znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 127/04-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30. júna 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána Lubyho a zo   sudcov   Jána Auxta   a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti   P.   H.,   bytom   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   Č.,   K.,   ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1224/02, za účasti Okresného súdu Košice II, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   P.   H.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1224/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 17 C 1224/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3. P. H. n e p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   P.   H.   trovy   konania   v sume 13 986 Sk (slovom trinásťtisícdeväťstoosemdesiatšesť slovenských korún) na účet advokáta JUDr. J. Č., K., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 127/04 zo 16. apríla 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. H., bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1224/02.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   27. decembra 2002   spolu   s   ďalšími navrhovateľmi okresnému súdu návrh na „určenie, že dôvody vydedenia navrhovateľov neexistujú, nie sú dané“.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané rozhodnutie vo veci samej.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 749/04 doručeným ústavnému súdu 14. mája 2004, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Po   oboznámení   sa   s   predloženou   sťažnosťou,   ako   aj   s   napadnutým   spisom tunajšieho súdu, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, Vám predkladám nasledujúce vyjadrenie zamerané na Vami položené otázky:

- predmetný   spor   nemožno   hodnotiť   ako   skutkovo   jednoduchý   vzhľadom na skutočnosť,   že   v procesnom   postavení   žalobcov   vystupuje   až   šesť   účastníkov, ako aj na predpokladaný počet svedkov, ktorých bude potrebné v danom konaní vypočuť.

- chronológia procesných úkonov:

- žaloba bola podaná dňa 27. 12. 2002.

- dňa 18. 2. 2003 bola zasielaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku.

- dňa 3. 3. 2003 bol súdny poplatok zaplatený.

- dňa 5. 3. 2003 bol rovnopis návrhu zasielaný na vyjadrenie žalovanej.

- dňa 27. 3. 2003 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovanej.

- dňa 1. 4. 2003 bola žalovaná vyzvaná na doručenie ešte jedného rovnopisu svojho vyjadrenia k žalobe.

- dňa   9. 4. 2003   bolo   vyjadrenie   žalovanej   doručované   právnemu   zástupcovi žalobcov.

- dňa 25. 4. 2003 bol notár, prejednávajúci dedičstvo po poručiteľovi L. L., ktorého sa predmetný spor týka, telefonicky vyzvaný, aby v prejednávanej dedičskej veci prerušil konanie a spis zaslal tunajšiemu súdu k predmetnému konaniu.

- dňa   19. 6. 2003   bol   notár   JUDr.   P.   S.   požiadaný   o predloženie   predmetného dedičského spisu v lehote 10 dní.

- dňa 5. 5. 2004 bol určený termín pojednávania na deň 6. 9. 2004.

- zo spisu neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

- prieťahy spôsobené sťažovateľom vznikli podľa názoru súdu od podania návrhu, t. j. od 27. 12. 2002 do zaplatenia súdneho poplatku, t. j. do 3. 3. 2003, keďže poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu na začatie konania, čo je právnemu zástupcovi žalobcov nepochybne známe.

- prieťahy spôsobené súdom mohli vzniknúť len odo dňa právoplatnosti uznesenia o prerušení dedičského konania (7. 7. 2003) a pripojenia dedičského spisu k spisu, v ktorom sú namietané prieťahy, do vytýčenia pojednávania, t. j. do 5. 5. 2004.

- posúdenie   zbytočnosti   prieťahov   ponechávam   na   zváženie   ústavnému   súdu, z môjho   pohľadu   by   bolo   možné   hodnotiť   prieťahy   vzniknuté   v jednotlivých konaniach   ako subjektívne   zbytočné   len   za   predpokladu   vytvorenia   objektívne priaznivých   podmienok   na   rozhodovaciu   činnosť   sudcov   nášho   súdu, spočívajúcich   v takom   množstve   pridelených   vecí,   v ktorých   by   aspoň pri vynaložení   maximálneho   úsilia   bolo   možné   konať   priebežne   vo všetkých pridelených veciach.

