znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 127/05-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4. mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť D., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. K., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   a   4   a   čl. 46   Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 17 C 14/04 z 30. júna 2004   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   sp. zn. 6 Co   206/2004 zo 16. novembra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2005 doručená   sťažnosť   D.,   a. s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   17 C 14/04   z   30. júna 2004   a   rozsudkom Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   6 Co 206/2004 zo 16. novembra 2004. Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľky z 11. apríla 2005.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že «(...) je akciovou spoločnosťou a súčasne obchodnou spoločnosťou v zmysle ust. § 17 ods. 3 písm. f) zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení po jeho novele vykonanej zákonom č. 173/1999 Z. z. (...), pretože nadobudla byty do vlastníctva podľa osobitného predpisu (...). Sťažovateľ nadobudol byty, ktoré mal jeho právny predchodca v správe, postupom podľa zák. č. 92/1991 Zb. o prevode majetku štátu na iné osoby, v rámci tzv. veľkej privatizácie (...). Zákonodarca v súvislosti s novelizáciou zákona č. 182/1993 Z. z. zákonom č. 173/1999 Z. z., ktorý zaviedol kontraktačnú povinnosť vo vzťahu k nájomcom pri prevode vlastníctva bytov v nájme, spolu s limitom kúpnej ceny, aj na subjekty súkromného práva [§ 17 ods. 3 písm.   f)   citovaného   právneho   predpisu],   teda   na   subjekty   s   majetkom   v   súkromnom vlastníctve argumentoval, že inak by boli niektorí nájomcovia bytov v porovnaní s inými nájomcami,   ktorí   možnosť   takej   kúpy   nájomného   bytu   voči   štátu   resp.   obciam   mali, diskriminovaní. Ďalej argumentoval aj tým, že takýmto núteným predajom bytov za výrazne zníženú   cenu   dochádza   aj   ku   majetkovej   satisfakcii   určitej   skupiny   občanov,   pretože získavajú za symbolickú cenu majetok reálne vyššej hodnoty, ktorý niekedy predtým patril štátu, a takto sa im ten majetok vracia. (...)

Uzákonením   kontraktačnej   povinnosti   podľa   §   29   ods.   8   zák.   č.   182/1993   Z.   z. za limitnú resp. podlimitnú cenu v prospech nájomcov bytov, a jej realizáciou v konkrétnom prípade,   sa   nesporne   zmenšila   hodnota   majetku   sťažovateľa   a   nesporne   on vzhľadom k tomu,   že   sa   cíti   poškodený,   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na ochranu majetku a je osobou oprávnenou podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR (...) Okresný súd v Nitre rozsudkom č. k. 17 C 14/04-155 zo dňa 30. 6. 2004 doručeným sťažovateľovi dňa 29. 7. 2004 uložil sťažovateľovi povinnosť uzavrieť s nájomcami bytu v N. zmluvu o prevode vlastníctva bytu (dôkaz č. 2).

Sťažovateľ sa odvolal proti rozsudku 1. stupňového súdu a v odvolaní č. 141/2004 zo dňa 10. 8. 2004 (dôkaz č. 10) uviedol prakticky tie isté dôvody a námietky, aké boli vznesené v rámci konania pred okresným súdom.

Krajský   súd   v   Nitre   rozsudkom   č.   k.   6   Co   206/2004-179   zo   dňa   16.   11.   2004, doručeným dňa 14. 2. 2005, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne aj právne správny (dôkaz č. 1).

Sťažovateľ   namieta,   že   citovanými   rozsudkami   došlo   k   porušeniu   jeho   práva na ochranu   majetku   vyplývajúceho   z   Ústavy   SR   aj   z   medzinárodnej   zmluvy.   Sťažovateľ podľa zákona (OSP) nemá k dispozícii žiadne mimoriadne opravné prostriedky a možnosť podať riadny opravný prostriedok vyčerpal pred podaním tejto sťažnosti. (...)

