znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 125/04-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júla 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Mazáka v konaní o sťažnosti   L.   M.,   bytom   P.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   R.   B.,   K.,   ktorou   namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 141/01, za účasti Okresného súdu Prešov, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   L.   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 141/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Prešov p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C 141/01 konať bez zbytočných prieťahov.

3. L. M. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý   zaplatiť L. M. trovy právneho zastúpenia v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jej právneho   zástupcu,   advokáta   JUDr.   R.   B.,   K.,   do dvoch   mesiacov   od doručenia   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 125/04 zo 16. apríla 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L. M., bytom P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 141/01.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 6. marca 2000 okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 22 200 Sk. Napriek tomu, že od podania návrhu okresnému súdu uplynuli necelé štyri roky, nebolo v jej právnej veci do doručenia sťažnosti ústavnému súdu konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľka   uviedla,   že   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   listom z 25. marca 2003   žiadala   okresný   súd   o nariadenie   termínu   pojednávania   a   listom z 26. januára 2004 sa obrátila na predsedu okresného súdu vo veci prieťahov v predmetnom konaní.

Sťažovateľka   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   v konaní o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné   právo   sťažovateľky,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, zaručené ustanovením článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove sp. zn. 15 C 141/01, porušené bolo.

2. Okresnému   súdu   v Prešove   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 141/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk.

4. Okresný súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 8 796,-   Sk   (slovom   osemtisíc   sedemsto   deväťdesiat   šesť   slovenských   korún)   do   15   dní od právoplatnosti   nálezu   na   účet   advokáta   JUDr.   R.   B.,   so   sídlom   K.,   účet   vedený v Unibanke a. s., č. ú. 6549395/1200.“

Predseda okresného súdu podaním sp. zn. U 3006/04 doručeným ústavnému súdu 24. mája 2004 predložil k prijatej sťažnosti vyjadrenie, v ktorom uvádza:

„Konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 15 C 141/01 je skutkovo zložitou   vecou,   keďže   žalobkyňa   (sťažovateľka)   tvrdila   poskytnutie   záruky   na   výrobok dlhšej, ako je zákonná, čo bolo spojené s rozsiahlejším dokazovaním, a to aj u zaniknutých firiem. Vo veci 15 C 141/01 boli vykonané tieto procesné úkony: 6. 3. 2000 - podaná žaloba (pôvodne pod sp. zn. Ro 735/00) 2. 5. 2000 - výzva na zaplatenie súdneho poplatku 10. 5. 2000 - zaplatený súdny poplatok 22. 5. 2000 - vydaný platobný rozkaz 6. 10. 2000 - odpor proti platobnému rozkazu 23. 11. 2000 - referát na preradenie do registra C 13. 6. 2001 - spis preradený do registra C pod sp. zn. 15 C 141/01 13. 12. 2001 - referát, vytýčený termín pojednávania na deň 28. 1. 2002; vz. 4 na zaplatenie súdneho poplatku za odpor 28. 1. 2002 - pojednávanie, z dôvodu závady v doručení predvolania u odporcu odročené na deň 18. 2. 2002

18. 2. 2002 - pojednávanie, pripustená zámena účastníkov na strane žalovaného, výsluch účastníkov, odročené na deň 21. 3. 2002 11. 3. 2002 - zaslanie podkladov žalobkyňou 21. 3. 2002 - pojednávanie, odročené na 15. 4. 2002 za účelom vyžiadania správy od SOI 8. 4. 2002 - správa od SOI 15. 4. 2002 - pojednávanie,   odročené   na   neurčito   za   účelom   vyžiadania   správy od Concept a. s. Žilina 3. 9. 2002 - referát, vyžiadanie správy od Linea D, výroba nábytku 13. 9. 2002 - správa od Linea D 23. 9. 2002 - referát, žiadané výpisy z OR na firmy Concept a. s. a Elmos a. s. 28. 1. 2003 - referát, žiadaná správa od Elmos a. s. 31. 3. 2003 - referát, urgencia správy 15. 5. 2003 - referát, urgencia doručovaná správkyni konkurznej podstaty Elmosu 28. 5. 2003 - referát,   žiadaná   Komora   komerčných   právnikov   SR   o   oznámenie   nového sídla komerčnej právničky - správkyne konkurznej podstaty 13. 6. 2003 - referát, urgencia správy doručovaná na novú adresu 31. 7. 2003 - referát, opätovná urgencia 1. 8. 2003 - správa od správkyne konkurznej podstaty 17. 3. 2004 - referát, vytýčený termín pojednávania na deň 3. 5. 2004 3. 5. 2004 - pojednávanie, vyhlásený rozsudok

Pri prejednávaní veci nevznikli prekážky v zmysle § 107 a nasl. O. s. p. Sťažovateľka,   ktorá   podala   žalobu   dňa   6. 3. 2000,   označila   v tejto   nesprávne žalovaného   a k procesnej   úprave   došlo   až   na   pojednávaní   dňa   18. 2. 2002.   Dovolím si upriamiť   pozornosť   Ústavného   súdu   na   to,   že   sťažovateľka   od   začiatku   konania disponovala   listinnými   dôkazmi,   z   ktorých   jednoznačne   vyplývalo,   že   označenie   je   len obchodným   označením,   pod   ktorým   podniká   určitá   fyzická   osoba.   Bolo   len   a   len jej povinnosťou zistiť, ktorá fyzická osoba to je a túto označiť správne. Prieťahy vo veci od 6. 3. 2000 do 18. 2. 2002 tak spôsobila svojím konaním.

