znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 127/2010-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2011 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   prerokoval   sťažnosť   PhDr.   S.   M.,   P.,   zastúpenej   JUDr.   G.   Z.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 287/2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   PhDr.   S.   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 287/2004 p o r u š e n é   b o l o.

2. PhDr. S. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Prešov   p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý uhradiť PhDr. S. M. trovy konania v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. G. Z. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 31. decembra 2009 doručené podanie PhDr. S. M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. G. Z., K., z obsahu ktorého vyplývalo, že sa sťažuje na postup Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní o žalobe o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) vedenom pod sp. zn. 13 C 287/2004, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Sťažovateľka vystupuje v tomto konaní na strane odporcu.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že konanie začalo v decembri 2004 a okresný súd dosiaľ vo veci nerozhodol, pričom ide o bežný spor, ktorého predmetom je vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Sťažnosť   sťažovateľky   v   predloženom   znení   neobsahovala   náležitosti   ustanovené v § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   a   jej   obsah   neumožňoval ústavnému súdu preskúmať, či je splnená podmienka konania podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto sťažovateľku prípisom z 25. januára 2010 vyzval, aby v zmysle poučenia v ňom obsiahnutom doplnila svoju sťažnosť v 15-dňovej lehote, t. j. aby doplnila   označenie   základných   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   návrh   na   rozhodnutie ústavného súdu, dôkaz o tom, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu využila postup podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   a   priložila   splnomocnenie   pre   advokáta   na   zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Súčasne ústavný súd upozornil sťažovateľku na následky nevyhovenia tejto výzve.

Sťažovateľka prevzala výzvu ústavného súdu 28. januára 2010. Určenú lehotu síce nedodržala, avšak 9. marca 2010 doručila ústavnému súdu doplnenie svojej sťažnosti.

Sťažovateľka v doplnení svojej sťažnosti okrem iného uviedla:„V právnej veci navrhovateľa J. K. proti odporkyni PhDr. S. M. sa na Okresnom súde   v   Prešove   pod   sp.   zn.   13C   287/2004   vedie   konanie   o vyporiadanie   BSM.   Návrh navrhovateľa, môjho bývalého manžela, J. K., proti mne, sťažovateľke ako odporkyni, bol podaný na procesný súd dňa 7. 12. 2004, teda pred viac ako piatimi rokmi. Aj napriek tomu, že v prejednávanej veci sa nejedná o právne zložitú a náročnú vec, procesný súd vo veci vyhlásil rozsudok až dňa 30. 12. 2009. Proti tomuto rozsudku zo strany odporkyne bolo podané odvolanie, a preto vec nie je právoplatne skončená. Je pravdou, že súd I. stupňa v prejednávanej veci vytýčil a uskutočnil viacero pojednávaní, avšak podľa môjho názoru jednotlivé pojednávania a výsledky dokazovania na týchto pojednávaniach nesmerovali k rozhodnutiu v merite veci, ale boli uskutočňované neúčelne a nadbytočne, o čom svedčia aj samostatné výsledky vykonaného dokazovania. Ja sťažovateľka, v priebehu vykonávania dokazovania a súdneho sporu som procesnému súdu predkladala aj konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, pokiaľ ide o prejednávané veci obdobného charakteru, čo celkom zodpovedá súčasnej sofistikovanej koncepcii záväznej sily precedentu ako súčasti širšieho kontinua normatívneho pôsobenia judikatúry aj v kontinentálnom právnom systéme s tým, že som vyslovila názor a presvedčenie, že všetky všeobecné súdy sa budú držať tejto zásady aj pri riešení iných prípadov. Judikát NS SR (R 2Cdo 9/97) konkrétne rieši skutkový a právny stav v prejednávanej veci, t. j. rieši otázku, že ako je potrebné vyporiadať sa so zostatkovou   hodnotou   členského   podielu   v   bytovom   družstve   v   prípade,   že   po   zániku bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   došlo   k   jeho   prevodu   do   vyporiadania   BSM rozhodnutím súdu. Pokiaľ by súd I. stupňa bol akceptoval takúto ustálenú súdnu prax, nič mu nebránilo bezprostredne vo veci rozhodnúť po tom ako došlo k ustáleniu zostatkových hodnôt   hnuteľných vecí,   t.j.   rozhodnúť na pojednávaní   uskutočnenom dňa 8.   11.   2005. Keďže súd I. stupňa takto nepostupoval a neúčelne vykonával ďalšie dokazovania aj po tomto   termíne,   jeho   činnosť,   t.   j.   od   novembra   2005   až   do   súčasnej   doby   je   potrebné považovať za prieťahy v konaní.“

