znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 127/03-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2003 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. L. B., K. Ch., zastúpeného advokátom JUDr. O. Š., B.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   vlastniť   majetok   a porušenia   ústavných podmienok   jeho   vyvlastnenia   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na podnikanie ustanoveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia jeho práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   11   Listiny   základných   práv   a   slobôd   postupom   a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 5 C 190/01 z 29. októbra 2002 v spojení s postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 554/02 z 10. apríla 2003, za účasti Okresného súdu Bratislava V a Krajského súdu v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. L. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 3. júla 2003 doručené podanie MUDr. L. B., K. Ch. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   O.   Š.,   B.,   ktorým   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   vlastniť   majetok a porušenie   ústavných   podmienok   jeho   vyvlastnenia   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného páva na podnikanie ustanoveného v čl. 35 ods. 1 ústavy, porušenie jeho práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“) v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   postupom   a   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 190/01 z 29. októbra 2002 v spojení s postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 554/02 z 10. apríla 2003.

Sťažovateľ   uviedol,   že   okresný   súd   vyššie   uvedeným   rozsudkom   zamietol   jeho žalobu o zaplatenie 83 709,10 Sk s príslušenstvom, ktorú podal proti Všeobecnej zdravotnej poisťovni Bratislava. Odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.

Dôvodom   na   podanie   žaloby   bola   podľa   sťažovateľa   skutočnosť,   že   mu   ako prevádzkovateľovi   neštátneho   zdravotníckeho   zariadenia   nebola   uhradená   pohľadávka, ktorú mal voči Družstevnej zdravotnej poisťovni Perspektíva (ďalej len „Perspektíva“). Po tom, ako 1. júla 1999 vydalo Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky rozhodnutie č. 3215/1999-A o zrušení povolenia na zriadenie poisťovne Perspektíva (ktoré nadobudlo právoplatnosť   17.   júla   1999),   vyhlásil   krajský   súd   20.   apríla   2001   uznesením   sp.   zn. 7 K 70/01 na jej majetok konkurz. Keďže u zrušenej poisťovne nastala právna skutočnosť predpokladaná zákonom, menovite to, že z jej majetku nie je možné uspokojiť jej záväzky, uplatnil si sťažovateľ pohľadávku, ktorú mal voči nej, u Všeobecnej zdravotnej poisťovne, z dôvodu jej prechodu na tento subjekt.

Sťažovateľ sa nazdáva, že napadnutými postupmi a rozsudkami oboch všeobecných súdov,   ktorými   bola zamietnutá   jeho žaloba voči   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni,   bol porušený princíp ústavnosti vyplývajúci z čl. 1 ústavy, princíp rovnosti vlastníckeho práva všetkých subjektov zakotvený v čl. 11 listiny a ústavný princíp rovnosti vyjadreným v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj jeho vyššie označené základné práva.

Porušenie označených práv vidí sťažovateľ o. i. v tom, že okresný súd a krajský súd v namietaných   rozsudkoch   aplikovali   novelizované   znenie   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č.   273/1994 Z.   z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní   rezortných, odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“), ktoré sa stalo súčasťou tohto zákona až po uplatnení   jeho   práva   na   príslušnom   súde.   K uvedenej   novelizácii   zákona č. 273/1994 Z. z. došlo s účinnosťou od 1. júla 2001 na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/2001 Z. z., v zmysle ustanovenia § 34 ods. 6 ktorého „Záväzky zrušenej   poisťovne   za   poskytnutú   zdravotnú   starostlivosť,   ktoré   prešli   so   všeobecnej poisťovne   alebo   inej   poisťovne   a ktoré   zdravotnícke   zariadenie   a   ďalšie   zariadenie v zdravotníctve   preukážu,   uhrádzajú   sa   z vymožených   pohľadávok   zrušenej   poisťovne a   zo   zdrojov   ustanovených   zákonom   o štátnom   rozpočte   alebo   z iných   štátom   účelovo určených zdrojov do 24 mesiacov od schválenia účtovnej závierky poisťovne ku dňu vstupu do likvidácie alebo do 24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhlásenia konkurzu na poisťovňu“.

Všeobecné súdy   opreli svoje rozhodnutia práve o citované ustanovenie zákona č. 273/1994 Z. z., ktoré však ešte nebolo účinné v čase, keď sťažovateľ svoju pohľadávku nadobudol a riadne uplatnil.

