znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 126/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., B., V. K., Č., a A. M., Č., zastúpených advokátom JUDr. P. V., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   8 Sžo/211/2010 z 12. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H., V. K. a A. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2011 doručená   sťažnosť   M.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v   prvom   rade“),   V.   K.   (ďalej   len „sťažovateľ v druhom rade“) a A. M. (ďalej len „sťažovateľ v treťom rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu   k   dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo/211/2010 z 12. mája 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovatelia sú vlastníkmi pozemkov, ktoré boli spolu s inými pozemkami zlúčené do   spoločného   poľovného   revíru.   Rozhodnutím   Obvodného   lesného   úradu...   (ďalej   len „obvodný lesný úrad“) z 20. mája 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 197/10/2005 bola schválená zmluva o nájme výkonu práva poľovníctva v spoločnom poľovnom revíri, ktorú uzatvorili   vlastníci   väčšiny   pozemkov   spoločného   poľovného   revíra   ako   prenajímatelia s poľovníckym združením ako nájomcom, a bola ním uložená povinnosť uhradiť nájomné sťažovateľom, ktorí sa na uzatváraní tejto zmluvy nepodieľali. Vlastníci pozemkov, ktorí zmluvu podpísali ako prenajímatelia, sú vlastníkmi po prepočte spolu 699,46 ha, pričom sťažovateľ v prvom rade je vlastníkom 0,36 ha, sťažovateľ v druhom rade je vlastníkom 3,44   ha   a sťažovateľ   v treťom   rade   je   vlastníkom   1,54   ha.   Predmetné   rozhodnutie obvodného lesného úradu bolo na základe odvolania sťažovateľov potvrdené rozhodnutím Krajského   lesného   úradu...   (ďalej   len   „krajský   lesný   úrad“)   z 25. júla   2005   vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. KLÚ-237/2005 (ďalej len „rozhodnutie krajského lesného úradu“).

Proti rozhodnutiu krajského lesného úradu bol podaný protest prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) z 18. augusta 2008, v ktorom argumentoval tým, že každý   z vlastníkov pozemkov v poľovnom   revíri má samostatné práva a povinnosti. V proteste prokurátor ďalej uviedol, že „Ak teda nedôjde k uzavretiu zmluvy alebo viacerých zmlúv o prenájme práva výkonu poľovníctva, medzi poľovníckym združením a vlastníkom poľovných pozemkov tak, aby sa umožnil výkon práva poľovníctva na celom území poľovného revíru, môže poľovnícke združenie vykonávať právo poľovníctva len na tej časti revíru, ktorá je definovaná v schválenej zmluve.“.

O   proteste   prokurátora   rozhodovalo   Ministerstvo   pôdohospodárstva   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“),   ktoré   rozhodnutím   z   3.   novembra   2008   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4044/2008 protestu prokurátora nevyhovelo. Proti tomuto rozhodnutiu ministerstva bol sťažovateľmi podaný rozklad.

Minister pôdohospodárstva Slovenskej republiky rozhodnutím z 27. februára 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 810/2009 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie ministerstva“) rozkladu sťažovateľov nevyhovel a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol: „Nakoľko spôsob rozhodovania zákon špeciálne neupravuje, je pri rozhodovaní o výkone práva poľovníctva pre spoločný poľovný revír potrebné aplikovať ustanovenia zákona ako na rozhodovanie o spoločnej veci. Existujú rozsudky súdov, ktoré vykladajú   príslušné   ustanovenia   zákona   ako   nakladanie   so   spoločnou   vecou   a   správny orgán sa pri rozhodovaní riadil príslušným výkladom.“

Proti napadnutému rozhodnutiu ministerstva podali sťažovatelia žalobu Krajskému súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorou   sa   domáhali   preskúmania   jeho zákonnosti.   Sťažovatelia   v   žalobe   namietali,   že   poľovný   revír   nie   je   spoločnou   vecou a na právne postavenie vlastníkov pozemkov v spoločnom poľovnom revíri nemožno použiť analógiu   s   hospodárením   spoluvlastníkov   so   spoločnou   vecou,   pretože   jej   použitie vo verejnom práve je neprípustné.

