znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 126/05-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25. augusta 2005 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a   Jána Lubyho v konaní o sťažnosti   J. C., bytom V.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   B. I.,   S., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. SI-3 C 361/99 (pôvodne vedenom na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 3 C 361/99) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom   na   Okresnom   súde   Skalica   pod   sp. zn.   3 C 361/99   a v   súčasnosti   v   konaní vedenom na Okresnom súde Senica pod sp. zn. SI-3 C 361/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Senica   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   SI-3 C 361/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. C. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Senica j e   p o v i n n ý   uhradiť J. C. trovy konania v sume 4 600 Sk (slovom štyritisícšesťsto slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. B. I., S.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 126/05-10   zo 4. mája 2005   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   C.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaní   vedenom   pôvodne na Okresnom   súde   Skalica   pod   sp. zn.   3 C 361/99   a   v   súčasnosti   v konaní   vedenom   na Okresnom súde Senica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. SI-3 C 361/99.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd, zastúpený jeho predsedom, podaním č. Spr. 1640/04 z 9. júna 2005.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedol: „Vec   SI   3 C 361/99   napadla   na   bývalý   Okresný   súd   Skalica   dňa   28. 7. 1999, predmetom   žaloby   je   vydanie   veci   v   žalobe   špecifikovanej   ako:   novinový   stánok nachádzajúci sa v S., medzi žalobkyňou T. A., právne zast. JUDr. S. K. a žalovaným J. C., právne zast.: JUDr. B. I. Vo veci bolo prvé pojednávanie dňa 29. 9. 2000, kedy súd vo veci vydal rozsudok. Proti tomuto podala odvolanie žalobkyňa a KS Trnava uznesením č. k. 9 Co 517/00-99 zo dňa 29. 1. 2001 zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec na ďalšie konanie   s   návrhmi   na   rozsiahle   dokazovanie   o   tom,   či   predmetný   stánok   patril,   alebo nepatril do BS účastníkov, avšak pred dokazovaním vo veci samej najskôr upresniť žalobný petit ohľadom špecifikácie veci, ktorej vydania sa žalobkyňa domáha, pretože v konaní vyšli najavo   skutočnosti,   že   na   tom   istom   mieste   sa   mali   postupne   nachádzať   dva   novinové stánky. Dňa 5. 10. 2001 boli vyzvané právne zástupkyne účastníkov, aby označili svedkov, ktorých navrhujú vo veci vypočuť, čo oznámili v priebehu mesiaca október 2001. Podaním doručeným súdu dňa 1. 8. 2002 navrhla žalobkyňa, aby súd pripustil do konania vstup nových   účastníkov   na   strane   žalovaných.   O tomto   súd   rozhodol   uznesením   zo   dňa 26. 9. 2002, ktorý vstup účastníkov na strane žalovaných pripustil. Ďalšie pojednávanie bolo určené na deň 11. 3. 2003, na ktoré sa žalovaný nedostavil bez ospravedlnenia, ani jeho právna zástupkyňa JUDr. I., táto sa ospravedlnila s tým, že má pojednávanie na inom súde, čo nezdokladovala. Pojednávanie bolo preto odročené na 29. 4. 2003, pričom právna zástupkyňa žalovaného JUDr. I. sa opätovne nedostavila z dôvodu, že má iné pojednávanie, čo doložila potvrdením.   Dňa 16. 3. 2003 zaslal žalovaný na súd žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, pričom k tejto žiadosti nepriložil žiadne doklady o svojich zárobkových a majetkových pomeroch. Dňa 17. 4. 2003 žalovaný oznámil, že pojednávaní dňa   29. 4. 2003   sa   nezúčastní,   pretože   do   30. 6. 2003   bude   v zahraničí.   Na   posledné pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 18. 5. 2005 sa žalovaný opäť nedostavil, pričom nemal vykázané ani doručenie. Údajne žalovaný zmenil adresu pobytu, čo však doposiaľ do spisu oficiálne   neoznámil,   ani   jeho   právna   zástupkyňa   nemala   na poslednom   pojednávaní vedomosť   o   tom,   kde   žalovaný   býva.   V   súčasnosti   je   vo   veci   vytýčené   pojednávanie na 13. 7. 2005, pričom pri doručovaní predvolania požiadal súd o súčinnosť OO PZ V., kde mal žalovaný trvalé bydlisko.

V uvedenej veci prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. O. s. p. neboli.

