znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 127/08-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   28. augusta 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti MUDr. M. S., C., zastúpeného advokátom JUDr. R. C., T.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 37/1998, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   MUDr.   M.   S.   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 C 37/1998 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trnava   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 C 37/1998konal bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. M. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 120 000 Sk (slovom stodvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   uhradiť MUDr. M. S. trovy konania v sume 6 732 Sk (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný   súd   Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   konania   v sume 6 732 Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún)   na   účet   Kancelárie Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený   v Štátnej   pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 127/08 z 3. júna 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   MUDr.   M.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“) doplnenú na výzvu ústavného súdu podaním ustanoveného právneho zástupcu JUDr. R. C. doručeným   27. mája 2008,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 37/1998.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ešte v roku 1997 (podľa zistenia ústavného súdu bol návrh podaný 30. decembra 1996, pozn.) podal návrh na začatie konania Okresnému súdu   Skalica.   Týmto   návrhom   sa   domáhal   ochrany   svojej   osobnosti „voči odporcom v I. rade - Nemocnici   s poliklinikou   v S.,   odporcovi   v II. rade - MUDr. R.   K.,   odporcovi v III. rade - MUDr.   R.   a odporkyni   v IV. rade - MUDr.   V.“.   Okresný   súd   Skalica   vec postúpil okresnému súdu, kde je vedená pod sp. zn. 14 C 37/1998.

Sťažovateľ poukázal na to, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebola vec právoplatne skončená, a preto sa domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Právo   MUDr.   M.   S.   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 C 37/1998 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trnava sa prikazuje pokračovať v konaní sp. zn. 14 C 37/1998 bez zbytočných prieťahov.“

Sťažovateľ sa ďalej domáha, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 494 460 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 2563/07 doručeným ústavnému súdu 8. júla 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„V danom prípade ide o predmet sporu, týkajúci sa žaloby o ochranu osobnosti, pričom nejde o právne zložitý spor, avšak podľa názoru súdu ide o skutkovo zložitý spor vzhľadom na argumentácie, ktoré používa žalobca vo svojej žalobe a ktoré treba objektívne preukazovať v rámci celého konania.

