znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 127/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013 predbežne prerokoval   sťažnosti   JUDr.   R.   K.,   B.,   zastúpeného   F.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 14396/2012, sp. zn.   Rvp   14397/2012,   sp.   zn.   Rvp   14398/2012,   sp.   zn.   Rvp   14399/2012,   sp.   zn.   Rvp 14400/2012, sp. zn. Rvp 14401/2012, sp. zn. Rvp 14402/2012, sp. zn. Rvp 14403/2012, sp. zn.   Rvp   14404/2012,   sp.   zn.   Rvp   14405/2012,   sp.   zn.   Rvp   14406/2012,   sp.   zn.   Rvp 14674/2012, sp. zn. Rvp 14675/2012, sp. zn. Rvp 14676/2012, sp. zn. Rvp 14677/2012, sp. zn. Rvp 14678/2012, sp. zn. Rvp 14679/2012 a sp. zn. Rvp 14680/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   4   Er   473/2012,   sp.   zn.   5   Er   686/2012,   sp.   zn.   4   Er 184/2012, sp. zn. 5 Er 687/2012, sp. zn. 4 Er 663/2012, sp. zn. 4 Er 687/2012, sp. zn. 4 Er 688/2012, sp. zn. 4 Er 671/2012, sp. zn. 4 Er 214/2012, sp. zn. 4 Er 536/2012, sp. zn. 5 Er 684/2012, sp. zn. 6 Er 688/2012, sp. zn. 9 Er 595/2012, sp. zn. 12 Er 662/2012, sp. zn. 12 Er 578/2012, sp. zn. 6 Er 671/2012, sp. zn. 12 Er 669/2012 a sp. zn. 12 Er 663/2012 a jeho uzneseniami z 2. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   JUDr.   R.   K.   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   14396/2012,   sp.   zn. Rvp 14397/2012, sp. zn. Rvp 14398/2012, sp. zn. Rvp 14399/2012, sp. zn. Rvp 14400/2012, sp.   zn.   Rvp   14401/2012,   sp.   zn.   Rvp   14402/2012,   sp.   zn.   Rvp   14403/2012,   sp.   zn. Rvp 14404/2012, sp. zn. Rvp 14405/2012, sp. zn. Rvp 14406/2012, sp. zn. Rvp 14674/2012, sp.   zn.   Rvp   14675/2012,   sp.   zn.   Rvp   14676/2012,   sp.   zn.   Rvp   14677/2012,   sp.   zn. Rvp 14678/2012, sp. zn. Rvp 14679/2012 a sp. zn. Rvp 14680/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14396/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. decembra 2012 a 7. decembra 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 4 Er 473/2012, sp. zn. 5 Er 686/2012, sp. zn. 4 Er 184/2012, sp. zn. 5 Er 687/2012, sp. zn. 4 Er 663/2012, sp. zn. 4 Er 687/2012, sp. zn. 4 Er 688/2012, sp. zn. 4 Er 671/2012, sp. zn. 4 Er 214/2012, sp. zn. 4 Er 536/2012, sp. zn. 5 Er 684/2012, sp. zn. 6 Er 688/2012, sp. zn. 9 Er 595/2012, sp. zn. 12 Er 662/2012, sp. zn. 12 Er 578/2012, sp. zn. 6 Er 671/2012, sp. zn. 12 Er 669/2012 a sp. zn. 12 Er 663/2012 (ďalej spolu len „napadnuté konania“) a jeho uzneseniami z 2. októbra 2012 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia“).

Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva   exekučnú   činnosť   na   základe   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) od 6. júna 2007. V označených exekučných konaniach sťažovateľ vykonával exekúcie   pre   obchodnú   spoločnosť   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   aj   „oprávnená“),   s   ktorou   bol   v pracovnom   pomere   do   5.   júna 2007,   na vymoženie   finančných   pohľadávok   oprávnenej zo zmlúv o pôžičkách poskytnutých fyzickým osobám.