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: 13C 287/2004 porušil základné právo PhDr. S. M., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2.   PhDr.   S.   M.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške   5.000   Eur (slovom:   päťtisíc   eur),   ktoré   je   Okresný   súd   v   Prešove   povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia PhDr. S. M., ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľky advokátovi JUDr. G. Z., K., vo výške 300,56 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd 18. marca 2010 sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 287/2004, prijal na ďalšie konanie uznesením č. k. IV. ÚS 127/2010-10 z 18. marca 2010.

Na   výzvu   ústavného   súdu   z   12.   apríla   2010   (okresnému   súdu)   a   výzvu z 10. decembra 2010 (právnemu zástupcovi sťažovateľky) účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 13 C 287/2004 ústavný súd zistil takýto stav a priebeh namietaného konania:

Dňa 7. decembra 2004 bol okresnému súdu doručený návrh J. K. (ako navrhovateľa) proti   sťažovateľke   (ako   odporkyni)   na   začatie   konania   o   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Dňa   17.   marca   2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľky k návrhu zo 7. decembra 2004.

Dňa   13.   júna   2005   sa   konalo   prvé   pojednávanie;   z   dôvodu   neprítomnosti sťažovateľky, ktorá svoju neúčasť ospravedlnila (dočasná práceneschopnosť jej právneho zástupcu),   okresný   súd   pojednávanie   odročil   na   29.   jún   2005   pre   účely   predvolania sťažovateľky a jej právneho zástupcu.

Dňa   29.   júna   2005   okresný   súd   uskutočnil   ďalšie   pojednávanie;   z   dôvodu neprítomnosti   sťažovateľky,   ktorá   svoju   neúčasť   ospravedlnila   (čerpanie   dovolenky   jej právneho   zástupcu),   okresný   súd   pojednávanie   odročil   na   3.   október   2005   pre   účely predvolania sťažovateľky a jej právneho zástupcu.

Dňa   3.   októbra   2005   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie;   sťažovateľka   bola neprítomná,   svoju   účasť   riadne   neospravedlnila,   a preto   okresný   súd   uznesením   uložil sťažovateľke   za   neospravedlnenú   neúčasť   na   tomto   pojednávaní a   za   hrubé sťažovanie postupu   konania   poriadkovú   pokutu   5   000   Sk.   Okresný   súd   odročil   pojednávanie   na 9. november 2005 pre účely predvolania sťažovateľky a jej právneho zástupcu.

Dňa   10.   októbra   2005   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľky o odpustenie   zaplatenia   poriadkovej   pokuty   (v   deň   pojednávania   3.   októbra   2005   jej nedovoľoval zlý zdravotný stav zúčastniť sa pojednávania, o čom predložila okresnému súdu výmenný poukaz ošetrujúceho lekára).

Dňa   19.   októbra   2005   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   odvolanie   proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty; žiadala okresný súd, aby v rámci autoremedúry napadnuté uznesenie zrušil a upustil od uloženia jej poriadkovej pokuty.

Dňa   9.   novembra   2005   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   sťažovateľka   bola prítomná, účastníci konania zhodne navrhli vykonať ďalšie dokazovanie týkajúce sa vecí patriacich   do   BSM.   Okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   23.   január   2006   pre   účely vykonania   ďalších   dôkazov.   Účastníkom   konania   bola   uložená   povinnosť   do   termínu odročeného pojednávania predložiť zoznam všetkých vecí, ktoré patria do ich BSM.Dňa   23.   januára   2006   nariadené   pojednávanie   bolo   z dôvodu   neprítomnosti zákonného sudcu zastupujúcim sudcom odročené na 15. marec 2006.