Krajský súd rozhodol o žalobe rozsudkom č. k. 3 S 84/2009-64 z 25. mája 2010, v ktorom   konštatoval,   že   zmluvy   o   nájme   výkonu   práva   poľovníctva   boli   uzavreté s väčšinou vlastníkov pozemkov tvoriacich poľovný revír, ktorý bol správne posudzovaný ako vec spoločná v súlade s § 139 Občianskeho zákonníka, o ktorej rozhoduje nadpolovičná väčšina   počítaná   podľa   výšky   podielov   výmery   poľovných   pozemkov   jednotlivých vlastníkov začlenených do príslušného poľovného revíru. Krajský súd vyslovil názor, že pokiaľ väčšina vlastníkov spoločného poľovného revíru prijala rozhodnutie urobiť určitý právny úkon v súvislosti s nájmom výkonu práva poľovníctva na spoločný poľovný revír, nevyžaduje sa, aby tento úkon podpísali aj vlastníci, ktorí nesúhlasili s prenájmom svojich pozemkov   začlenených   do   predmetného   poľovného   revíru.   Nájomnú   zmluvu   môžu v takomto prípade uzavrieť tí, ktorých podiel v spoločnom poľovnom revíri predstavuje väčšinu. Krajský súd sa stotožnil so záverom správnych orgánov, že neuzavretie nájomných zmlúv so   všetkými   vlastníkmi   poľovných   pozemkov   s výmerou   viac ako   10   ha   nie je prekážkou schválenia tých zmlúv, ktoré boli uzavreté s väčšinou vlastníkov pozemkov. Ich schválením   neboli   žalobcovia   (sťažovatelia)   ukrátení   na   svojich   vlastníckych   právach. Za správny považoval aj záver, že užívateľ poľovného revíru, ktorému vlastníci poľovného revíru,   ktorých   podiely   v   spoločnom   poľovnom   revíri   predstavujú   väčšinu,   postúpili za odplatu   zmluvou   právo   poľovníctva,   je   zo   zákona   povinný   uhradiť   nájomné   aj   tým vlastníkom   spoločného   poľovného   revíru,   ktorí   nájomnú   zmluvu   nepodpísali (sťažovateľom),   pričom   výška   nájomného   je   určená   sadzobníkom   uvedeným   v   prílohe zákona   č. 23/1962   Zb.   o poľovníctve   v   znení   neskorších   predpisov   účinného   v   čase rozhodovania   (ďalej   len   „zákon   o   poľovníctve“).   Sťažovatelia   sa   proti   označenému rozsudku krajského súdu odvolali.

Najvyšší súd ako súd odvolací napadnutým rozsudkom rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil.

Proti   napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   smeruje   sťažnosť   sťažovateľov navrhujúcich,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   týmto   rozsudkom   došlo   k   porušeniu   ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 11 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a podľa   čl. 1   ods. 1   dodatkového   protokolu.   Zároveň sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil. Každý zo sťažovateľov   sa   taktiež   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 1 000 € z dôvodu zásahu do svojich práv, ktorý považujú „za aroganciu moci“.

Podaním zo 4. januára 2012 sťažovatelia doplnili sťažnosť pripojením uznesenia toho istého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo/191/2010 z 28. júla 2011, ktorým najvyšší súd z dôvodu nedostatočného odôvodnenia zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 S 82/2009 zo 4. mája 2010 vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia krajského lesného úradu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   vymedziť   najskôr   rozsah   základných   práv, porušenie ktorých sťažovatelia namietajú, a možnosť porušenia ktorých má ústavný súd preskúmať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovatelia   domáhajú   (petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označili   za   porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže   doplniť   petit   (I. ÚS 316/09,   I. ÚS 98/2011,   II. ÚS 103/08,   II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011). Namietanie porušenia čl. 12 ústavy obsiahnuté v texte sťažnosti posudzoval ústavný súd ako súčasť argumentácie sťažovateľov.

