znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 125/07-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. októbra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti MUDr. J. S., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. G., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/07/06-K zo 4. septembra 2006, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. J. S. na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií   sp.   zn.   VP/07/06-K   zo 4.   septembra   2006   v časti   týkajúcej   sa   uloženia   pokuty v sume   138 192 Sk   (slovom   stotridsaťosemtisícstodeväťdesiatdva   slovenských   korún) z r u š u j e   a   v   tejto   časti   vec v r a c i a   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky pre nezlučiteľnosť funkcií na ďalšie konanie.

3. Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií j e   p o v i n n ý   uhradiť   MUDr.   J.   S.   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   11 238,36   Sk (slovom jedenásťtisícdvestotridsaťosem slovenských korún a tridsaťšesť halierov) na účet jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   D.   G.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2007 doručená   sťažnosť   MUDr.   J.   S.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. D. G., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/07/06-K zo 4. septembra 2006.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je ako podpredseda predstavenstva spoločnosti S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „spoločnosť“),   a   ako   štatutárny   orgán   tejto   spoločnosti so stopercentnou majetkovou účasťou štátu na účely ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“) verejným funkcionárom, ktorý je okrem iného povinný v určenej lehote predložiť oznámenie podľa čl. 7   ods.   1   tohto   ústavného   zákona.   Sťažovateľovi   bolo   21.   decembra   2006   doručené napadnuté   rozhodnutie   výboru,   v ktorom   výbor   konštatoval,   že   sťažovateľ   porušil povinnosť vyplývajúcu mu z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a uložil mu podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) tohto ústavného zákona pokutu v sume 138 192 Sk.

Sťažovateľ podal 16. januára 2007 ústavnému súdu podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona   návrh   na   preskúmanie   napadnutého   rozhodnutia   výboru,   o ktorom   ústavný   súd rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 25/07-16 zo 7. marca 2007 tak, že ho odmietol. Sťažovateľ vo svojom návrhu namietal aj to, že výbor v napadnutom rozhodnutí nesprávne učil výšku pokuty.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti vo vzťahu k označenému uzneseniu ústavného súdu uvádza,   že   tento   (ústavný   súd)   zaujal   stanovisko „v   zmysle   §   73a   a   §   73b   zákona o ústavnom   súde,   nie   je   oprávnený   posudzovať   sumu   uloženej   pokuty,   i keď   pozornosti ústavného   súdu   neušlo,   že   výbor   pri   určení   tejto   pokuty   nesprávne   aplikoval   príslušné zákonné ustanovenia, ale tieto otázky podľa citovaných ustanovení nemôžu byť predmetom konania   o preskúmaní   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu,   mohli   by   byť predmetom skúmania ústavným súdom v konaní podľa čl.   127 ústavy,   ako individuálna sťažnosť“.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietanie výšky pokuty, ktorá mu bola uložená napadnutým rozhodnutím výboru. Zo sťažnosti i z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia výboru   vyplýva,   že výbor pri   určení   výšky   pokuty   vychádzal   z oznámenia generálneho riaditeľa   spoločnosti   z   26. septembra 2006   o priemernom   mesačnom   plate   sťažovateľa za rok 2006. Výbor podľa sťažovateľa nevzal do úvahy, že v kalendárnom roku 2005 nebol verejným   funkcionárom,   a teda   nemal   príjem   za   výkon   verejnej   funkcie.   Z toho   podľa sťažovateľa vyplýva, že výbor mal pri rozhodovaní o výške pokuty aplikovať čl. 9 ods. 10 písm.   a)   v spojení   s čl.   9   ods.   15   a   16   ústavného   zákona o   ochrane verejného   záujmu a uložiť mu pokutu nie v sume 138 192 Sk, ale len v sume 17 274 Sk, ktorá zodpovedá priemernej nominálnej mesačnej mzde v hospodárstve Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok, t. j. za rok 2005.

