znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 128/03-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júla 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   Š.,   bytom   N.   Z.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. E. Ľ., B, ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cs 3/96, za účasti Okresného súdu v Banskej Bystrici, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. Š.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2003 doručená sťažnosť JUDr. J. Š., bytom N. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou   JUDr.   E.   Ľ.,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cs 3/96.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že sťažovateľ   koncom   februára   1996   doručil okresnému súdu žalobu, „...ktorou sa domáhal proti Združeniu sudcov Slovenska v Banskej Bystrici – Hlavnému združeniu ZSS, preskúmania zákonnosti rozhodnutia z 28. 1. 1996, ktorým sťažovateľovi bolo zrušené členstvo v Združení sudcov Slovenska; táto žaloba sa zaevidovala pod sp. zn. 10 Cs 3/96“.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že „V   priebehu   roku   1996   –   1997   som   vec   viackrát urgoval, pretože napadnuté rozhodnutie bolo značne zneužívané mediálne proti mne, čím sa značne znižovala a znižuje moja povesť ako sudcu. O tom sa bližšie zmieňujem v žalobe. V každom podaní, ktoré som podal naliehal aj prosil, aby vec bola ukončená. Žalovaný však okrem nepodstatných procesných úkonov vo veci nič neurobil“.

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   odstúpil   list   z   12.   júna   2002,   ktorý   sťažovateľ adresoval jeho predsedovi, okresnému súdu, ktorý mu odpovedal listom č. Spr. 4029/02 z 27. augusta 2002, že celý spis, ktorý je na ňom vedený pod sp. zn. 10 Cs 3/96, bol 15. marca 2001 postúpený podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“).

Keďže okresný súd je súdom prvostupňovým a krajský súd súdom odvolacím, a teda nejde o súdy   toho istého stupňa, poukazuje sťažovateľ na to, že predmetnú vec nebolo možné prikazovať z dôvodu vhodnosti a ani k jej prikázaniu Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) nedošlo. Na základe toho sťažovateľ vyvodzuje záver, že „Neznámym spôsobom došlo k jej vyhodeniu z evidencie bez toho, aby bola vybavená“.

Z týchto skutočností podľa sťažovateľa vyplýva, že došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“).

Sťažovateľ zhrňuje v závere sťažnosti skutkový stav veci a konštatuje, že okresný súd nekoná o jeho žalobe viac než päť rokov a za takmer šesť rokov nevykonal procesný úkon smerujúci ku skončeniu sporu, hoci ide o skutkovo i právne jednoduchú vec, ktorú netreba dotvárať nejakým súdnym dokazovaním. Sťažovateľ vyslovuje názor, že prieťahy v jeho veci boli zapríčinené subjektívnymi dôvodmi.

S ohľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodnutím vyslovil, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cs 3/96 porušil jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Zároveň žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby pokračoval vo vybavovaní veci bez ďalších prieťahov, a tiež aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 ústavy (s účinnosťou od 1. januára 2002) oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Bližšie podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a 2 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Nesplnenie   niektorej   zo   všeobecných   alebo   osobitných   podmienok   konania o sťažnostiach je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   na   neverejnom zasadnutí a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zo sťažnosti, zo stanoviska predsedu krajského súdu z 15. júla 2003 a príloh k nemu pripojených vyplýva, že k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cs 3/96. Ústavný súd zistil, že na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. Nc 187/2000 z 19. decembra 2000 bola právna   vec   sťažovateľa   ako   žalobcu   proti   žalovanému   Združeniu   sudcov   Slovenska so   sídlom   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „ZSS“)   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia žalovaného   z 28.   januára   1996,   ktorým   bolo   sťažovateľovi   zrušené   členstvo   v ZSS, prikázaná podľa ustanovenia § 12 ods. 2 OSP krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti.   Na   základe   citovaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   postúpil   okresný   súd 15. marca 2001 spis sp. zn. 10 Cs 3/96 krajskému súdu, ktorému bol doručený poštou 19. marca 2001, a bola mu pridelená spisová značka 13 Nc 92/01.

Protiprávny   stav   vyvolaný   namietanou   nečinnosťou   okresného   súdu   v konaní sp.   zn.   10   Cs   3/96,   v dôsledku   ktorého   malo   dôjsť   k zásahu   do   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, mohol teda trvať najneskôr do 15. marca 2001 (keď bo spis postúpený krajskému súdu) a po tomto dátume už k porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu nedochádzalo.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   mu   okresný   súd   listom   č.   Spr.   4029/02 z 27. augusta 2002 oznámil, že celý spis sp. zn. 10 Cs 3/96 bol 15. marca 2001 postúpený podľa § 12 ods. 2 OSP krajskému súdu. Podľa názoru ústavného súdu treba s ohľadom na uvedené zákonnú dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti v danom prípade počítať najneskôr odo dňa doručenia označeného listu okresného súdu sťažovateľovi. Opatrenie okresného   súdu,   ktorým   došlo   k postúpeniu   veci   krajskému   súdu,   bolo   však   úkonom, o ktorom sa mohol sťažovateľ dozvedieť hocikedy od jeho vykonania, keďže od tohto dňa bolo   kedykoľvek   zistiteľné   z občianskoprávneho   spisu   sťažovateľa,   ktorého   sa   stalo súčasťou.

Sťažnosť sťažovateľa z 13. januára 2003 bola ústavnému súdu doručená 23. januára 2003. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu nepovažoval za zachovanú, a preto odmietol sťažnosť ako podanú oneskorene.

Z toho možno pre sústavu   všeobecného   súdnictva   vyvodiť,   že   ak všeobecný   súd nemôže vo veci konať v dôsledku rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sa vec prikazuje na rozhodnutie inému všeobecnému súdu (bez ohľadu na dôvod takéhoto postupu), potom nie   je   takým   súdom,   ktorý   by   bol   oprávnený   a povinný   vo   veci   konať   tak,   aby   sa prerokovala a rozhodla bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   sa   nezaoberal   možným   porušovaním   základného   práva   sťažovateľa iným orgánom verejnej moci (iným všeobecným súdom, predovšetkým krajským súdom), a to z toho dôvodu, že je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom. Konanie   o   sťažnostiach   pred   ústavným   súdom   je   navyše   ovládané   princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Vychádzajúc z tohto záveru ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o   priznaní   primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy by prichádzalo do úvahy iba v tom prípade,   ak   by   nadväzovalo   na   rozhodnutie   o vyslovení   porušenia   základných   práv sťažovateľa. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní posúdil jeho sťažnosť ako podanú   oneskorene,   bolo   už   bez   ďalšieho   právneho   významu   zaoberať   sa   jej   zvyšnou časťou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2003