znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 126/2010-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť F. F., K., M. B., K., M. F., G., A. K., K., D. K., K., M. K., K., J. T.,   K., B. T., K., A. T.,   K., V. P.,   Košice, a A. F.,   K., zastúpených advokátom JUDr. M. H., K., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp. zn. 5 Co 363/2008 z 2. februára 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. F., M. B., M. F., A. K., D. K., M. K., J. T., B. T., A. T., V. P. a A. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2009 doručená sťažnosť F. F., M. B., M. F., A. K., D. K., M. K., J. T., B. T., A. T., V. P. a A. F. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl.36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 363/2008 z 2. februára 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   domáhali   v   konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 C 805/94 odstránenia   neoprávnenej   stavby   postavenej   na   ich   pozemku   pôvodne   zapísanom v pozemnoknižnej   vložke   č.   1303,   k.   ú.   K,   parcela   č.   10605,   resp.   zriadenia   časovo neobmedzeného vecného bremena na ťarchu sťažovateľov za náhradu určenú znaleckým posudkom. Okresný súd rozsudkom z 11. augusta 2008 ich žalobu zamietol v celom rozsahu s odôvodnením, že na spornom pozemku sa nenachádza stavba v zmysle ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka. Sťažovatelia podali proti rozsudku odvolanie, ktorým namietali, že okresný   súd   dospel   na   základe   vykonaného   dokazovania   k nesprávnym   skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Tvrdili, že celý športový areál je potrebné vnímať ako jednu stavbu, ktorá sa nachádza na pozemkoch vlastníkov, ktorí sa domáhajú svojich práv v súvisiacich sporoch s rovnakým obsahom, a nie posudzovať samostatne každú časť tohto   komplexu,   či   spĺňa   kritériá   stavby.   Namietali   vymedzenie   pojmu   stavby,   ktorý aplikoval okresný súd, a tvrdili, že stavbami sú samy osebe aj tenisové kurty, chodníky, oplotenia a pod., ktoré sa nachádzajú na pozemku v ich vlastníctve. Zároveň poukázali, že okresný súd zriadil vecné bremeno v jednom zo súvisiacich konaní na časť pozemku, na ktorom   je   postavená   tenisová   dvojhala   a tenisové   kurty   s príslušenstvom,   a teda v skutkovo   obdobnom   prípade   a pri   aplikácii   rovnakej   právnej   úpravy   dospel   k inému záveru, čím bol porušený princíp právnej istoty. Krajský súd po preskúmaní veci rozsudkom č. k. 5 Co 363/2008-265 z 2. februára 2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.