Na tomto základe sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v rozhodnutí o jeho sťažnosti vyslovil, že napadnutým rozhodnutím výboru bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil napadnuté rozhodnutie výboru a uložil výboru uhradiť mu trovy právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v konaní pred ústavným súdom v sume 11 899 Sk na účet jeho právnej zástupkyne.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 125/07-12 z 24. mája 2007 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedu výboru, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu výboru zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   a predseda   výboru   ústavnému   súdu   oznámili, že netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Vzhľadom   na   tieto oznámenia, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo   vyjadrení   predsedu   výboru   k   sťažnosti,   ktoré   bolo ústavnému   súdu   doručené 3. septembra 2007 sa okrem iného uvádza:

„tvrdíme, že konajúci výbor v predmetnej veci rozhodol na základe úplne zisteného skutkového   stavu   a   vecne   správne   a   úplne   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami upravujúcimi konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. Keďže konanie je upravené osobitným ústavným zákonom nemohlo dôjsť pri jeho aplikácii k porušeniu   čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR,   pretože   ide   o špeciálne   konanie   umožňujúce preskúmanie rozhodnutia výboru osobitným súdom (Ústavný súd Slovenskej republiky). Nie je chybou konania výboru č. VP/07/06-K, že rozhodnutie nemožno podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní č. III. ÚS 125/07 vyjadrenom v uznesení vyššie uvedeného čísla zo 7. marca 2007 preskúmať Ústavným súdom Slovenskej republiky s ohľadom na § 73a a § 73b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, čo bude potrebné do budúcnosti riešiť novelizáciou tohto zákona.

Z vecného hľadiska poukazujeme na fakt, že nie je sporné, že pokuta v konaní výboru č. k. VP/07/06-K bola uložená na základe spoľahlivo preukázaného porušenia povinností sťažovateľa vyplývajúcich pre neho z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona a že pokuta bola určená podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) vo výške mesačného platu verejného funkcionára. Sťažovateľ za sporný považuje fakt, že pri určení výšky pokuty nebol použitý mechanizmus uvedený v čl. 9 ods. 15 ústavného zákona, keďže v uplynulom roku verejný funkcionár nevykonával verejnú funkciu a preto mala byť pokuta ustanovená vo výške priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky.

Výbor pri určovaní výšky pokuty vychádzal z faktu, že výška mesačnej mzdy bola spoľahlivo zistená na základe listu generálneho riaditeľa S., a. s. B. MUDr. P. M. zo dňa 26.   9.   2006   vo   výške   8-násobku   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   v národnom hospodárstve Slovenskej republiky a to v sume 138.172,- Sk.

Keďže verejný funkcionár v uplynulom období nepracoval celých 12 mesiacov, nemal výbor možnosť použiť ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona a rozhodol pri znalosti výšky mesačného platu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona....

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   žiadame,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky predmetnú sťažnosť uznesením odmietol a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania.“

K vyjadreniu predsedu výboru si ústavný súd vyžiadal stanovisko právnej zástupkyne sťažovateľa,   ktorá   mu   ho   doručila   17. septembra 2007.   V stanovisku   sa   okrem   iného uvádza:

«   Sťažovateľ trvá   na   podanej sťažnosti   pre   porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v celom rozsahu, ako opodstatnene podanej. Čo sa týka námietok porušovateľa uvedených vo vyjadrení k samotnej výške pokuty, že pri určení výšky vychádzal z faktu, že výška mesačnej mzdy bola spoľahlivo zistená na základe listu generálneho riaditeľa S., a. s. zo dňa 26. 9. 2006 vo výške 8-násobku priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   v národnom   hospodárstve   v   sume   138.172,-   Sk a keďže   v uplynulom   období   sťažovateľ   nepracoval   celých   12   mesiacov   ako   verejný funkcionár,   nemal   výbor   možnosť   použiť   ustanovenie   čl.   9   ods.   15   ústavného   zákona a rozhodol pri znalosti výšky mesačného platu podľa čl. 9 ods. 10 písm. a ) ústavného zákona.

Sťažovateľ má za to, že porušovateľom uvedené zdôvodnenie nemá oporu v ústavnom zákone   č.   357/2004   Z.   z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných funkcionárov v platnom znení.

Ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných   funkcionárov   bol   zmenený   a   doplnený   ústavným   zákonom   č. 545/2005   Z.   z. účinným od 01. 01. 2006. Uvedeným ústavným zákonom okrem iného došlo k... definovaniu spôsobu   určenia   výšky   pokuty   a   špecifikácii   pojmu   čo   sa   rozumie   mesačným   platom verejného   funkcionára,   ktorý   je   spájaný   s   výkonom   verejnej   funkcie.   Konkrétne   sporný spôsob určenia výšky pokuty podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) bol doplnený odsekmi 15 a 16, ktoré   presne   vymedzujú   pojem   mesačný   plat   verejného   funkcionára   za   výkon   verejnej funkcie a zároveň nadväzujú na čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona a definujú pojem mesačného platu verejného funkcionára viažucim sa výlučne na výkon funkcie verejného funkcionára pre účely tohto ústavného zákona....

Citované   ustanovenia   presne   definujú   spôsob   určenia   výšky   pokuty   a   tvrdenie porušovateľa,   že   nemal   možnosť   použiť   ustanovenie   čl.   9   ods.   15,   16   sú   právne nepodložené. Zákon totiž nedáva možnosť výberu, či citované ustanovenia (ustanovenia čl. 9 ods. 15 a 16) sa použijú alebo nie. Uvedené ustanovenia sa naopak použijú vždy, nakoľko ako   už   bolo   spomenuté, presne   definujú   spôsob   určenia   výšky   pokuty,   ktorý   je   vždy neodlučiteľne spojený s pojmom za výkon verejnej funkcie, pričom ho definujú tak, že „na účely tohto ústavného zákona sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie...“. Je   potrebné   pripomenúť,   že   citované   odseky   15   a   16   používajú   pojem   verejný funkcionár, nakoľko je to jediný subjekt, voči ktorému možno začať a viesť konanie vo veci ochrany verejného záujmu. Používanie tohto pojmu má teda základný procesný význam. Porušovateľ   konal   so   sťažovateľom   ako   s   verejným   funkcionárom,   na   ktorého sa v celom   rozsahu   vzťahuje   vyššie   uvedený   ústavný   zákon   a   preto   sa   na   sťažovateľa v celom rozsahu vzťahujú aj ustanovenia ústavného zákona o výške pokuty čl. 9 ods. 15 a 16.   Nie   je   možné   výšku   pokuty   verejných   funkcionárov   posudzovať   odlišne,   iným spôsobom len preto, že v uplynulom roku túto funkciu nevykonávali išlo by aj o porušenie zásady rovnosti, rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k iným verejným funkcionárom. Inak ako s verejným funkcionárom s ním porušovateľ konať nemohol.

Sťažovateľ   v   roku   2005   nebol   verejným   funkcionárom   a   teda   nemal   ani   príjem z výkonu verejnej funkcie, jeho mesačný plat, ako plat verejného funkcionára, bol 0 (nulový) t. j. nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve SR. Z uvedených dôvodov mal   porušovateľ   uložiť   sťažovateľovi   pokutu   vo   výške   priemernej   nominálnej   mesačnej mzdy   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky   za   rok   2005   podľa   čl.   9   ods.   16   ústavného zákona.

Nesprávnosť aplikácie ústavného zákona porušovateľom je aj v tom, že vychádzal z 8-násobku   priemernej   nominálnej   mzdy   v   národnom   hospodárstve,   nebral   do   úvahy, že 8-násobok priemernej nominálnej mzdy je zložený z viacerých zložiek a to, z odmeny za výkon   funkcie   člena   predstavenstva   (čo   je   v   skutočnosti   mesačný   plat   verejného funkcionára)   a mzdy   na   základe   pracovnej   zmluvy   za   prácu   vykonávanú   v   pracovnom pomere   v spoločnosti   ako   námestníčka (správne   má   byť „námestníka“,   pozn.) riaditeľa pre ošetrovateľskú starostlivosť, ktorú nie je možné započítať do odmeny za výkon funkcie verejného funkcionára. Príjem sťažovateľa bol takto špecifikovaný, rozdelený a zaslaný porušovateľovi aj generálnym riaditeľom S. a. s.

