znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 127/07-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   B.,   K.,   J.   P.,   K.,   a A.   K.,   K.,   všetky   zastúpené advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 41 C 423/2005 z 19. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B., J. P. a A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2007 doručená sťažnosť M. B., J. P. a A. K. (ďalej len „sťažovateľky“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 41 C 423/2005 z 19. októbra 2006 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Sťažovateľky   vo   svojej   sťažnosti   uvádzajú,   že   5. októbra 2004   podali   okresnému súdu „... žalobu o vyslovenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu voči S., š. p. (...) K. a M.,   K.   Toto   konanie   sa   viedlo   pôvodne   na   Okresnom   súde   Košice   I pod   sp. zn. 19 C 135/2005.

Okresný súd Košice I uznesením sp. zn. 19 C 135/2005 zo dňa 14. 11. 2005 vyzval sťažovateľky na oznámenie, či súhlasia s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania. Sťažovateľky vyjadrením zo dňa 25. 11. 2005 oznámili Okresnému súdu Košice I, že súhlasia s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania.

K návrhu sťažovateliek sa odporca v konaní – S., š. p. vyjadril vyjadrením zo dňa 12. 12. 2005.

V súčasnosti   sa   vedie   toto   konanie   na   Okresnom   súde   Košice II   pod   sp. zn. 41 C 423/2005 a doposiaľ nie je právoplatne skončené.

Dňa 21. 12. 2005 sťažovateľky podali vyjadrenie súdu. Listom zo dňa 6. 3. 2006 sťažovateľky oznámili súdu, že spolu s návrhom na začatie konania uhradili súdny poplatok za návrh.

Podaním zo dňa 17. 5. 2006 sťažovateľky predložili súdu listiny a to úmrtné listy starých rodičov sťažovateliek (...), rozhodnutie štátneho notárstva o prejednaní dedičstva po J.   J.,   navrhli   zároveň,   aby   súd   požiadal   Katastrálny   úrad   v Košiciach   o vydanie vyvlastňovacieho rozhodnutia ObNV K. (...) a predložili jeho fotokópiu.

Na pojednávaní dňa 13. 9. 2006 v predmetnej veci sťažovateľky predniesli zmenu návrhu   a predložili   listinné   dôkazy   –   identifikáciu   parciel   zo   dňa   26.   2.   2004,   z ktorej vyplynulo, že pozemnoknižná vložka (...) a parcela v nej zapísaná ako (...), roľa bola celá vyvlastnená   pre   Povodie   Bodrogu   a   Hornádu   vyššie   citovaným   vyvlastňovacím rozhodnutím.

Podaním zo dňa 28. 9. 2006 sťažovateľky predložili súdu výpis s pozemkovej knihy vložka (...) k. ú. V., výpis z katastra nehnuteľností LV (...) pre obec K., k. ú. J., osvedčenie o dedičstve JUDr. P. V. sp. zn. 28 D 985/93, výpis s obchodného registra S.

Uznesením   sp. zn.   41 C 432/2005   zo   dňa   19. 10. 2006   Okresný   súd   Košice II nepripustil   zmenu   návrhu   tak,   ako   bola   navrhnutá   navrhovateľkami   v   1. - 3.   rade (sťažovateľkami) na pojednávaní, ktoré sa konalo 13. 9. 2006.

Predmetné uznesenie bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateliek dňa 28. 11. 2006“.

Sťažovateľky vyjadrujú názor, že namietaným uznesením okresného súdu, ktorým nepripustil nimi požadovanú zmenu návrhu, došlo k zásahu do ich označených práv.