Pokiaľ   ide   o   samotného   sťažovateľa,   t.   j.   žalovaného,   sám   spôsobil   prieťahy v konaní, pretože sa trikrát nedostavil na pojednávanie, doposiaľ neoznámil zmenu adresy, pričom dvakrát mal riadne vykázané doručenie, nedostavil sa bez toho,   aby mu v tom bránili vážne okolnosti.

Dlhšie   časové   odstupy,   ktoré   vznikli   medzi   jednotlivými   úkonmi   boli   spôsobené z objektívnych   príčin,   z   dôvodu   neprimeranej   zaťaženosti   vec   prejednávajúcej   sudkyne, vyplývajúcu z poddimenzovania stavu sudcov na OS Skalica. Táto sudkyňa na bývalom OS Skalica mesačne upozorňovala predsedníčku okresného súdu na to, že nie je schopná vybavovať veci bez prieťahov.

Z horeuvedených dôvodov zistené prieťahy nepovažujem za zbytočné prieťahy.“

Procesné   úkony,   ktoré   uviedol   predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti, zistil aj ústavný súd z predloženého spisu, ktorý bol doručený ústavnému súdu 18. júla 2005.

Navyše   ústavný   súd   zistil,   že   30. septembra 1999   okresný   súd   vyzval   žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku a v čase od 31. januára do júna 2000 zisťoval jej majetkové pomery.

Dňa 29. februára 2000 okresný súd urobil výsluch žalobkyne a 26. júna 2000 určil termín   pojednávania   na   25. júl 2000.   Toto   pojednávanie   odročil   na   12. september 2000 z dôvodu   neúčasti   žalobkyne.   Neskôr   okresný   súd   dvakrát   zmenil   termín   pojednávania na 19. a 26. september 2000 z dôvodu, že o to požiadala právna zástupkyňa sťažovateľa.

Pojednávanie   sa   konalo   teda   26. septembra 2000   (nie   29. septembra 2000),   ako to uvádza vo svojom vyjadrení okresný súd. Na tomto pojednávaní Krajský súd v Trnave (ďalej   len   „krajský   súd“)   žalobu   a   návrh   právnej   zástupkyne   žalobkyne   na   vydanie predbežného opatrenia (z 21. septembra 2000) zamietol.

Dňa   14. mája 2001   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu   a   13.   a   17. júla 2001   bolo uznesenie doručené právnym zástupcom účastníkov konania.

Termín pojednávania určený na 29. apríl 2003 bol zmenený na 13. máj 2003, ale toto pojednávanie   sa   neuskutočnilo   a   termín   bol   „preročený“   na   neurčito   pre   oznámenie žalovaného, že sa zdržiava do 30. júna 2003 v zahraničí.

Dňa   18. mája 2005   okresný   súd   vyžiadal   od   Mestského   úradu V.   správu o majetkových pomeroch žalovaného.

Dňa   27. mája 2005   podala   na   okresnom   súde   právna   zástupkyňa   žalobkyne „upresnenie žaloby“.

Pojednávanie   konané   13. júla 2005   bolo   po   vypočutí   účastníkov   konania, ich právnych zástupcov a svedkov odročené na 27. september 2005.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“ a „práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II. ÚS 61/98, I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03 a II. ÚS 66/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02 a IV. ÚS 74/02) zohľadnil tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje aj povahu prejednávanej veci.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. SI-3 C 361/99 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Ústavný   súd   z predloženého   súdneho   spisu   zistil,   že   v predmetnom   konaní žalobkyňa   uplatňuje   proti   sťažovateľovi   nárok   na   vydanie   veci.   Takéto   konanie nie je právne zložité. Predmet konania má stabilnú právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a jej výklad a používanie sú   ustálené   v judikatúre   všeobecných   súdov.   Žaloby   takéhoto   typu   tvoria   stálu   súčasť rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   a preto   ich   nemožno   považovať   z právneho hľadiska za zložité. V konaní o vydanie veci nemožno hovoriť ani o faktickej zložitosti veci. Ani okresný súd nenamietal, že ide o zložitú vec.

2. Správanie účastníka je druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či   v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom.