Podstatou sťažnosti je táto argumentácia sťažovateľov: „Podľa názoru sťažovateľov je potrebné celý areál vnímať ako jeden celok (teda jediná   stavba   vrátane   jej   súčastí   a   príslušenstva),   ktorý   pozostáva   z   viacerých   častí navzájom natoľko prepojených, že jedna bez druhej nemôže existovať a/alebo fungovať vôbec alebo iba s veľkými ťažkosťami. Celý areál slúži iba na jediný účel a na žiadne iné aktivity. Ide   o   súbor   stavieb   (hromadnú   vec),   ich   príslušenstva   (veci,   ktorej   patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené k tomu, aby boli s hlavnou vecou trvalé užívané) a súčastí (všetko, čo podľa povahy patrí k veci a nemôže byť oddelené bez toho, aby sa vec znehodnotila),   ktoré   majú   jediné   funkčné   určenie   a   zdieľajú   právny   osud   hlavnej   veci. Pojem   hromadná   vec   nie   je   termínom   používaným   priamo   Občianskym   zákonníkom, no teória   práva   ho   jednoznačne   pozná   a   používa.   Skutočnosť,   že   samotný   Občiansky zákonník tento pojem nepoužíva však neznamená, že by tento zákon používanie tohto pojmu vylučoval. Je zrejmé že medzi pozemkom a stavbou neexistuje vzťah ako medzi hlavou vecou a jej príslušenstvom. Podľa názoru sťažovateľov však medzi stavbami na ich pozemkoch existujú vzťahy zodpovedajúce vzťahu hlavnej veci a jej príslušenstva. Zodpovedá tomu aj užívanie celého areálu, v ktorom sa rekreačne za odplatu hrajú tenisové zápasy. Jednotlivé   povrchové   úpravy   a   drobné   stavby,   ktoré   sa   na   sporných   pozemkoch nachádzajú   majú   doplnkovú   funkciu   k   hlavným   stavbám   (napr.   tenisová   dvojhala). Žalovaný v 3. rade v areáli vykonáva podnikateľskú činnosť. Areál bol takto vnímaný už od svojho   začiatku,   pri   jeho   plánovaní,   vyvlastňovaní   pozemkov   pod   ním,   jeho   neskoršej výstavbe   a i súčasnom   používaní.   Areál   bol   plánovaný,   povolený   a   vybudovaný   ako Tenisový areál K. Žalovaný v 1. rade s areálom hospodáril ako s Tenisovým areálom „A. " a na žalovaného v 3. rade ho síce dvoma zmluvami, ale všetko previedol ako nehnuteľnosti, ktoré spolu vzájomne súvisia a sú na seba závislé. Ako tenisový areál ho nazýva aj samotný prvostupňový súd, a to opakovane aj v odôvodnení rozhodnutia vydaného v už spomínanom spore vedenom pod sp. zn.: 15C 289/1994. V odôvodnení rozhodnutia vydaného v tomto konaní sa však už uvedenému spojeniu účelovo vyhýba.

K   záveru,   že   sa   jedná   o   jeden   areálový   komplex,   ktorý   je   nevyhnutné   vnímať ako celok dospeli na sebe nezávisle aj súdny znalci: Ing. H., Ing. L. a lng. B. K rovnakému záveru   dospeli   aj   znalci   P.   a D.,   ktorí   vyhotovili   znalecké   posudky   pred   prevodom nehnuteľnosti medzi žalovanými v 1. a 3. rade.

S prihliadnutím na napadnuté rozhodnutie je otázne, prečo vo všetkých ostatných prípadoch bol areál z hľadiska práva (či už plánovaní, výstavbe, užívaní) posudzovaný komplexne ako jeden celok, ale v týchto súdnych konaniach nie. Aj v rozhodovacej činnosti súdov   je   vidieť   podstatnú   zmenu   názoru   na   definíciu   a   obsah   pojmu   stavba.   Je   badať absolútny odklon   od   názorov,   aby   sa   v   občianskom   súdnom   konaní   stavba   definovala výlučne podľa predpisov stavebného práva. Rovnako Najvyšší súd dospel k záveru, že nie je možné automaticky použiť výklad pojmov obsiahnutý v predpisoch verejného práva a bez ďalšieho   ho   použiť   v   oblasti   súkromného.   Neoprávnenou   stavbou   z   občianskoprávneho hľadiska teda nemusí byť iba stavba nepovolená v zmysle stavebného práva.

Z uvedeného podľa názoru sťažovateľov vyplýva, že nič nebráni tomu, aby bol areál vnímaný ako komplex, hromadná vec.“

Sťažovatelia takto odôvodnili namietané porušenie svojich základných práv:„Závery   odvolacieho   súdu,   ktoré   údajne   vychádzali   z   definície   stavby   uvedenej v občianskom   zákonníku   (táto   pritom   nejestvuje)   a   preto   nezriadil   vecné   bremeno za náhradu   na   pozemku   sťažovateľov,   na   ktorých   sa   v   prevažnej   väčšine   nachádzajú tenisové   kurty,   chodníky,   okrasná   zeleň,   cvičná   panelová,   stena,   vetrolamy,   vonkajšie schody, oplotenia s podmurovkou i bez podmurovky, oplotenie kurtov zo strojového pletiva, vráta a ostatná plocha, sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva na spravodlivý proces, ktoré upravuje čl. 46 ods. 1 ústavy a práva reglementovaného čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy.