Sťažovatelia   v   petite   sťažnosti   namietali   porušenie   svojich   základných   práv garantovaných   čl. 20   a   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   čl. 11   a   čl. 36   ods. 1   listiny   a   tiež   práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy a čl. 11 ods. 3 listiny vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť   na   ujmu   práv   iných   alebo   v   rozpore   so   všeobecnými   záujmami   chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa   čl. 20   ods. 4   ústavy   a   čl. 11   ods. 4   listiny   vyvlastnenie   alebo   nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   čl. 36   ods. 1   listiny   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo/211/2010 z 12. mája 2011

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že najvyšší súd porušil v sťažnosti označené práva sťažovateľov   ústavne   neakceptovateľným   výkladom   a aplikáciou   viacerých   právnych noriem   obsiahnutých   v   zákone o   poľovníctve,   osobitne   § 14   ods. 1   a 2   tohto   zákona, ktorými sa upravuje disponovanie s právom poľovníctva pri spoločnom poľovnom revíri. Argumentácia sťažovateľov sa sústreďuje na dve kľúčové námietky.

V rámci prvej námietky sťažovatelia vznášajú voči najvyššiemu súdu výhrady, že potvrdil   výklad   krajského   súdu   (resp.   správnych   orgánov)   pripúšťajúci   analogické aplikovanie   pravidiel   o rozhodovaní   o   spoločnej   veci   spoluvlastníkmi   ustanovených Občianskym zákonníkom aj na spoločný poľovný revír, ktorý nie je vecou.

Druhá   námietka   sťažovateľov   je   založená   na   tvrdení   o nemožnosti   vyjadriť   sa k rozhodnutiu väčšiny vlastníkov pozemkov poľovného revíru o výkone práva poľovníctva, čím sa im mal znemožniť výkon ich vlastníckeho práva.

Podľa   § 14   ods. 1   zákona   o   poľovníctve   o   výkone   práva   poľovníctva   rozhoduje vlastník poľovných pozemkov uznaných za poľovný revír, ak ide o poľovné pozemky toho istého   vlastníka...,   alebo   vlastníci   poľovných   pozemkov   zlúčených   alebo   pričlenených do uznaného poľovného revíru (ďalej len „vlastníci spoločného poľovného revíru“).

Podľa § 14 ods. 2 zákona o poľovníctve vlastník poľovného revíru alebo vlastníci spoločného poľovného revíru môžu právo poľovníctva vykonávať sami..., alebo môžu tento výkon   za   odplatu   prenajať...   Pri   nájme   výkonu   práva   poľovníctva   je   jeho   súčasťou oprávnenie vstupovať v nevyhnutnej miere na poľovné pozemky.

Podľa   sťažovateľov   nie   je   spoločný   poľovný   revír   vecou,   vlastníci   pozemkov tvoriacich   spoločný   poľovný   revír   nie   sú   jeho   spoluvlastníkmi,   a   preto   nemožno   pre rozhodovanie o výkone práva poľovníctva analogicky použiť § 139 Občianskeho zákonníka týkajúci sa rozhodovania spoluvlastníkov v prípade jednej (spoločnej) veci, a to okrem iného   aj   preto,   lebo   zákon   o   poľovníctve   je   predpisom   verejného   práva,   v   ktorom   je analógia neprípustná. Sťažovatelia v súvislosti s tým uviedli, že „Nehnuteľné veci môžu byť začlenené do určitých celkov, ale stále ostávajú nehnuteľnými vecami. Vlastnícke právo možno   pritom   obmedziť   len   zákonom.   Je   v   rozpore   s princípmi   právneho   štátu,   ak   sa v dôsledku absencie zákonnej právnej úpravy prijme názor, že poľovný revír je analogicky spoločná vec. Takýto výklad je v rozpore s právnou istotu, je svojvoľný, a teda aj v rozpore s právom na súdnu a inú právnu ochranu.“.