Súd sa pokúšal v čase od 3. 9. 2002 do 1. 8. 2003 zabezpečiť stanovisko k dôkazu predloženému sťažovateľkou, čo nie je možné považovať za prieťahy zo strany súdu. Od   1. 8. 2003   do   17. 3. 2004   je   väčší   časový   priestor,   kedy   súd   nekonal   a tak ponechám na zváženie, či ide o zbytočný prieťah.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 3. júna 2004 sa právny zástupca sťažovateľky vyjadril k stanovisku predsedu okresného súdu takto:

„Sťažovateľka sa domnieva, že aj z vyjadrenia predsedu okresného súdu vyplýva, že súd   nekonal   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Základnou   povinnosťou   súdu a konajúceho sudcu je zabezpečiť taký procesný postup,   ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.

Zároveň chce sťažovateľka uviesť, že k prieťahom v konaní došlo v čase od 3. 9. 2002 do 1. 8. 2003, ako to uviedol predseda okresného súdu, ale počas celého konania. V tejto súvislosti   chce   sťažovateľka   zvýrazniť   skutočnosť,   že   prvé   pojednávanie   sa   konalo až po viac   ako   roku   od   podania   odporu   voči   platobnému   rozkazu.   Teda   nie   je   možné súhlasiť s názorom predsedu okresného súdu, že prieťahy v konaní od momentu podania žaloby do pojednávania konaného dňa 18. 02. 2002 boli spôsobené nesprávnym označením žalovaného zo strany žalobkyne.

Nie je možné súhlasiť ani s postupom súdu v čase od pojednávania, ktoré sa konalo dňa   15. 04. 2002   do   pojednávania,   ktoré   sa   konalo   dňa   03. 05. 2004,   v súvislosti s vykonávaním   dôkazov,   nakoľko   takýto   postup   bol   v rozpore   s povinnosťou   súdu   robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

V zmysle uvedeného preto uvádzam, že sťažovateľka trvá na tom, aby Ústavný súd jej sťažnosti podanej osobne dňa 02. 02. 2004 vyhovel v plnom rozsahu a vydal rozhodnutie v zmysle petitu uvedeného sťažovateľkou v predmetnom písomnom podaní.“

Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v posudzovanom konaní, uvedený v písomnom vyjadrení predsedu okresného súdu, sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri posúdení či došlo k zbytočným prieťahom v konaní však ústavný súd prihliadol na celý obsah predloženého spisu a bral do úvahy všetky okolnosti, ktoré z neho vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie   na   ústnom   pojednávaní - vzhľadom   na   povahu   predmetu   posúdenia,   ktorá je určená   povahou   tohto   základného   práva - inak   ústavný   súd   nepovažuje   za   vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 144/03).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 157/02,   I. ÚS 76/03).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v týchto veciach ústavný súd totiž prihliada aj na účel základného práva zaručeného uvedeným článkom (I. ÚS 27/02).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil, že predmetom sťažnosťou   napadnutého   konania   v konaní   je   nárok   sťažovateľky   na   zaplatenie   sumy 22 000 Sk z dôvodu vrátenia kúpnej ceny, z dôvodu odstúpenia sťažovateľky od kúpnej zmluvy   pre   vady   predmetu   kúpy.   Sťažovateľka   navrhla   pôvodne   rozhodnúť   vo   veci v rozkaznom   konaní   vydaním   platobného   rozkazu.   Zmenou   žalobného   návrhu z 15. februára 2002 sťažovateľka upravila petit tak, že žiadala zaplatenie 22 200 Sk oproti vráteniu predmetu kúpy a nahradenie trov konania.

Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna   úprava   relevantná   na   rozhodnutie   o   veci.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení poukázal na skutkovú zložitosť veci „... keďže žalobkyňa (sťažovateľka) tvrdila poskytnutie   záruky   na   výrobok   dlhšej,   ako   je   zákonná,   čo   bolo   spojené   s rozsiahlejším dokazovaním,   a to   aj   u zaniknutých   firiem“. Ústavný   súd   po   oboznámení sa   s obsahom súvisiaceho spisu okresného súdu zastáva názor, že predmetná vec nie je právne ani fakticky (skutkovo) mimoriadne zložitá, takže pri sústredenom a efektívnejšom postupe okresného súdu by ju bolo možné rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní   o tom,   či v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.   Ústavný   súd   konštatuje, že samotná sťažovateľka výraznou   mierou prispela k vzniku prieťahov v napadnutom konaní tým, že v žalobnom návrhu nesprávne označila   žalovaného.   V súvislosti   s tým   ústavný   súd   pripomína,   že   v sporovom   konaní, akým je aj posudzované konanie, nesie procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, postup vo veci samej, predkladanie dôkazov a iných úkonov potrebných na dosiahnutie účelu takého konania vo výraznej miere účastník (§ 6, § 120 ods. 1   OSP   a iné;   IV. ÚS 85/04).   Až   na   pojednávaní   uskutočnenom   18. februára 2002, t. j. takmer po 2 rokoch od začatia konania na okresnom súde predložil právny zástupca sťažovateľky   úpravu   žalobného   návrhu   a   navrhol   okresnému   súdu   vykonať   zámenu účastníkov   na   strane   žalovaného.   Okresný   súd   rozhodol   na   uvedenom   pojednávaní uznesením, ktorým pripustil túto zámenu účastníkov na strane žalovaného.