V spojitosti s týmto tvrdením poukazujú na to, že: „Napadnuté   uznesenie   vydal   poverený   zamestnanec   súdu   –   vyšší   súdny   úradník. Súdny   úradník   (...)   je   štátnym   zamestnancom.   Nespĺňa   teda   kritéria   nezávislosti,   ktoré sú priamo zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a v článku 6 ods. 1 Dohovoru. V prípade, že vyšší súdny úradník vydal rozhodnutie vo veci v súlade s článku 142 ods. 2 Ústavy SR, proti   takémuto   rozhodnutiu   je   prípustný   opravný   prostriedok,   o ktorom   rozhoduje   vždy sudca. Rozhodnutie, proti ktorému táto sťažnosť smeruje, však Občiansky súdny poriadok [§ 202 ods. 3 písm. f)] odvolanie nepripúšťa.“

Sťažovateľky sú presvedčené, že namietané rozhodnutie zasiahlo do ich práv aj iným spôsobom.   Citujúc   ustanovenie   § 95   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“), podľa ktorého súd nepripustí zmenu návrhu v prípade, ak by výsledky doterajšieho konania   nemohli   byť   podkladom   pre   konanie   o zmenenom   návrhu.   Z obsahu   sťažnosti podľa   sťažovateliek   vyplýva,   že   do   vydania   namietaného   uznesenia   predkladali listinné dôkazy,   ktorými   osvedčovali   vlastnícke   právo   ich   právnych   predchodcov k nehnuteľnostiam, ktoré sú   predmetom konania, ako aj ich   vlastnícke právo po   týchto predchodcoch.   Pôvodný   petit   návrhu   sťažovateliek   znel   na   vyslovenie   neplatnosti   aktu vyvlastnenia,   teda   rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Sťažovateľky   žiadali   pripustiť   zmenu návrhu v tom zmysle, aby súd určil, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, patria do dedičstva po ich starých rodičoch.

Okresný súd do rozhodnutia o nepripustení zmeny návrhu nevykonával podľa názoru sťažovateliek   žiadne   dokazovanie   okrem   dokazovania   listinami   predloženými sťažovateľkami.   V súvislosti   s tým   vyslovujú   sťažovateľky   názor,   že „Doručenie   listín (návrhu a vyjadrenie odporcov) nemožno považovať za vykonávanie dokazovania, pretože medzi dôkazné prostriedky nepatria vyjadrenia účastníkov, samotní účastníci musia totiž na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy (120 ods. 1 O. s. p.).

Z ustanovenia § 95 ods. 1 vyplýva možnosť – právo účastníka disponovať návrhom na   začatie   konania.   Je   pravdou,   že   citované   ustanovenie   podmieňuje   takéto   dispozície súhlasom   súdu,   na   druhej   strane   však   zrozumiteľne,   zreteľne   a jednoznačne   definuje podmienky   za   splnenia   ktorých   je   súd   oprávnený   zmenu   návrhu   nepripustiť.   Ak   tieto podmienky splnené nie sú, potom súd nie je oprávnený zmenu návrhu nepripustiť“.

Sťažovateľky považujú za nesporné, že v predmetnej veci ide o prípad, keď výklad a aplikácia   zákonov   všeobecným   súdom   zasiahli   do   ich   práv,   a preto   je   dôvodné, aby ústavný   súd   v zmysle   svojej   judikatúry   namietané   rozhodnutie   preskúmal   ako nezlučiteľné so základnými právami garantovanými im ústavou, ako aj s kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach.

Pretože   sa   sťažovateľky   domnievajú, „... že   situácia,   v ktorej   sa ocitli   v dôsledku uznesenia Okresného súdu Košice II je nenapraviteľná konštatovaním práva alebo zrušením napadnutého   uznesenia“, považujú   za   primerané,   aby   im   bolo   priznané   finančné zadosťučinenie každej z nich v sume 50 000 Sk.

Z uvedených   dôvodov   sa   sťažovateľky   domáhajú,   aby   ústavný   súd   ich   sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predbežne prerokoval a rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie a následne, aby vo veci samej rozhodol týmto nálezom:„Právo sťažovateľky M. B.

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru,

- na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa   článku   46   ods. 1 Ústavy SR,

- a právo na prejednanie veci súdom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR bolo   uznesením   Okresného   súdu   Košice II   sp. zn.   41 C 423/2005   zo   dňa   19. 10. 2006 porušené.

Právo sťažovateľky J. P.

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru,

- na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa   článku   46   ods. 1 Ústavy SR,

- a právo na prejednanie veci súdom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR bolo   uznesením   Okresného   súdu   Košice II   sp. zn.   41 C 423/2005   zo   dna   19. 10. 2006 porušené.

