znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 125/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 623/2011, sp. zn. Rvp 625/2011 a sp. zn. Rvp 629/2011, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 CoE 76/2010-27   z   30.   apríla   2010   a   č.   k.   13   CoE   318/2010-40   z   2.   novembra   2010,   uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE 100/2010-33 z 19. mája 2010 a č. k. 17 CoE 280/2010-50 z 29. novembra 2010 a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoE 115/2010-26 z 20. mája 2010 a č. k. 17 CoE 267/2010-41 z 29. novembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 623/2011, sp. zn. Rvp 625/2011 a sp. zn. Rvp 629/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 623/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. marca 2011 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol.   s r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE 76/2010-27 z 30. apríla 2010 a č. k. 13 CoE 318/2010-40 z 2. novembra 2010, uzneseniami krajského súdu č. k. 14 CoE 100/2010-33 z 19. mája 2010 a č. k. 17 CoE 280/2010-50 z 29. novembra 2010 a uzneseniami krajského súdu č. k. 15 CoE 115/2010-26 z 20. mája 2010 a č. k. 17 CoE 267/2010-41 z 29. novembra 2010.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere   (ďalej   len „zmluva“) uzavretej   18.   februára   2005   poskytla   fyzickej   osobe   úver v sume 663,88 €, na základe zmluvy uzavretej 17. januára 2005 poskytla fyzickej osobe úver v sume 663,88 € a na základe zmluvy uzavretej 11. októbra 2004 poskytla fyzickej osobe úver v sume 165,97 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 7 mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   623/2011)   a   v 10   mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 625/2011 a sp. zn. Rvp 629/2011). Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníkov, menovite určený v zmluve o úvere, je oprávnený v prípade, ak dlžníci neplnia svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 623/2011 dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky,   v dôsledku   čoho   bola   3.   júla   2005   notárom   spísaná   notárska   zápisnica,   ktorú podpísal v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 21. októbra 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) 21. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia.   Okresný   súd   následne   ex   offo   uznesením   č.   k.   11   Er   2196/2005-17 z 8. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   11   Er   2196/2005-17 z 8. februára   2010   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 17 CoE 76/2010-27 z 30. apríla 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Okresný súd následne uznesením č. k. 11 Er 2196/2005-31 z 21. júna 2010 exekučné konanie zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. 13 CoE 318/2010-40 z 2. novembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2196/2005-31 z 21. júna 2010 ako vecne a právne správne potvrdil.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 625/2011 dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, v dôsledku   čoho bola 10. júla 2005 notárom   spísaná notárska   zápisnica, ktorú podpísal v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 25. októbra 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 28. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd následne ex offo uznesením č. k. 11 Er 2286/2005-20 z 9. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   11   Er   2286/2005-20 z 9. februára   2010   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 14 CoE 100/2010-33 z 19. mája 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Okresný súd následne uznesením č. k. 11 Er 2286/2005-38 z 20. júla 2010 exekučné konanie zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. 17 CoE 280/2010-50 z 29. novembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2286/2005-38 z 20. júla 2010 ako vecne a právne správne potvrdil.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 629/2011 dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, v dôsledku čoho bola 13. februára 2005 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 26. apríla 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom   19.   mája   2005   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd   následne   ex   offo uznesením č. k. 11 Er 812/2005-16 z 1. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   11   Er   812/2005-16 z 1. februára   2010   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 15 CoE 115/2010-26 z 20. mája 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Okresný   súd   následne   uznesením   č.   k.   11   Er   812/2005-30   z   10.   augusta   2010 exekučné   konanie   zastavil.   Sťažovateľka   podala   proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. 17 CoE 267/2010-41 z 29. novembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 812/2005-30 z 10. augusta 2010 ako vecne a právne správne potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu „...   boli porušené...   jeho   základné   práva   a   slobody   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1   Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli...   porušené   aj   základné   práva   a   slobody sťažovateľa   vyplývajúce   z   čl.   1   Dodatkového   protokolu...“. V   ďalšom   sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské   práva a ústavného súdu, v podstatnom najmä uviedla, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím   rozhodnutím   právoplatne   zastaviť   exekučné   konania   voči   povinnému   aj   práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhla, aby ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 623/2011, sp. zn. Rvp 625/2011 a sp. zn. Rvp 629/2011, z ktorých vyplýva ich právna a skutkovú súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 76/2010-27 z 30. apríla 2010

Sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   práv   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 76/2010-27 z   30.   apríla   2010,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu č. k. 11 Er 2196/2005-17 z 8. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2196/2005-17 z 8. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 76/2010-27 z 30. apríla 2010 nadobudlo právoplatnosť 7. júna 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 16. marca 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pôvodne vedenú pod sp. zn. Rvp 623/2011 v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 76/2010-27 z 30. apríla   2010   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 100/2010- 33 z 19. mája 2010

Sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   práv   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 100/2010-33   z   19.   mája   2010,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu č. k. 11 Er 2286/2005-20 z 9. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2286/2005-20 z 9. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 100/2010-33 z 19. mája 2010 nadobudlo   právoplatnosť 28.   júna 2010,   pričom   sťažnosť   sťažovateľky   bola   ústavnému súdu   doručená   16.   marca   2011,   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   sťažnosť   zjavne   po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pôvodne vedenú pod sp. zn. Rvp 625/2011 v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 100/2010-33 z 19. mája 2010 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 115/2010- 26 z 20. mája 2010

Sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   práv   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 115/2010-26 z 20. mája 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 812/2005-16 z 1. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 812/2005-16 z 1. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 115/2010-26 z 20. mája 2010 nadobudlo právoplatnosť 13. júla 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 16. marca 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pôvodne vedenú pod sp. zn. Rvp 629/2011 v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 115/2010-26 z 20. mája 2010 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene

II.3.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu č. k. 13 CoE 318/2010- 40   z   2.   novembra   2010,   č.   k.   17   CoE   280/2010-50   z 29.   novembra   2010, č. k. 17 CoE 267/2010-41 z 29. novembra 2010

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Krajský   súd   uznesenie   č.   k.   13   CoE   318/2010-40   z   2.   novembra   2010,   ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2196/2005-31 z 21. júna 2010 o zastavení konania, odôvodnil takto:

„Napadnutým   uznesením   okresný   súd   rozhodol   o   zastavení   exekúcie   a opomenul rozhodnúť o trovách exekúcie súdneho exekútora,   keď skorším uznesením číslo konania 11 Er/2196/2005-17 zo dňa 08. 02. 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Toto uznesenie potvrdil   Krajský   súd   Banská   Bystrica   ako   súd   odvolací   uznesením   číslo   konania 17 CoE/76/2010-27 zo dňa 30. 04. 2010.

V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 OSP prejednal a podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 OSP uznesenie okresného súdu potvrdil z týchto dôvodov.

Ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú (ako v súdenej veci), musí exekúciu zastaviť (§ 57 ods. 1 písm. g) zákona čísla 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov). Dôvodne potom   okresný   súd   exekúciu   napadnutým   uznesením   zastavil.   Opomenul   ale   rozhodnúť o trovách exekúcie. Urobí tak ešte pred doručením tohto uznesenia účastníkom konania (§ 166 ods. 1, § 167 ods. 2 OSP).“

Krajský   súd   uznesenie   č.   k.   17   CoE   280/2010-50   z 29.   novembra   2010,   ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2286/2005-38 z 20. júla 2010 o zastavení konania, odôvodnil takto:

„Okresný   súd   zastavil   exekúciu   po   tom,   ako   právoplatným   uznesením č. k. 11 Er 2286/2005-20 z 09. 02. 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14CoE/100/2010-33 z 19. mája 2010, vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Exekúciu vykonával pôvodne súdny exekútor JUDr. J. Ď., ktorého trovy pri zmene súdneho exekútora na JUDr. R. K. určil súd uznesením z 22. 12. 2009 na 17,60 €. Keďže exekúciu zastavoval, rozhodol aj o povinnosti oprávneného zaplatiť pôvodnému súdnemu exekútorovi JUDr. J. Ď. trovy exekúcie. Povinnosť zaplatiť trovy exekúcie bola uložená oprávnenému,   ktorý   podal   návrh   na   vykonanie   exekúcie   na   základe   nespôsobilého exekučného titulu a tým zavinil zastavenie exekúcie.