Sťažovatelia   namietajú,   že   najvyšší   súd   nesprávne   vytvoril   a   použil   pravidlo väčšinového   rozhodovania   vlastníkov   pozemkov   v   spoločnom   poľovnom   revíri,   čím potvrdil výklad, podľa ktorého nie je v prípade rozhodovania o výkone práva poľovníctva ako   o   rozhodovaní   o   spoločnej   veci   nevyhnutné   dať   príležitosť   vyjadriť   sa   všetkým vlastníkom pozemkov v spoločnom poľovnom revíri. Podľa sťažovateľov v danom prípade „nejde o práva väčšiny, ale o práva vlastníka väčšiny pozemkov. S takýmto výkladom sa nemožno stotožniť. Pokiaľ súd tvrdí, že kto má viac majetku, má viac práv, popiera právny základ tejto spoločnosti, ako rovnosť osôb vyjadrenú v článku 12 Ústavy... súd tak nastoľuje právny stav, ktorým vlastníkom pozemkov s menšou rozlohou odníma akúkoľvek ochranu.“.

Námietky   sťažovateľov   sa   týkajú   nasledujúcej   časti   odôvodnenia   napadnutého rozsudku najvyššieho súdu:

„... je   potrebné   prisvedčiť   záveru   krajského   súdu,   že   v   súdnom   preskúmavacom konaní nebolo zistené porušenie zákona v postupe a rozhodovaní orgánov štátnej správy. Aj podľa názoru odvolacieho súdu schválením zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva na poľovné   pozemky   na   majoritnej   výmere   poľovného   revíru...,   uzatvorenej   medzi prenajímateľmi (vlastníkmi pozemkov o majoritnej výmere poľovného revíru, poznámka)... a nájomcom..., nedošlo k porušeniu zákonom chránených práv žalobcov. Tu je potrebné uviesť,   že   všeobecným   právnym   princípom   demokratického   štátu   je   vôľa   väčšiny   pri zachovaní zákonných práv menšiny. Len výnimočne sa uplatňuje princíp jednomyseľnosti, lebo pri jeho rozšírenej aplikácii by nemohli byť riešené rôzne bežné životné situácie. Odvolací súd zároveň konštatuje, že žalovaný správny orgán postupoval v súlade so zákonom,   keď   poľovný   revír   posúdil   ako   vec   spoločnú   v   zmysle   § 139   Občianskeho zákonníka,   nakoľko   v   prípade,   ak   vlastník   poľovného   revíru   tento   prenajme,   tak   ho prenajíma   ako   celok,   t. j.   nájomca   poľovného   revíru   je   oprávnený   vykonávať   právo poľovníctva   na   všetkých   pozemkoch,   ktoré   sú   súčasťou   poľovného   revíru,   nie   len na niektorých poľovných pozemkoch (tieto môžu byť vo vlastníctve rôznych osôb, keďže poľovný revír môže byť tvorený pozemkami jedného, ale aj viacerých vlastníkov). Preto nie je možné v rámci zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva prenajať len časť poľovného revíru,   teda   len   niektoré   poľovné   pozemky.   V   tomto   zmysle   ide   o   ustálenú   judikatúru najvyššieho súdu, keď z rovnakého právneho názoru vychádzajú napr. rozhodnutia sp. zn. 2 Sžo/409/2009 alebo 8 Sžo/230/2008.“

V   reakcii   na   výhrady   sťažovateľov   k napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu ústavný súd poznamenáva, že jeho úlohou bolo iba posúdiť, či výklad právnych predpisov vzťahujúcich sa na riešenie danej problematiky podaný najvyšším súdom v napadnutom rozsudku je ústavne akceptovateľný. Podľa názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu založený na takom racionálnom a ústavne udržateľnom argumentačnom základe,   ktorý   neumožňuje   dospieť   k   záveru   o   extrémnej   interpretácii   v danej   veci aplikovaných právnych predpisov.

Napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   vychádza   a   zapadá   do pomerne   ustálenej rozhodovacej   činnosti   najvyššieho   súdu   týkajúcej   sa   danej   problematiky   (okrem v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu spomenutých rozsudkov v konaniach vedených   pod   sp. zn.   2 Sžo/409/2009   a   sp. zn.   8 Sžo/230/2008   je   tiež   ústavnému   súdu z vlastnej rozhodovacej činnosti známy rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 88/2009 napadnutý sťažnosťou v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 111/2010).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   potrebné   zohľadniť,   že   najvyšší   súd   konal   ako správny súd skúmajúci zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu. Najvyšší súd dostatočne odôvodnil, prečo sa vyžaduje väčšinové hlasovanie o nájme výkonu práva poľovníctva. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje v tomto smere dostatok argumentov na jeho výrok,   preto   nie   je   zjavne   neodôvodnený,   a   výklad   najvyššieho   súdu   v   napadnutom rozsudku nie je ani arbitrárny. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nepopiera účel ani povahu   použitých   ustanovení   zákona   a poľovníctve,   pričom   najvyšší   súd   sa   navyše vysporiadal so všetkými relevantnými výhradami sťažovateľov. Na tomto základe ústavný súd   dospel   k záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je   založený   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu, je vo vzťahu k námietke týkajúcej sa väčšinového hlasovania o nájme výkonu   práva   poľovníctva   z ústavného   hľadiska   akceptovateľný,   a   vo   vzťahu   k   tejto námietke   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základných   práv   sťažovateľov   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   a   čl. 36   ods. 1   listiny   či   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Sťažnosť   je   preto potrebné v tejto časti odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s prvou námietkou sťažovatelia argumentovali okrem iného aj tým, že aplikovaním pravidla väčšinového rozhodovania najvyšší súd nastoľuje právny stav, ktorým sa   vlastníkom   pozemkov   s   menšou   rozlohou   odníma   akákoľvek   ochrana,   keďže   sa umožňuje ich prehlasovanie vlastníkmi väčších pozemkov v spoločnom poľovnom revíri.

Ústavný súd uvádza, že predmetom konania pred krajským súdom bolo preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia (napadnutého rozhodnutia ministerstva), pričom najvyšší súd   sa   so   závermi,   ku   ktorým   dospel   krajský   súd,   stotožnil.   Predmetom   konania   pred najvyšším súdom neboli iné mechanizmy ochrany vlastníkov pozemkov pri rozhodovaní o výkone   práva   poľovníctva   (napríklad   prípadné   dôsledky   analogického   aplikovania pravidla   o   hospodárení   so   spoločnou   vecou   na   oprávnenia   prehlasovaných   alebo   pri hlasovaní   opomenutých   vlastníkov).   Ústavný   súd   môže   iba   preskúmať,   či   sťažnosťou napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   mohlo   dôjsť   k namietanému   porušeniu základných   ľudských   práv   a slobôd,   nie   však   hodnotiť   hypotetické   alternatívy   právnej ochrany,   ktoré   však   neboli   sťažovateľmi   ani reálne uplatnené pred   všeobecnými   súdmi a sťažovatelia ani nepreukázali, že by uplatnenie takýchto nárokov bolo zjavne neúspešné. Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   aj všeobecným   súdom   patrí   povinnosť   zabezpečiť   ochranu základných práv a slobôd, a to aj v prípade prípadných ďalších konaní týkajúcich sa iných mechanizmov ochrany práv sťažovateľov, ktoré sú vo výlučnej právomoci všeobecných súdov   (a   nie   ústavného   súdu).   Ústavný   súd   nemôže   prejudikovať   rozhodovanie všeobecných   súdov   o   takýchto   hypotetických   nárokoch,   poukazuje   však   na   to,   že   aj prehlasovaní vlastníci pozemkov v spoločnom poľovnom revíri majú právo na pomerné nájomné.   Z   uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   vo   vzťahu   k   predmetnej   argumentácii sťažnosť odmietnuť ako neprípustnú.

