znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 126/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť B. T., H., zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   1   CoZm/3/2008-164 z 9. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. T. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2009 doručená sťažnosť B. T., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 CoZm/3/2008-164 z 9. decembra 2008. Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 19. februára 2009. Na ústavný súd sa obrátil z toho dôvodu, že „Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 CoZm/3/2008-164 zo dňa 9. decembra 2008 nie je možné podať mimoriadny opravný prostriedok, nakoľko sa jedná o rozsudok odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a súčasne sa nejedná o prípad uvedený v § 237 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.“

Sťažovateľ   má   v namietanom   konaní   postavenie   žalobcu.   Ako   žalobca   podal Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) 31. januára 2007 návrh na vydanie zmenkového   platobného   rozkazu.   Okresný   súd   zmenkovým   platobným   rozkazom č. k. 27 Zm16/2007-22 zo 6. júla 2007 uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi (sťažovateľovi) zmenkovú sumu, zákonný úrok zo zmenky, ako aj zmenkovú odmenu a nahradiť žalobcovi trovy konania. Proti tomuto zmenkovému platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonnej lehote   námietky,   v ktorých   namietal   nedostatok   kauzálneho   vzťahu   medzi   dlžníkom a majiteľom zmenky, konkrétne žalovaný namietal neposkytnutie protihodnoty za zmenku. Okresný súd zmenkový platobný rozkaz rozsudkom č. k. 26 CbZm/5/2007-112 z 8. februára 2008   zrušil.   Proti   označenému   rozsudku   podal   odvolanie   žalobca   (sťažovateľ).   Okrem odvolacích   dôvodov   vymedzených   Občianskym   súdnym   poriadkom   (ďalej   aj   „OSP“) poukázal na to, že súd nerešpektoval ústavnoprocesnú zásadu rovnosti účastníkov konania, ktorú obsahuje aj Občiansky súdny poriadok, v dôsledku čoho došlo k vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu podľa sťažovateľa   nemožno   zistiť,   prečo   bol   v konaní   o námietkach   zaťažený   dôkazovým bremenom   žalobca,   a nie   žalovaný,   ktorý   predniesol   tvrdenia   týkajúce   sa   námietok. Rovnako   sa   podľa   sťažovateľa   z rozsudku   nedá   zistiť,   prečo   by   mal   znášať   dôkazné bremeno sťažovateľ. Rozsudok je preto podľa neho arbitrárny a nepreskúmateľný. V tomto vidí sťažovateľ porušenie rovnosti účastníkov v konaní garantovanej v čl. 47 ods. 3 ústavy. Za porušenie základného práva garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy považuje sťažovateľ absenciu   vyjadrenia   odvolacieho   súdu   k dôvodom   odvolania   a jeho   argumentom.   Podľa sťažovateľa   odvolací   súd   sa   k otázke,   prečo   prvostupňový   súd   nezaťažil   v konaní o námietkach   toho,   kto   námietky   podal,   ale   jeho   protistranu,   nevyjadril.   Napadnutý rozsudok   krajského   súdu   č. k. 1 CoZm/3/2008-164   z 9.   decembra   2008   (právoplatný

22. decembra   2008)   je   preto   aj z tohto   dôvodu   nepresvedčivý   a v konečnom   dôsledku nepreskúmateľný.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že „si   je   vedomý,   že   súčasťou   práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným   súdom úspešný   vrátane   opravných konaní.   Všeobecný súd   je však povinný primeraným,   zrozumiteľným   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   v súlade   s platným právnym poriadkom vysvetliť, na základe čoho dospel k svojmu rozhodnutiu.

Sťažovateľ   namieta,   že   prijaté   právne   závery   porušovateľa   sú,   so   zreteľom   na skutkový   a právny   stav,   zrejme   neodôvodnené   a arbitrárne   a z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základných práv sťažovateľa.“.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   takto   rozhodol   (petit   je   upravený   v znení doplnenia sťažnosti doručeného ústavnému súdu 19. februára 2009):

„1. Základné právo B. T., nar..., bydliskom: H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 1 CoZm/3/2008-164 zo dňa 9. decembra 2008 porušené bolo.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   1 CoZm/3/2008-164   zo   dňa 9. decembra 2008 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť B. T., nar..., bydliskom: H. náhradu trov konania spočívajúcich v nákladoch právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Š. K., so sídlom K. na účet vedený v T., a. s., č. účtu..., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenom návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva a slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný   súd   v súvislosti   s predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľa považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípade medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 51 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento   výklad   a použitie   zákonov   neporušujú   uvedené   ústavnoprávne   princípy   alebo základné práva a slobody (II. ÚS 54/02).