Po novele vykonanej zákonom č. 173/1999 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť dňom 16. 7. 1999, zákon NR SR č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov obsahuje ustanovenia § 17 ods. 3 písm. d), e), f), ako aj ustanovenie § 29 ods. 8, posledná veta, v zmysle ktorej „Cena bytu a cena pozemku nesmie presiahnuť cenu uvedenú v § 18 ods. 1 a § 18a ods. 1“.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 písm. f) zákona č. 182/1993 Z. z., ak sa byt prevádza do vlastníctva doterajšieho nájomcu z vlastníctva právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá nadobudla byty do vlastníctva podľa osobitného predpisu a takouto osobou je aj sťažovateľ, cena bytu a nebytového priestoru a pozemkov podľa § 17 ods. 1 citovaného právneho predpisu, nesmie presiahnuť cenu uvedenú v § 18 ods. 1 a § 18a ods. 1 tohto predpisu.

Podľa ust. § 29 ods. 8, veta prvá zákona č. 182/1993 Z. z., „Vlastníci domov uvedení v odseku 7 a v § 17 ods. 3 písm. c) až f) sú povinní s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode   vlastníctva   bytu   do   dvoch   rokov   odo   dňa,   keď   nájomca   požiada   o   prevod vlastníctva bytu podľa citovaného zákona v dome, v ktorom požiada o prevod vlastníctva najmenej 50 % nájomcov bytov“.»

Podľa sťažovateľky „uvedenými rozsudkami bolo porušené „jej“ základné právo a ľudské právo na   ochranu majetku podľa   čl.   20 ods.   1 a   4 Ústavy   SR,   ako aj   právo na ochranu   majetku   podľa   článku   1   Dodatkového   protokolu   z   20. 3. 1952   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V časti I. a časti II. sťažnosti sťažovateľ podrobne uviedol skutkový stav a právne a vecné dôvody, ktoré namietal v konaní na všeobecných súdoch a pre ktoré sa domnieva, že uložiť mu povinnosť uzavrieť zmluvu s nájomcom a predať nájomný byt za maximálnu cenu určenú zákonom a pritom cenu neprimeranú, nie je v súlade s jeho právom na ochranu majetku. Okrem toho sťažovateľ v predchádzajúcom súdnom konaní namietol, že bytový dom, v ktorom sa nachádza byt v N., nie je bytovým domom podľa § 2 ods. 2 zákona, a ak toto konštatovanie platí, potom už vôbec nie je prípustné vyvlastňovať nájomný byt za zníženú   cenu   na   základe   ust.   §   24   ods.   1   zákona,   pre   jeho   vágnu,   teda   nepresnú a nejednoznačnú formuláciu citovaného ustanovenia právneho predpisu, a to vzhľadom k tej   skutočnosti,   že   nútený   výkup   nehnuteľnosti   za neprimerane   nízku   cenu   je   bezosporu najvážnejším zásahom do vlastníckeho práva, aký len vôbec môže byť. (...)

Pozbavením sťažovateľa časti majetku, dochádza aj ku poškodeniu tých subjektov, ktoré vlastnia jeho akcie, ktoré riadne kúpili za stanovenú cenu a je teda porušené aj právo akcionárov na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR a článku 1 Dodatkového v protokolu k Dohovoru (...)

Sťažovateľ sa domnieva vzhľadom na možnosť všeobecného súdu postupovať podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta OSP, že zrejme bolo porušené aj právo sťažovateľa na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   SR   a   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a slobôd, čo uvádza pre úplnosť. (...)

Na základe skutočností uvedených v tejto sťažnosti, ako aj ich posúdenia súdom, sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR prijal návrh na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyhovel tejto sťažnosti a vydal nález:

Základné právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa článku 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR a právo na ochranu majetku podľa 1 Dodatkového protokolu z 20. 3. 1952 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co 206/2004-179 zo dňa 16. 11. 2004, ako aj predchádzajúcim rozsudkom Okresného súdu v Nitre sp. zn. 17 C 14/04-155 zo dňa 30. 6. 2004.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co 206/2004-179 zo dňa 16. 11. 2004 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Nitre   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   sťažovateľovi,   ako aj vedľajšiemu účastníkovi na strane sťažovateľa, vo vyčíslenej výške. (...)“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje,   či   návrh   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti   a či   nie   sú   dôvody   na   jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 71/05).

Z priložených rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd zistil, že vo veci, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie označených práv, rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 17 C 14/04 z 30. júna 2004 tak, že sťažovateľka ako žalovaná v konaní je povinná uzatvoriť so žalobcami v prvom a v druhom rade dňom právoplatnosti rozsudku zmluvu o prevode vlastníctva   bytu   (...).   Proti   tomuto   rozsudku   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6 Co 206/2004   zo   16. novembra 2004   tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

1. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu „Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného práva“.