Právo sťažovateľky A. K.

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru,

- na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa   článku   46   ods. 1 Ústavy SR,

- a právo na prejednanie veci súdom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR bolo   uznesením   Okresného   súdu   Košice II   sp. zn.   41 C 423/2005   zo   dňa   19. 10. 2006 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41 C 423/2005 zo dňa 19. 10. 2006 a vracia mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice II pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateliek.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   v   1. rade   finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   v   2. rade   finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   v   3. rade   finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľkám všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom   súde vrátane okolností,   ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Sťažovateľky   namietajú,   že   uznesením   okresného   súdu   sp. zn. 41 C 423/2005 z 19. októbra 2006 došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru. K porušeniu uvedených práv došlo podľa ich názoru jednak tým, že okresný súd nepripustil proti namietanému rozhodnutiu aj napriek tomu, že vo veci rozhodol vyšší súdny úradník, opravný prostriedok, a jednak tým, že nevyhovel ich návrhu o pripustení zmeny žalobného návrhu (ako bola nimi navrhnutá na pojednávaní konanom 13. septembra 2006), čím mal porušiť   zásady   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   sťažovateliek   možnosť   zmeniť žalobný   návrh   v priebehu   konania   je   významné   právo   každého   navrhovateľa pred všeobecnými   súdmi,   ktoré   nemôžu   rozhodovať   v rozpore   so   základnými   princípmi procesného práva a takým spôsobom porušovať základné právo na súdnu ochranu.

1. Namietané uznesenie vydal poverený zamestnanec okresného súdu - vyšší súdny úradník,   ktorý   je   podľa   § 5   zákona   č. 549/2003   Z.   z.   o súdnych   úradníkoch   v znení neskorších   predpisov   v znení zákona č. 757/2004   Z. z. o súdoch   a o   zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   štátnym   zamestnancom.   Nespĺňa   teda kritériá   nezávislosti,   ktoré   sú priamo   ustanovené   v   čl. 46   ods. 1   ústavy   a v   čl. 6   ods. 1 dohovoru. V prípade, že vyšší súdny úradník vydal rozhodnutie vo veci v súlade so znením poslednej vety čl. 142 ods. 2 ústavy, proti takému rozhodnutiu je vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť v zmysle citovaného článku ústavy nikdy konečným rozhodnutím vo veci. V okolnostiach daného prípadu je nesporné, že namietané uznesenie obsahovalo poučenie, podľa ktorého odvolanie proti nemu nie je prípustné. Na takéto prípady sa vzťahuje ustanovenie § 204 ods. 2 druhej vety OSP, podľa ktorého ak rozhodnutie obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia.

Z argumentácie sťažovateliek obsiahnutej v ich sťažnosti je bezpochyby zrejmé, že si boli vedomé toho, že v predmetnej veci rozhodol vyšší súdny úradník, a tak mali právo podať proti takémuto rozhodnutiu odvolanie, o ktorom mal rozhodnúť sudca, čo vyplýva z toho, že súdy ako orgány verejnej moci sú pri výkone svojich právomocí povinné priamo aplikovať ústavu ako prameň práva vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Zo sťažnosti je zároveň zrejmé, že sťažovateľky v konaní pred okresným súdom, kvalifikovane zastúpené advokátkou, nevyčerpali opravný prostriedok, ktorý im zaručuje ústava v tretej vete čl. 142 ods. 2 v spojení druhou vetou § 204 ods. 2 OSP.