Ako už bolo uvedené vyššie bolo porušené právo na ochranu vlastníctva garantované v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy z toho dôvodu, že vlastníckemu právu navrhovateľov k pozemkom nebola priznaná ochrana a tým rovnaký zákonný obsah, ako iným vlastníkom v obdobných sporoch. Je zrejmé, že existujúci stav bolo nevyhnutné riešiť zriadením vecného bremena za náhradu.   Všeobecne   je   podľa   názoru   žalobcov   potrebné   vychádzať   z   priority ich vlastníckeho práva, ktoré bolo im, resp. ich právnym predchodcom protiprávne odňaté a tým   došlo   k   porušeniu   ich   subjektívneho   vlastníckeho   práva   -   právo   predmet   svojho vlastníckeho práva držať,   užívať   ho a pod.   Krajský súd v Košiciach svojím rozsudkom posvätil   ten   právny   stav,   že   vlastnícke   právo   sťažovateľom   k   rodičovským   pozemkom je obmedzené a to bez akejkoľvek náhrady.

Tým   došlo aj k porušeniu   práva sťažovateľov na spravodlivý proces,   t.   j.   práva domáhať sa ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde, ktoré je zakotvené v čl. 46 ústavy. Súdy totiž odmietli vyriešiť otázku vyporiadania reálneho užívania pozemku s vlastníkmi pozemku (sťažovateľmi), ktorí nemôžu využívať ktorékoľvek z oprávnení, ktoré tvoria a definujú obsah vlastníckeho práva a tým rezignovali na materiálnu ochranu ich vlastníckeho   práva.   Namietanému   porušeniu   vlastníckeho   práva   sťažovateľov   nebola poskytnutá ochrana v medziach zákona tým, že súdy oboch stupňov nerozhodli o zriadení časovo neobmedzeného vecného bremena za náhradu, ako kompenzáciu nemožnosti užívať vlastníctvo sťažovateľov.

Okrem toho k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že v skutkovo   a   právne   zhodnom   spore   vedenom   na   Okresnom   súde   Košice   I   pod sp. zn. 15 717/2002 bolo rozhodnuté tak, že vlastníkom pozemkov poskytol súd ochranu ich vlastníckeho práva, vecné bremeno zriadil, rozhodol o vyplatení náhrady. Je taktiež zrejmé, že k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí ani nevyporiadal s podstatnými argumentmi, ktoré sťažovatelia v konaní   uvádzali.   Odvolací   súd   vyššie   uvádzané   a   pre   rozhodnutie   vo   veci   podstatné argumenty sťažovateľov ignoroval.“

V doplňujúcom   podaní   k sťažnosti   doručenom   18.   januára   2010   sťažovatelia poukázali, že priamo zákonodarca zriadil vecné bremeno k niektorým objektom ako sú napr. komunikácie,   predovšetkým   cesty   I.   a II.   triedy   a diaľnice,   ktoré   sa   povahovo   nelíšia od objektov   nachádzajúcich   sa   na   ich   pozemku   –   pozri   §   6   zákona   č.   639/2004   Z.   z. o Národnej   diaľničnej   spoločnosti   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   135/1961   Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (v znení zákona č.   747/2004   Z. z.).   Obdobne   zákon   č.   66/2009   Z.   z.   o   niektorých   opatreniach   pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov definuje v § 1 ods. 1 ako „pozemok pod stavbou“ aj priľahlú plochu, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou, pričom v § 4 ods. 1 upravuje vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou v prospech vlastníka stavby vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.   Tento   zákon   sa   v zmysle   §   2   ods.   1   primerane   vzťahuje   aj   na   usporiadanie vlastníckych   vzťahov   k pozemkom,   na   ktorých   je   umiestnený   športový   areál,   ak   tento športový   areál   prešiel   do vlastníctva   obce   podľa   osobitného   predpisu,   v súvislosti   s čím sťažovatelia poukázali na to, že „nevidia rozdiel medzi športovým areálom alebo pozemkom pod   stavbou,   na   ochranu   ktorých   sa   prijíma   samostatný   zákon   a športovým   areálom a pozemkami   pod   stavbou,   ktoré   sú   predmetom   tohto   konania.   Jediný   rozdiel   je   ten, že zákonodarca takýmto spôsobom chce chrániť iba ním určené subjekty – obec a vyššie územné celky (pretože tu existuje verejný záujem ako vyplýva z dikcie tohto zákona).“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 363/2008 z 2. februára 2009 boli porušené ich základné práva podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby zrušil označený rozsudok. Sťažovatelia si tiež uplatnili nárok na náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je návrh zjavne neopodstatnený, ak sa ním namieta   taký   postup   orgánu   verejnej   moci,   ktorým   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého sa namieta,   ako   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred   orgánom   verejnej   moci,   vznikne   procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Pri   preskúmavaní   opodstatnenosti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   riadil   svojou stabilizovanou judikatúrou,   v ktorej   zdôrazňuje,   že   vo veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (svojvoľné), a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta a napádaným rozhodnutím všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.  

