znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 125/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., V., ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 3, čl. 6   ods. 1   a   čl. 14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/110/2011 a jeho rozsudkom zo 4. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára 2012 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   práv   podľa   čl. 3,   čl. 6   ods. 1   a čl. 14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/110/2011 a jeho rozsudkom zo 4. októbra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na Okresnom súde Brezno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/71/2008 domáhal ochrany pred diskrimináciou v pracovnoprávnom vzťahu podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   (antidiskriminačný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „antidiskriminačný   zákon“).   Okresný   súd   jeho   žalobnému   návrhu   vyhovel   a rozsudkom sp. zn.   3 C/71/2008   z 10. novembra   2010   (ďalej   aj   „rozsudok   okresného   súdu z 10. novembra   2010“)   rozhodol,   že   sťažovateľ   bol „diskriminovaný   v   priamej diskriminácii, a to viacnásobne, a súčasne mi súd ako nemajetkovú ujmu priznal náhradu v sume   1.000,-   eur.   Pri   určovaní   výšky   nemajetkovej   náhrady   v   peniazoch   súd   zaujal stanovisko,   že   spoločenské   postavenie   upratovačky/ča,   o   ktoré   som   sa   uchádzal a skutočnosť,   že som od roku 2003 bol nezamestnaný a aj po mojej diskriminácii som nezamestnaný, nedávajú dôvod na vyššiu sumu satisfakcie ako je suma 1.000,- eur. Súd poukázal na to, že nedošlo k významnému zníženiu môjho postavenia v spoločnosti a nebolo znížené moje uplatnenie sa v spoločnosti.“.

Proti tomuto rozsudku vo vzťahu k výroku o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   zdôvodnil   takto: „moje   zneváženie   v   spoločnosti a znemožnenie môjho pracovného uplatnenia ako osoby absolútne hluchej je v situácii, keď iné pracovné miesto roky pre mňa ÚPSVaR nie je schopný nájsť, podstatne závažnejšie ako je poníženie a diskriminácia sudcov všeobecných súdov v porovnaní so sudcami ŠS-ŠTS v Pezinku.

Poukázal som aj na iné prípady, kde súdy v EÚ priznali za diskrimináciu občanom viac ako 50.000,- eur. Okrem toho som uviedol, že v dôsledku postupu odporcu a mojej mnohoročnej nezamestnanosti zrejme od júna 2012 nedostanem vôbec starobný dôchodok, prípadne môj dôchodok bude potom nižší ako je dnešný čiastočný invalidný dôchodok. To je podľa mňa tak významný zásah do môjho spoločenského uplatnenia, že suma priznaná mi OS Brezno je absolútne neprimeraná a stavia ma do postavenia menejcenného k iným občanom či sudcom všeobecných súdov v SR.“

O   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd,   ktorý   namietaným   rozsudkom odvolaním   napadnutý rozsudok   okresného   súdu potvrdil . Pri posudzovaní sťažovateľom namietaného   zneváženia   v spoločnosti   a   zníženia   jeho   možnosti   uplatniť   sa   vo   vzťahu k právu na nemajetkovú ujmu v peniazoch si krajský súd v celom rozsahu osvojil dôvody prvostupňového rozsudku. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „porušovateľ práva doplnil dôvody v tomto smere tvrdením, že nie je možné, aby som sa porovnával so sudcami v SR a požadoval za diskrimináciu v pracovnom vzťahu toľko ako žiadajú sudcovia a koľko im už právoplatne v SR súdy priznali. Doslova z jeho rozsudku vyplýva, že v SR sú dve skupiny obyvateľov – bežní občania a sudcovia či verejní činitelia.“.

Z opísaných skutočností podľa sťažovateľa vyplýva, že krajský súd «považuje postup odporcu v konaní, kde ma pre uplatnenie mojich práv znevažoval a hovoril o mne, že som psychicky postihnutý a iba sa hluchým robím, a snažím sa bezpracne získať obohatenie, za zlučiteľný s účelom súdneho konania, tak ako je upravený v O. s. p. Podľa KS Banská Bystrica   konanie   odporcu   nijako   nezvyšovalo   moje   zneváženie   v   spoločnosti.   Tým   sa fakticky   odvolací   súd   stotožnil   s   názorom   odporcu   na   moju   osobu,   a   vedome   zasiahol porušovateľ   práva   moje   základné   práva   a   slobody.   Konal v rozpore   s čl. 3   Dohovoru, pretože jeho dôvody uvedené v rozsudku sú neľudské a ponižujúce!