Už   samotné   znenie,   ako   aj   výklad   citovaných   ustanovení   ústavy   a dodatkového protokolu bez akýchkoľvek pochybností vylučujú možnosť vyslovenia záveru (o vyslovenie ktorého sa sťažovateľka pred ústavným súdom domáha), že rozhodnutiami všeobecných súdov by mali byť porušené sťažovateľkou označené práva.

Pokiaľ nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov podľa čl. 46 až 50 ústavy v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   o hmotnoprávnych   predpisoch,   ústavný   súd   nemá právomoc na konanie a rozhodovanie o sťažnosti z dôvodu princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu.

Porušenie základného práva hmotného obsahu, medzi ktoré vlastnícke právo vrátane práva na ochranu majetku nesporne patrí, možno namietať v konaní pred ústavným súdom, pokiaľ   došlo   k porušeniu   ústavnoprávnych   princípov   podľa   čl.   46   až   50   ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne   názory   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto   dospeli   na   základe   výkladu a uplatňovania   zákonov,   v tomto   prípade   ustanovení zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“), ako aj súvisiacich predpisov.

Ústavnému   súdu   neprináleží   hodnotiť   spôsob,   akým   všeobecné   súdy   postupovali v spore   o   vyhlásenie   prejavu   vôle,   a   nemôže   nahradzovať   všeobecné   súdy   pri   ich rozhodovaní   v   rozsahu   ich   právomocí   upravených   ústavou.   V   posudzovanom   prípade je na všeobecnom   súde,   aby   rozhodol,   či   sú   splnené   všetky   zákonné   podmienky   podľa zákona č. 182/1993 Z. z. a súvisiacich ustanovení Občianskeho zákonníka a či môže byť nahradený prejav vôle účastníka konania súdnym rozhodnutím.

Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, I. ÚS 20/03). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   a je   preto   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Ústavný súd nezistil, že by rozhodnutia všeobecných súdov boli svojvoľné alebo v zjavnom   vzájomnom   rozpore   či   urobené   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou právnou úpravou.   Ústavný   súd   v takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a   ani   oprávnenie na prehodnocovanie   záverov   týchto   súdov.   Tvrdenia   sťažovateľky   preto   podľa   názoru ústavného   súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny súdneho   konania,   ktoré   skončilo   pre   ňu nepriaznivým   výsledkom,   čo   však   nemožno   spájať   s   porušením   základného   práva na ochranu jej vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu obsahujú dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   na   ich   výroky   a   v   týchto   rozhodnutiach ani v konaní, ktoré im prechádzalo, nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov podľa čl. 46 až 50 ústavy.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Tú   časť sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd tiež odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka porušenie základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnila tým, že „sa domnieva vzhľadom na možnosť všeobecného súdu postupovať podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta OSP, že zrejme bolo porušené aj právo   sťažovateľa   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   SR   a   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, čo uvádza pre úplnosť.“ (...)

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) súd konanie preruší,... ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa názoru ústavného súdu to, že všeobecný súd nepostupoval podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety OSP, neznamená, že na základe toho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S poukazom na judikatúru všeobecného súdnictva (R 53/1999) ústavný súd poznamenáva, že prerušiť konanie   podľa   druhej   vety   ustanovenia   § 109   ods. 1   písm. b)   OSP   možno   len   vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru musí dospieť súd, a nie účastník konania.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Ústavný   súd   napokon   uvádza,   že   sťažnosť   sťažovateľky   ohľadom   namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, ktorý zaručuje   ochranu   viacerých   práv,   by   bolo   možné   odmietnuť   aj   z   dôvodu   nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, pretože sťažovateľka konkrétne neuvádza, ktoré práva podľa čl. 46 ústavy boli rozhodnutiami všeobecných súdov porušené [§ 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde].

3. Tou   časťou   sťažnosti,   v ktorej   vystupuje   ako   vedľajší   účastník   na   strane sťažovateľa „B.“ spol. s r. o., B., sa ústavný súd nezaoberal s poukazom na skutočnosť, že zákon o ústavnom súde v platnom znení neupravuje postavenie vedľajšieho účastníka v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, postavenie tohto inštitútu je upravené iba v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Zákonom č. 124/2002 Z. z., ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov bolo ustanovenie o vedľajšom účastníkovi (§ 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde) vypustené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2005