiť, že samotný sťažovateľ vyslovil pochybnosť o tom, že ústavný súd má právomoc   rozhodovať   o   sťažnosti   fyzickej   osoby   namietajúcej   porušenie   svojich   práv v prípade,   že   ňou   v   skutočnosti   napáda   neústavnosť   alebo nezákonnosť,   resp.   výsledok miestneho referenda, a zároveň sa domáha aj zrušenia jeho výsledku.

Sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv predovšetkým postupom okrskovej komisie.

Ústava v čl. 67 ods. 1 vytvára tri formy uplatnenia územnej samosprávy na úrovni obce, pričom jednou z nich je aj miestne referendum. Spôsob jeho vykonania ustanoví zákon.

Podľa § 11a písm. c) zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   obecnom   zriadení“)   obecné zastupiteľstvo vyhlási miestne referendum, ak ide o odvolanie starostu (§ 13a ods. 3 zákona o obecnom zriadení).

Podľa § 13a ods. 3 písm. a) bodu 1 zákona o obecnom zriadení obecné zastupiteľstvo vyhlási miestne referendum obyvateľov obce o odvolaní starostu, ak o to petíciou požiada aspoň 30 % oprávnených voličov.

Keďže   spôsob   vykonania   miestneho   referenda   neupravuje   osobitný   zákon,   je pri nedostatku priamej právnej úpravy nevyhnutné použitie analógie a na postup pri jeho vykonaní je   preto   potrebné   aplikovať zákon   Slovenskej   národnej   rady   č.   346/1990   Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „volebný zákon“).

Podľa   §   11   ods.   1   volebného zákona riadia   voľby   do   orgánov   samosprávy   obcí volebné komisie. Podľa § 11 ods. 9 zákona o voľbách volebné komisie a ich útvary sú zriadené na celé volebné obdobie.

Ústavný   súd   v   náleze   sp.   zn.   PL.   ÚS   19/98   okrem   iného   uviedol:   „...   Volebné komisie sú inštitúciami verejnej správy za predpokladu, že činnosť, ktorú vykonávajú, je správnou činnosťou vykonávanou vo verejnom záujme. Príprava a zabezpečovanie volieb je vo verejnom   záujme, preto vytvorenie orgánu   verejnej moci,   akým je volebná komisia, zaraďuje tento orgán medzi orgány verejnej moci. Miestna volebná komisia nie je orgánom štátnej správy, ale je orgánom verejnej správy. Formulácia daná článkom 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej sa súdom zveruje právomoc preskúmavať rozhodnutia správnych orgánov, určuje právomoc súdov preskúmavať nielen rozhodnutia štátnej správy, ale aj ďalších orgánov verejnej správy...“

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy vety za bodkočiarkou (účinného od 1. júla 2001) súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 OSP v znení účinnom od 1. septembra 2003 v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   a   zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci,   pokiaľ   ich   podľa   zákona   neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov   záujmovej   samosprávy   a   ďalších   právnických   osôb,   pokiaľ   im   zákon   zveruje rozhodovanie   o   právach   a   povinnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   v   oblasti verejnej správy.

Preskúmavacia   právomoc   všeobecných   súdov   je   aj   predmetom   úpravy   zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, kde je upravená tak, že úlohou súdov je preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ak zákon neustanovuje inak [§ 3 písm. c)], a preskúmavať zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanovuje zákon [§ 3 písm. d)].

Podľa čl. 129 ods. 2 ústavy rozhoduje ústavný súd o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky a volieb do orgánov   územnej   samosprávy.   Zákonná   úprava   konania   vo   volebných   veciach   je obsiahnutá v § 59 a nasledujúcich zákona o ústavnom súde, ktoré okrem iného ustanovujú okruh subjektov, ktoré majú aktívnu legitimáciu na podanie volebnej sťažnosti, obligatórne náležitosti návrhu na začatie konania, lehotu na podanie návrhu a okruh účastníkov konania. Ústava ani zákon o ústavnom súde neobsahujú osobitnú úpravu konania ústavného súdu vo veciach miestneho referenda.

Preskúmajúc negatívnu enumeráciu a postupy, ktoré sú vylúčené z preskúmavacej právomoci všeobecných súdov, ústavný súd konštatuje, že postup okrskovej komisie ako orgánu verejnej moci nie je z tejto právomoci vylúčený.