Naviac   porušovateľ   práva   jasne   určil,   že   v   Slovenskej   republike   sú   občania a nadobčania   –   sudcovia!   Jasne   potvrdil   nerovnosť   bývalého   sudcu   Krajského   súdu v Bratislave, prokurátora MP v Bratislave a advokáta v jednej osobe – dnes úplne hluchého nezamestnaného a na druhej strane dnešných sudcov všeobecných súdov. Tým porušil čl. 12 ods. a čl. 46 ods. Ústavy SR, ale aj čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Nie je v demokratickej spoločnosti prípustné, aby súdy vytvárali triednu spoločnosť a rovnako   ako   bola   v   dobe   socializmu   v   ústave   stanovená   vedúca   úloha   komunistickej strany, stanovovali dnes elitu v podobe sudcov všeobecných súdov SR či politikov, a ostatní občania nie verejne činní by boli iba „podľudia“!».

Sťažovateľ   v závere   sťažnosti   konštatuje,   že „postup   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici je voči mojej osobe mimoriadne znevažujúci, nespravodlivý, svojvoľný, neústavný a svedčí o absolútnej ignorácii princípov demokratického súdnictva. To, že pre hluchotu od roku 2003 nemôžem vykonávať advokáciu a už vôbec nie sudcovskú funkciu neznamená, že som v porovnaní so sudcom menejcenný. Žiaden občan v SR pre svoje postihnutie alebo pracovné postavenie či nezamestnanosť, nesmie byť znevažovaný súdom. Naviac v situácii keď som sa domohol, že som bol viacnásobne diskriminovaný v prijímacom konaní, a to aj pre hluchotu! Ak sú sumy priznané sudcom SR za diskrimináciu porovnateľné s tým, ako odškodňujú   súdy   v   iných   štátoch   diskriminované   osoby,   je   postup   voči   mne   jasne diskriminačný.“.

Vo vzťahu k odôvodneniu priznania finančného zadosťučinenia sťažovateľ poukázal „aj na Rozsudok ESĽP v Štrasburgu zo dňa 8. 11. 2011 vo veci občianky SR, ktorú v roku 2000 bez jej písomného a informovaného súhlasu na východnom Slovensku sterilizovali. ESĽP   rozhodol,   že boli   porušené   jej   práva   podľa   čl. 3   a   čl. 8   Dohovoru   a   priznal   jej satisfakciu v sume 31.000,- eur. Toto rozhodnutie je právoplatné! Ak platia v SR mnou uvedené články ústavy a dohovoru, tak nemôžem žiadať menšiu satisfakciu, ako je suma 40.000,- eur.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo JUDr. O. M. garantované v čl. 12 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl. 3,   čl. 6   ods. 1   a   čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/110/2011 bolo porušené.

2)   Zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn.   14 Co/110/2011 zo dňa 4. 10. 2011 a prikazuje tomuto súdu vo veci opätovne konať a rozhodnúť.

3) JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinernie v sume 40.000,- eur...

4) Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastupovania JUDr. O. M...

5) Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania...“Okrem   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   ustanovil   právneho zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   za   zjavne   neopodstatnenú považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom   prerokovaní ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa len v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 12 ods. 1   ústavy,   práva   podľa   čl. 3,   čl. 6   ods. 1   a   čl. 14   dohovoru,   pričom   sa   sústredil na posúdenie   otázky,   či   možno   považovať   namietaný   rozsudok   krajského   súdu,   ako aj postup jemu predchádzajúci z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   je   jeho   tvrdenie,   že   namietaným   rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu došlo k porušeniu okrem iného aj jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že keďže krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok, stotožniac sa tým s názorom odporcu na   jeho   osobu   („že   som   psychicky   postihnutý   a iba   sa   hluchým   robím,   a snažím   sa bezpracne   získať   obohatenie“),   ako   aj tým,   že   mal   postupovať   voči   osobe   sťažovateľa „mimoriadne znevažujúco, nespravodlivo, svojvoľne, neústavne“.

Ústavný súd ani vo veci sťažovateľa nespochybňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

Ústavný   súd   považuje za   potrebné   zdôrazniť,   že   v súlade   so   svojou   konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa   o arbitrárnosti   a neodôvodnenosti   právnych a skutkových   záverov   krajského   súdu   v namietanom   rozsudku   ústavný   súd   považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľ ich formuluje vo veľmi abstraktnej a všeobecnej podobe bez   naznačenia   ich   organickej   väzby   na   namietaný   rozsudok   krajského   súdu.   Tieto skutočnosti by pri prísne formalistickom posúdení sťažnosti mohli zakladať aj dôvod na jej odmietnutie   z dôvodu   nesplnenia   zákonom   predpísaných   náležitostí   (nedostatok odôvodnenia ako obligatórna náležitosť každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Napriek tomuto nedostatku sa ústavný súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zameral   aj   na   posúdenie   jej   vecnej opodstatnenosti,   pretože   sťažovateľ,   hoci   má   právnické   vzdelanie,   pri   podaní   sťažnosti nebol zastúpený advokátom a požiadal o jeho ustanovenie.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec   v   medziach   daných   odvolaním   podľa   § 212   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej aj „OSP“) bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.

