znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 127/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., S., zastúpenej advokátom JUDr. D. M., S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Co 55/2010-341 z 15. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2011 doručená sťažnosť M. H., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. M., S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 4 Co 55/2010-341 z 15. októbra 2010.

Sťažovateľka   sa   žalobou   o určenie   neplatnosti   výpovede   z pracovného   pomeru zo 14. novembra 2007 obrátila na Okresný súd Svidník (ďalej len „okresný súd“), ktorý jej žalobu   zamietol   rozsudkom   č.   k.   4   C   83/2008-291   z 26.   marca   2010.   V zákonom ustanovenej   lehote   podala   sťažovateľka   odvolanie,   na   základe   ktorého   krajský   súd rozsudkom č. k. 4 Co 55/2010-341 z 15. októbra 2010 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Porušovateľom   základných   práv   sťažovateľky   je   Krajský   súd   v   Prešove... Rozsudkom sp. zn. 4 Co 55/2010-341 zo dňa 15. 10. 2010, ktorý bol sťažovateľke doručený dňa 24. 11. 2010, Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník sp. zn. 4 C/83/2008-291 zo dňa 26. marca 2010, ktorým prvostupňový súd zamietol   žalobu   sťažovateľky,   ktorou   sa   domáhala   vyslovenia   neplatnosti   skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa, danej jej dňa 20. 11. 2007 listom zamestnávateľa   zn.   A/2007/2067   zo   dňa   14.   11.   2007   podľa   §   63   ods.   1   písm.   e)   ZP z dôvodov, že u sťažovateľky boli dané dôvody, pre ktoré by s ňou mohol zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer a ktoré mali spočívať v závažnom porušení pracovnej disciplíny.“

Sťažovateľka podľa jej názoru nebola v konaní úspešná z dôvodu, že «súd arbitrárne vyložil ustanovenie § 63 ods. 3 ZP a svojvoľným výkladom jednoduchého práva v rozpore s jeho dikciou porušil základné práva sťažovateľky na riadny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   ustanovenia   §   63   ods.   3   ZP   pre   porušenie   pracovnej   disciplíny   alebo z dôvodu,   pre   ktorý   možno   okamžite   skončiť   pracovný   pomer,   môže   dať   zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel, a pre porušenie pracovnej disciplíny v cudzine aj do dvoch mesiacoch po jeho návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol. Uvedené   lehoty   sú   lehotami   prekluzívnymi,   preto   po   ich   márnom   uplynutí   toto   právo zamestnávateľa zaniká (§ 36 ods. 1 ZP).“

V   priebehu   tak   prvostupňového   konania,   ako   aj   v   konaní   pred   Krajským   súdom v Prešove   sťažovateľka   namietala,   že   výpoveď   jej   bola   daná   po   uplynutí   dvojmesačnej prekluzívnej lehoty stanovenej ustanovením § 63 ods. 3 ZP, na uplynutie ktorej mal súd ex offo prihliadať. V tejto súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 302/02 zo dňa 03. 10. 2002, podľa ktorého „beh zákonnej subjektívnej lehoty nie je možné chápať tak, že táto sa začína dňom kedy bola oficiálne odovzdaná správa o výsledku kontroly, nakoľko v takom prípade by sa začiatok behu lehoty nevyhnutne stal vecou   náhodilosti.   Pokiaľ   bola   na   prešetrenie   určitého   konania   ustanovená   komisia, implikuje   tento   postup   to,   že   lehota   začína   bežať   už   dňom   zistenia   príp.   nedostatkov ustanovenou komisiou a to bez akejkoľvek závislosti na dobe vykonávania kontroly a jej výsledkoch. Dvojmesačná lehota je totiž dostatočne dlhá na to, aby výsledky kontroly boli včas vyhodnotené a vyvodené z nej prípadné závery.

V predmetnom spore súdy začiatok behu subjektívnej lehoty podľa § 63 ods. 3 ZP odvodili   od   momentu,   kedy   bola   prejednaná   správa   z   kontroly   dodržiavania   zákona č. 523/2004   Z.   z.   o   rozpočtových   pravidlách   verejnej   správy   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov a zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá bola vykonaná na žiadosť zamestnávateľa sťažovateľky komisiou, ustanovenou zriaďovateľom a ktorej závery boli dôvodom na danie výpovede sťažovateľke.