Z   týchto   skutočností   možno   vyvodiť   záver,   že   o   ochrane   práv   sťažovateliek, porušenie ktorých namietali v konaní pred ústavným súdom, mal rozhodovať na základe využitia   relevantného   procesného   prostriedku   všeobecný   súd,   k čomu   však   pre   jeho nevyužitie zo strany sťažovateliek nedošlo. Uvedený stav vzhľadom na princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti poskytuje ústavnú ochranu rozhodovaním o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb len za podmienky, že o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, vylučuje uplatnenie nároku na ochranu ústavnosti na ústavnom súde vzhľadom na nedostatok jeho právomoci vo veci konať.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi   orgánmi   ochrany   namietaného   porušenia   základných   práv   a   slobôd,   naopak čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Vychádzajúc   z   týchto   právnych   záverov   a   skutkového   stavu   opísaného sťažovateľkami ústavný súd uzavrel, že v ich veci nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a v spojení s poslednou vetou čl. 142 ods. 2 ústavy a druhou vetou § 204 ods. 2 OSP). Preto ústavný súd sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní.

2.   Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s názorom,   že   možnosť   zmeniť   žalobný   návrh v priebehu konania je významné právo každého navrhovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi.   Navrhovateľovi   skutočne   patrí   oprávnenie   určiť   „program“   pre   súd   uvedením žalobného návrhu, určenia nároku, o akom má súd rozhodovať, prípadne rozsah uplatnenia tohto nároku. Je výsostným (slobodným) právom účastníka konania rozhodovať o tom, aký procesný materiál súdu predloží. To však neznamená, že súd má bezvýhradnú povinnosť stotožniť sa s návrhom a subjektívnym názorom účastníka konania.

Podľa § 95 ods. 2 OSP súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu...

Dispozícia účastníka konania, ktorou chce meniť svoj návrh, nie je neobmedzená. Zmenený návrh je vo svojej podstate novým návrhom, o ktorom rozhoduje súd v tom istom (pôvodnom)   konaní. Je   na rozhodnutí súdu,   či   pripustí   alebo nepripustí   zmenu návrhu. Pokiaľ by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu,   súd   zmenu   nepripustí   a   po   právoplatnosti   uznesenia   pokračuje   v   konaní o pôvodnom návrhu. Súd obyčajne nepripustí zmenu návrhu iba vtedy, ak by v dôsledku tejto   zmeny vyšli nazmar   doterajšie   výsledky   konania.   Posúdenie,   aké   sú   výsledky doterajšieho   konania,   a   či   tieto   môžu   alebo   nemôžu   byť   podkladom   pre   konanie o zmenenom návrhu, patrí výlučne do právomoci súdu. Súd pri svojej úvahe dbá najmä na hospodárnosť konania, teda aby výsledky doterajšieho konania mohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd bol oprávnený preskúmať a vyhodnotiť doterajšie výsledky konania podľa vlastnej úvahy aj z hľadiska procesnej ekonómie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01), alebo ak by v prípade opravných konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

Ústavný súd uzavrel, že vzhľadom na podstatu základného práva na súdnu ochranu okresný súd nemohol v tomto prípade využijúc svoje oprávnenia dané mu § 95 ods. 2 OSP pri   rozhodovaní   o nevyhovení pripustenia   zmeny žalobného návrhu,   ale ani v   dôsledku nesprávneho poučenia o nepripustení opravného prostriedku proti namietanému uzneseniu porušiť   základné   právo   sťažovateliek   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnenú   je   preto   možné   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 59/03). Na základe uvedeného prichádza do úvahy odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3.   Vychádzajúc   z   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   (napr.   IV. ÚS 292/04, III. ÚS 308/04,   III. ÚS 316/04   a   IV. ÚS 321/04)   ústavný   súd   napokon   konštatuje,   že sťažnosť   je   možné   odmietnuť   aj   pre   neprípustnosť   vyplývajúcu   z   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak   sťažovateľ   nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov   (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   Takýmto iným   právnym   prostriedkom   je   podľa   ústavného   súdu   v okolnostiach   daného   prípadu možnosť   podania   novej   žaloby,   ak   budú   splnené   zákonné   predpoklady   na   prípustnosť a dôvodnosť takejto žaloby podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. K tomu treba dodať, že napadnuté uznesenie nevytvára prekážku veci rozsúdenej a nebráni tak podaniu novej žaloby (IV. ÚS 358/04).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   tak,   ako   je   to   uvedené   vo   výroku   tohto   uznesenia.   Zároveň   bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateliek,   keďže   ústavný   súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007