znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 126/08-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júna 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. P. S., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. P., B., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   3 Co 74/2006,   za   účasti   Krajského   súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. P. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 74/2006   p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 74/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. P. S. priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk   (slovom dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v   Bratislave p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   nahradiť Ing. P. S. trovy právneho zastúpenia   v sume   6 732 Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. D. P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 126/08 z 10. apríla 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Co 74/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 3. októbra 2005 odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 4/97 zo 6. mája 2005. Vo svojej   sťažnosti poukázal na to, že od podania   žalobného návrhu na určenie neplatnosti závetu na prvostupňovom súde (kde vystupuje na strane odporcu) uplynulo už takmer 11 rokov a konanie nie je stále právoplatne skončené. Vec je krajským súdom vedená pod sp. zn. 3 Co 74/2006.

Keďže   podľa   sťažovateľa   krajský   súd   nekonal,   požiadal   ho   5.   októbra   2007 o nariadenie termínu pojednávania. Krajský súd vo svojej odpovedi uviedol, že „to nie je možné a že najbližší termín pojednávania môže byť niekedy v 3. resp. 4. štvrťroku 2008“. Vzhľadom na to, že sťažovateľ s odpoveďou krajského súdu nebol spokojný, 7. decembra 2007 osobne požiadal podpredsedu krajského súdu o odstránenie prieťahov v konaní pred odvolacím   súdom   a opätovne   tak   urobil   11.   februára   2008,   keď   mu   podpredsedníčka krajského súdu prisľúbila pomoc pri urýchlení nariadenia termínu pojednávania. Pretože sa tak   podľa   sťažovateľa   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nestalo,   domáha   sa,   aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„1. Základné právo P. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom pod sp. zn.: 3 Co 74/06 porušené bolo.

2.   Krajskému   súdu   v   Bratislave   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.: 3 Co 74/06 konal bez zbytočných prieťahov.“

Sťažovateľ sa ďalej domáha, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 3208/2008   doručeným   ústavnému   súdu   13. mája 2008,   v   ktorom   sa   stotožňuje so stanoviskom   zákonnej   sudkyne, ktorá   v   ňom poukazuje   na   to,   že   množstvo   vecí pridelených   v oddelení   3 Co   jej   nedovoľuje   vybavovať   veci   tak,   aby   nedochádzalo k prieťahom.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   krajského   súdu   sp. zn. 3 Co 74/2006 ústavný súd zistil tento priebeh konania a s ním súvisiace skutočnosti:

- 15. februára 2006   okresný   súd   predložil   krajskému   súdu   spis   spolu   s odvolaním proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 4/97-397 zo 6. mája 2005,

- 13. októbra 2006   zákonná   sudkyňa   dala   pokyn   kancelárii,   aby   odvolanie sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   doručené   všetkým   navrhovateľom, resp. ich právnym zástupcom s možnosťou vyjadrenia sa v lehote 10 dní,

- prípisom   zo   14.   marca   2007   predsedníčka   krajského   súdu   požiadala   zákonnú sudkyňu o oznámenie aktuálneho stavu konania (predložené 26. marca 2007),

- 19. septembra 2007 bola krajskému súdu doručená sťažnosť na postup okresného súdu, ktorú predsedníčka krajského súdu vo svojej odpovedi zo 4. októbra 2007 vyhodnotila ako neprípustnú,

- 6.   októbra   2007   bola   krajskému   súdu,   resp.   jeho   predsedníčke,   od   sťažovateľa doručená „Žiadosť a prosba o urýchlené vytýčenie termínu pojednávania“,

- 7.   decembra   2007   bol   spísaný   úradný   záznam   zo   stretnutia   sťažovateľa   a jeho právneho   zástupcu   s podpredsedom   krajského   súdu,   na   ktorom „sťažovateľovi   a jeho právnemu   zástupcovi   bolo   oznámené,   že   vec   bude   predložená   príslušnému   predsedovi senátu, aby vytýčil pojednávanie z hľadiska možností“,