Podľa   stanoviska   ústavného   súdu   nesprávne   označenie   žalovaného   v   žalobe je okolnosť, na ktorú ústavný súd musí prihliadnuť pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   pretože   takáto   okolnosť   v zásade   bráni   súdu   konať a rozhodnúť vo   veci   samej, a tým aj splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   (I. ÚS 3/02, IV. ÚS 7/02).

Takéto   konanie   sťažovateľky   výrazným   spôsobom   ovplyvnilo   doterajšiu   celkovú dobu konania na okresnom súde.

3. Použitím posledného kritéria, ktorým ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   zistil   dve   ústavne   významné   dlhšie   obdobia   nečinnosti   v postupe okresného súdu,   ktoré   mali výrazný vplyv na doterajšiu   dĺžku   sťažnosťou   napadnutého konania. Uvedené obdobia nečinnosti trvali od 23. novembra 2000, keď bol predmetný spis preradený do registra C (z dôvodu podaného odporu), do 13. decembra 2001, keď okresný súd nariadil termín pojednávania (t. j. viac ako 1 rok), a od 1. augusta 2003, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie správkyne konkurznej podstaty, do 17. marca 2004, keď okresný súd nariadil termín pojednávania na 3. máj 2004 (t. j. viac ako 7 mesiacov). V uvedenom období okresný súd nevykonal žiadne úkony smerujúce k odstráneniu stavu právnej neistoty.

Zhrňujúc uvedené ústavný súd konštatuje, že z celkovej doby trvania posudzovaného konania,   t.   j.   viac   ako   4   roky   v   ňom   dochádzalo   počas   obdobia   vyše   1   a pol   roka k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu, hoci, ako už bolo uvedené,   aj   samotná   sťažovateľka   výraznou   mierou   prispela   nesprávnym   označením žalovaného k predĺženiu súdneho konania.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že postupom okresného súdu v posudzovanom konaní došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Okresný   súd   v predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom   sp. zn.   15 C 141/01 z 3. mája 2004, proti ktorému podala sťažovateľka 23. júna 2004 odvolanie. Keďže ústavný súd   vyslovil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a vec nie je dosiaľ právoplatne skončená, prikázal v záujme zavŕšenia ochrany označeného základného práva sťažovateľky okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   50 000 Sk,   čo   zdôvodnila   tým,   že   vzhľadom   na   nečinnosť okresného súdu jej nebola poskytnutá adekvátna a dostatočná právna ochrana.

Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže, avšak   nemusí   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie.   Vzhľadom   na   skutočnosť, že aj samotná   sťažovateľka   svojím   správaním   prispela   k predĺženiu   celkovej   dĺžky predmetného konania (ako je konkrétnejšie uvedené v čl. II bod 2 tohto nálezu), ústavný súd považoval   v   tomto   prípade   výrok   o   porušení   základného   práva   sťažovateľky   v spojení s uložením   povinnosti   okresnému   súdu   konať   a priznaním   úhrady   trov   konania za dostatočnú ochranu jej základného práva.

K tomuto   ústavný   súd   dodáva,   že   jeho   fakultatívna   právomoc   priznať   primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu nijakým spôsobom nemodifikuje   ani   nerozširuje   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   č.   127   ods.   3   ústavy   sťažovateľovi,   ktorého sťažnosti   vyhovie   v merite   veci,   nie   je   samostatným   nárokom   sťažovateľa   na   akési odškodnenie   za   prípadné   prieťahy   v konaní   príslušného   štátneho   orgánu,   ale   má   len akcesorickú   povahu.   Satisfakčný   potenciál   rozhodnutia   ústavného   súdu   teda   nie je autonómnym   prvkom   ním   poskytovanej   ochrany   ani   akýmsi   paralelným   titulom pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné   právo   sťažovateľa   a prostredníctvom   tohto   práva   aj   princíp   právnej   istoty (I. ÚS 211/03, I. ÚS 235/03).

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 151 OSP ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. B., uplatnených v sťažnosti z 2. februára 2004. Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia 8 796 Sk je nižšia ako suma vypočítaná ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej   len   „vyhláška“),   a   preto neodporuje   tejto   vyhláške.   Vzhľadom   na to ústavný   súd priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v ním požadovanej výške.

Úhradu   trov   konania   je krajský   súd   povinný   zaplatiť na účet   právneho   zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   tohto   rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júla 2004