znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 125/05-19

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4.   mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. Š., primátora mesta T., a Mestského zastupiteľstva mesta   T.,   zastúpených   advokátom   JUDr. P. V., N.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. M-Sždov 26/03, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing. I. Š.,   primátora   mesta T.,   a Mestského   zastupiteľstva   mesta T. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2004 doručená sťažnosť Ing. I. Š., primátora mesta T., a Mestského zastupiteľstva mesta T. (ďalej len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   ich   základného   práva   nebyť   odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky zo 7. októbra 2003 sp. zn. VI/2 Pz 515/02 proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sž 107/02 z 13. novembra 2002 vedenom pod sp. zn. M-Sždov 26/03.

V označenom konaní o mimoriadnom dovolaní najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn.   M-Sždov   z 23.   marca   2004   (v   senáte   zloženom   z JUDr. T. A.   ako   predsedníčky a členov   senátu   JUDr. E. B.,   JUDr. I. B.,   JUDr. E. Z.   a JUDr. M. R.)   doručeným sťažovateľom 13. mája 2004 tak, že zrušil rozsudok najvyššieho súdu z 13. novembra 2002 a konanie zastavil.

Podľa sťažovateľov «Senát najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval v päťčlennom   zložení   o   mimoriadnom   dovolaní   Generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky   pod   č. k.   M-Sždov 26/03   nekonal   v súlade   s   rozvrhom   práce   a nebol   zložený zo zákonných sudcov. (...) Rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2004 bol vydaný predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. Spr 237/02 v decembri 2003.   Vec,   v ktorej   sme   boli   účastníkmi   konania,   sa   prejednávala   v správnom   kolégiu, pretože   tomuto   kolégiu   prináležalo   vec   prejednať.   Z toho   dôvodu   sa   na   ňu   vzťahovala VIII. Časť   -   Správne   kolégium   NS   SR   (str.   28).   Veci   Sž-O-Ns   určené   na   prejedanie v päťčlennom senáte boli rozvrhom práce stanovené tak, že bol stanovený stály päťčlenný senát v zložení JUDr. S. K., JUDr. E. B., JUDr. T. A., JUDr. E. Z. a JUDr. J. H. V konaní bol vylúčený sudca JUDr. S. K., pretože bol predsedom senátu, ktorý rozhodoval v našej veci vednej pod sp. zn. 7 Sž 107/02. Podľa citovaného rozvrhu NS SR na rok 2004 bol stanovený kľúč pre náhradníkov uvedený v kolónke „členovia senátu“ ako náhradníci. Títo náhradníci sa stávajú členmi päťčlenného senátu, ak tento nie je možné zostaviť aj preto, ak je niektorý z tohto senátu vylúčený, ako to bolo v prípade JUDr. S. K. (...) Z uvedeného vyplýva, že predsedníčka senátu zostavila senát bez JUDr. J. H., ktorý je stálym čelnom senátu Sž-O-Ns. JUDr. J. H. nebol členom senátu v prejednávanej veci... ».

Na   základe   toho sťažovatelia   zastávajú   názor, že   najvyšší   súd   porušil   ich „... základné   práva   a právom   chránené   záujmy   pred   súdom,   keď   odňal   v našej   veci zákonného   sudcu   a   v rozpore   so   zákonom,   ako   aj   rozvrhom   práce   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zostavil senát, ktorý nebol v súlade s rozvrhom práce“.

Vzhľadom   na   to   existuje   podľa   sťažovateľov   dôvod,   aby   ústavný   súd   vyslovil, že boli porušené ich „práva v konaní pred súdom podľa čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a zákona   č. 335/1991   Zb.   o   súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov (platného do 31. marca 2005), porušené základné práva a slobody podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovatelia taktiež tvrdia, že najvyšší súd pochybil, ak vyslovil názor, že ani jedna zo žalujúcich strán nebola aktívne legitimovaná na podanie žaloby, čím im odňal právo byť účastníkom   konania.   Táto   námietka   sťažovateľov   sa   však   nepremietla   do návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petitu sťažnosti), ktorým je ústavný súd viazaný [§ 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)],   a preto   ju   ústavný   súd   považoval iba za súčasť argumentácie sťažovateľov.