Uvedenie všetkých procesných úkonov vo veci od podania návrhu až doposiaľ Dňa 30. 12. 1996 podal navrhovateľ návrh na začatie konania vo veci porušenia základných práv na Okresnom súde Senica [zo zistení ústavného súdu vyplýva, že Okresný súd Senica 17. septembra 1997 postúpil spis v zmysle § 105 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   Okresnému   súdu   Skalica,   ktorý   21. októbra 1997   z dôvodu nesúhlasu   s postúpením   veci   predložil   spis   na rozhodnutie   Krajskému   súdu   v Trnave; Krajský   súd v Trnave   uznesením   z 27. novembra 1997 vyslovil,   že nesúhlas Okresného súdu   Skalica   s postúpením   veci   je   dôvodný,   a ďalej   vyslovil,   že   na   konanie   vo   veci je miestne   príslušný   Okresný   súd   Trnava,   pozn.].   Predmetný   návrh   bol   postúpený z Okresného súdu Senica na tunajší súd dňa 19. 2. 1998, a bol pridelený na rozhodnutie JUDr.   B.   M.   JUDr.   M.   dňa   10. 3. 1998 požiadala   o vylúčenie   z rozhodovania vo   veci, nakoľko sa cítila byť zaujatá pre svoj vzťah k MUDr. R. K., jednému z odporcov. Predseda tunajšieho súdu predložil   dňa 18. 3. 1998   vec Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o vznesenej   námietke   zaujatosti   sudkyňou.   Spis   bol   dňa   25. 5. 1998 vrátený   na   ďalšie doplnenie bez meritórneho rozhodnutia o námietke zaujatosti, a po vykonaní nariadených úkonov, bol spis opätovne zaslaný na rozhodnutie o námietke na Krajský súd Trnava dňa 6. 5. 1999. Dňa 29. 6. 1999 bol spis opäť vrátený Krajským súdom Trnava na doplnenie dôvodov, pre ktoré sa vec prejednávajúca sudkyňa cíti byť zaujatá. Krajský súd Trnava dňa 27. 8. 1999   rozhodol   o námietke   tak,   že   JUDr.   M.   nebola   vylúčená   z prejednania a rozhodovania danej veci. Rozhodnutie Krajského súdu Trnava o námietke zaujatosti bolo účastníkom doručované úpravou zo dňa 16. 1. 2001. Následne bol spis pridelený na ďalšie rozhodovanie   po odchode   JUDr.   M.   do dôchodku   JUDr.   M.   M.,   ktorá   bola   dlhodobo práceneschopná, a dňa 5. 6. 2002, po odchode JUDr. M. na materskú dovolenku bol spis pridelený mne. Písomným podaním zo dňa 26. 8. 2005 požiadal navrhovateľ o ustanovenie právneho   zástupcu,   nakoľko   jeho   návrh   od   samotného   podania   trpel   vadami,   keď   bol neurčitý,   a neobsahoval   zrozumiteľný   a hlavne   vykonateľný   petit.   Dňa   28. 5. 2007   bol požiadaný Okresný súd Senica o zaslanie ich spisu 8 C 177/94, ktorý s danou vecou súvisel, a   následne   bol   spis   predložený   vyššej   súdnej   úradníčke   na rozhodnutie   o   návrhu na ustanovenie   právneho   zástupcu.   Úpravou   z 29. 5. 2007   bol   navrhovateľ   vyzvaný na preukázanie svojich osobných, majetkových a zárobkových pomerov, posúdenie ktorých je   predpokladom k rozhodnutiu   o   podanom   návrhu   na ustanovenie   zástupcu   v   konaní. Navrhovateľ podaním zo dňa 6. 8. 2007 požiadal súd o bližšiu identifikáciu odporcu v danej výzve, nakoľko zo zaslanej výzvy súdu nevedel identifikovať spor, o ktorý sa jedná (čím nepriamo   potvrdzuje,   že   jeho   návrh   je   od samotného   počiatku   nejasný).   Opätovne   bol súdom   pod hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty   vyzvaný   na   oznámenie   dotazovaných skutočností   ohľadom   jeho   majetkových   pomerov   dňa   8. 8. 2007.   Dňa   30. 10. 2007, a následne aj dňa 22. 11. 2007 navrhovateľ požiadal o predĺženie lehoty na vydokladovanie svojich   majetkových   pomerov,   nakoľko   na skompletizovanie   dokladov   potreboval   čas do 17. 12. 2007. Dňa 21. 12. 2007 navrhovateľ zaslal súdu vyplnené potvrdenie o svojich osobných a majetkových pomeroch. Dňa 22. 2. 2008 bol spis opätovne predložený vyššej súdnej úradníčke na rozhodnutie o návrhu na ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Vyššia   súdna   úradníčka   urobila   úpravou   z   27. 2. 2008   dopyty   potrebné   k   rozhodnutiu, a dňa 18. 3. 2008   bolo   vykonané   lustrum   v   Sociálnej   poisťovni   (...)   ohľadom   evidencie navrhovateľa.   Odpovede   na   dopyty   boli   súdu   doručené   v   dňoch   1. 4. 2008,   2. 4. 2008 a 14. 4. 2008. Uznesením zo dňa 16. 6. 2008 súd ustanovil navrhovateľovi pre toto konanie zástupcu, JUDr. A. Č., rozhodnutie doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť.

Podľa názoru súdu sťažovateľ spôsobil prieťahy tým, že samotná žaloba je neúplná, neurčitá a petit vykazuje nedostatky, pretože je nezrozumiteľný a hlavne nevykonateľný. Túto skutočnosť sa doposiaľ nepodarilo súdu odstrániť.