Zo   skutkového   stavu   uvedeného   sťažovateľom   a   citovaných   právnych   predpisov vyplýva, že sťažovateľ mohol a musel využiť právny prostriedok ochrany jeho základného práva, ktorý je od 1. septembra 2003 navyše výslovne určený na ochranu proti nezákonným (protiprávnym)   rozhodnutiam,   opatreniam   alebo   iným   zásahom   orgánov   verejnej   moci. Takým prostriedkom je žaloba v správnom súdnictve.

Sťažovateľ   však   nevyužil   uvedený   účinný   právny   prostriedky   ochrany   svojho základného   práva   mať   za   rovnakých   podmienok   prístup   k   voleným   a   iným   verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy spôsobom, ktorý umožňuje platný právny poriadok Slovenskej republiky v konaniach pred orgánmi súdnej ochrany (§ 7 ods. 2 v spojení s § 244 a nasl. OSP), ale priamo sa obrátil na ústavný súd. Taký postup však ústava ani zákon o ústavnom súde neumožňujú. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom   pre   každú   osobu.   Preto   každá   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   jej   základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu.

Tento záver má oporu aj v stabilnej judikatúre ústavného súdu (podobne IV. ÚS 65/02, II. ÚS 147/02, II. ÚS 148/02).

Na   základe   obsahu   sťažnosti,   uvedených   právnych   záverov   a   predchádzajúcej judikatúry o uplatnení princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti okrskovej komisii pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažnosť smeruje aj proti uzneseniam obecného zastupiteľstva obce č. 1/2004, č. 2/2004 a č. 3/2004 z 8. januára 2004.

Uznesením   č.   1/2004   obecné   zastupiteľstvo   vzalo   na   vedomie   správu   okrskovej komisie o odvolaní sťažovateľa z funkcie starostu obce, uznesením č. 2/2004 boli vyhlásené výsledky   hlasovania   obyvateľov   obce   o odvolaní   sťažovateľa   z funkcie   starostu a uznesením č. 3/2004 sa prevzala agenda okrskovej komisie a schválilo sa jej uloženie do bezpečnostnej schránky v Slovenskej sporiteľni v Spišskej Novej Vsi a zároveň boli poverení na disponovanie touto agendou traja poslanci obecného zastupiteľstva.

V   zmysle   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu verejnej moci do takého práva alebo slobody na strane druhej.

Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, alebo   ak   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia   označených   základných   práv   alebo   slobôd, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie,   vysloví   zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 91/03, IV. ÚS 150/03).

V   okolnostiach   prípadu   možno   nedostatok   priamej   príčinnej   súvislosti   medzi namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl.   30   ods.   4   ústavy   a   napadnutými uzneseniami obecného zastupiteľstva vyvodiť z toho, že týmito uzneseniami nebola priamo dotknutá   podstata   práva   sťažovateľa   mať   za   rovnakých   podmienok   prístup   k   voleným a iným   verejným   funkciám.   Tie   uznesenia   neboli   spôsobilé   porušiť   označené   základné právo   sťažovateľa,   pretože   ich   účelom   boli   len   úkony,   ktoré   súvisia   s uskutočneným referendom. Tieto úkony sú len dôsledkom vykonaného referenda, ktoré nastali bez ohľadu na to, či ich obecné zastupiteľstvo realizovalo alebo by tak nekonalo.

Ústavný súd na základe toho dospel k záveru, že v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   30   ods.   4   ústavy   uzneseniami obecného zastupiteľstva č. 1/2004, č. 2/2004 a č. 3/2004 z 8. januára 2004, je jeho sťažnosť zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

3. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 ústavy postupom obce, zo sťažnosti nevyplýva, v akom postupe obce vidí sťažovateľ porušenie jeho základného práva občana mať za rovnakých podmienok prístup k volenej a inej   verejnej   funkcii.   Sťažovateľ   to   nekonkretizuje   a   bližšie   neodôvodňuje.   Porušenie svojho základného práva spája najmä z nezákonným postupom pri hlasovaní do prenosnej volebnej   schránky   a neústavným   priebehom   miestneho   referenda   najmä   v   dôsledku porušenia princípov platných pre volebné právo.

Obec   do   samotného   procesu   miestneho   referenda   aktívne   nevstupuje.   Plní   len pomocné a archivačné úlohy s ním spojené, a preto nie je ani subjektom spôsobilým porušiť základné právo sťažovateľa upravené v čl. 30 ods. 4 ústavy (m. m. II. ÚS 201/03).

Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi tvrdením sťažovateľa a reálnym postavením obce a jej úlohami počas priebehu miestneho referenda ústavný súd uzavrel, že sťažnosť sťažovateľa je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená. Preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o dočasnom opatrení, ako aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2004