Pre   úplnosť   je   potrebné   dodať,   že   ústavný   zákon   neumožňuje   považovať za spoľahlivé zistenie také zistenie, ktoré vyplýva na základe oznámenia, či inej písomnosti. Takéto ponímanie by zaiste viedlo až k absurdným záverom.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   porušovateľ   aj   pri   použití   jeho   mechanizmu   ukladania pokuty,   pokutu   neuložil   správne   pretože   do   nej   zahrnul   aj   mzdu   na   základe   pracovnej zmluvy.

Porušovateľ v čase rozhodovania o uložení pokuty rozhodoval resp. mal rozhodovať už podľa zmeneného a doplneného ústavného zákona. Pri rozhodovaní použil iba znenie čl. 9   ods.   10   písm.   a)   jednotlivo   bez   toho,   aby   aplikoval   ústavný   zákona   ako   celok, neaplikoval ho v súvislosti s ostatnými súvisiacimi ustanoveniami vzťahujúce sa na všetkých verejných   funkcionárov,   pričom   v   samotnom   ods.   10   písm. a)   je   uvedené,   že   pokuta sa ukladá   vo   výške   mesačného   platu   verejného   funkcionára   a   tento   je   uvedený   v   čl.   9 ods. 15, 16.

Porušovateľ   na   základe   toho,   že sťažovateľ   nebol   v   uplynulom   období   verejným funkcionárom   12   mesiacov,   pri   správnej   aplikácii   ústavného   zákona,   nemohol   vyvodiť záver, že výška pokuty sa rovná jeho mesačnému celému príjmu (odmena + mzda) v čase rozhodovania vzhľadom na doplnené znenie ústavného zákona, ktoré sa vzťahujú na účely celého ústavného zákona.

Takáto   aplikácia   ústavného   zákona   porušovateľom   je   nesprávna,   diskriminujúca voči   verejným   funkcionárom,   ktorí   nevykonávali   v   uplynulom   období   verejnú   funkciu resp. vykonávali ju bezplatne. Ak by postupoval podľa platného znenia ústavného zákona, musel by aplikovať čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojitosti s ods. 15, 16 ako súvisiacimi, ktoré ustanovujú,   čo sa považuje za mesačný plat verejného funkcionára na účely ústavného zákona.

V   tejto   súvislosti   si   sťažovateľ   dovoľuje   poukázať   aj   na   samotné   odôvodnenie Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 25/07 zo dňa 7. 3. 2007, v ktorom ústavný súd uvádza, že pozornosti ústavného súdu neušlo, že porušovateľ pri určení výšky pokuty nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia ústavného zákona, avšak v zmysle § 73a a 73b   zákona   o   ústavnom   súde   nie   je   oprávnený   posudzovať   sumu   uloženej   pokuty s možnosťou preskúmania uvedených nedostatkov v rámci konania podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky.

Na základe uvedeného a skutočností prezentovaných v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosti   sťažovateľa   vyhovel   v celom   rozsahu a sťažovateľovi   nahradil   konania   pozostávajúce   z   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 17.848,50 Sk.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že rozhodnutím výboru sp. zn. VP/07/06-K   zo   4. septembra 2006   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil toto rozhodnutie výboru a priznal mu úhradu trov právneho zastúpenia. Svoj návrh sťažovateľ opiera o tvrdenie, že výbor mu v označenom rozhodnutí   uložil   pokutu   v nesprávnej   výške,   pretože   nesprávne   aplikoval   príslušné ustanovenia ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Podľa názoru sťažovateľa mal výbor pri rozhodovaní o výške pokuty aplikovať čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojení s čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a uložiť mu pokutu nie v sume 138 192 Sk, ale len v sume 17 274 Sk, ktorá zodpovedá priemernej nominálnej mesačnej mzde v hospodárstve Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok, t. j. za rok 2005.