Treba   skonštatovať,   že   prieťahy   v   konaní   boli   spôsobené   aj   samotným   súdom, a to tým, že vec viackrát prešla na konanie a rozhodnutie inému zákonnému sudcovi, pričom nový   zákonný   sudca   sa   musel   dôsledne   oboznámiť   so   spisovým   materiálom,   na   druhej strane   treba   skonštatovať,   že   ani   samotní   sudcovia   vo   veci   nekonali   plynulo   a nezabezpečovali   efektívnymi   a   sústredenými   úkonmi   to,   aby   sa   konalo   bez   zbytočných prieťahov.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 8. júla 2008, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko v podaní zo 14. júla 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Z obsahu tohto vyjadrenia vyplýva, že okresný súd v zásade nespochybňuje mnou uvádzanú existenciu prieťahov; predseda súdu sám skonštatoval, že prieťahy v konaní boli spôsobené aj samotným súdom a tiež že zákonní sudcovia nekonali plynulo a efektívne. Okresný súd poukazuje vo svojom vyjadrení na to, že ja som vraj svojimi neúplnými a nezrozumiteľnými podaniami prispel k vzniku prieťahov. Poukazujem v tejto súvislosti na skutočnosť, že súd má v zmysle § 5 OSP poučovaciu povinnosť voči účastníkom konania a   je   povinný   v   prípade   nedostatkov   podania   účastníka   konania   tohto   poučiť   jasným a zrozumiteľným spôsobom o tom, ako nedostatky konania odstrániť. V prípade nejasností mohol a mal súd postupovať dôsledne v zmysle § 43 OSP. Rovnako mohol súd urýchliť priebeh konania tým, že by mi ustanovil právneho zástupcu na ochranu mojich záujmov v konaní bez zbytočného odkladu (právny zástupca mi bol ustanovený až po takmer troch rokoch od mojej žiadosti). Preto sa domnievam, že i túto časť prieťahov, ktorých zavinenie súd pripisuje mne, je potrebné pripísať na vrub okresného súdu.

Ostatné dôvody, ktorými sa konajúci sudca snaží ospravedlniť dĺžku konania, nie sú podľa   môjho   názoru,   ako   i   podľa   doterajšej   praxe   Ústavného   súdu   SR   okolnosťami objektívne spôsobilými vylúčiť zodpovednosť konajúceho súdu za vznik prieťahov.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva   z § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že spory týkajúce sa ochrany osobnosti tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich v zásade po právnej ani skutkovej stránke hodnotiť ako zložité. Aj keď určitú skutkovú zložitosť veci najmä vzhľadom na potrebu preukazovania argumentov a tvrdení sťažovateľa uvedených v návrhu možno v danej veci pripustiť, táto okolnosť však nemôže ospravedlniť doterajšiu   dĺžku konania, ktoré   nielenže nebolo právoplatne skončené   ani po   viac ako 11-tich   rokoch   od   jeho   začatia,   ale   dokonca   sa   v ňom   dosiaľ   neuskutočnilo   ani   jedno pojednávanie.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom rozhodovania o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom.

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 8. júla 2008 okrem iného uviedol, že „sťažovateľ   spôsobil   prieťahy   tým,   že   samotná   žaloba   je   neúplná,   neurčitá   a   petit vykazuje nedostatky, pretože je nezrozumiteľný a hlavne nevykonateľný. Túto skutočnosť sa doposiaľ nepodarilo súdu odstrániť“. Okrem toho okresný súd v predmetnom vyjadrení poukázal   aj   na   to,   že   sťažovateľ   26.   augusta   2005   požiadal   o ustanovenie   právneho zástupcu, „nakoľko jeho návrh od samotného podania trpel vadami“.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že neodstránenie nedostatkov návrhu, ktoré boli   zrejmé   od   začiatku   konania,   a ustanovenie   právneho   zástupcu   až   takmer   po   troch rokoch   od uplatnenia   žiadosti   sťažovateľom,   sú   skutočnosti,   ktoré   treba   pripísať   aj   na ťarchu okresného súdu.