Ústavný   súd   požiadal   9. septembra 2004   najvyšší   súd,   aby   s   poukazom na ustanovenie   § 31   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   zaujal   stanovisko   k   sťažnosti   a jej prípadnému prijatiu na ďalšie konanie. Na uvedenú výzvu ústavného súdu najvyšší súd odpovedal   podaním   z 11. januára 2005,   v ktorom   okrem   iného   uviedol: «Členovia päťčlenného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. S. K. a JUDr. J. H. boli vylúčení   z konania   a rozhodovania   veci,   pretože   boli   členmi   senátov   (7 Sž 107/02 a 6 Sž 188/95),   ktoré   v predmetnej   veci   už   konali   a rozhodovali.   Opatrením   predsedu Najvyššieho súdu SR zo 17. októbra 2003 č. Spr 187/02 bola za vylúčeného predsedu senátu JUDr. J. H. podľa čl. IV ods. 1, 3 písm. a), b) Rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 2003 č. Spr 187/02 určená za predsedníčku senátu JUDr. T. A. Z uvedeného je teda zrejmé, že JUDr. J. H.   dôvodne nebol predsedom ani členom senátu M-Sždov 26/03 a námietka sťažovateľov o jeho „vylúčení“ zo senátu nie je opodstatnená.»

Právny zástupca sťažovateľov v stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu poukázal najmä na to, že sťažovatelia nesúhlasia „... so stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. 01. 2005, ktorým Najvyšší súd SR odôvodňuje správnosť postupu pri zostavovaní senátu pre rozhodovanie o mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora Slovenskej republiky v konaní M-Sždov 26/03. Ak dôvodí Najvyšší súd SR, že JUDr. J. H. bol   vylúčený   z konania   a rozhodovania   veci,   pretože   bol   členom   senátu   už   v konaní 6 Sž 188/95, považujeme tieto dôvody za neopodstatnené“.

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia zdôrazňujú, že „Konanie 6 Sž 188/95 bolo konanie vo veci žalobcu Obec V. proti žalovanému Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky na preskúmanie a zrušenie rozhodnutia žalovaného zo dňa 19. 9. 1995 č. LP-3340/1995,   ktorým   bolo   zamietnuté   odvolanie   žalobcu   a potvrdené   rozhodnutie Katastrálneho úradu v Banskej Bystrici zo dňa 6. júna 1995 č. 300-1740/1995, ktorým bol návrh   o určenie   príslušnosti   územia   O.   do   katastrálneho   územia   obce   V.   zamietnutý a určené, že uvedené územie O. prislúcha do obce T. V konaní 6 Sž 188/95, v ktorom bol JUDr. J. H. členom senátu, účastníkom konania nebol nikto z účastníkov konania vo veci 7 Sž 107/02 a toto konanie nesúviselo ani   vecne   s vecou   7 Sž 107/02   a M-Sždov   26/03. V konaní   7 Sž 107/02   sa   napádala   zákonnosť   aktu   vlády   Slovenskej   republiky a navrhovatelia sa nedomáhali rozhodnutia vo veci príslušnosti územia O. do katastrálneho územia. Z vyššie uvedených dôvodov potom nesúhlasíme so stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky,   správnosti   jeho   postupu   pri   zostavovaní   senátu   pre   konanie a rozhodnutie vo veci M-Sždov 26/03, pretože JUDr. J. H. mal byť členom senátu, pretože neboli dôvody pre jeho vylúčenie z konania a rozhodovania“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní ich sťažnosti vydal tento nález:

„Základné právo 1) Primátora mesta T. Ing. I. Š., 2) Mestského zastupiteľstva mesta T. podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 23. marca sp. zn. M-Sždov 26/03.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa   v súlade   s   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   a zisťuje,   či návrh   spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľov   je   tvrdenie   o   porušení   ich   základného   práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. M-Sždov 26/03.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu vyplýva, že opatrenie o zmene zákonného sudcu   bolo   ním   realizované   17.   októbra   2003   pod   sp. zn.   Spr   187/02   a za   vylúčeného predsedu senátu JUDr. J. H. podľa čl. IV ods. 1 a 3 písm. a) a b) rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2003 bola za predsedníčku senátu v napadnutom konaní určená JUDr. T. A.