Ústavný súd v súlade so svojím ústavným postavením na základe obsahu sťažnosti a vyžiadanej   dokumentácie   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť   (napr.   II.   ÚS   88/01), ako aj konkrétne   procesné   garancie   v súdnom   konaní.   Obdobne   čl.   6   ods.   1   dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“   ako jeden   z jeho   aspektov.   K nemu pristupujú záruky ustanovené čl.   6   ods.   1 dohovoru,   pokiaľ   ide   o organizáciu,   zloženie   súdu   a vedenie   procesu.   Kvalita   procesu zahrnutá   v práve   na   spravodlivé   súdne   konanie   v zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych   princípov   konania   (čl.   46   až   čl.   48   ústavy).   Reálne   uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05), ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá účastník konania.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je   ani   chrániť   fyzické   osoby   a právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah oprávnených   prostriedkov   a rozhodovať   podľa   nich.   Všeobecný   súd   je   však   povinný na všetky   tieto   procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a ústavne   akceptovateľným spôsobom   reagovať   v súlade   s platným   procesným   poriadkom,   a to   aj   pri   rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným   rozsudkom   krajského   súdu   sťažovateľ poukazuje predovšetkým na absenciu náležitého odôvodnenia rozhodnutia.

Sťažovateľovi v odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu chýba vyjadrenie ku skutočnosti, prečo prvostupňový súd nezaťažil v konaní o námietkach toho, kto námietky podal,   ale   jeho   protistranu,   prečo   veriteľ   (sťažovateľ)   disponujúc   listinným   dôkazom (zmenkou)   potrebuje   uviesť   ďalšie   dôkazy,   aby   uspel,   a nie   dlžník,   ktorý   má   dôkaznú povinnosť   v konaní   o námietkach.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   týmto   bola   narušená rovnosť účastníkov konania zaručená v čl. 47 ods. 3 ústavy.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich   práv   a   plnenie   ich   povinností.   Podstata   tejto   ústavnej   zásady   spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú rovnaké   procesné práva   a povinnosti,   ktoré   uplatňujú a plnia za rovnakých   procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné   postavenie   alebo   procesná   pozícia   účastníka,   nie   je   podstatné   ani   to,   ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02).

K námietkam (otázkam) sťažovateľa krajský súd v rozsudku č. k. 1 CoZm/3/2008-164 z 9. decembra 2003 uviedol:

„Z ustanovenia § 175 ods. 1, 3 O. s. p. vyplýva, že súd vydá na návrh zmenkový platobný rozkaz, ak žalobca predloží v prvopise zmenku,   o pravosti ktorej niet dôvodu pochybovať a ďalšie listiny potrebné na uplatnenie práva. Ak žalovaný podá včas námietky, sud nariadi   na ich prejednanie pojednávanie.   Na námietky podané neskôr už nemožno prihliadať. Námietky je povinný podať žalovaný v lehote do troch dní, pričom v námietkach musí uviesť, čo proti zmenkovému platobnému rozkazu namieta.

Z   uvedeného   ustanovenia   zákona   vyplýva,   že   námietky   proti   zmenkovému platobnému   rozkazu   podliehajú   koncentračnej   zásade,   a   preto   nie   je   možné   k   nim prihliadnuť po uplynutí stanovenej lehoty. Je však možné k odôvodneným námietkam, ktoré boli   podané včas,   aj   neskôr   uviesť nové tvrdenia   na ich   objasnenie a   nové dôkazy   na preukázanie tvrdení.

Námietky žalovaného plnia vo vzťahu k námietkovému konaniu rovnakú funkciu ako je   žaloba   vo   vzťahu   k   sporovému   konaniu,   preto   je   zákonná   požiadavka   odôvodnenia námietok. Vykreslenie okolností, na ktorých postaví žalovaný svoju obranu v námietkach, teda vymedzuje predmet námietkového konania. Za odôvodnené možno považovať len také námietky, ktoré dostatočne ozrejmujú, z ktorých skutkov odvodzuje žalovaný svoju obranu, takže   je   samozrejmá   požiadavka   na   konkrétnosť   a   nezameniteľnosť   týchto   skutkov. Námietky   teda   môžu   byť   úplne   stručné   a   sú   zákonne   odôvodnené,   pokiaľ   vymedzujú jednoznačne a nezameniteľné skutok alebo skutky, o ktoré sa námietková obrana opiera (viď napr. uznesenie Vrchného súdu Praha sp. zn. 5 Cmo 353/2003 z 29. 9. 2003).“.