Aj napriek zneniu ustanovenia § 63 ods. 3 ZP a uvádzanému nálezu Ústavného súdu Českej   republiky,   ktoré   zreteľne,   jednoznačne   a   v   ústavnom   rámci   formuluje   záver o počiatku   behu   subjektívnej   lehoty   podľa   §   63   ods.   3   ZP,   sa   Krajský   súd   v   Prešove obmedzil   iba   na   konštatovanie,   že   o   porušení   pracovnej   disciplíny   sa   zamestnávateľ sťažovateľky   dozvedel   až   z   protokolu   o   výsledku   kontroly,   kedy   aj   začala,   podľa   jeho názoru, plynúť subjektívna prekluzívna lehota. Takýto výklad právnej normy je však zjavne svojvoľný a nesprávny... Naviac zo svedeckých výpovedí tak vedúceho kontrolnej skupiny zriaďovateľa žalovaného, ako aj členky tejto kontrolnej skupiny nepochybne vyplývalo, že o zistených   nedostatkoch   bol   riaditeľ   žalovaného   ustanovenou   komisiou   priebežne informovaný   už   počas   vykonávania   kontroly   a   táto   skutočnosť   nakoniec   jednoznačne vyplynula   aj   zo   svedeckej   výpovede   vedúcej   ekonomického   úseku   žalovaného,   ktorá vo svojej   svedeckej   výpovedi   uviedla,   že   už   počas   finančnej   kontroly   bola   oboznámená s nedostatkami,   ktoré   boli   finančnou   kontrolou   zistené   a   už   počas   kontroly   priebežne zabezpečovala ich odstraňovanie.

Je preto nepochybne zrejmé, že o „dôvode“ výpovede sa zamestnávateľ dozvedel už v čase   pred   19.   9.   2007,   kedy   bola   vyhotovená   správa   o   výsledku   následnej   finančnej kontroly,   pričom   aj   napriek   tomu,   že   v   konaniach   bolo   jednoznačne   preukázané,   že o dôvodoch výpovede sa nadriadený sťažovateľky dozvedel už pred prejednaním protokolu o výsledku kontroly, súd účelovo a nesprávne posúdil otázku začiatku počítania plynutia zákonnej prekluzívnej lehoty podľa § 63 ods. 3 ZP a takýto jednostranný a formalistický výklad súdu vo veci sťažovateľky sa javí zjavne neodôvodnený a arbitrárny a nesúladný s právami   sťažovateľky podľa čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a čl.   6 ods.   1 dohovoru.».

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 55/2010-341 zo dňa 15. 10. 2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 55/2010-341 zo dňa 15. 10. 2010 zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 EUR, ktorú je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. D. M., advokáta do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu alebo   rozhodnutia   orgánu   štátu   v   rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 55/2010-341 z 15. októbra 2010.

Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   založila   predovšetkým   na   podľa   nej   nesprávnom počítaní plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty vyplývajúcej z § 63 ods. 3 Zákonníka práce.   Podľa   §   63   ods.   3   Zákonníka   práce   pre   porušenie   pracovnej   disciplíny   alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel, a pre porušenie pracovnej disciplíny v cudzine aj do dvoch mesiacov po jeho návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol.

Okresný súd a aj krajský súd vo svojich rozhodnutiach vychádzali z toho, že odporca (zamestnávateľ) sa dozvedel o porušení pracovnej disciplíny sťažovateľkou a o tom, že za kontrolou zistené nedostatky zodpovedá sťažovateľka, až zo správy o výsledku finančnej kontroly   v čase   z nej   vyplývajúcom   (20.   septembra   2007,   pozn.).   Konanie,   ktoré zamestnávateľ   (odporca)   považoval   za   závažné   porušenie   pracovnej   disciplíny,   bolo v protokole   časovo   špecifikované   kontrolovaným   obdobím.   Podľa   názoru   súdov   iba samotná skutočnosť, že kontrolované obdobie presiahlo jeden rok ku dňu výpovede, nie je významná, pretože prevažná časť zistených nedostatkov sa viazala k obdobiu do 30. júna 2007. Sťažovateľka pritom tvrdí,   že dôvody výpovede boli zamestnávateľovi známe už v čase   pred   19.   septembrom   2007,   keď   bola   vyhotovená   správa   o výsledku   finančnej kontroly. Výpoveď bola daná sťažovateľke 14. novembra 2007.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   uplatňovania   s   ústavou,   respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Z   tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Okresný   súd   sa   k relevantnému   okamihu   začatia   plynutiu   zákonom   ustanovenej subjektívnej lehoty podľa § 63 ods. 1 písm. e) v spojení s § 63 ods. 3 Zákonníka práce vyjadril v napadnutom rozsudku takto:

„Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľky k doručeniu výpovede po uplynutí zákonom stanovenej subjektívnej lehoty súd uviedol, že z výpovede Ing. P.   K. (a Ing.   M.   D.) to nevyplýva. Navrhovateľka obsah svedeckej výpovede skreslila a účelovo prispôsobuje svojej predstave, keď dospela k záveru, že z výpovede svedka má vyplývať, že štatutárny zástupca odporcu sa mal dozvedieť o zistených nedostatkoch pred dňom 19. 9. 2007. Svedok Ing. P. K. a zhodne aj svedkyňa Ing. M. D. uviedli, že konkrétne a presné závery z kontroly boli zrejmé až vtedy, keď bola kontrola ukončená, teda v podstate, až vtedy, keď bola správa vyhotovená dňa 19. 9. 2007. Svedok nemohol oboznámiť riaditeľa odporcu s kontrolnými zisteniami skôr, než ich sám poznal, k čomu došlo až vtedy, keď bola správa vyhotovená. To znamená, že odporca sa o dôvode výpovede dozvedel až dňa 20. 9. 2009.“

Krajský súd na základe podaného odvolania sťažovateľkou preskúmal napadnutý rozsudok   okresného   súdu   a po   tomto   preskúmaní   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ďalej len O. s. p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.) preskúmal   napadnuté   rozhodnutie,   ako   aj   konanie   mu   predchádzajúce   v   zmysle   zásad vyplývajúcich   z   ustanovenia   §   212   O.   s.   p.,   s nariadením   pojednávania   (§   214   ods.   1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne vec posúdil (§ 153 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa.