Dňa   15.   marca   2006   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   sťažovateľka   bola prítomná.   Okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   22.   máj   2006   pre   účely   predvolania sťažovateľky a svedkyne podľa návrhu právnej zástupkyne sťažovateľky.

Dňa 13. apríla 2006 sťažovateľka doručila okresnému súdu špecifikáciu prác, ktoré boli počas trvania manželstva vykonané z finančných prostriedkov patriacich do BSM, na rekonštrukcii   rodinného   domu   v   obci   J.   (ďalej   len   „dom“),   ktorý   patrí   do   vlastníctva navrhovateľa.

Dňa   22.   mája   2006   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   sťažovateľka   bola prítomná. Okresný súd odročil pojednávanie na neurčito pre účely nariadenia znaleckého dokazovania a účastníkom   bol   uložená povinnosť v lehote 20 dní oznámiť,   aké ďalšie dôkazy   navrhujú   vykonať,   čo   sa   týka   výšky   spoločných   peňazí,   ktoré   boli   použité   na rekonštrukciu domu.

Dňa   14.   júna   2006   okresný   súd   uznesením   ustanovil   súdneho   znalca   z   odboru stavebníctva,   odvetvia   oceňovania   nehnuteľností   a   uložil   mu   povinnosť   vypracovať znalecký posudok na určenie všeobecnej ceny bytu č. 14 na IV. poschodí, S. ulica (ďalej len „byt“) patriaceho do BSM účastníkov v lehote dvoch mesiacov.

Dňa 21.   augusta   2006   znalec vrátil   okresnému súdu   spis   z dôvodu,   že znalecký posudok   nemôže   podať,   pretože   nemožno   vykonať   ohliadku   bytu   vzhľadom   na   to,   že súčasný nájomca mu neumožnil vstup do predmetného bytu.

Dňa   12.   septembra   2006   okresný   súd   vyzval   účastníkov   konania,   aby   poskytli ustanovenému   súdnemu   znalcovi   potrebnú   súčinnosť   pri   podaní   znaleckého   posudku, umožnili mu vstup do oceňovanej nehnuteľnosti a aby túto skutočnosť oznámili súdu do 20 dní od jej uskutočnenia.

Dňa   22.   septembra   2006   sťažovateľka   oznámila   okresnému   súdu,   že   na   základe dohody o prevode členských práv k bytu zo 7. februára 2005 nie je užívateľkou tohto bytu a že užívateľkou bytu je jej matka M. C. (ďalej len „matka sťažovateľky“).

Dňa   6.   decembra   2006   okresný   súd   opakovane   vyzval   účastníkov   konania,   aby poskytli   ustanovenému   súdnemu   znalcovi   potrebnú   súčinnosť   pri   podaní   znaleckého posudku, umožnili mu vstup do oceňovanej nehnuteľnosti (bytu) a aby túto skutočnosť oznámili súdu do 5 dní od jej uskutočnenia.

Dňa 22. januára 2007 okresný súd uskutočnil pojednávanie, ktoré odročil na 7. marec 2007 na účely predvolania sťažovateľky a právneho zástupcu navrhovateľa s tým, že právny zástupca   navrhovateľa   bude   vyzvaný, aby   predložil   správu   minimálne dvoch   realitných kancelárií o cene obdobného bytu, ako je byt, ktorý má byť ocenený.

Dňa   7.   marca   2007   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   sťažovateľka   nebola prítomná a svoju neúčasť neospravedlnila. Okresný súd uznesením č. k. 13 C 287/2004-74 rozhodol o uložení povinnosti matke sťažovateľky podľa § 127 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   poskytnúť   súčinnosť   potrebnú   na   vypracovanie   znaleckého posudku a odročil pojednávanie na 30. apríl 2007.