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   patrí   aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich   základných práv na ochranu vlastníctva a na súdnu ochranu zaručených v čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd nenapravil pochybenia okresného súdu spočívajúce v nesprávnom hodnotení dôkazov   a nesprávnom   výklade   a aplikácii   ustanovenia   §   135c   Občianskeho   zákonníka, v dôsledku čoho nezriadil vecné bremeno na ich pozemok s odôvodnením, že sa na ňom nenachádza žiadna stavba.

Krajský súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa dospel k záveru, že nie sú naplnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 1 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku, k čomu uviedol:

„Odvolací   dôvod   podľa   §   205   ods.   1   písm.   d)   by   sa   týkal   chyby   v   zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia   je   úzka   vzájomná   súvislosť,   lebo   príčinou   nesprávnych,   t.j.   nedostatočných skutkových   zistení   môže   byť   aj   chybný   právny   názor,   v   dôsledku   ktorého   zisťoval   iné skutočnosti. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil súd na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti.

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil dôkazy podľa § 132 O.s.p., tieto boli zistené spôsobom podľa § 132 až 135 O.s.p. a z odôvodnenia rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo, nieje tu ani logický rozpor v hodnotení dôkazov. Neobstojí ani druhý odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., lebo súd prvého stupňa použil správny právny predpis a správne ho aj vyložil. Pri právnom posúdení ide o činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav.   Súd   prvého   stupňa   aplikoval   správny   právny predpis na daný predmet sporu, ani tento odvolací dôvod nie je daný a na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemenia ani odvolacie námietky.“

K právnemu posúdeniu veci krajský súd uviedol: „Podľa ustálenej súdnej praxe stavba nie je súčasťou pozemku a postavenie stavby je nepochybne originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Z toho teda vyplýva, že stavebník neoprávnenej stavby je jej vlastníkom bez ohľadu na to, podľa   ktorého   odseku   sa   bude   postupovať   pri   konečnom   vyrovnávaní   vzťahu   medzi stavebníkom a   vlastníkom   pozemku.   Pritom   vlastník   pozemku   nemôže žalovať o   spôsob vyrovnania vzťahu medzi ním a neoprávneným stavebníkom, ktorý vyplýva z ods. 3 cit. zák. ust.   Ide   tu   len   o   dispozíciu,   ktorá   sa   musí   použiť   vtedy,   keď   nie   sú   splnené   zákonné predpoklady   na   odstránenie   stavby,   ani   na   jej   prikázanie   vlastníkom   pozemkov. Od neoprávnenej stavby možno odlišovať nepovolenú stavbu, ktorou je stavba vybudovaná bez príslušného povolenia, alebo s nedodržaním ustanovení stavebných predpisov. Pritom záver o tom, podľa ktorého ustanovenia je daná ochrana vlastníckeho práva k pozemku pri jeho strete s právom k neoprávnenej stavbe možno vyvodzovať výlučne z ust. § 135c OZ, čo vyplýva z konštantnej súdnej praxe....