Ďalej ústavný súd upriamuje pozornosť na relevantnú časť odôvodnenia namietaného rozsudku, v ktorom sa uvádza, že krajský súd „sa oboznámil s obsahom spisu a má zato, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa   zodpovedajú   vykonanému   dokazovaniu   a   odôvodnenie   rozsudku   má   podklad v zistenom skutkovom stave. Na správnych skutkových zisteniach prvostupňového súdu sa ani v štádiu odvolacieho konania nič nezmenilo.

Podľa   ust.   § 219   ods. 2   O. s. p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti rozhodnutia ďalšie dôvody.“.

S poukazom na citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd považoval odôvodnenie prvostupňového súdu za vecne správne a v podrobnostiach na tieto dôvody odkázal ďalej k tomu uvádzajúc:

«Ako   je   zrejmé   z   obsahu   spisu,   odvolaním   odporcu   nebol   dotknutý   výrok prvostupňového súdu, ktorým prvostupňový súd určil, že odporca v súvislosti s výberovým konaním   na   miesto   upratovač/upratovačka   postupoval   voči   navrhovateľovi   v   priamej diskriminácii. Táto časť napadnutého rozsudku je právoplatná, a preto odvolací súd môže skúmať len správnosť odvolaním dotknutej časti, ktorou prvostupňový súd uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 1 000,- Eur. Predovšetkým odvolací   súd   poukazuje   na   predmet   sporu,   ktorým   bolo   určenie,   že   sa   odporca   voči navrhovateľovi   dopustil   diskriminácie   v   súvislosti   s   výberovým   konaním   na   miesto upratovač/upratovačka a v súvislosti s tým uplatnený nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Konanie pred prvostupňovým súdom sa teda viedlo o takom diskriminačnom konaní, aké v žalobnom návrhu uviedol navrhovateľ. Keďže prvostupňový súd v tejto časti návrhu   vyhovel   a   rozhodol   tak,   že   navrhovateľ   bol   zo   strany   odporcu   v   súvislosti s výberovým konaním diskriminovaný, rozhodoval o výške nemajetkovej ujmy, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť práve s týmto diskriminačným konaním. Preto dôvody odvolania, a to v odvolaní uvádzané 3-ročné znevažovanie zo strany odporcu, znevažovanie zo strany prvostupňového súdu, keď mu priznal ako nemajetkovú ujmu z uplatnenej sumy 100 000,- Eur len sumu 1 000,- Eur nie sú dôvodmi, s ktorými by sa mal odvolací súd dôvod zaoberať. Úlohou odvolacieho súdu môže byť len posúdenie otázky, či vzhľadom na záväznosť prvostupňového   právoplatného   rozsudku   o   určení   priamej   diskriminácie   v   súvislosti s výberovým konaním je priznaná nemajetková ujma primeraná a v súlade s ust. § 9 ods. 3 zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Podľa   § 9   ods. 1   Diskriminačného   zákona   každý   má   podľa   tohto   zákona   právo na rovnaké zaobchádzanie a na ochranu pred diskrimináciou.

Podľa ods. 2 každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právach chránených záujmoch alebo slobodách, nedodržaním   zásady   rovnakého   zaobchádzania.   Môže   sa   najmä   domáhať,   aby   ten,   kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