Dňa 3. apríla 2007 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský   súd“),   pretože   matka   sťažovateľky   podala   22.   marca   2007   odvolanie   proti uzneseniu okresného súdu zo 7. marca 2007.

Dňa 23. apríla 2007 sťažovateľka doručila krajskému súdu vyjadrenie k odvolaniu matky sťažovateľky, v ktorom navrhla, aby krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu zo 7. marca 2007.

Dňa 30. apríla 2007 okresný súd uskutočnil pojednávanie; konštatoval, že spis sa nachádza   na   krajskom   súde   na   účely   rozhodnutia   o   odvolaní   proti   uzneseniu   č.   k. 13 C 287/2004-74, a preto bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že „po doručení spisu bude buď vykonaný znalecký posudok alebo bude nariadené pojednávanie“.

Dňa 10. mája 2007 krajský súd uznesením č. k. 6 Co/19/2007-86 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 13 C 287/2004-74 a spis bol okresnému súdu vrátený 22. mája 2007.Dňa 25.   mája 2007 bol spis okresného súdu   doručený znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku, ktorý však znalec 27. augusta 2007 vrátil z dôvodu, že napriek trom pokusom o vykonanie ohliadky bytu mu ani účastníci konania, ani matka sťažovateľky neumožnili ohliadku bytu vykonať, a teda znalecký posudok nemožno vypracovať. Dňa 25. októbra 2007 okresný súd uznesením č. k. 13 C 287/204-94 uložil matke sťažovateľky   poriadkovú   pokutu   v sume   10   000   Sk   z   dôvodu   neposkytnutia   riadnej súčinnosti znalcovi pri vypracovaní znaleckého posudku.

Dňa 15. novembra 2007 sťažovateľka oznámila okresnému súdu, že 2. novembra 2007   sa   pokúsila   zamestnankyňa   Slovenskej   pošty   doručiť   matke   sťažovateľky   listovú zásielku, avšak táto tam už rok nebýva.

Dňa 11.   februára   2008   okresný   súd   prípisom   žiadal   Mestský   úrad v P.,   Register obyvateľov Slovenskej republiky, Ústrednú evidenciu väzňov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Sociálnu poisťovňu o zistenie a oznámenie terajšieho pobytu matky sťažovateľky a o oznámenie mien, priezvísk, dátumov narodení a pobytov rodinných príslušníkov   menovanej.   Okresný   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   byt,   ak   v ňom   býva, sprístupnila súdnemu znalcovi; pokiaľ túto možnosť nemá, aby oznámila túto skutočnosť okresnému súdu v lehote 10 dní a zároveň aby oznámila adresu pobytu príbuzného matky sťažovateľky, resp. meno a adresu príbuzného, ktorý ju je ochotný zastupovať v konaní ako opatrovník.

Dňa 20. februára 2008 Sociálna poisťovňa prípisom oznámila okresnému súdu, že u matky sťažovateľky eviduje bydlisko: S.

Dňa 20. marca 2008 okresný súd vyzval súdneho znalca, aby kontaktoval matku sťažovateľky na ním novozistenej adrese jej trvalého pobytu S.

Dňa 11. júna 2008 znalec doručil okresnému súdu znalecký posudok č. 35/2008, ktorým určil všeobecnú hodnotu bytu č. 14 na 7. poschodí.

Dňa 3. júla 2008 sťažovateľka doručila okresnému súdu vyjadrenie k znaleckému posudku č. 35/2008 s výhradou, že v posudku je potrebné do hodnoty bytu zahrnúť aj hodnotu   členského   vkladu   získanú   prevodom   zaň   vyjadrenú   peňažným   ekvivalentom (znalecký posudok č. 35/2008 jej bol doručený 13. júna 2008).

Dňa 5. septembra 2008 okresný súd zaslal znalcovi spis na vypracovanie doplnku znaleckého posudku ku všeobecnej hodnote oceňovaného bytu.

Dňa 16. októbra 2008 znalec zaslal okresnému súdu spis a doplnok č. 1 k znaleckému posudku č. 35/2008.