Krajský   súd   rešpektujúc   tieto   právne   východiská,   ako   vyplýva   z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, postupoval takto:

„Súd vykonal vyhodnotenie vykonaných dôkazov, ktoré boli vykonané predpísaným postupom (výpovede svedkov, účastníkov konania, oboznámením sa s listinnými dôkazmi) postupom v zmysle § 132 O. s. p., t. j. podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli samotní účastníci.

Na základe takéhoto postupu dospel k skutkovým záverom o tom, že obsah námietky je   opodstatnený,   keďže   má   za   preukázané,   že   nedošlo   ku   skutočnosti,   ktorá   mala   byť dôvodom pre vystavenie zmenky, v dôsledku čoho neposkytol žalobca žalovanému sumu 4 000 000,00 Sk.   Pri   uvedenom   procesnom   postupe,   vzhľadom   na   obsah   celého odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmé, že súd mal za preukázané unesenie dôkazného   bremena   žalovaným,   ako   to   vyžaduje   procesný   predpis   (vzhľadom na preukázanie pravdivosti jeho námietok), takže zmienka o prenesení dôkazného bremena na   žalobcu   v   časti   odôvodnenia   rozsudku   je   právne   irelevantná..   V   tejto   súvislosti   je potrebné   podotknúť,   že   dôkazné   bremeno   (§   120   ods.   1   O.   s.   p.)   o   čiastočnom   plnení žalovaným v konaní znáša žalobca, ktorý túto skutočnosť v žalobe tvrdí. Žalovaný túto skutočnosť popieral a neuvádzal ju i v námietkach. Skutočnosť, či bola predmetná suma uhradená   zaťažuje   dôkazným   bremenom   žalobcu,   keďže   z   existencie   tejto   skutočnosti vyvodzuje pre seba žalobca priaznivé právne dôsledky, a iba on túto skutočnosť v konaní tvrdí.   Žalovaného   zaťažuje   dôkazná   povinnosť   ohľadne   tvrdení,   ktoré   vzniesol   vo   včas podaných námietkach.

Je   potrebné   podotknúť,   že   listinné   dôkazy   predložené   žalovaným   obsahovo preukazujú existenciu okolností uvedených v námietkach žalovaného o prevode obchodného podielu   na   žalovaného   spoločníkom   A.   s.   r.   o.   H.   Z   listinných   dokladov   predložených žalovaným vyplývajú okolnosti zo dňa 7. 7. 2004, kedy došlo k osvedčeniu pravosti podpisov na zápisnici zo zasadnutia valného zhromaždenia uvedenej spoločnosti a zmluvy o prevode obchodného podielu na žalovaného (aj zo strany žalobcu). Pri tvrdení žalobcu o čiastočnom plnení v sume 1 000,000,00 Sk žalovaným dňa 24. 8. 2006 nemožno nezohľadniť, že táto suma mala byť daná v inom období na účty žalobcu a jeho manželky v hotovosti (v dňoch 7. 9. a 25. 10. 2006), pričom vyznačenie tejto skutočnosti o plnení bolo vykonané len žalobcom a nedošlo k osvedčeniu tejto skutočnosti u notára tak, ako sa osvedčovala vystavená zmenka dňa 7. 7. 2004.“.

Na základe týchto skutočností krajský súd uzavrel vec takto:

„Odvolací súd považuje preto za správny skutkový záver súdu prvého stupňa pri vyhodnocovaní dôkazov, že sú pravdivé tvrdenia žalovaného uvedené v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu....

Odvolací súd zohľadnil aj skutočnosť, že tvrdenia uvádzané žalovaným v námietke a v časti listu právneho zástupcu žalovaného (nie osobne žalovaného) zo dňa 31. 8. 2007 sa obsahovo   nevylučujú,   keďže   sa   konštatuje   aj   skutočnosť,   že   vymáhané   plnenie   nemá materiálny základ.

Nie je preto možné stotožniť sa s odvolateľom, že nie je preukázaná opodstatnenosť námietky, ktorá právne bráni, aby žalovaný bol zaviazaný zmenkovým platobným rozkazom zaplatiť žalobcovi požadovanú sumu.“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   zdôvodnil   svoj   postup   vysporiadania sa s námietkami podanými sťažovateľom v danej veci ústavne akceptovateľným spôsobom, bez známok svojvôle a arbitrárnosti.

Krajský   súd   sa   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   vyrovnal   aj   s námietkou sťažovateľa   (k   odňatiu   možnosti   konať   pred   súdom   z dôvodu   odňatia   mu   práva na záverečnú reč) uplatnenou v odvolacom konaní, a to týmto spôsobom:

„Odvolací súd sa nestotožňuje ani s právnym stanoviskom odvolateľa, že súd prvého stupňa mu odňal možnosť konať pred súdom pre procesný postup, ktorý je v rozpore s § 118 ods. 3 O. s. p.