Výbor sa nestotožňuje s návrhom sťažovateľa a tvrdí, že „v predmetnej veci rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne a úplne v súlade s príslušnými ustanoveniami   upravujúcimi   konanie   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia rozporu záujmov“, pričom „pri určovaní výšky pokuty vychádzal z faktu, že výška mesačnej mzdy bola spoľahlivo zistená na základe listu generálneho riaditeľa S., a. s. B. MUDr. P. M.   zo   dňa   26.   9.   2006   vo   výške   8-násobku   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy v národnom hospodárstve Slovenskej republiky a to v sume 138.172,- Sk.

Keďže verejný funkcionár v uplynulom období nepracoval celých 12 mesiacov, nemal výbor možnosť použiť ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona a rozhodol pri znalosti výšky mesačného platu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona“.

Ešte   predtým   ako   sa   ústavný   súd   začal   zaoberať   podstatou   sťažnosti   považoval za potrebné   zaujať   stanovisko   k právnemu   názoru   výboru   uvedenému   v jeho   vyjadrení doručenom ústavnému súdu 3. septembra 2007, podľa ktorého pri jeho konaní nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, „Keďže konanie je upravené osobitným ústavným zákonom“, pričom „...   ide   o špeciálne   konanie   umožňujúce   preskúmanie   rozhodnutia výboru osobitným súdom (Ústavný súd Slovenskej republiky)“.

V súvislosti s týmto právnym názorom výboru ústavný súd poukázal na organickú vnútornú väzbu medzi čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky a čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon neustanoví   inak,   pričom   z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Z vnútornej   väzby   ustanovení   čl.   46   ods.   1   a čl.   46   ods.   2   ústavy   v nadväznosti na ustanovenie čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, podľa ktorého dotknutý   verejný   funkcionár   môže   podať   návrh   na   preskúmanie   rozhodnutia   výboru ústavnému súdu, možno vyvodiť, že orgánom, ktorý v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy poskytuje inú právnu ochranu dotknutému verejnému funkcionárovi je ústavný súd, ktorý v tomto prípade vystupuje aj v postavení súdu v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy, t. j. ústavný súd je v tomto   prípade   súdom,   z ktorého   právomoci   súdu   „nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd“ (čl. 46 ods. 2 druhá veta ústavy).

Zároveň ústavný súd považoval za potrebné poukázať na čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého   výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Citované ustanovenie čl. 152   ods.   4   ústavy   má   v štruktúre   ústavných   noriem   charakter   generálneho   princípu výkladu a uplatňovania práva, pričom z jeho textu vyplýva, že sa vzťahuje aj na výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov.   Inak   povedané   aj   príslušné   ustanovenia   ústavného zákona   o ochrane   verejného   záujmu   treba   vykladať   a uplatňovať   tak,   aby   ich   výklad a aplikácia boli v súlade s ústavou, t. j. aj v súlade s obsahom a kvalitou základného práva na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   garantovanú   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti poukázal aj na svoj už skôr vyslovený právny názor, podľa ktorého všetky štátne orgány   majú   ústavou   určenú   povinnosť   uplatňovať   právnu   normu   v   súlade   s   ústavou (PL. ÚS 15/98), pričom zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických osôb   alebo právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej   moci   sú   povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   garantovaných základných práv a slobôd (m. m. II. ÚS 148/06).

Na   tomto   základe   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   nesporné,   že   ústavný   súd je oprávnený   preskúmať   či   napadnutým   rozhodnutím   výboru   nedošlo   k porušeniu   práva na inú právnu ochranu sťažovateľa garantovanú mu čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak súd alebo iný orgán verejnej moci Slovenskej republiky koná vo veci uplatnenia práva osoby určeného v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu a inú právnu ochranu (napr. m. m. I. ÚS 4/94, I. ÚS 26/94, III. ÚS 148/05, III.   ÚS   43/07). Podstatou   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je aj umožniť každému (teda aj sťažovateľovi) reálny prístup k súdu alebo inému orgánu verejnej moci Slovenskej   republiky   tak,   aby   nedošlo   k   porušeniu   ústavnoprocesných   princípov upravených v druhej hlave siedmom oddiele ústavy (m. m. I. ÚS 84/97).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu predpokladá, že účastníkovi   súdneho   alebo   iného   právom   upraveného   konania   sa   táto   ochrana dostane v zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom   výklad   a   používanie   zákonných ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v   celom   rozsahu   rešpektovať základné právo   účastníkov   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy (napr. m. m. II. ÚS 63/06). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 24/00, III. ÚS 119/03).