Podľa ustálenej súdnej praxe, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 50/1985, vecné bremená   zriadené   rozhodnutím   súdu   podľa   ust.   §   135c   ods.   3   OZ   ako   aj   práva im zodpovedajúce   sú   vždy   spojené   s   vlastníctvom   k   určitej   nehnuteľnosti.   Nie   sú   teda obmedzené len na určité konkrétne osoby. Časovo obmedzené sú iba vecné bremená, ktorým zodpovedajú práva viazané na určitú konkrétnu osobu.

Je treba uviesť, že súd prvého stupňa sa síce nezaoberal tým, či zákon priamo uvádza hľadiská, z ktorých by bolo možné usúdiť pri zriadení vecného bremena či ide o hrubý nepomer   medzi   vecným   bremenom   a   výhodou   oprávneného,   lebo   o   tejto   otázke   podľa konkrétnych   okolností   rozhoduje   vždy   súd,   avšak   touto   otázkou   ani   nebol   povinný sa zaoberať.

Z hľadiska definície stavby, OZ v § 120 ods. 2 uvádza, že stavba nie je súčasťou pozemku, avšak nevymedzuje, čo to je stavba. Celkom nemožno vychádzať ani zo zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní, podľa ktorého sa za stavbu považujú všetky stavebné diela   bez   zreteľa   na   ich   stavebno-technické   vykonanie,   účel   a   dobu   trvania,   lebo   toto vymedzenie je dané len pre účely stavebno-právne. Podľa ustálenej súdnej praxe stavba ako predmet   občiansko-právnych   vzťahov   vzniká   vtedy,   ak   ide   o   stavbu   podľa   Stavebného zákona,   lebo   základy   stavby   nie   sú   ešte   samostatným   predmetom   občiansko-právnych vzťahov. Rozostavanú budova je vždy stavbou podľa stavebného práva a stavbou podľa občianskeho práva je len za určitých okolností. Pojem stavba pritom nie je vo verejnom a súkromnom   práve   totožný.   Pre   posúdenie   určitého   objektu   podľa   občianskeho   práva nestačí,   že   tento   objekt   je   za   stavbu   prehlásený   alebo   vyhlásený   stavebným   právom. Vlastníkom stavby sa stáva stavebník bez ohľadu na to, či staval z vlastného alebo cudzieho materiálu   a   stavebníkom   v   zmysle   občianskeho   práva   je   ten,   kto   stavbu   uskutočnil s úmyslom mať ju pre seba, pri posúdení vlastníckych a iných právnych vzťahov ku stavbe vzniknutej   spoločnou   činnosťou   viacerých   osôb   je   treba   vychádzať   z   obsahu   dohody uzavretej   medzi   týmito   osobami.   Takáto   dohoda,   ktorá   nemusí   byť   písomná   založí spoluvlastníctvo len ak je z jej obsahu zrejmé, že účastníci dohody chceli spoluvlastnícky vzťah založiť a pokiaľ stavbu vykonáva viacero osôb, ktoré o vlastníctve k novej stavbe neuzavreli žiadnu dohodu, potom z okolností ani nie je zrejmé, či ide o stavbu jedného alebo viacerých z nich, potom tieto osoby sa rozumejú a stávajú spoluvlastníkmi.

Príkladmo   je   treba   uviesť,   že   existuje   viacero   objektov,   ktoré   nie   sú   stavbami v zmysle   občianskeho   práva,   napr.   lom,   studňa,   parkovisko   alebo   niektoré   pozemné komunikácie.   Ani   vodné   diela   nie   sú   stavbami   v   zmysle   uvedeného.   Parkovisko predstavované je pozemkom, ktorého povrch bol spracovaný spevnením povrchu za účelom parkovania automobilov nemôže byť z hľadiska občiansko-právneho stavbou (rozsudok NS sp. zn 2Cdon/1414/97 ČR). Ani kanalizačné a vodovodné prípojky nie sú súčasťou pozemku, na ktorom sú umiestnené. Špecifický pohľad má judikatúra aj na panelovú vozovku, lebo v tomto prípade ide obvykle o hraničnú situáciu, lebo podľa svojho spôsobu realizácie môže byť takáto vozovka súčasťou pozemku, avšak nie stavbou podľa § 120 ods. 2 OZ.