Sťažovateľ sťažnosťami napáda uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 Er 473/2012, sp. zn. 5 Er 686/2012, sp. zn. 4 Er 184/2012, sp. zn. 5 Er 687/2012, sp. zn. 4 Er 663/2012, sp. zn. 4 Er 687/2012, sp. zn. 4 Er 688/2012, sp. zn. 4 Er 671/2012, sp. zn. 4 Er 214/2012, sp. zn. 4 Er 536/2012, sp. zn. 5 Er 684/2012, sp. zn. 6 Er 688/2012, sp. zn. 9 Er 595/2012, sp.   zn.   12   Er   662/2012,   sp.   zn.   12   Er   578/2012,   sp.   zn.   6   Er   671/2012,   sp.   zn. 12 Er 669/2012 a sp. zn. 12 Er 663/2012 z 2. októbra 2012, ktorými okresný súd ex offo rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcií, a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k ich vydaniu.

Sťažovateľ v sťažnostiach namieta, že okresný súd porušil jeho práva, a to konkrétne: «A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru.»

Sťažovateľ   porušenie   v sťažnostiach   označených   práv   podľa   ústavy,   dohovoru a dodatkového protokolu odôvodňuje tým, že „všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení   sťažovateľa,   pričom   toto   rozhodnutie   vyvolalo   právne   účinky   do   budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o. voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ   ďalej   v sťažnostiach   uvádza: „Z   odôvodenia   napadnutého   uznesenia vôbec   nie   je   zrejmé,   akou   úvahou   súd   dospel   jednoznačne   a   nepochybne   k   tomu,   že sťažovateľ je ako súdny exekútor zaujatý voči oprávnenému - obchodnej spoločnosti P., s. r. o...   Sťažovateľ   ako   strana   konania   nebol   oboznámený   s   tým,   že   všeobecný   súd   vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení... Rozhodnutím všeobecného súdu došlo k enormnému zníženiu majetkovej hodnoty sťažovateľa do tej miery, že viac nemožno hovoriť o hodnote v pravom slova zmysle... mohol legitímne očakávať, že uskutočnením činností v rámci výkonu exekúcie dôjde k zhmotneniu odmeny za výkon exekúcie... Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych noriem a usmernení exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho finančnú odmenu...

Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o   jeho   práve   vykonať   exekúciu   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho právne   postavenie,   stranou   konania   rovnako   ako   povinný.   Z   okolností   daného   prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto   odlišné   zaobchádzanie.   Odlišné   zaobchádzanie   so   sťažovateľom   nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod je   priamo   Ústavou   SR   a   Dohovorom   špecifikovaný   ako   dôvod   zakázaného   odlišného zaobchádzania.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnostiam vyhovel a nálezom vyslovil porušenie   ním   označených   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového   protokolu napadnutými uzneseniami okresného súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   zrušil,   veci   vrátil   tomuto   súdu   na   ďalšie   konanie a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 14396/2012, sp. zn. Rvp 14397/2012, sp. zn. Rvp 14398/2012, sp. zn. Rvp 14399/2012, sp.   zn.   Rvp   14400/2012,   sp.   zn.   Rvp   14401/2012,   sp.   zn.   Rvp   14402/2012,   sp.   zn. Rvp 14403/2012, sp. zn. Rvp 14404/2012, sp. zn. Rvp 14405/2012, sp. zn. Rvp 14406/2012, sp.   zn.   Rvp   14674/2012,   sp.   zn.   Rvp   14675/2012,   sp.   zn.   Rvp   14676/2012,   sp.   zn. Rvp 14677/2012,   sp.   zn.   Rvp   14678/2012,   sp.   zn.   Rvp   14679/2012   a   sp.   zn. Rvp 14680/2012   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľa   a   okresného   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Er 473/2012, sp. zn. 5 Er 686/2012, sp. zn. 4 Er 184/2012, sp. zn. 5 Er 687/2012, sp. zn. 4 Er 663/2012, sp. zn. 4 Er 687/2012, sp. zn.   4   Er   688/2012,   sp.   zn.   4   Er   671/2012,   sp.   zn.   4   Er   214/2012,   sp.   zn. 4 Er 536/2012, sp. zn. 5 Er 684/2012, sp. zn. 6 Er 688/2012, sp. zn. 9 Er 595/2012, sp. zn.   12   Er   662/2012,   sp.   zn.   12   Er   578/2012,   sp.   zn.   6   Er   671/2012,   sp.   zn. 12 Er 669/2012 a sp. zn. 12 Er 663/2012 a jeho uzneseniami z 2. októbra 2012