Uznesenie okresného súdu napadol odvolaním oprávnený opätovne namietajúc, že nebol   dôvod   na   vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú   a jej   zastavenie,   pretože   notárska zápisnica   spísaná   za   účasti   splnomocneného   zástupcu   povinného   bola   spôsobilým exekučným titulom.

Povinný   súhlasil   s rozhodnutím   okresného   súdu.   Navrhol,   že   oprávnenému   mimo exekučného konania uhradí svoj dlh rovnajúci sa nesplatenej istine (zostatok úveru) bez úrokov, poplatkov a trov exekučného konania.

Krajský súd prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu a uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

Oprávnený v odvolaní vôbec nereaguje na situáciu, že právoplatným rozhodnutím súdu   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú.   V tomto   štádiu   konania,   keď   uznesenie o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   je   právoplatné,   prichádza   do   úvahy   jedine   postup podľa   §   57   ods.   1   písm.   g)   zák.   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a zastavenie   exekúcie   spolu   s rozhodnutím   o trovách exekúcie. Okresný súd postupoval v súlade s exekučným poriadkom, keď exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť pôvodnému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške taktiež určené už právoplatným rozhodnutím súdu na 17,60 €. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto len konštatuje ich správnosť.“

Krajský   súd uznesenie č.   k.   17 CoE   280/2010-50   z 29.   novembra   2010,   ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2286/2005-38 z 20. júla 2010 o zastavení konania, odôvodnil takto:

„Okresný   súd   zastavil   exekúciu   po   tom,   ako   právoplatným   uznesením č. k. 11 Er 812/2005-16 z 01. 02. 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15CoE/115/2010-26 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Keďže exekúciu zastavoval, rozhodol aj o povinnosti oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. J. Ď. trovy exekúcie vo výške 18,95 €. Povinnosť zaplatiť trovy exekúcie bola   uložená   oprávnenému,   ktorý   podal   návrh   na   vykonanie   exekúcie   na   základe nespôsobilého exekučného titulu a tým zavinil zastavenie exekúcie.

Uznesenie okresného súdu napadol odvolaním oprávnený opätovne namietajúc, že nebol   dôvod   na   vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú   a jej   zastavenie,   pretože   notárska zápisnica   spísaná   za   účasti   splnomocneného   zástupcu   povinného   bola   spôsobilým exekučným titulom.

Povinná sa k odvolaniu nevyjadrila. Súdny exekútor považoval rozhodnutie okresného súdu za správne. Krajský súd prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu a uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

Oprávnený v odvolaní vôbec nereaguje na situáciu, že právoplatným rozhodnutím súdu   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú.   V tomto   štádiu   konania,   keď   uznesenie o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   je   právoplatné,   prichádza   do   úvahy   jedine   postup podľa   §   57   ods.   1   písm.   g)   zák.   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a zastavenie   exekúcie   spolu   s rozhodnutím   o trovách exekúcie. Okresný súd postupoval v súlade s exekučným poriadkom, keď exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť pôvodnému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške taktiež určené už právoplatným rozhodnutím súdu na 17,60 €. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto len konštatuje, ich správnosť.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesení krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v jeho uzneseniach č. k. 11 Er 2196/2005-31 z 21. júna 2010 (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 623/2011, pozn.), č. k. 11 Er 2286/2005-38 z 20. júla 2010 (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 625/2011, pozn.) a č. k. 11 Er 812/2005-30 z 10. augusta 2010 (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 629/2011, pozn.), ktorý svoje rozhodnutia o zastavení exekučného   konania   založil   na   § 57   ods.   1   písm.   g)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví, ak   exekúciu   súd   vyhlásil   za   neprípustnú,   pretože   je   tu   iný   dôvod,   pre   ktorý   exekúciu nemožno vykonať“, a to v spojení so skutočnosťou, že okresný súd uznesením č. k. 11 Er 2196/2005-17   z   8.   februára   2010   v spojení   s   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   17   CoE 76/2010-27 z 30. apríla 2010 (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 623/2011, pozn.), uznesením č. k. 11 Er 2286/2005-20 z 9. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu   č. k. 14 CoE   100/2010-33   z 19. mája   2010   (sťažnosť   pôvodne   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 625/2011, pozn.) a uznesením č. k. 11 Er 812/2005-16 z 1. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 115/2010-26 z 20. mája 2010 (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 629/2011, pozn.) vyhlásil exekúcie za neprípustné.