K   odvolaniu   navrhovateľky   odvolací   súd   uvádza,   že   úlohou   odvolacieho   súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav veci správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Odvolacia   námietka   týkajúca   sa   nesprávneho   právneho   posúdenia   nebola opodstatnená. Hodnotenie dôkazov je vecou súdu, nie účastníkov konania. Súd vyhodnotil jednotlivé vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z   ust.   §   132   O.   s.   p.   Na   základe   rozsiahleho   dokazovania   a   preukázaného   zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa dospel aj k správnym skutkovým zisteniam. Namietané závažné porušenie pracovnej disciplíny vyplýva z protokolu o finančnej kontrole zistenej zriaďovateľom odporcu, t. j. Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny P. (v spise na č. l. 30 - 39).   V   čase   oboznámenia   sa   so   závermi   kontroly   jednotlivých   zamestnancov   odporcu navrhovateľka bola práceneschopná v období od 24. 4. 2007 do 31. 5. 2007, čo vyplýva z obsahu zápisnice (v spise na č. l. 39). Ostatní zamestnanci, ktorých porušenie pracovnej disciplíny   vyplývalo   z   výsledkov   kontroly,   sa   k   správa   vyjadrili.   Nevyjadrenie   sa navrhovateľky k dôvodu výpovede podľa ust. § 63 ods. 5 Zákonníka práce nemá za následok jej neplatnosť.“

Krajský súd sa k začatiu plynutia lehoty podľa § 63 ods. 3 Zákonníka práce vyjadril takto: „K   namietanému   uplynutiu   2-mesačnej   prekluzívnej   lehoty   vo   vzťahu   k   nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 302/2002 odvolací súd poznamenáva, že 2- mesačná lehota začína plynúť, keď sa zamestnávateľ o dôvode výpovede pre porušenie pracovnej   disciplíny   dozvedel.   Je   to   vtedy,   keď   ho   zistí   ktorýkoľvek   jeho   zamestnanec služobne nadriadený zamestnancovi, ktorý pracovnú disciplínu porušil (R 64/1973). O konkrétnom porušení pracovnej disciplíny vo vzťahu k navrhovateľke sa riaditeľ odporcu, t. j. nadriadený dozvedel až z protokolu o výsledku kontroly. Táto skutočnosť bola súdom   prvého   stupňa   správne   posúdená.   Z   výsledku   protokolu   o   kontrole   nepochybne vyplýva, že išlo o zodpovednosť viacerých zamestnancov odporcu, nielen navrhovateľky, a preto bol rozhodujúci konečný výsledok kontroly. Tieto skutočnosti boli preukázané aj výpoveďou svedkov Ing. K. a Ing. M. D., ktorí finančnú kontrolu u odporcu vykonávali.“

K „služobnej   nadriadenosti“ sťažovateľky   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku uviedol:

„Je nesporné, že navrhovateľka vykonávala funkciu hospodárky a mala na starosti ekonomický úsek. Pokiaľ by vykonávala navrhovateľka len hospodárku, ktorá by mala na starosti len šoférov, upratovačky a pračku, nebola by v neprítomnosti riaditeľa odporcu poverená jeho zastupovaním podľa organizačnej štruktúry platnej v roku 2006 (článok V. bodu 2 Organizačného poriadku, v spise na č. l. 64). Tvrdenie navrhovateľky o neporušení pracovnej disciplíny, resp. o nevykonávaní funkcie vedúcej ekonomického úseku, v tom čase označenej ako hospodárky, odvolací súd považoval za subjektívne a účelové. Je nelogické, na čo súd prvého stupňa správne poukázal, že pokiaľ by navrhovateľka vykonávala len funkciu   hospodárky   v   pravom   slova   zmysle,   ktorá   by   mala   na   starosti   len   šoférov, upratovačky   a   pračku,   nebola   by   ani   poverená   riadením   Detského   domova   na   základe poverenia zriaďovateľa v období od. 24. 4. 2007 do 31. 5. 2007.“

Ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd sa vyrovnal s námietkami sťažovateľky, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré   uplatnila   aj   na   ústavnom   súde,   vrátane   námietky   posúdenia   plynutia   zákonom ustanovenej prekluzívnej lehoty vo vzťahu k platnosti výpovede; toto posúdenie je ústavne akceptovateľné a nevykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a   predstavy   účastníka   konania,   preto   nie   je   možné   považovať   nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97). Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 55/2010-341 z 15. októbra 2010 a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2011