- 11.   februára   2008   bol   spísaný   úradný   záznam   zo   stretnutia   sťažovateľa   a jeho právneho   zástupcu   s podpredsedníčkou   krajského   súdu   vo   veci   namietaných   prieťahov v napadnutom konaní,

- 11. februára 2008 bola krajskému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa na zbytočné prieťahy v napadnutom konaní,

- 24. februára 2008 krajský súd nariadil pojednávanie na 11. september 2008,

- 16. apríla 2008   krajský   súd   požiadal   Centrálnu   evidenciu   pobytu   obyvateľov Slovenskej republiky Banská Bystrica o oznámenie miesta pobytu účastníčky konania.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že spory o určenie neplatnosti závetu tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich v zásade po skutkovej ani po právnej stránke hodnotiť ako zložité. V danom prípade je z hľadiska zbytočných prieťahov napadnuté iba odvolacie konanie vedené krajským súdom, v rámci ktorého okrem doručovania odvolania účastníkom konania neboli vykonané žiadne iné   úkony,   a preto   úvahy   o možnom   vplyve   právnej,   resp.   skutkovej   zložitosti   veci, na priebeh konania sú irelevantné.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní vedenom krajským súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľa v súvislosti s prieťahmi v konaní.

3. Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný postup krajského súdu v napadnutom konaní.

V doterajšom priebehu napadnutého konania ústavný súd zistil, že krajský súd bol nečinný:

- od 15. februára 2006 (krajskému súdu bol predložený spis prvostupňového súdu spolu   s odvolaním   na   rozhodnutie)   do   13. októbra 2006   (pokyn   zákonnej   sudkyne kancelárii,   aby   odoslala   odvolanie   proti   rozsudku   prvostupňového   súdu   účastníkom konania, resp. ich právnym zástupcom na vyjadrenie) a

- od 14. októbra 2006 do 24. februára 2008 (krajský súd nariadil termín pojednávania na 11. september 2008).

Doba   nečinnosti   krajského   súdu   v   doterajšom   priebehu   napadnutého   konania   je takmer   dva   roky.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   takmer   celý   doterajší   priebeh   napadnutého konania je poznačený úplnou nečinnosťou krajského súdu.

Ústavný súd nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení krajského súdu z 12. mája 2008, že množstvo vecí pridelených na vybavenie v oddelení 3 Co nedovoľuje vybavovať ich tak, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie   uplatnenia   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   a   v   konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 74/2006 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   krajský   súdom,   prikázal   mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 100 000 Sk   z   dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti,   kde   v súvislosti   s priznaním finančného zadosťučinenia uviedol: „Napriek tomu, že od podania žaloby okresnému súdu uplynuli viac ako 10 rokov a 8 mesiacov, nebolo v tejto právnej veci právoplatne skončené. Krajský súd vo veci nekonal. K vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Ja ako navrhovateľ musím stále znášať utrpenie, mám rôzne stresy, táto situácia nepriaznivo pôsobí na moje zdravie, touto záležitosťou je do istej miery zaťažená aj moja rodina,   a   preto   požadujem   za   celé   obdobie   viac   ako   10   rokov   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

V danom prípade pri určení výšky finančného zadosťučinenia ústavný súd okrem iného   prihliadol   najmä   na   to,   že   sťažnosťou   napadnuté   odvolacie   konanie   nadväzujúce na konanie vedené pred prvostupňovým súdom nebolo právoplatne skončené ani po 11-ich rokoch,   a to   ani   napriek   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   III. ÚS 284/03   z 19. mája   2004, ktorým vyslovil, že v konaní pred prvostupňovým súdom došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   a   berúc   do   úvahy   aj   všetky   ostatné   zistenia   a   okolnosti týkajúce   sa   napadnutého   konania   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   20 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. D. P. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3,   § 11   ods. 2   a § 14   ods. 1   písm. a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 3 176 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 190 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 732 Sk.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2008