Krajský súd v uznesení č. k. 17 CoE 76/2010-27 z 30. apríla 2010 okrem iného uviedol, že „Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere bola medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom uzatvorená dňa 18. 2. 2005. V texte zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedený text, z ktorého vyplýva, že povinný dlžník ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na to, aby vo forme notárskej zápisnice uznal v jeho mene jeho záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Dňa 3. 7. 2005 bola notárom JUDr. O. Ď. so sídlom Notárskeho úradu v Partizánskom spísaná notárska zápisnica N 3256/2005, Nz 30793/2005 v bode 3, ktorej Mgr. T. K. v mene povinného vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 548,83 €. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že plnomocenstvo   udelené   povinným   Mgr.   T.   K.   priamo   v zmluve   o úvere   nie   je   platným jednostranným právnym úkonom povinného, preto Mgr. T. K. nemohol pred notárom platne vyhlásiť   uznanie   záväzku   z úverovej   zmluvy   a súhlasiť   s vykonateľnosťou   notárskej zápisnice v mene povinného, a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22 ods.   2   Občianskeho   zákonníka.   Uvedený   rozpor   spočíva   v tom,   že   právny   zástupca povinného,   ktorý   by   mal   povinného   pri   uznaní   dlhu   a spísaní   notárskej   zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere veriteľom, čo znamená, že Mgr. T. K. si ako svojho zástupcu povinný na základe svojej vôle nevybral.

Po   preskúmaní   veci   odvolací   súd   konštatuje,   že   predmetná   notárska   zápisnica nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu.“.

Krajský súd v uznesení č. k. 14 CoE 100/2010-33 z 19. mája 2010 okrem iného uviedol, že «Exekučný súd poukázal aj na rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s čím sa odvolací súd   takisto   v plnom   rozsahu   stotožňuje.   Okrem   už   konštatovaných   vád   „udeleného“ plnomocenstva   na   dôvažok   je   potrebné   spomenúť   i   zásadnú   skutočnosť,   že   povinného zmluvná   voľnosť   pri   „zvolení“   si   splnomocneného   zástupcu   bola   zjavne   obmedzená natoľko,   že   pri   možnej   jedinej   variante   konkrétneho   mena   zástupcu   vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť... Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené   platne   nebolo,   nemohli   z neskorších   právnych   úkonov   uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženie by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.».

Krajský súd v uznesení č. k. 15 CoE 115/2010-26 z 20. mája 2010 okrem iného uviedol,   že „Za   správny   považuje   odvolací   súd   názor   okresného   súdu   v otázke,   že plnomocenstvo udelené povinnou Mgr. T. K. v predloženej Zmluve o úvere dňa 11. 10. 2004 neoprávňovalo Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice v znení, ako bola spísaná. Okresný   súd   správne   vyhodnotil,   že   takéto   osobitné   splnomocnenie   na   spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu nie je platné, pretože z neho nie je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú a v akom rozsahu má konať v mene   zastúpenej   osoby   a následne   posúdiť,   či   konal   splnomocnenec   v mene splnomocniteľa   v medziach   oprávnenia   zastupovať,   či   tým   vznikli   práva   a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva,   či   na   základe   takéhoto   úkonu   mohli   vzniknúť   práva   a povinnosti zastúpenému (§§ 32 a 33 občianskeho zákonníka).