Podstatou   druhej   námietky   sťažovateľov   je   tvrdenie   o   nemožnosti   vyjadriť   sa k rozhodnutiu väčšiny vlastníkov pozemkov poľovného revíru o výkone práva poľovníctva, teda aj to, že je im v dôsledku toho znemožnené rozhodovať o výkone tohto práva.

Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd z vyžiadaného spisu zistil, že predmetná námietka bola síce zahrnutá do rozkladu sťažovateľa v prvom rade z 18. decembra 2008, avšak   nebola   už   súčasťou   argumentácie   sťažovateľov   ani   v   žalobe   o   preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia ministerstva, ani v odvolaní sťažovateľov z 12. júla 2010 proti rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   stabilne   zdôrazňuje,   že   nie   je   ďalšou   inštanciou   súdneho   konania a sťažnosť nie je opravným prostriedkom proti prvostupňovému rozhodnutiu. Dodatočné námietky   sťažovateľov,   ktoré   neboli   zahrnuté   do   odvolania   proti   rozhodnutiu prvostupňového súdu a ktoré mali a mohli byť uplatnené v riadnom opravnom konaní, nie sú pred ústavným súdom uplatniteľné (podobne napr. IV. ÚS 100/07).

Konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže byť prostriedkom, ktorý by nahradzoval konanie pred príslušnými orgánmi verejnej moci a ktorým by sa umožnilo prihliadnuť   na   nové   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   mohli   mať   vplyv   na   právoplatné rozhodnutie, proti ktorému sťažnosť smeruje, pritom ale neboli uplatnené vo veci samej. Nevyužitie   možnosti   uplatniť   argumentáciu,   ktorá   nebola   zahrnutá   do   odvolania   proti rozhodnutiu prvostupňového súdu v konaní pred všeobecnými súdmi nemožno naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom. Sťažovatelia preto, pokiaľ ide o túto časť ich sťažnosti, nesplnili základný zákonný predpoklad jej prípustnosti podľa § 53 ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   (II. ÚS 193/06,   IV. ÚS 100/07).   Vzhľadom   na   to   bolo potrebné sťažnosť aj vo vzťahu k predmetnej námietke odmietnuť ako neprípustnú.

Na uvedenom závere nič nemení ani námietka sťažovateľov obsiahnutá v podaní zo 4. januára   2012,   ku   ktorému   priložili   uznesenie   toho   istého   senátu   najvyššieho   súdu sp. zn.   8 Sžo/191/2010   z   28.   júla   2011,   ktorým   najvyšší   súd   z   dôvodu   nedostatočného odôvodnenia zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 S 82/2009 zo 4. mája 2010 vo veci preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   krajského   lesného   úradu.   Z   toho   sťažovatelia vyvodzujú, že najvyšší súd sa priklonil k ich argumentácii uvedenej v sťažnosti. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že priloženým uznesením najvyššieho súdu bolo konanie o odvolaní sťažovateľov v prvom a druhom rade ako vedľajších účastníkov zastavené.

Ústavný súd vo vzťahu k okolnostiam tohto   prípadu   uvádza, že dôveru   v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia   prax   súdu   najvyššej   inštancie,   ktorá   sa   ustálila   po   určitú   dobu,   nie   však ojedinelé rozhodnutie súdu a ani neskoršie rozhodnutie súdu v podobnej veci. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa   judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže   vyvíjať,   resp.   že   v   prípade,   ak   je   prijaté   ojedinelé   rozhodnutie,   vybočujúce z doterajšej   línie   rozhodovacej   praxe,   sa   konajúci   súd   nemôže   vrátiť   na   pôvodnú   líniu rozhodovacej   činnosti.   Samotná   skutočnosť,   že   po   vyhlásení   napadnutého   rozsudku najvyššieho   súdu   vydal   ten   istý   senát   najvyššieho   súdu   uznesenie,   v   ktorom   podľa sťažovateľov podobnú otázku posúdil odlišne od napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, nemá   sama   osebe   vplyv   na   súlad   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   s   ústavou a nezakladá bez ďalšie možnosť dospieť k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľov.