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach   a jeho   napadnutými   uzneseniami,   ktorými   bol   ako   súdny   exekútor   vylúčený z vykonávania exekúcií, čo malo mať za následok porušenie ním označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj porušenie ním označených článkov ústavy a dohovoru.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru. Z uvedeného   dôvodu   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zo sťažností možno vyvodiť, že kľúčová námietka sťažovateľa je v zásade založená na tvrdení, že okresný súd rozhodol v jeho veciach ústavne neakceptovateľným spôsobom a nad rámec svojich právomocí, keď ho v priebehu napadnutých exekučných konaní len na základe skutočnosti, že bol (predtým, ako sa stal súdnym exekútorom) určitý čas (pred vykonávaním   exekúcií)   zamestnancom   oprávnenej,   napadnutými   uzneseniami   z tohto dôvodu (hlavne pre jeho pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej) vylúčil z vykonávania exekúcií.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažností   konštatoval,   že   sťažovateľ   sa   na   neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k jeho námietkam jednoznačné právne závery (pozri m.   m.   IV. ÚS 193/2012,   IV.   ÚS   221/2012,   IV.   ÚS   354/2012,   IV.   ÚS   355/2012, IV. ÚS 458/2012).   Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľovi   už   musí   byť   právny   názor ústavného   súdu   na   problematiku   týkajúcu   sa   jeho   vylúčenia   ako   súdneho   exekútora z vykonávania exekúcií dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký   význam   a   efektivitu   má   pre   neho   opakované podávanie   sťažností   ústavnému   súdu v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   nie   je nevyhnutné,   aby   z hľadiska   splnenia právnych predpokladov na podanie individuálnej sťažnosti na ESĽP opakovane preukazoval vyčerpanie sťažnosti podľa čl. 127 ods.   1 ústavy ako právneho prostriedku   nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V   naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl.   13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti   (k   tomu   pozri KMEC,   J. et al.:   Evropská   úmluva o   lidských   právech.   Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú podložené   dostatočnými   argumentmi,   z   ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu   judikatúru   (Radio   France   a   ďalší   proti   Francúzsku,   rozhodnutie   ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

Z takmer   identickej   argumentácie   sťažovateľa   uvedenej   v sťažnostiach,   ktoré   sú predmetom   predbežného   prerokovania,   možno   vyvodiť,   že   odôvodnenie   napadnutých uznesení okresného súdu obsahovalo, z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia vecí okresným súdom, obdobné závery ako v iných jeho veciach, ktoré už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. uznesenia   ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   193/2012   z   12.   apríla   2012,   sp.   zn. IV. ÚS 221/2012   z   3.   mája 2012,   sp.   zn.   IV.   ÚS   354/2012   z   9.   augusta   2012,   sp.   zn. IV. ÚS 355/2012 z 9. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 458/2012 z 28. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS   632/2012   zo 14.   decembra   2012)   týkajúcich   sa   takmer   rovnakých   sťažností sťažovateľa, ktoré boli ústavným súdom odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti vzhľadom na ústavnú udržateľnosť záverov všeobecných súdov o vylúčení sťažovateľa ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcií z dôvodu, že bol zamestnancom oprávnenej.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností zdôraznil,   že   považuje   za   dostatočné   poukázať   na   právne   závery,   na   základe   ktorých odmietol predchádzajúce sťažnosti sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ktoré nie je účelné opakovane uvádzať aj v odôvodnení toho uznesení, a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013