Ústavný súd uzavrel, že aj sťažovateľ so zreteľom na nedostatky jeho žaloby svojím správaním ako účastník konania čiastočne prispel k spomaleniu jeho priebehu.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   postup   okresného   súdu   z hľadiska   existencie zbytočných prieťahov v konaní.

V doterajšom priebehu konania ústavný súd zistil tieto obdobia úplnej nečinnosti okresného súdu:

- od 25. mája 1998 (vrátenie spisu z Krajského súdu v Trnave na doplnenie dôvodov bez   rozhodnutia   o námietke   zaujatosti)   do   6.   mája   1999   (opätovné   predloženie   spisu Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o námietke zaujatosti), t. j. takmer jeden rok,

-   od   10. októbra 1999   (doručenie   uznesenia   Krajského   súdu   v Trnave   o námietke zaujatosti   okresnému   súdu)   do   16. januára 2001   (okresný   súd   doručoval   uznesenie Krajského súdu v Trnave účastníkom konania), t. j. viac ako jeden rok,

- od 16. januára 2001 (okresný súd doručoval uznesenie Krajského súdu v Trnave účastníkom konania) do 28. mája 2007 (okresný súd vyžiadal zaslanie súvisiaceho spisu), t. j. viac ako šesť rokov.

Celková doba nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti okresného súdu v doterajšom priebehu napadnutého konania predstavuje viac ako osem rokov.

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 8. júla 2008 pripustil, že z jeho strany došlo k prieťahom v namietanom konaní, keď okrem iného uviedol:

„Treba   skonštatovať,   že   prieťahy   v   konaní   boli   spôsobené   aj   samotným   súdom, a to tým, že vec viackrát prešla na konanie a rozhodnutie inému zákonnému sudcovi, pričom nový   zákonný   sudca   sa   musel   dôsledne   oboznámiť   so   spisovým   materiálom,   na   druhej strane   treba   skonštatovať,   že   ani   samotní   sudcovia   vo   veci   nekonali   plynulo   a nezabezpečovali   efektívnymi   a   sústredenými   úkonmi   to,   aby   sa   konalo   bez   zbytočných prieťahov.“

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v konštatovaní,   že „vec   viackrát   prešla na konanie a rozhodnutie inému zákonnému sudcovi, ako aj v poukázaní na iné personálne a organizačné   problémy“,   ústavný   súd   nemohol   akceptovať,   pretože   už   vo   svojej predchádzajúcej   judikatúre   uviedol,   že   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty,   nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07).

Napokon ústavný súd hodnotiac postup okresného súdu, tak ako už vyslovil vo svojej predchádzajúcej   judikatúre   (napr.   IV. ÚS 173/05),   konštatoval,   že   z ústavnoprávneho hľadiska   je   neprijateľné,   aby   súdne   konanie   o uplatnenom   nároku   sťažovateľa   nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 11-tich rokoch od jeho začatia.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 37/1998 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 494 460 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, resp. v jej doplnení, v ktorom okrem iného akcentoval najmä to, že:

„Stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľ   nachádza   preto,   že   konajúci   súd v predmetnej veci nerozhodol, trvá už 10 rokov. Vzhľadom na to by bolo podľa názoru sťažovateľa nespravodlivé, aby bolo po takom dlhom období porušovania jeho základných ústavných práv iba skonštatované ich porušenie a prikázané súdu konať vo veci.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 14 C 37/1998   najmä   dobu   jeho   nečinnosti   a neefektívnej   činnosti,   berúc   do   úvahy   tiež konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä povahu veci, čiastočné prispenie sťažovateľa k doterajšej dĺžke konania ústavný súd považoval priznanie sumy 120 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom na jeho žiadosť ustanoveným advokátom JUDr. R. C. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I. polrok 2007,   ktorá   bola 19 056 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   v sume   3 176 Sk   (za   jeden   úkon   právnej   služby) a 2 x 190 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 732 Sk.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd povinný   zaplatiť na účet   právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2008