Ústavný súd navyše dodáva, že z priloženého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo/191/2010   z   28.   júla   2011   nevyplýva   odlišné   posúdenie   otázky   rozhodujúcej   pre napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ale iba záver o nedostatočnom odôvodnení iného rozsudku krajského súdu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými. Nie je úlohou ústavného súdu   do detailov preskúmať prípad z pozície aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok najvyššieho   súdu   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho   odôvodnenie,   prípadne   zostaviť   zoznam možných   pochybení   krajského   súdu,   ak   tieto   nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   s ústavou (IV. ÚS 270/09,   IV. ÚS 27/2010).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   (v spojení s krajským súdom) ústavne konformným spôsobom vec posúdil a odôvodnil. Sťažnosť je preto potrebné   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú   a zároveň   ako neprípustnú.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl. 20 ústavy a čl. 11 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo/211/2010 z 12. mája 2011

Sťažovatelia ďalej namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy (resp. čl. 11 listiny) a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ústavy ako celku možno vykladať obdobne ako čl. 1 dodatkového protokolu. (PL. ÚS 23/06).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ústavy a čl. 11 listiny (a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05,   IV. ÚS 301/07,   IV. ÚS 396/08),   ktorej súčasťou   je   aj   právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (a práva podľa   čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl. 46   až   čl. 48   ústavy,   resp. v spojení s ich porušením.

Nezistenie   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   rozsudkom   a namietaným porušením základného práva sťažovateľov upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. v čl. 36 listiny a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samo osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej.

Ústavný súd však považoval za potrebné poukázať aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý rozhodoval vo veciach vykazujúcich z pohľadu sťažovateľov   funkčnú   podobnosť   s   ich   situáciou,   konkrétne   o povinnom   členstve v poľovníckom združení v prípade, ak osoba je vlastníkom pozemku o výmere menšej ako je   75   ha   (Herrmann   proti   Nemecku   z   20.   januára   2011,   sťažnosť   č. 9300/07),   resp. o povinnom prevode výkonu práva poľovníctva vo vzťahu k vlastneným nehnuteľnostiam na   poľovné   združenie   (Chassagnou   a. i.   proti   Francúzsku   z 29.   apríla   1999,   sťažnosti č. 25088/94, č. 28331/95, č. 28443/95). Z pohľadu sťažovateľov ako vlastníkov pozemkov v spoločnom poľovnom revíri pozostávajúcom z pozemkov viacerých vlastníkov je funkčne rovnocenné, či rozhodovanie o výkone práva poľovníctva v poľovnom revíri je presunuté na iný subjekt (poľovné združenie), v ktorom môže mať tento vlastník hlasovacie právo (ako to bolo v prípade Herrmann proti Nemecku), alebo je takéto rozhodovanie predmetom väčšinového rozhodovania viacerých vlastníkov bez toho, aby títo ex lege vytvárali nový právny subjekt alebo iný obdobný záväzkový vzťah (ako to je vo veci samej). V oboch veciach   predstavuje   podľa   ESĽP   povinný   prevod   výkonu   práva   poľovníctva   zásah do pokojného   užívania   majetku   (osobitne   bod   74   rozhodnutia   Chassagnou   a i.   proti Francúzsku).

Zásah do pokojného užívania majetku je v zmysle judikatúry ESĽP a ústavného súdu prípustný,   ak   zachováva   spravodlivú   rovnováhu   medzi   potrebami   verejného   alebo všeobecného záujmu spoločnosti   a požiadavkami ochrany základných   práv jednotlivcov (J. A. Pye proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 44302/02, bod 46, PL. ÚS 22/06).