Dňa 22. októbra 2008 okresný súd doručil sťažovateľke doplnok č. 1 k znaleckému posudku č. 35/2008.

Dňa 30. októbra 2008 sťažovateľka doručila okresnému súdu vyjadrenie k doplnku č. 1   k   znaleckému   posudku   č.   35/2008   s   výhradou,   že   tento   je   pre   potreby   súdu nepoužiteľný,   pretože   nevychádza   z   hodnoty   veci,   ktorú   mala   ku   dňu   právoplatnosti rozsudku   o   rozvode   manželstva   (3.   mája   2002),   ale   z   trhovej   hodnoty   bytu   ku   dňu vypracovania doplnku k znaleckému posudku č. 35/2008.

Dňa   19.   novembra   2008   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   odvolanie   proti uzneseniu okresného súdu č. k. 13 C 287/2004-167 z 28. októbra 2008, ktorým navrhovala predmetné uznesenie zrušiť a odmenu znalcovi nepriznať.

Dňa 3. decembra 2008 okresný súd vyzval účastníkov konania, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy navrhli, aké ďalšie dôkazy navrhujú vykonať.

Dňa   28.   januára   2009   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie;   právny   zástupca sťažovateľky navrhol uzavretie zmieru a vyplatenie sumy 200 000 Sk navrhovateľovi na úplné vyporiadanie BSM vzhľadom na to, aby sa nenavrhovalo ďalšie dokazovanie zistenia rozsahu   investícií   do   domu   v J.,   ktorý   patrí   do   BSM.   Navrhovateľ   s   tým   nesúhlasil a okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   4.   marec   2009   s   tým,   že   navrhovateľ   predloží osobitné   podanie,   v   ktorom   uvedie,   aké   konkrétne   práce   a akej   hodnoty   boli   na   dome vykonané.

Dňa 5. februára 2009 okresný súd vyzval účastníkov, aby oznámili, ako sa zmenila hodnota bytu k aktuálnemu času vzhľadom na zmeny na trhu s nehnuteľnosťami.

Dňa 6. februára 2009 sťažovateľka doručila okresnému súdu špecifikáciu investícií vynaložených za trvania manželstva účastníkov konania do domu v J. a návrh na uzavretie zmieru.

Dňa 25. februára 2009 súdny znalec doručil okresnému súdu písomné stanovisko k hodnote bytu, ktorú určil na približne 1 740 000 Sk.

Dňa   26.   februára   2009   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   do   termínu pojednávania (4. marec 2009) upresnila a doplnila podanie z 5. februára 2009.

Dňa   4.   marca   2009   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie;   sťažovateľka   bola prítomná.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   navrhovateľ   do   termínu   ďalšieho   pojednávania predložil znalecký posudok č. 61/96 znalca Ing. J. S., ktorý bol vyhotovený pri nadobudnutí domu do vlastníctva navrhovateľa darovacou zmluvou. Okresný súd pojednávanie odročil na 6. apríl 2009.

Dňa   5.   marca   2009   okresný   súd   vyzval   účastníkov   konania,   aby   do   termínu pojednávania predložili znalecký posudok č. 61/96 znalca Ing. J. S.

Dňa 29. apríla 2009 sťažovateľka doručila okresnému súdu vyjadrenie, v ktorom žiadala   zahrnúť do   majetku   patriaceho   do   BSM   zostatkovú   hodnotu   členského   podielu v bytovom družstve získanú prevodom (35 191 Sk) vyjadrenú peňažným ekvivalentom, nie trhovú hodnotu bytu.

Dňa   4.   mája   2009   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie;   sťažovateľka   nebola prítomná a svoju účasť neospravedlnila. Pojednávanie bolo odročené na 10. jún 2009. Dňa 10. júna 2009 okresný súd uskutočnil pojednávanie, ktoré bolo odročené na 24. jún 2009 pre účely „dosiahnutia prípadnej mimosúdnej dohody“.