Sťažovateľ zastáva stanovisko, že „Zákon č. 273/1994 Z. z. v súčasnom znení umožní prax, že VšZP, na ktorú prešli záväzky Perspektívy spôsobí druhotnú platobnú neschopnosť iným, nechráneným subjektom tým, že nebude platiť za v minulosti poskytnutú zdravotnú starostlivosť   až   do   ukončenia   likvidácie   poisťovne   Perspektíva   a aj   po   jej   skončení   sa v súlade   s platným   právnym   poriadkom   voči   nej   samotnej,   resp.   voči   prostriedkom vyčleneným na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť nebude môcť viesť ani výkon rozhodnutia   alebo   exekúcia.   Ak   však   tento   zákonom   nechránený   subjekt   v dôsledku druhotnej   platobnej   neschopnosti   nebude   schopný   platiť   svojim   veriteľom,   títo   sa bez všetkého budú môcť domáhať svojho práva na súde a to aj prostredníctvom exekúcie prípadne   výkonu   rozhodnutia.   Neuhrádzaním   nákladov   za   poskytnutú   zdravotnú starostlivosť   vzniknú   poskytovateľom   zdravotnej   starostlivosti   bezprostredné   škody na majetku, keďže zdravotnú starostlivosť musia poskytovať aj naďalej bez ohľadu na to, či im poisťovňa platí alebo nie. Tým zákon výrazne zasiahol do práva vlastniť majetok poskytovateľov zdravotnej starostlivosti garantovaného čl. 20 ods. 1 Ústavy“.

Podľa   sťažovateľa   bolo   použitie   tohto   ustanovenia   nedovolenou   retroaktivitou a takýmto postupom „...bol narušený inštitút právnej istoty, s ktorým v právnom štáte úzko súvisí požiadavka zachovania legálne nadobudnutých práv. Vo všeobecnom vyjadrení to znamená, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu. Táto požiadavka ako imanentná súčasť právnej istoty sa vzťahuje predovšetkým na základné práva a slobody, ktoré sú v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

Sťažovateľ sa domnieva, že „Retroaktívnym použitím uvedeného ustanovenia došlo k narušeniu   princípu   ochrany   dôvery   občanov   v právo,   v dôsledku   čoho   je   potrebné citované   ustanovenie   a postup   súdu   považovať   za   rozporné   s   čl.   1   Ústavy   Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ vyslovuje názor, že napadnuté rozhodnutia súdov kolidujú s princípom rovnosti   vlastníckeho   práva   všetkých   subjektov   zaručeným   v   čl.   11   listiny   a ústavným princípom rovnosti vyjadreným v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a tiež s ústavne garantovaným princípom   slobodného   výkonu   podnikateľskej   činnosti.   Sťažovateľ   poukazuje   na   to, že štát právnou úpravou v tejto oblasti vytvára nerovnaké podmienky ochrany vlastníckeho práva.

Zamietnutie   úhrad   za   sťažovateľom   poskytnutú   zdravotnú   starostlivosť   považuje sťažovateľ za zvláštny druh vyvlastnenia jeho vlastníctva nedefinované zákonom, na ktoré neboli splnené podmienky ustanovené v čl. 20 ods. 4 ústavy. Na základe uvedeného sa sťažovateľ dostal do stavu, keď je nútený hradiť ním poskytnutú zdravotnú starostlivosť zo svojich vlastných finančných zdrojov, čím mu vznikajú bezprostredné škody na majetku. Odvolávajúc sa   na porušenie označených práv a slobôd sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyniesol tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   83.709,10   Sk   s príslušenstvom   rozsudkami Okresného   súdu   Bratislava   V.   č.   k.   5   C   190/01-52   a Krajského   súdu   Bratislava 9 Co 554/02-70 v dôsledku aplikácie § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení,   financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na rovnosť garantovanú čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. 04. 2003, č. k. 9 Co 554/02-70 a rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 29. 10. 2002, č. k. 5 C 190/01-52 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 50.000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd prerokoval sťažnosť na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom   alebo slobodou   na jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 91/03).

Predmetom   sťažnosti   je   okrem   iného   tvrdené   porušenie   práva   sťažovateľa   na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 190/01 z 29. októbra 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 554/02 z 10. apríla 2003. Sťažovateľ všeobecným súdom vyčíta „nesprávne posúdenie veci po právnej stránke, nakoľko   pred   účinnosťou   novely   zákona   č.   233/2001   Z.   z.   nebola   stanovená   lehota   na plnenie a odporcovi vznikla povinnosť plniť ihneď po prechode záväzku“.