Prvostupňový súd správne poukázal aj na to, že vo formulárovej zmluve už bolo predltlačené   plnomocenstvo   pre   advokáta   Mgr.   T.   K.,   ktorý   má   zastupovať   dlžníka. Z obsahu zmluvy nevyplýva, že by povinná mala vplyv na výber zástupcu. Predtlač zmluvy o plnomocenstve svedčí pre záver, že si ho vybral veriteľ.

Všetky uvedené nedostatky majú za následok, že zo strany povinnej nebola platne udelená plná moc na zastupovanie pri úkone uznania určitého právneho záväzku (dlhu) vo forme notárskej zápisnice a súhlas s jej vykonateľnosťou. Ak splnomocnenie, na základe ktorého advokát Mgr. T. K. konal pri spísaní notárskej zápisnice, nie je platné, nespĺňa potom   s ním   ako   zástupcom   povinnej   napísaná   notárska   zápisnica   podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože vyhlásenie o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou nedala na to oprávnená osoba.“.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu   vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery krajského   súdu   vyjadrené   v   uzneseniach   č.   k.   17   CoE   76/2010-27   z 30.   apríla   2010, č. k. 14 CoE 100/2010-33 z 19. mája 2010 a č. k. 15 CoE 115/2010-26 z 20. mája 2010 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti   na námietky   sťažovateľky   ústavný súd poukazuje na § 58   ods.   1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods.   1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 13 CoE 318/2010-40 z 2. novembra 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2196/2005-31 z 21. júna 2010 o zastavení exekučného   konania   z   dôvodu,   že   okresný   súd   uznesením   č.   k.   11   Er   2196/2005-17 z 8. februára   2010   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   17   CoE   76/2010-27 z 30. apríla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 623/2011, pozn.).

Podľa   názoru   ústavného súdu   krajský   súd postupoval rovnako ústavne   súladným spôsobom,   keď   uznesením   č.   k.   17   CoE   280/2010-50   z 29.   novembra   2010   potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2286/2005-38 z 20. júla 2010 o zastavení exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. 11 Er 2286/2005-20 z 9. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 100/2010-33 z 19. mája 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 625/2011, pozn.).

Napokon ústavný súd potvrdzuje, že krajský súd konal ústavne súladným spôsobom, keď   uznesením   č.   k.   17   CoE   267/2010-41   z 29.   novembra   2011   potvrdil   uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 812/2005-30 z 10. augusta 2010 o zastavení exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. 11 Er 812/2005-16 z 1. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 115/2010-26 z 20. mája 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 629/2011, pozn.).

V   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   považuje   právne názory vyjadrené v uzneseniach krajského súdu č. k. 13 CoE 318/2010-40 z 2. novembra 2010,   č.   k.   17   CoE   280/2010-50   z   29.   novembra   2010   a   č.   k.   17   CoE   267/2010-41 z 29. novembra 2010 týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, t. j. týkajúce   sa   právnej   podstaty   sťažnosti   sťažovateľky,   z   ústavného   hľadiska   za akceptovateľné   a   udržateľné,   keďže   sú   primeraným   spôsobom   odôvodnené,   pričom   ich v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.

Za   daných   okolností   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť   uzneseniami krajského súdu č. k. 13 CoE 318/2010-40 z 2. novembra 2010, č. k. 17 CoE 280/2010-50 z 29. novembra 2010, č. k. 17 CoE 267/2010-41 z 29. novembra 2010 k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného   charakteru,   ku   ktorým   nepochybne   patrí   aj   právo   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   z   čl.   6   ods.   1 dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uzneseniami krajského súdu   č.   k.   13   CoE   318/2010-40   z   2.   novembra   2010,   č.   k.   17   CoE   280/2010-50 z 29. novembra 2010 a č. k. 17 CoE 267/2010-41 z 29. novembra 2010 a obsahom práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní týchto častí sťažností sťažovateľky rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o ich odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2011