Úkon   predsedu   najvyššieho   súdu,   ktorým   bola   za   vylúčeného   predsedu   senátu JUDr. J. H. určená za predsedníčku senátu JUDr. T. A., považuje ústavný súd za opatrenie v súlade s § 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších predpisov. Podľa   § 2   ods. 2   citovanej   vyhlášky   rozdelenie   práce   na súdoch   sa   určuje na kalendárny rok rozvrhom práce; v rozvrhu práce sa určí aj zastupovanie sudcov. Podľa § 2   ods. 2   a 3   tejto   vyhlášky   v prípade   dlhodobej   neprítomnosti   sudcu   alebo výrazných rozdielov   v pracovnom   vyťažení   určí   predseda   súdu   rozsah   presunu   agendy   do   iného oddelenia. V prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi vykonať jednotlivé úkony v konaní môže predseda súdu nimi poveriť iného sudcu. Opatrenia podľa odsekov 2 a 3 vykonáva predseda   súdu   v súlade   s   určeným   zastupovaním   v rozvrhu   práce,   pokiaľ   zabezpečenie riadneho chodu súdu nevyžaduje iný postup. Rovnako sa postupuje aj v prípade vylúčenia sudcu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia sa mohli o opatrení predsedu najvyššieho súdu   sp. zn. Spr 187/02   zo   17.   októbra   2003,   teda   o úkone,   na   základe   ktorého   došlo k zmene zákonného sudcu, dozvedieť hocikedy od jeho prijatia (za predpokladu, že by boli vyvíjali potrebnú starostlivosť o priebeh konania v ich veci vedeného na najvyššom súde), pretože   takáto   možnosť   je   priamo   predvídaná   ich   oprávnením   ako   účastníkov   konania kedykoľvek   nahliadať   do   súdneho   spisu,   ktorého   súčasťou   sa označené   opatrenie od uvedeného dňa stalo [(pozri číslo listu 18 predmetného spisu) m. m. IV. ÚS 128/03].

Najneskôr   sa   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovatelia   o   existencii predmetného opatrenia predsedu najvyššieho súdu mohli dozvedieť 23. marca 2004, keď došlo   k   verejnému   vyhláseniu   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn.   M-Sždov   26/03. Sťažovatelia boli informovaní o termíne vyhlásenia uvedeného rozsudku upovedomením, ktoré   bolo   doručené   ich   právnemu   zástupcovi   5.   marca   2004,   avšak   napriek   tomu   sa na vyhlásení rozsudku nezúčastnili.

Pokiaľ ide o splnenie zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie, stabilná judikatúra ústavného súdu považuje za jednu z nich jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Lehotu   na   podanie   sťažnosti   nemožno   v okolnostiach   prípadu   podľa   názoru ústavného súdu počítať od právoplatného skončenia veci, pretože takýto prístup vylučuje spôsob   počítania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   uvedený   v citovanom   ustanovení   zákona o ústavnom súde, v ktorom sa uvádza, že lehota na podanie sťažnosti pri opatrení sa počíta odo dňa, keď sa o ňom sťažovateľ dozvedel alebo mohol dozvedieť. Pojmovo takýmto dňom   nemôže   byť   deň   právoplatnosti   konečného   rozhodnutia,   ktorým   sa   konanie   pred všeobecným súdom skončilo, ale len postup alebo opatrenie všeobecného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu označeného základného práva.

Ústavný   súd   pripomína,   že   v   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej   lehoty   nedovoľuje   zákon   o   ústavnom   súde   žiadne   výnimky   a neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, II. ÚS 50/03, I. ÚS 110/03).

Pretože   sťažovatelia   napadli   porušenie   ich   základného   práva   nebyť   odňatý zákonnému   sudcovi   podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť   označeným opatrením predsedu najvyššieho súdu, o ktorom sa mohli dozvedieť najneskôr 23. marca 2004, a sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 6. júla 2004 (doručená ústavnému súdu 8. júla 2004), ústavný súd nepovažoval lehotu ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k namietanému opatreniu predsedu najvyššieho súdu za zachovanú.

Poukazujúc na závery o oneskorenosti podania sťažnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že ju z toho dôvodu po predbežnom prerokovaní odmietol bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou v nej uvedených námietok.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2005