Podľa § 118 ods. 3 O. s. p. (účinného do 15. 10. 2008) na záver pojednávania môžu účastníci zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Uvedené   zákonné   ustanovenie   upravuje   právo   účastníka   predniesť   na   záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, ktoré, právo mu nemôže byť odňaté.

Z obsahu spisu vyplýva, že postupom súdu na pojednávaní dňa 5. 2. 2008 nedošlo obsahovo k odňatiu práva účastníka v zmysle § 118 ods. 3 O. s. p.

Na začiatku pojednávania na súde prvého stupňa zástupcovia účastníkov oznámili, že zotrvávajú na svojich   doterajších   skutkových   a   právnych   záveroch,   v   priebehu pojednávania   realizovali   právo   vyjadriť   sa   k   dôkazom   vykonaným na pojednávaní a po poučení súdom (v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p.) oznámili, že nenavrhujú ďalšie dôkazy. Nie je zaprotokolované, aké sú u prítomných účastníkov stanoviská k právnej stránke veci (či zotrvávajú alebo sa mení stanovisko) v zápisnici o pojednávaní zo dňa 5. 2. 2008, zo dňa 8. 2. 2008 (pred vyhlásením rozsudku), ako ani písomné podanie účastníka o tejto skutočnosti v čase do vyhlásenia rozsudku o veci. Následne žalobca v odvolaní (ktorý tvrdí odňatie práva na zhrnutie návrhov na záver pojednávania) obsahovo jednoznačne v celom rozsahu zotrval na právnom stanovisku, ktoré uvádza viackrát v prvostupňovom konaní. Je   možné   preto   konštatovať,   že   nedošlo   v   celom   konaní

; k   zmene   vyjadreného právneho stanoviska žalobcu, pričom sa v celom rozsahu vyjadril k vykonaným dôkazom a dôkazy navrhoval.

Neprotokolovanie   právneho   stanoviska   účastníka   konania   za   týchto   okolností na prvostupňovom   pojednávaní,   na   ktorom   odvolateľ   zotrváva   aj   v   odvolacom   konaní, nepreukazuje, že súd svojim postupom mu neumožnil využiť právo na časť záverečného vyjadrenia (právne stanovisko, ku zmene ktorého nedošlo ani v odvolacom konaní), takže sa mu obsahovo neodoprelo právo uvedené v ustanovení § 118 ods. 3 O. s. p. Iný výklad tejto   procesnej   situácie   by   bol   prílišným   formalizmom   i   popretím   účelu   sledovaného ustanovením § 1 1 8   ods. 3 O. s. p., keďže vyjadrenia žalobcu k dokazovaniu i k právnej stránke veci boli v konaní realizované a súd sa s tým následne vysporiadal v rozhodnutí o veci samej.

Odvolací   súd   potvrdil   preto   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ako   vecne   správny, v zmysle § 219 O. s. p.“

Aj   v   tomto   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   ústavne akceptovateľným spôsobom zaujal stanovisko k tejto otázke.

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   proces,   ak   súd   nerozhodne   podľa   predstáv účastníka   konania   a   jeho   návrhu   nevyhovie,   ak   je   takéto   rozhodnutie   súdu   v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a hodnotením dôkazov.   Právo   na   spravodlivý   proces   je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú, za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu   práva   na   spravodlivý   proces. O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, žeby zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru   ústavného   súdu   v napadnutom   rozhodnutí   krajského   súdu   o takéto   rozhodnutie nejde.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP, a táto norma sa uplatňuje   aj   v odvolacom   konaní   (§ 211   OSP).   Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia v opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na   každú   námietku   alebo   argument   v opravnom prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam   na rozhodnutie   o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Z čiastkových analýz a hodnotení odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že   závery   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   nie sú   zjavne   arbitrárne   ani   svojvoľné a obsahujú v zásade všetky náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP (§ 211 OSP). Ústavný súd preto považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie označených práv sťažovateľky. Nemožno ho podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí s poukazom na citovanú judikatúru ústavného súdu aj vo vzťahu k námietke porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý by mohol byť predmetom posudzovania ústavnosti postupu krajského súdu v konaní o veci samej.   Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd,   a v spojitosti   s   tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp.   odopretiu   základných   práv   alebo   slobôd   (m. m.   II. ÚS 193/06,   II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).   O   takýto   zásah   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   aj vzhľadom   na argumenty uvedené v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu v danej veci nešlo.

Vychádzajúc   z týchto   záverov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009