Dňa   24.   júna   2009   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   k   mimosúdnej   dohode nedošlo.   Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   zoznam   položiek   požadovaný   na pojednávaní 10. júna 2009. Pojednávanie bolo odročené na 9. september 2009 na vykonanie ďalšieho dokazovania.

Dňa   9.   septembra   2009   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   na   ktorom   právna zástupkyňa   sťažovateľky   navrhla   uzavretie   dohody,   keď   by   vyplatila   500   000   Sk navrhovateľovi za celé BSM. Navrhovateľ s týmto nesúhlasil; pojednávanie bolo odročené na 12. október 2009.

Dňa 9. októbra 2009 sťažovateľka doručila okresnému súdu vyjadrenie, v ktorom uviedla, že zotrváva na svojich doterajších prednesoch, predložila okresnému súdu zmluvu o   prevode   vlastníctva   družstevného   bytu   zo   4.   septembra   2006   a   upresnila   hodnotu členského podielu družstevného bytu v sume 7 966 € (½ podielu predstavuje 3 983,27 €).Dňa   12.   októbra   2009   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   na   ktorom   bola sťažovateľka prítomná; navrhla vypočuť svojho syna ako svedka k okolnostiam investícií do domu. Súd jej návrhu vyhovel, pojednávanie bolo odročené na 11. november 2009.Dňa   11.   novembra   2009   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   na   ktorom sťažovateľka bola prítomná. Súd vypočul svedka L. K. k okolnostiam investícií do domu. Sťažovateľka navrhla dohodu, hnuteľné veci nech si všetky ponechá navrhovateľ a na úplné vyrovnanie   podielu   z   BSM   je   ochotná   vyplatiť   navrhovateľovi   sumu   350   000   Sk. Pojednávanie bolo odročené na 9. december 2009 pre účely predloženia ďalších dôkazov navrhovateľom.

Dňa 9. decembra 2009 okresný súd uskutočnil pojednávanie a vyhlásil dokazovanie za   skončené;   pojednávanie   bolo   odročené   na   30.   december   2009   na   účely   vyhlásenia rozsudku.

Dňa 22. decembra 2009 sťažovateľka doručila okresnému súdu vyjadrenie, v ktorom zotrváva na svojich doterajších prednesoch a písomných podaniach.

Dňa 30. decembra 2009 okresný súd vyhlásil rozsudok č. k. 13 C 287/04-288, ktorým vyporiadal BSM účastníkov.

Dňa   19.   januára   2010   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   odvolanie   proti rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 287/04-288 z 30. decembra 2009; žiadala, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 22.   januára   2010   okresný   súd   uložil   sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie.

Dňa 10.   februára   2010   bol   spis   okresného   súdu   spolu   s   opravným   prostriedkom sťažovateľky predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Dňa   6.   septembra   2010   krajský   súd   vyhlásil   rozsudok   č.   k.   8   Co   21/2010-310 (nadobudol   právoplatnosť 15.   októbra 2010),   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu s výnimkou výroku o trovách konania štátu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   účastníka   konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je podľa   §   117   OSP povinný robiť vhodné opatrenia,   aby sa   zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   predmetom   konania   pred   okresným   súdom   bolo rozhodovanie   o   návrhu   na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Po právnej stránke ide o štandardnú vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Zo skutočností uvedených sťažovateľkou a ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci. Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci ústavný súd pripustil, že vec vykazuje znaky faktickej zložitosti, keďže vyžaduje uskutočniť časovo náročné dokazovanie, pretože je potrebné zistiť nielen okruh vecí patriacich do zaniknutého BSM účastníkov konania, ale aj ich hodnotu ku dňu jeho zániku. Faktická zložitosť veci bola v tomto konaní vyvolaná počtom   a   povahou   vecí   tvoriacich   predmet   BSM,   súhlasným   alebo   nesúhlasným stanoviskom   účastníkov   konania   k   veciam,   ktoré   majú   tvoriť   predmet   BSM,   inými vyjadreniami   a   výpoveďami   účastníkov,   svedkov   a   znalcov   a   tiež   zaobstaraním a vyhodnotením listinných dôkazov. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že faktická zložitosť veci má podiel na celkovej dĺžke namietaného konania. Podľa názoru ústavného   súdu   ňou   však   nemožno   ospravedlniť   celkovú   dĺžku   namietaného   konania. Navyše,   metodika   postupu všeobecných   súdov   vo veciach   vyporiadania   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   je   dostatočne   jasná   a   podporená   stabilizovanou   judikatúrou, preto pri sústredenom postupe súdu v posudzovanom konaní bolo možné vo veci rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

2. Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd uplatnil pri hodnotení doterajšieho priebehu napadnutého konania, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky konania.