Sťažovateľ bol podľa názoru ústavného súdu v konaní aktívny a súčinnostný. Je síce pravdou,   že   16. marca 2003   zaslal   okresnému   súdu   žiadosť   o   oslobodenie   od   platenia súdnych poplatkov, ktorú riadne neodôvodnil, ale táto okolnosť nemala vplyv na doterajšiu dĺžku súdneho konania, pretože sa jeho žiadosťou okresný súd začal zaoberať až 18. mája 2005 a o nej dosiaľ nerozhodol. Rovnako je pravdou i to, že právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala   viackrát   o   odročenie   pojednávaní (napr.   v   marci   a v apríli 2003)   a sťažovateľ sa 16. apríla 2003   ospravedlnil,   že   sa   nemôže   zúčastniť   pojednávania   určeného na 29. apríl 2003, ale tieto skutočnosti tiež nemali vplyv na predĺžení tohto konania, pretože okresný súd od tejto doby vo veci dva roky nekonal. Ústavný súd nemohol akceptovať ani námietku   okresného   súdu,   že   sa   sťažovateľ   nezúčastnil   pojednávania   18. mája 2005, pretože v spise nie je doručenie predvolania na toto pojednávanie vykázané.

3. Ústavný súd sa napokon zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. SI-3 C 361/99.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa   zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a úspešné vykonanie dôkazov.

Postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťami uloženými mu v citovaných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   zistil,   že   v konaní   okresného   súdu   sa   vyskytlo   obdobie   vykazujúce zbytočné   prieťahy,   ako   aj   obdobie,   keď   jeho   konanie   bolo   málo   efektívne   a   minulo sa svojmu účinku.

Okresný   súd   bol   v predmetnej   veci   nečinný   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky od októbra 2001,   keď   právni   zástupcovia   účastníkov   konania   oznámili   okresnému   súdu mená a adresy svedkov, ktorých navrhujú vypočuť, do 26. septembra 2002, keď okresný súd pripustil   vstup   do   konania   ďalších   účastníkov   na   strane   žalovaných   (nečinnosť   takmer 12 mesiacov), a od 29. apríla 2003, keď okresný súd zmenil termín pojednávania na základe žiadosti právnej zástupkyne sťažovateľa, do 15. apríla 2005, keď určil termín pojednávania na 18. máj 2005 (nečinnosť 24 mesiacov).

Hoci   okresný   súd   spočiatku   konal   a   26. septembra 2000   vo   veci   aj   rozhodol,   i napriek tomu jeho konanie v tomto období bolo málo efektívne a minulo sa svojho účinku. Jeho   rozhodnutie   bolo   odvolacím   súdom   z   dôvodu   nepreskúmateľnosti   a nedostatočne zisteného   skutkového   stavu   vo   veci   zrušené.   Stav   právnej   neistoty   účastníkov   nebol   do dnešného dňa odstránený.

Ústavný súd konštatuje, že prebiehajúce konanie je stále na súde prvého stupňa bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej napriek tomu, že od podania žaloby uplynula doba takmer 6 rokov. Táto zdĺhavosť konania okresného súdu nemôže byť podľa ústavného súdu ničím ospravedlniteľná.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v neprimeranej zaťaženosti zákonnej sudkyne a nedostatočnom počte sudcov na vybavovanie na súd napadnutých vecí (ako dôvodov, ktoré   by   mali   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní)   ústavný neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. III. ÚS 147/02, I. ÚS 100/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   personálne   problémy   by   mohli   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne   opatrenia.   Okresný   súd   vo   svojom   stanovisku   neuviedol   žiadne   konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. SI-3 C 361/99 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal.

Keďže k porušeniu označených práv sťažovateľa došlo nekonaním okresného súdu, ústavný súd mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení označených práv sťažovateľa, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Z citovaného   textu   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   môže,   avšak   nemusí   priznať primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   svoju   žiadosť   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo výške   50 000 Sk   v   sťažnosti   riadne   neodôvodnil   a neurobil   to   ani na základe   výzvy ústavného súdu, ktorá bola doručená 4. apríla 2005 jeho právnej zástupkyni.

Za   týchto   okolností   potom   konanie   a   nález   ústavného   súdu   (najmä   vyslovenie porušenia   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázanie okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a priznanie úhrady trov konania) sú podľa názoru ústavného súdu dostatočnými opatreniami na nápravu stavu spôsobeného porušením označených práv.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia advokátkou JUDr. B. I. v konaní pred ústavným súdom, ktoré konkrétne vyčíslil spolu sumou 4 600 Sk.

Ústavný   súd   zistil,   že   uplatnená   suma   trov   právneho   zastúpenia   spolu   4 600 Sk je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   platnej   do   31.   decembra   2004   a vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb platnej od 1. januára 2005 v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. a neodporuje týmto predpisom. Preto ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľov úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2005