S   poukazom   na   to,   že   žalobcovia   uplatnili   ochranu   vlastníckeho   práva a neoprávnenej   stavby   podľa   §   135c   OZ,   z   občiansko-právneho   hľadiska   nie   je   pre kvalifikáciu stavby ako neoprávnenej významné, či stavebník má stavebné povolenie alebo nie. Neoprávnená je potom len taká stavba, ku ktorej stavebník nemal občianskoprávne oprávnenie. Musí ísť vždy o vybudované neoprávnené stavby od samého začiatku vzniku. Pokiaľ   stavebník   nie   je   oprávneným   držiteľom   (čo   ovšem   nevylučuje   to,   že   subjektívne stavia v dobrej viere) pôjde v prípade, ak staval na základe neplatného alebo len domnelého právneho   titulu   ku   stavbe,   teda   o   stavbu   neoprávnenú   podľa   §   135c   OZ   a   napokon z hľadiska účelnosti odstránenia stavby, táto účelnosť odstránenia neoprávnene zriadenej stavby v zmysle § 135c OZ musí sa vyhodnotiť objektívne, t.j. s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam a povahe každého jednotlivého prípadu a v rámci tejto voľnej úvahy súd musí prihliadať predovšetkým k povahe a rozsahu hospodárskej straty, ktorá by odstránením stavby vznikla k tomu, či vlastník stavby a jeho rodina v stavbe býva, či nie, aký je rozsah zastavaného pozemku a či vlastník stavby vedel, že stavia na cudzom pozemku a podobne. Pri stavbe na cudzom pozemku je treba prihliadnuť aj k povahe a rozsahu hospodárskej straty, na čo má vplývať cena stavieb. Obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku, na ktorom bola neoprávnene zriadená cudzia stavba, potom zriadením vecného bremena v prospech stavebníka je mimoriadnym opatrením v práve, ktoré prichádza do úvahy len vo výnimočných   prípadoch.   Vyplýva   to   aj   zo   skutočnosti,   že   Listina   základných   práv a slobôd   s núteným   obmedzením   vlastníckeho   práva   v   súkromnom   záujme   výslovne nepočíta, a tým viac aj v prípade, kedy ide o súkromný záujem toho, kto do práva vlastníka zasiahol   bez   právneho   dôvodu.   Hlavný   akcent   je   treba   dať   na   ochranu   práv   vlastníka pozemku, do ktorého práv bolo neoprávnene zasiahnuté, čo vyplýva z čl. 11 ods. 4 Listiny práv a slobôd ako aj z konštrukcie ust. § 135c OZ.

Súd prvého stupňa správne posúdil riešenú vec, žalobu zamietol proti žalovaným v 1., 2. a 3. rade. Súd prvého stupňa správne skúmal kto je vlastníkom stavby keďže z právnej praxe je známe, že situácie, ktoré v dôsledku neoprávnenej stavby môžu vzniknúť sú natoľko rôznorodé   a   modifikované,   že   prakticky   zákonodarca   nechcel   v   §   135c   OZ   taxatívnym spôsobom   uviesť   výpočet   všetkých   riešení,   usporiadania,   ktoré   potom   aj   vymenoval. V záujme toho je vecou vždy súdu, aby v každom prípade našiel najvhodnejšie zák. riešenie v   súlade   so   znením   a   účelom   §   135c   OZ   s   princípmi,   na   ktorých   je   založené   platné občianske právo a tiež aj, aby to bolo v súlade s Listinou základných práv a slobôd. Súd prvého stupňa správne zvažoval a skúmal, či pozemok je zastavaný neoprávnenou stavbou, ktorá nie je stavbou len dočasnou, či ide vôbec o stavbu, aké sú potom právne dôsledky toho, ak by zriadil vecné bremeno. Skúmanie usporiadania pomerov z hľadiska zriadenia vecného bremena vychádza z ustanovení o vyporiadaní neoprávnenej stavby s poukazom na § 135c ods. 2 a § 853 OZ.

Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že žalovaní v 1., 2. a 3. rade nie sú vôbec vlastníkmi stavieb na pozemku žalobcov a preto súd prvého stupňa správne žalobu zamietol.   Pri   otázke   zriadenia   vecného   bremena   súd   prvého   stupňa   správne   vychádzal z toho, že vyvlastňovacie rozhodnutie ObNV Košice I z roku 1984 pre výstavbu tenisového areálu T. je právne neúčinné. Napokon, vychádzal súd prvého stupňa z toho, že v danom prípade stavba, ktorá súvisí s porušením vlastníckeho práva žalobcov, t.j. tenisový areál postavený v minulosti na parcele vo vlastníctve žalobcov, nie je svojou povahou takou vecou, stavbou, a to ani čiastočnou, ktorá by pri zachovaní ochrany vlastníckych práv žalobcov mohla byť pri racionálnom úsudku prisúdená do ich vlastníctva za náhradu, lebo dôvodom   by   iste   bola   značne   vysoká   náhrada,   a   odstránenie   stavby   ako bolo   pôvodne žalované nie je tiež účelné a zmysluplné. Ide o objekt slúžiaci v minulosti aj v súčasnosti obyvateľom mesta a svojou hodnotou v komplexe takéto riešenie aj vylučuje. Žalobcovia mohli   podať   na   ochranu   svojho   vlastníctva   určovaciu   žalobu,   avšak   mohli   tiež   žiadať vyplatenie   bezdôvodného   obohatenia   za   neoprávnené   užívanie   pozemku   aj do budúcna, pritom   žalobcovia   boli   dominus   litis,   to   znamená   len   žalobcovia   si   mohli   zvoliť   formu právnej ochrany ich vlastníctva, ktorou je súd viazaný a podľa § 79 O.s.p. tak urobili žalobným návrhom. Súd prvého stupňa správne vychádzal z toho, že stavbou sa rozumie nehnuteľnosť   spojená   so   zemou   pevným   základom   a   tejto   požiadavke   nevyhovel čo do rozsahu nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov nevyhoveli podiely žalobcov vo vzťahu ku definovanej   stavbe,   a   to   išlo   o   tak   malé   podiely,   že   nemožno   uvažovať   (a   nebolo to pochybné   medzi   účastníkmi)   o   možnosti   zriadenia   vecného   bremena,   pretože   nejde o stavbu v zmysle občiansko-právnom.

Súd prvého stupňa správne zistil, že dotknuté parcely uvedené v posudku Ing. H. č. 6993/49,   6993/38,   6993/36,   6993/2   nemajú   a   nemôžu   mať   charakter   stavby,   podľa § 119 OZ. Podiely v rozsahu 9/480, 9/160 z celku dávajú jednoznačnú predstavu o malých dielikoch,   podieloch   žalobcov   na   parcelách   č.   6993/2,   6993/49,   6993/36,   6993/38.   Pre účely tohto sporu je smerodajné, že ani 2 kolíky, ktoré držia sieť tenisového dvorca, ani okrasnú zeleň pri dvorcoch nemožno považovať za stavbu. K odvolacím námietkam treba uviesť, že žaloba žalobcov neznie na jeden celok, ale na uloženie povinnosti žalovaným, aby odstránili   stavbu   z   dôvodu   preukázania   svojich   vlastníckych   podielov,   a   pritom odvolacie   námietky   o   účelnosti   časti   nezastavaných   pozemkov   vo   vzťahu   k   sociálnym budovám a k tribúne a ku panelovej stene sú bez právneho významu v spore.“