Na základe posúdenia obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný zistil, že neexistuje príčinná   súvislosť   medzi   napadnutými   postupmi   a   rozhodnutiami   všeobecných   súdov a sťažovateľom   namietaným   porušením   základného   práva   na   podnikanie   ustanoveného v čl. 35 ústavy. Takúto príčinnú súvislosť nemôže zakladať ani postup a rozhodnutia súdov za predpokladu, že bol rešpektovaný skutkový a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutí podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Súd môže pre svoje rozhodnutie vziať do   úvahy   iba   tie   skutočnosti,   ktoré   existovali   v čase   vyhlásenia   rozsudku.   Okamih uplatnenia práva je viazaný na hmotnoprávne posúdenie zisteného skutkového stavu veci podľa príslušných zákonných ustanovení spojené so vznikom, zmenou, alebo zánikom práv a povinností.

Ústavný súd už vyslovil, že „Právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy je zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto poskytnutej záruky   nie   je   ochrana   podnikateľa   pred   vstupom   konkurenta   do   zvolenej   hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojom podnikaní. Neúspech alebo strata podnikateľa vo svojej hospodárskej činnosti predstavuje podnikateľské riziko, ktoré musí   znášať   sám   podnikateľ.   Toto   konštatovanie   má   oporu   v ustanoveniach   zákona č.   513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník   v znení   neskorších   predpisov,   ktoré   podnikateľa prezentujú   jednak   v rovine   samotnej   realizácie   podnikateľskej   činnosti,   ako   aj   v rovine právnorelevantnej. Právnorelevantná rovina je daná právnou zodpovednosťou podnikateľa a v širšom zmysle znášaním   hospodárskeho rizika   za   komplexnú podnikateľskú   činnosť“ (napr. IV. ÚS 66/03, IV. ÚS 76/03).

Nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva   podľa   §   35   ods.   1   ústavy   a namietanými   postupmi   a rozhodnutiami   všeobecných súdov   možno   vyvodiť   aj   z toho,   že   týmito   postupmi   a rozhodnutiami   nebola   priamo dotknutá   podstata   práva   sťažovateľa   podnikať   a uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

V rámci predbežného prerokovania tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ochrany vlastníckeho práva zaručeného v čl. 11 listiny a v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj v čl.   1   dodatkového   protokolu   k   dohovoru,   ústavný   súd prihliadol   na   to,   že   ochranu uvedeným   právam   už   poskytli   všeobecné   súdy   v civilnom   procese.   Preto   riadiac   sa princípom subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy konštatuje, že na prejednanie tejto časti sťažnosti nemá právomoc.

Z pripojeného rozsudku okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom, vyplynulo, že proti nemu bolo možné podať odvolanie, a v spise sa nachádzajúci rozsudok krajského súdu potvrdzuje, že sťažovateľ túto možnosť využil (aj keď odvolací súd jeho odvolaniu nevyhovel a napadnutý rozsudok súdu prvého   stupňa   potvrdil).   Sťažovateľ   mal   preto   v systéme   všeobecného   súdnictva   proti namietanému porušeniu základných práv k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy (odvolanie   podľa   §   201   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku),   ktorý   využil,   hoci neúspešne.

Pokiaľ ide o sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu, proti ktorému už riadny ani   mimoriadny   opravný   prostriedok   nie   je   prípustný,   ústavný   súd   vzhľadom   na   to, že netvorí súčasť všeobecného súdnictva (nie je ho možné považovať za ďalšiu odvolaciu, resp. dovolaciu inštanciu), nie je oprávnený zrušovať alebo meniť rozsudky všeobecných súdov. Uplatnenie právomoci ústavného súdu v tejto veci by prichádzalo do úvahy iba za predpokladu takého postupu všeobecných súdov v konaní o ochrane vlastníckeho práva, ktorým bolo porušené niektoré základné právo upravené v čl. 46 až 50 ústavy, prípadne by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Ústavný súd však v danom prípade nezistil zjavný nesúlad medzi skutkovými zisteniami súdu na strane jednej a ich právnym zhodnotením na strane druhej.

Na   základe   vyššie   uvedeného   a   tiež   so   zreteľom   na   judikatúru   ústavného   súdu (napr.   IV.   ÚS   66/03,   IV.   ÚS   100/03)   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy sa ústavný súd odvoláva na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa ich aplikácia v individuálnych sťažnostiach viaže   na   vyslovenie   porušenia   osobitne   určeného   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (ide   teda   o sprievodný   účinok   porušenia   základného   práva   alebo   slobody). Zásady vyjadrené v uvedených článkoch ústavy vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým   orgánom   pôsobiacim   v normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov   (mutatis mutandis I. ÚS 34/96, I. ÚS 59/97, II. ÚS 123/02). Z toho dôvodu vyhodnotil ústavný súd namietané porušenie uvedených článkov ústavy ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody   sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003