Podľa   ods. 3,   ak   by   primerané   zadosťučinenie   nebolo   dostačujúce,   najmä ak nedodržaním   zásady   rovnakého   zaobchádzania   bola   značným   spôsobom   znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tak domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Odvolací   súd   konštatuje,   že   prvostupňový   súd   pri   rozhodovaní   o   tejto   časti uplatneného nároku postupoval v súlade s citovanou právnou úpravou, teda skúmal otázku, o   koľko   bola   znížená   spoločenská   vážnosť   a   spoločenské   uplatnenie   navrhovateľa   ako poškodenej   osoby   s   prihliadnutím   na   závažnosť   vzniknutej   nemajetkovej   ujmy   a   všetky okolnosti, za ktorých k jej vzniku došlo. Úspech žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch závisí aj v zmysle antidiskriminačného zákona od toho, či bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Súd musí prihliadnuť na závažnosť ujmy a všetky okolnosti, za ktorých k porušeniu práva poškodenej osoby došlo. Na   uvedené   možno   zodpovedať   len   na   základe   dôkazov,   ktoré   v   konaní   produkuje navrhovateľ. Ako je zistené z obsahu spisu, prvostupňový súd v danej veci vykonal skutočne rozsiahle   dokazovanie   a   pri   úvahe   pri   rozhodnutí   o   výške   primeraného   zadosťučinenia rozhodol v súlade s platnou právnou úpravou, to znamená, že zistil, že u navrhovateľa nebola znížená jeho dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie v takom rozsahu, ako si uplatnil navrhovateľ, to je pôvodne 10 000,- Eur a neskôr až 100 000,- Eur. Pokiaľ   v   tejto   súvislosti   poukazuje   navrhovateľ   na   iné   konania,   kde   v   prípade antidiskriminačných   žalôb   boli   zahraničnými   súdmi   priznávané   vyššie   sumy,   prípadne porovnáva   nároky   sudcov   v   tzv.   „antidiskriminačných   žalobách“,   odvolací   súd   musí poukázať na to, že každý prípad súd musí posudzovať jednotlivo a v takomto prípade, akým je   určenie   diskriminácie   navrhovateľa   v   súvislosti   s   výberovým   konaním   na   miesto upratovača/upratovačky   u   odporcu   uvažovať   len   v   týchto   súvislostiach.   Preto   pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by mu konaním odporcu vznikla nemajetková ujma v takom rozsahu, ako uplatnil (100 000,- Eur) správne rozhodol prvostupňový   súd,   že   toto   navrhovateľ   nepreukázal   a   ani   žiadne   tvrdenia   na   túto skutočnosť,   ktoré   by   prvostupňový   súd   nezobral   do   úvahy,   neuviedol.   Aj   podľa   názoru odvolacieho súdu, ktorý už vychádzal z toho, že základ nárokuje daný (keďže prvý výrok napadnutého   rozsudku   odvolaním   dotknutý   nebol)   je   prvostupňovým   súdom   priznaná nemajetková ujma v čiastke 1 000,- Eur dostatočná a zodpovedajúca.»

V nadväznosti na citovaný výňatok z odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd upriamuje pozornosť na § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení obmedziť len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   ďalšie   dôvody,   čo   urobil aj krajský súd.

V   danom   prípade   k   námietkam   sťažovateľa   vyjadreným   v   jeho   odvolaní   zaujal podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, pričom z citovanej časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   odvolací   súd   sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí,   ktoré   ešte   doplnil   na   zdôraznenie   jeho   správnosti,   t. j.   postupoval   v   súlade s § 219 ods. 2 OSP.

Vo svojej doterajšej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   rozsudok   okresného   súdu z 10. novembra 2010, v ktorom sa uvádza:

„Navrhovateľ   nežiadal,   aby   sa   napravil   protiprávny   stav   a   taktiež   nežiadal primerané zadosťučinenie, ale domáhal sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd na základe vykonaného dokazovania mal zato, že u navrhovateľa nebola znížená dôstojnosť, spoločenská   vážnosť   alebo   spoločenské   uplatnenie   v   takom   enormnom   rozsahu,   aký   si uplatnil   navrhovateľ   pôvodne   v   sume   300 000   Sk,   t. j.   10 000   eur   a   neskôr   rozšíril nemajetkovú   ujmu   na   sumu   100   000   eur.   Túto   nemajetkovú   ujmu   súd   stanovil   v sume 1 000 eur,   túto   sumu   súd   považoval   za   dostačujúcu,   pretože   aj   keď   bol   navrhovateľ odporcom priamo diskriminovaný pri výbere do zamestnania, u navrhovateľa sa pracovné postavenie   nezmenilo,   keďže   aj   pred   výberovým   konaním   bol   dlhodobo   nezamestnaný a v tak rozsiahlom aspekte ako žiadal navrhovateľ nebola znížená ani jeho spoločenská vážnosť   a ani   jeho   spoločenské   uplatnenie,   keďže   sa   výberové   konanie   týkalo   funkcie upratovač/upratovačka. Podľa vyjadrenia samotného navrhovateľa, tento bol od roku 2003 nezamestnaným s výnimkou čiastkového zamestnania.“

Ústavný súd v súlade s uvedeným konštatuje, že krajský súd aj okresný súd konali v medziach svojej právomoci, keď v odôvodnení svojich rozhodnutí ústavne konformným spôsobom   aplikovali   príslušné   právne   predpisy   (predovšetkým   antidiskriminačný   zákon a Občiansky   súdny   poriadok).   V danom   prípade   namietaný   rozsudok   krajského   súdu a zároveň   rozsudok   okresného súdu   z 10. novembra   2010   podľa   názoru   ústavného súdu spĺňajú kritériá kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných záruk   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako   aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ktorých   súčasťou   je aj predpoklad,   že   účastníkovi   súdneho   konania   sa   táto   ochrana   dostane   v zákonom predpokladanej kvalite (m. m. II. ÚS 63/06).

Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   náležite   a   primeraným   spôsobom odôvodnený, a nemožno ho preto považovať za ústavne neakceptovateľný. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   týchto   názorov   a   nezakladá   právomoc ústavného   súdu   nahradiť   právne   názory   krajského   súdu   svojimi   vlastnými.   Úlohou ústavného   súdu   nie   je   do   detailov   preskúmať   vec   z hľadiska   v   okolnostiach   prípadu aplikovaných   právnych   noriem   ani   opätovne   podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010). Ústavný súd preto dospel k záveru, že krajský súd (v spojení s okresným súdom) rozsudok odôvodnil tak, že z tohto odôvodnenia nevyplývajú závery, ktoré by signalizovali, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu   základného práva sťažovateľa   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka   konania,   preto   nie   je   možné   považovať   nevyhovenie   návrhu   v   konaní   pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).

Za   daných   okolností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v   časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ku   ktorým   malo   dôjsť   namietaným   rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, dospel k záveru, že je zjavne neopodstatnená,   a   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.   K namietanému   porušeniu   čl. 12   ods. 1   ústavy   a práv   podľa   čl. 3   a čl. 14 dohovoru

Podľa názoru sťažovateľa došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   aj k porušeniu   čl. 12   ods. 1   ústavy   a práv   podľa   čl. 3 a čl. 14   dohovoru,   a to   tým,   že   keďže   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu v odvolaním   napadnutej   časti,   jasne   určil,   že „v Slovenskej   republike   sú   občania a nadobčania   –   sudcovia!...   potvrdil   nerovnosť   bývalého   sudcu   Krajského   súdu v Bratislave, prokurátora MP v Bratislave a advokáta v jednej osobe – dnes úplne hluchého nezamestnaného a na druhej strane dnešných sudcov všeobecných súdov“.

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 3 dohovoru okrem iného nikoho nemožno podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba   pleti,   jazyk,   náboženstvo,   politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, rod alebo iné postavenie.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že jeho aplikácia sa   v   individuálnych   sťažnostiach   viaže   na   porušenie   individuálne   určeného   základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04).

Pretože   ústavný   súd   nevyslovil   porušenie   sťažovateľom   označených   práv   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom všeobecných súdov, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy. Navyše čl. 12 ods. 1 ústavy obsahuje iba všeobecný princíp rovnosti (nie princíp rovnosti pred súdom, ktorý je obsiahnutý   v   čl. 46   ods. 1   ústavy),   a   preto   v   okolnostiach   danej   veci   už   aj   vzhľadom na uvedené k porušeniu tohto článku ústavy ani nemohlo dôjsť.

Z čl. 3 dohovoru vyplýva povinnosť štátov zabezpečiť, aby jednotlivci podliehajúci ich   právomoci   neboli   vystavení   zlému   zaobchádzaniu   alebo   trestom   vrátane   zlého zaobchádzania   zo   strany   ostatných   jednotlivcov.   Na   to,   aby   zlé   zaobchádzanie   spadalo do pôsobnosti   čl. 3   dohovoru,   musí   dosiahnuť   určité   minimum   závažnosti.   Vzhľadom na uvedené neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu a možným porušením čl. 3 dohovoru.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z   ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Ústavný súd konštatuje, že napadnutý postup a rozhodnutie krajského súdu nemohol žiadnym spôsobom zasiahnuť ani do práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 14 dohovoru. Z argumentácie uvádzanej sťažovateľom nevyplýva, že by sa s ním z dôvodov uvedených v čl. 14   dohovoru   zaobchádzalo   v   napadnutom   konaní   rozdielne   oproti   iným   osobám v rovnakých situáciách a že takto proti nemu v danej veci postupoval krajský súd.

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 14 dohovoru napadnutým postupom a rozhodnutím   krajského   súdu,   nezistil   medzi   týmto   článkom   dohovoru   a   namietaným porušením   tohto   práva   ústavne   relevantnú   (priamu)   súvislosť,   a preto   bolo   potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. žiadosťou o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012