V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom prípade zákonný rámec ochrany tvoria síce ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce právne vzťahy týkajúce   sa   neoprávnených   stavieb   (§   135c)   a   vzniku   vecných   bremien   (§ 151o),   ako aj § 119,   ale   ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   §   135c   Občianskeho   zákonníka, pokiaľ ide o obsah pojmu „stavba“, nemusí zodpovedať stavebným predpisom, t. j. zákonu č. 50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní   a stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon)   v znení neskorších predpisov (§ 43 a nasl.).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   uvádza, že krajský   súd   sa   primerane   vysporiadal   s argumentáciou   sťažovateľov   a   príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval spôsobom, ktorý   neodporuje ich   zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy, ktorých porušenie sa namieta. Krajský súd zrozumiteľne, logicky a v súlade s obsahom ustanovenia §   135c   Občianskeho   zákonníka   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   aj   v časti   týkajúcej sa vymedzenia   pojmu   stavby,   pričom   jeho   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov, sú logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právne   akceptovateľné.   Účelom   ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka je úprava pomerov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom neoprávnenej stavby. Pre účely občianskeho práva je pojem stavba potrebné vnímať ako vec v právnom   zmysle,   ako výsledok   určitej   stavebnej   činnosti,   ktorý   je   spôsobilý   byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. Je síce vecou v právnom zmysle, musí však spĺňať aj určité znaky veci v prirodzenom zmysle tak, že musí ísť o vymedziteľnú časť vonkajšieho sveta.   V občianskom   práve   je   pojem   stavby   spojený   s pojmom   nehnuteľnosť.   Existuje viacero objektov, ktoré nie sú stavbami v zmysle občianskeho práva, pretože vzhľadom na svoj   charakter   nemôžu   byť   súčasne   stavbou   a pozemkom.   Takými   sú   napr.   podľa ustálenej   judikatúry   komunikácie,   ktoré   predstavujú   určité   stvárnenie,   resp.   spracovanie povrchu   zeme v dôsledku   stavebnej činnosti,   a príkladmo uviedol   krajský   súd   aj ďalšie objekty. Zároveň odvolací súd zdôraznil, že žaloba neznie na jeden celok (na celý areál), ale na uloženie   povinnosti   odstrániť   stavbu,   a preto   námietky   o   účelnosti   časti nezastavaných   pozemkov   vo   vzťahu   k sociálnym   budovám   a   tribúne   boli   podľa   neho bez právneho významu v spore.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by právne   názory   krajského   súdu   vyjadrené   v jeho   rozsudku   č.   k.   5 Co   363/2008-265 z 2. februára 2009 v spojení s právnymi názormi vyjadrenými v rozsudku okresného súdu č. k. 15 C   805/1994-224   z 11.   augusta   2008   boli   svojvoľné   (arbitrárne),   pričom   právne závery,   na ktorých   je   tento   rozsudok   založený,   sú   podľa   jeho   názoru   ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu neexistuje ani príčinná súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť   záver   o porušení   práv   označených   sťažovateľmi.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia sa nestotožňujú   s právnym   názorom   krajského   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného   rozhodnutia   a nezakladá   oprávnenie ústavného súdu   nahradiť právny názor krajského súdu   svojím   vlastným. Z odôvodnenia napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   odvolací   súd   sa   zaoberal   a vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľov, avšak sa s nimi nestotožnil.

Pokiaľ sťažovatelia poukázali v doplnení sťažnosti na zákony, ktoré priamo upravujú vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v prospech stavieb vo vlastníctve určitých subjektov, čo považujú za analogickú situáciu vo vzťahu k svojej veci, ústavný súd musí konštatovať, že ide o právne predpisy, ktoré neriešia primárne úpravu občianskoprávnych vzťahov, a preto poukaz na ne nie je relevantný v tejto veci sťažovateľov. K argumentácii sťažovateľov poukazujúcich na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky ústavný súd uvádza, že táto judikatúra nie je precedentná pre rozhodovanie ústavného súdu v danej veci.

Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania (m. m. IV. ÚS 340/04, IV. ÚS 184/05), a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Takýto záver je v súlade s judikatúrou ústavného súdu v obdobnej veci sp. zn. III. US 274/09.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2010