Ústavný súd predovšetkým pripúšťa, že procesné úkony, ktoré v doterajšom priebehu napadnutého konania urobila sťažovateľka (žiadosť o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k návrhu   podaná   25.   februára   2005,   odvolanie   proti   rozhodnutiu   o   uložení   poriadkovej pokuty podané 19. októbra 2005, vyjadrenie k znaleckému posudku č. 35/2008 podané 3. júla   2008,   vyjadrenie   k   doplnku   č.   1   k   znaleckému   posudku   č.   35/2008   podané

30. októbra 2008, návrh na vypočutie syna ako svedka k okolnostiam prípadu z 12. októbra 2009, odvolanie podané 19. januára 2010 proti rozsudku vo veci samej z 30. decembra 2009,   ktorým   súd   vo   veci   meritórne rozhodol),   objektívne   vplývali na priebeh   a dĺžku namietaného   konania,   keďže   vo   veci   konajúci   okresný   súd   sa   s   týmito   návrhmi sťažovateľky musel zaoberať. Zároveň ale ústavný súd konštatuje, že išlo o procesné úkony, ktoré síce ovplyvnili celkovú dĺžku namietaného konania, ale na ktorých uplatnenie má sťažovateľka právo podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a preto ich nemožno pripísať na jej ťarchu (ale ani na ťarchu okresného súdu).

Na ťarchu sťažovateľky ale ústavný súd pripísal skutočnosť, že k predĺženiu celkovej dĺžky namietaného konania došlo z dôvodu jej neospravedlnenej neprítomnosti (resp. jej právneho zástupcu) na nariadených pojednávaniach vo veci (celkom 3-krát, a to 3. októbra 2005, 7. marca 2007 a 4. mája 2009) a z dôvodu jej opakovanej žiadosti (resp. jej právneho zástupcu) o odročenie nariadených pojednávaní vo veci (celkom 2-krát, a to 9. júna 2005 a 23. júna 2005) či už z dôvodu kolízie pojednávaní alebo čerpania dovolenky právneho zástupcu. Dôsledkom neospravedlnenej neúčasti sťažovateľky na pojednávaní 3. októbra 2005 (prechádzali jej dve, síce ospravedlnené, neúčasti na pojednávaniach 13. júna 2005 a 29. júna 2005) bolo uloženie poriadkovej pokuty okresným súdom v sume 5 000 Sk.

Zo   správania   sťažovateľky   v   namietanom   konaní   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa pokúsila o uzavretie zmieru (na pojednávaní 28. januára 2009) a navrhovateľovi opakovane na   pojednávaniach   (10.   júna   2009,   9.   septembra   2009   a   11.   novembra   2009)   navrhla uzavretie mimosúdnej dohody o vyporiadaní BSM, k jej uzavretiu však nedošlo. Ústavný súd   prihliadol   tiež   na   skutočnosť,   že   opakované   návrhy   sťažovateľky   na   uzavretie mimosúdnej dohody predkladané vo vzťahu k podanému návrhu minimálne s vedomím, že druhá   strana   nebude   mať   na   ich   akceptácii   záujem   (najmä   uvádzaním   nízkej   sumy vyrovnania medzi účastníkmi), považoval ústavný súd za také, ktoré čiastočne tiež prispeli k predĺženiu namietaného konania.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   zistené   skutočnosti   vyplývajúce   zo   správania sťažovateľky v konaní, nie sú také, ktoré by významne ovplyvnili celkovú dĺžku konania neprimeraným spôsobom. Ústavný súd ich však zohľadnil pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu. Ústavný súd súčasne pri posudzovaní veci prihliadal aj na § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd   v   období   od   podania   návrhu (7. december 2004) do uskutočnenia pojednávania 22. mája 2006 (keď nariadil znalecké dokazovanie)   postupoval   plynulo   a   zabezpečil   realizáciu   procesných   práv   účastníkov konania v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