Opierajúc sa o uvedené právne názory ústavného súdu v konkrétnych okolnostiach prípadu mal sťažovateľ právo s dôverou očakávať, aby výbor, ktorý rámci konania podľa čl. 9 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu mohol reálne zasiahnuť do jeho ústavou garantovaných   základných   práv   (a   aj   zasiahol)   interpretoval   a   aplikoval   príslušné ustanovenia   tohto   ústavného   zákona   v takej   kvalite,   aby   nedošlo   k zásahu   do   jeho základného práva na inú právnu ochranu garantovaného mu čl. 46 ods. 1 ústavy, t. j. aby ich interpretoval a následne uplatnil ústavne súladným spôsobom. Preto je úlohou ústavného súdu   v konaní   o sťažnosti   sťažovateľa   preskúmať,   či   napadnutým   rozhodnutím   výboru nedošlo   k ústavne   nesúladnej   interpretácii   a aplikácii   príslušných   ustanovení   ústavného zákona o ochrane verejného záujmu upravujúcich ukladanie pokút verejným funkcionárom a rozhodnúť,   či   tým   (ne)   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa pokuta ukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide o porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7.

Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa na účely tohto ústavného zákona mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie a v prípade uloženia pokuty v zmysle odseku 14 sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon funkcie štatutárneho orgánu alebo predsedu štatutárneho orgánu orgánov verejnej moci a orgánov právnických osôb.

Podľa   čl. 9   ods. 16   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   v   prípade, ak mesačný   plat   verejného   funkcionára,   voči   ktorému   vedie   konanie   orgán   uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a), je nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, pri výpočte sumy podľa odseku 10 sa   za   mesačný   plat   považuje   priemerná   nominálna   mesačná   mzda   v   hospodárstve Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok.

Citované   ustanovenia   čl.   9   ods.   15   a   16   ústavného   zákona   o ochrane   verejného záujmu   sa   stali   jeho   súčasťou   až   po   novelizácii   vykonanej   ústavným   zákonom č. 545/2005 Z.   z.,   ktorým   sa   mení a dopĺňa   ústavný zákon   č.   357/2004 Z.   z. o ochrane verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   a sú   účinné od 1. januára 2006. Napadnuté rozhodnutie výbor vydal 4. septembra 2006. Z toho vyplýva, že bol povinný zohľadniť ich obsah aj v konaní a rozhodovaní proti sťažovateľovi.

Medzi účastníkmi konania nie je spor o tom, že sťažovateľ podal oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu po uplynutí lehoty ustanovenej v tomto   ústavnom   zákone,   a preto   bol   výbor   oprávnený   uložiť   mu   pokutu.   Medzi účastníkmi konania je sporná len výška uloženej pokuty. Výbor tvrdí, že v danom prípade sa na rozhodovanie   o nej   vzťahuje len čl.   9   ods.   10   písm.   a)   ústavného   zákona   o ochrane verejného   záujmu.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   povinnosťou   výboru   bolo   pri   ukladaní   pokuty uplatniť čl. 9 ods. 10 písm. a) tohto ústavného zákona v spojení s čl. 9 ods. 15 a 16 tohto ústavného zákona.

V danom prípade bola pri rozhodovaní o výške pokuty podľa názoru ústavného súdu rozhodujúca   skutočnosť,   že predmetom   rozhodovania   výboru   bolo porušenie   povinnosti podať   oznámenie   podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu za rok 2005, počas ktorého sťažovateľ nebol verejným funkcionárom v zmysle čl. 2 tohto ústavného zákona, keďže ako vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia výboru, funkcie podpredsedu predstavenstva spoločnosti sa ujal 1. januára 2006, t. j. v roku 2005, za ktorý   podával   oznámenie,   nemal   žiadny   príjem   z výkonu   verejnej   funkcie.   Táto skutočnosť na jednej strane nespochybňuje, že sťažovateľ bol povinný podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 tohto ústavného zákona, keďže toto ustanovenie mu ukladá povinnosť predložiť   ho   „do   30   dní,   odo   dňa,   keď   sa   ujal verejnej   funkcie“,   ale na druhej   strane z nej zároveň vyplýva, že v danom čase už bol verejným funkcionárom, a preto sa na neho už vzťahovali všetky ustanovenia ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vrátane ustanovení čl. 9 ods. 15 a 16, ktoré ustanovujú, čo sa považuje v konkrétnych prípadoch za mesačný plat verejného funkcionára na účely ústavného zákona.