- na   dĺžku   predmetného   konania   má   vplyv   práve   enormná   zaťaženosť   sudcov tunajšieho súdu, teda aj vo veci zákonnej sudkyne JUDr. T. V.“

Prehľad úkonov okresného súdu uvedený v písomnom vyjadrení predsedu okresného súdu zo 7. mája 2004 sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri posúdení, či   došlo   k   zbytočným   prieťahom   v konaní,   však   ústavný   súd   bral   do   úvahy   všetku dokumentáciu obsiahnutú v predloženom spise a všetky okolnosti, ktoré z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu   okresného   súdu   zistil,   že   predmetom   napadnutého   konania   vedeného pod sp. zn. 17 C 1224/02   je   rozhodovanie   o návrhu   na „určenie,   že   dôvody   vydedenia navrhovateľov   neexistujú,   nie   sú   dané“. Podľa   názoru   ústavného   súdu   predstavuje žaloba o určenie   neexistencie   dôvodov   vydedenia   stabilnú   súčasť   rozhodovacej   agendy prvostupňových   súdov,   a preto   aj   z toho   dôvodu   nemožno   takúto   žalobu   kvalifikovať z právneho hľadiska ako zložitú.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   okrem   iného   uviedol, že „predmetný spor nemožno hodnotiť ako skutkovo jednoduchý vzhľadom na skutočnosť, že v procesnom postavení žalobcov vystupuje až šesť účastníkov, ako aj na predpokladaný počet svedkov, ktorých bude potrebné v danom konaní vypočuť“.

Skutkovú zložitosť veci nie je v danom štádiu konania možné objektívne posúdiť, pretože krajský súd ešte nepristúpil k dokazovaniu a počas doterajšieho trvania konania nevykonal   žiaden   úkon   smerujúci   bezprostredne   k rozhodnutiu   vo   veci, a tým aj k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa.

Vychádzajúc   z doterajšieho   priebehu   konania   v   predmetnej   veci   (okresný   súd sa dosiaľ nezaoberal meritom veci) ústavný súd uzavrel, že skutková zložitosť veci nemohla mať v posudzovanom prípade vplyv na vznik zbytočných prieťahov v konaní.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto konania. Na ťarchu sťažovateľa možno pripísať skutočnosť, že súdny poplatok splatný v deň podania návrhu (27. december 2002)   bol   na   základe   výzvy   okresného   súdu   zaplatený   až 3. marca 2003. To potvrdil aj sťažovateľ vo svojom stanovisku z 20. mája 2004, ktoré zaujal k vyjadreniu predsedu   okresného   súdu.   Uvedená   skutočnosť   však   podľa   názoru   ústavného   súdu výraznejšie neovplyvnila doterajšiu dĺžku namietaného konania.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom   v označenom   súdnom   konaní,   bol   postup   okresného   súdu   vo   veci sp. zn. 17 C 1224/02.

Za   obdobie   zbytočných   prieťahov   ústavný   súd   považuje   časový   úsek   konania od 7. júla 2003, t. j. od právoplatnosti uznesenia o prerušení dedičského konania (uznesenie okresného   súdu   o   prerušení   súvisiaceho   dedičského   konania   sp. zn. 40 D 1058/02 zo 6. mája 2003),   až   do 5. mája 2004,   keď   dala   zákonná   sudkyňa   pokyn   na nariadenie pojednávania na 6. september 2004. Zbytočné prieťahy v uvedenom období (vznik týchto prieťahov pripustil aj predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti, avšak posúdenie ich   zbytočnosti   ponechal   na   zváženie   ústavnému   súdu)   nie   je   možné   ospravedlniť „enormnou   zaťaženosťou   sudcov“,   pretože   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. I. ÚS 35/03, I. ÚS 179/03) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie,   ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn.   17 C 1224/02,   došlo k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 15 000 Sk najmä z dôvodov, že od rozhodnutia okresného súdu v predmetnom   konaní   je   závislé   ukončenie   dedičského   konania   po   starom   otcovi sťažovateľa, a tiež s poukazom na to, že vo veci nebolo po štrnástich mesiacoch od začatia konania nariadené ani jedno pojednávanie. Tieto skutočnosti majú podľa sťažovateľa vplyv na jeho pretrvávajúcu právnu neistotu.

Ústavný súd s prihliadnutím na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj so zreteľom na doterajšiu celkovú dobu konania dospel v okolnostiach tejto veci k záveru, že samotné deklarovanie porušenia   označených   práv   a uloženie   povinnosti   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez zbytočných prieťahov považuje za dostatočnú ochranu sťažovateľa.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny   zástupca   sťažovateľa   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľa   v konaní   pred   ústavným   súdom   za   tri   úkony   právnych   služieb   (príprava a prevzatie zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) a 3 x režijný paušál, ktoré vyčíslil spolu vo výške 13 986 Sk, teda nižšou sumou, než ktorú priznáva sťažovateľovi vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“).

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, že uplatnená náhrada trov za poskytovanie právnych služieb spolu s režijným paušálom neprevyšuje jej výšku stanovenú vyhláškou, a preto uložil okresnému súdu povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v sume 13 986 Sk na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   tohto   rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2004