V ďalšom období od ustanovenia súdneho znalca (14. júna 2006) do 16. októbra 2008 (keď bol okresnému súdu znalcom doručený dodatok č. 1 k znaleckému posudku č. 35/2008) bola činnosť okresného súdu v namietanej veci nesústredená a neefektívna, a to najmä   v   rámci   procesu   zabezpečovania   dôkazov,   ich   vyhodnocovania   a   znaleckého dokazovania týkajúceho sa určenia ceny vecí patriacich do   BSM (najmä bytu). V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol na skutočnosť, že okresný súd nariadil sťažovateľke ako účastníčke konania opakovane umožniť znalcovi, ktorého ustanovil na podanie znaleckého posudku, poskytnúť potrebnú súčinnosť pri podaní znaleckého posudku (spočívajúcu najmä v   sprístupnení   bytu   súdom   ustanovenému   znalcovi),   hoci   od   15.   novembra   2007 (po písomnom oznámení sťažovateľky) vedel, že sťažovateľka predmetnú nehnuteľnosť neužíva a   ani   v   nej   nebýva.   Okresný   súd   oznámil   súdnemu   znalcovi   (ktorému   predtým   uložil povinnosť vypracovať znalecký posudok 22. mája 2006) presnú adresu trvalého pobytu užívateľky oceňovanej nehnuteľnosti na účely vykonania ohliadky bytu až 20. marca 2008 (teda takmer po dvoch rokoch od jeho ustanovenia). Ako neefektívnu považoval ústavný súd   aj   činnosť   okresného   súdu   pri   podaní   znaleckého   posudku,   ktorý   bol   úplný   až   po vypracovaní jeho doplnku č. 1 predloženého okresnému súdu 16. októbra 2008.

Plynulejšej   činnosti   okresného   súdu   v   období   po   doručení   znaleckého   posudku bránila aj opakovaná snaha účastníkov o uzavretie mimosúdnej dohody   a zmieru   a tiež predkladanie ďalších dôkazov účastníkmi týkajúcich sa okruhu vecí patriacich do BSM. Súd z   uvedených   dôvodov   nariadené   pojednávanie   niekoľkokrát   odročil,   čo   prispelo k predĺženiu konania.

Uvedený postup okresného súdu v označenom konaní hodnotí ústavný súd ako taký, ktorému chýbala efektívnosť a účelnosť úkonov a ktorý v konečnom dôsledku nesmeroval k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľky   a   prispel   k   doterajšej   dĺžke   namietaného konania. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že v období od doručenia návrhu 7. decembra   2004   do   30.   decembra   2009   došlo   v   namietanom   konaní   k   zbytočným prieťahom spôsobeným neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Keďže v čase rozhodovania ústavného súdu už bolo konanie vo veci sťažovateľky právoplatne   skončené,   ústavný   súd   neprikázal   okresnému   súd   konať   v   tejto   veci   bez zbytočných prieťahov.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti, keď uviedla, že „... porušenie môjho základného práva   a   slobody   už   nie   je   možné   napraviť,   ako   aj   v   spôsobení   ujmy   spočívajúcej v dlhoročných pocitoch neistoty a úzkosti spojených s neprimerane dlhotrvajúcim stavom právnej neistoty, ako aj neprimeraných následkov na môj zdravotný stav“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý si vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   sp.   zn. 13 C 287/2004 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo   veci   sťažovateľky   bolo   v   čase   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sumu 1 000 € ako finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   jej   právneho zastúpenia   v konaní pred ústavným súdom   advokátom JUDr. G. Z. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + 19 % DPH v sume 48,42 €. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 303,30 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011