Keďže   sťažovateľ   v roku   2005,   za   ktorý   podával   dotknuté   oznámenie,   nebol verejným funkcionárom, a teda nemal ani (žiadny) príjem z výkonu verejnej funkcie, nebolo možné   na neho   aplikovať ustanovenie   čl.   9   ods.   15,   ale len   ustanovenie   čl.   9   ods.   16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, z ktorého možno vyvodiť, že v jeho prípade sa   za   mesačný   príjem   na   účely   ukladania   pokuty   podľa   čl.   9   ods.   10   písm.   a)   tohto ústavného zákona považuje priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky   (v   jeho   prípade   za   rok   2005).   Z uvedených   dôvodov   mal   výbor   uložiť sťažovateľovi   pokutu   vo   výške   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   v   hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2005, a nie vo výške 138 192 Sk.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   výbor   pri   ukladaní   pokuty sťažovateľovi interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia ústavného zákona o ochrane verejného   záujmu   ústavne   nesúladným   spôsobom,   v dôsledku   čoho   mu   uložil   pokutu za porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 tohto zákona v určenej lehote v nesprávnej výške, a preto napadnutým rozhodnutím výboru došlo k zásahu do ústavou chránených   práv   sťažovateľa.   Keďže   výbor   rozhodol   napadnutým   rozhodnutím   sp.   zn. VP/07/06-K   zo   7.   decembra   2006   o výške   pokuty   sťažovateľovi   v rozpore   s ústavným zákonom, t. j. právnym predpisom najvyššej právnej sily, má jeho konanie a rozhodovanie intenzitu   porušenia   ústavných   noriem,   a   preto   ho   možno   kvalifikovať   ako   porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľ sa   svojou sťažnosťou   domáhal tiež zrušenia napadnutého rozhodnutia výboru.

Napadnuté rozhodnutie výboru má jednak výrokovú časť, v ktorej sa „konštatuje, že verejný funkcionár MUDr. J. S... porušil povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.“, ako aj výrokovú časť, v ktorej sa sťažovateľovi ukladá pokuta „v sume   zodpovedajúcej   mesačnému   platu   verejného   funkcionára   a to   vo   výške 138.192,- Sk“.

Keďže tá časť napadnutého rozhodnutia, v ktorej sa konštatuje, že sťažovateľ porušil povinnosť   uloženú   mu   v čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu je aj v súlade so záverom ústavného súdu vyjadreným v jeho uznesení č. k. III. ÚS 25/07-16 zo 7. marca 2007 ústavne konformná, nebolo ju potrebné zrušiť. Vzhľadom na už uvedené závery   ale   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   zrušil   tú   časť   výrokovej   časti napadnutého rozhodnutia, ktorý sa týka výšky uloženej pokuty sťažovateľovi, a v tejto časti vrátil   vec   výboru   na   ďalšie   konanie.   V ďalšom   konaní   bude   výbor   viazaný   právnymi závermi vyjadrenými v tomto náleze ústavného súdu (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním   advokátkou   JUDr.   D.   G.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk, keďže išlo o úkony   urobené   v roku   2007.   Úhradu   priznal   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie a ďalšie podanie na ústavný súd) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a s § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume 3 x 2 970 Sk za jeden úkon štátnej služby a 3 x 178 Sk režijný paušál. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je platiteľkou DPH, úhrada bola po pripočítaní DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky priznaná v celkovej sume 11 238,36 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je výbor povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia potrebné rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2007