Podľa ESĽP (Herrmann proti Nemecku, Chassagnou a. i. proti Francúzsku) právna úprava výkonu práva poľovníctva, ktorá má za cieľ zabrániť neregulovanému poľovaniu a podporiť   racionálnu   správu   zveri,   slúži verejnému   záujmu   (Chassagnou   a. i.   proti Francúzsku, bod 79, Herrmann proti Nemecku, bod 48).

Ústavný súd sa v nadväznosti na uvedené napokon zaoberal tým, či výklad právnej úpravy   zákona   o poľovníctve   najvyšším   súdom   v napadnutom   rozsudku   zabezpečuje spravodlivú rovnováhu medzi verejným záujmom a ochranou základného práva jednotlivca.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ESĽP   k   čl. 1   dodatkového   protokolu   nie   je   nastolená spravodlivá rovnováha tam, kde dotknutá osoba musí znášať individuálnu a nadmernú záťaž („an individual and excessive burden“), pričom pre úvahu, či namietnutá úprava rešpektuje spravodlivú   rovnováhu   medzi   dotknutými   záujmami a   najmä či   sťažovateľa   nezaťažuje neprimerane   veľkým   bremenom,   sú   podstatné   aj   podmienky   odškodnenia   (rozsudok Sporrong a Lönnroth proti Švédsku z 23. septembra 1982, sťažnosť č. 7151/75; 7152/75, pozri aj PL. ÚS 23/06). V už spomenutom rozhodnutí (Herrmann proti Nemecku, bod 55) ESĽP taktiež uviedol, že požiadavka spravodlivej rovnováhy je zvýraznená okolnosťou, že vlastník   pozemku   dostáva   (hoci   aj zanedbateľne   nízke)   platby   od   poľovného   združenia za výkon práva poľovníctva, keďže sa tým znemožní iným osobám ponechať si finančný zisk z užívania pozemku vlastníka.

Prírodné terénne danosti a spôsob života zveri odôvodňujú vytvorenie spoločného poľovného   revíru   ako   administratívneho   celku   s hranicami   presahujúcimi   jednotlivé pozemky. Zver neuznáva hranice pozemkov a nezdržiava sa, ak k tomu nie je prinútená, iba na   jednom   z pozemkov   v spoločnom   poľovnom   revíri.   Preto   je   pochopiteľná   snaha o jednotnú úpravu výkonu poľovného práva na určitých prírodných celkoch, pri ktorých sa nevyhnutne   stretáva   záujem   vlastníkov   viacerých   pozemkov   (pozri   aj   rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 1 BvR 2084/05 z 13. decembra 2006).

Napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sa   sťažovateľom   nebráni   úplne disponovať so svojím vlastníctvom, iba sa pripodobňuje miera ich vplyvu na rozhodovanie o výkone   práva   poľovníctva   pre   celý   spoločný   poľovný   revír   k pomeru   veľkosti   ich pozemkov k veľkosti celého spoločného poľovného revíru. Majetkové záujmy sťažovateľov sú pritom chránené rovnako ako záujmy iných ostatných vlastníkov pozemkov patriacich do spoločného   poľovného   revíru,   a to   povinnou   platbou   nájomného.   Podľa   rozhodnutia krajského lesného úradu, ktoré bolo potvrdené napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, má prenajímateľ povinnosť platiť nájomné aj za pozemky, ktoré patria sťažovateľom.

Zohľadniac   uvedené   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   výklad   použitý   najvyšším súdom   v napadnutom   rozsudku   rešpektuje   požiadavky   spravodlivej   rovnováhy   medzi verejným   záujmom   a obsahom   vlastníckeho   práva   vyplývajúceho   z   čl. 20   ods. 1   a jeho limitácie   v zmysle   čl. 20   ods. 3   ústavy   (m. m. PL. ÚS 22/06)   a   sťažovateľov   ani neprimerane nezaťažuje.

Z uvedeného   vyplýva,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   nemožno   dávať do takej súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a teda ani základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 11 ods. 1 listiny), ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala vyslovenie porušenia týchto práv, a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012