znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 125/03-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Mazáka prerokoval prijatú sťažnosť G. H., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., B., vo veci   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. D 683/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo G. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. D 683/00 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. D 683/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   G.   H. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   G.   H.   trovy   právneho zastúpenia   v sume 13 472 Sk   (slovom   trinásťtisíc   štyristosedemdesiatdva   slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. B., B., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 125/03-21 z 9. júla 2003 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   G.   H.,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“) v časti, v ktorej namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 683/00.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   vyjadril   okresný   súd   podaním sp. zn. Spr. 2065/02   z 18.   decembra   2003,   v   ktorom   okrem   iného   uviedol: „súd   konal v súlade s platnými právnymi predpismi a rozhodnutie o tom, či je závet poručiteľky platný a má   zásadný   význam   pre   rozhodnutie   o dedičstve   po   poručiteľke   a zdĺhavosť   konania spôsobuje   zákonná   dedička   Z.   R.   a jej   právny   zástupca.   (...)   Poručiteľka   M.   H., zomr. 7. 6. 2000 zanechala závet zo dňa 23. 9. 1999, ktorým odkázala všetok svoj majetok G. H., ktorá sa pri spísaní zápisnice o predbežnom vyšetrení označila za dcéru poručiteľky s tým, že žiadnych iných príbuzných poručiteľka nezanechala. Súd až dodatočne zistil, že G. H. bola dcérou manžela poručiteľky a dedičkou zo zákona v II. skupine dedičov je neter poručiteľky   Z.   R.   (...)   Ako   to   vyplýva   z priebehu   konania   vedeného   na   Okresnom   súde Bratislava I pod sp. zn. D 638/00 nedošlo k prieťahom v konaní (...) žiadame ctený Ústavný súd, aby sťažnosť sťažovateľky bola v celom rozsahu zamietnutá.“

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podaním   doručeným ústavnému   súdu   28.   januára   2004   k vyjadreniu   okresného   súdu   uviedla:   «Súhlasíme s právnym názorom Krajského súdu v Bratislave (...) že „rozhodnutie o tom, či je závet poručiteľky   platný   alebo   neplatný,   má zásadný   význam   pre   rozhodnutie   o dedičstve   po poručiteľke   a súd   nemôže   neprihliadnuť   na   žiadne   námietky   vznesené   v konaní“.   (...) Podmieňovanie   priznania   dedičstva   oprávnenej   dedičke   zo   závetu   vyjadrením   súhlasu potencionálnej   dedičky   zo   zákona   s platnosťou   závetu   nemá   žiadnu   oporu   v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky (...) otázka platnosti závetu je otázkou právnou a jej posudzovanie   nepatrí   do   kompetencie   účastníka   konania,   ale   príslušného   súdu.   Preto odďaľovanie   rozhodnutia   o priznaní   dedičstva   dedičke   zo závetu   (sťažovateľke) a podmieňovanie tohto rozhodnutia predchádzajúcim súhlasom potencionálnej dedičky zo zákona s platnosťou závetu je konaním, ktoré je v hrubom rozpore s procesnými zákonnými ustanoveniami   upravujúcimi   dedičské   konanie,   a teda   takéto   konanie   súdu   nepochybne možno hodnotiť ako nesprávny úradný postup spôsobujúci zbytočné prieťahy v konaní.»

So súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, pretože dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a z príslušného súdneho spisu ústavný súd zistil, že 26. júna 2000 bol   Okresnému   súdu   Bratislava   III   doručený   úmrtný   list   poručiteľky.   Tento   súd   s odôvodnením,   že   nie   je   miestne   príslušným   súdom   konať   o dedičstve,   postúpil   spis 27. septembra 2000 okresnému súdu. Zákonná sudkyňa, ktorej bol spis 5. októbra 2000 pridelený, s postúpením veci nesúhlasila a podala Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) návrh, aby v zmysle § 105 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)   rozhodol   o miestnej   príslušnosti.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   20   Nc   6/00 z 5. januára   2000   rozhodol,   že   miestne   príslušným   súdom   je   okresný   súd   (uznesenie doručené   okresnému   súdu   19.   januára   2001).   Dňa   10.   októbra   2000   neter   poručiteľky doručila krajskému súdu list, v ktorom namietala, že ako zákonná dedička nebola prizvaná do dedičského konania po poručiteľke napriek tomu, že poručiteľka nemala deti vlastné ani osvojené.

Okresný   súd   15.   februára   2001   poveril   vykonaním   úkonov   v konaní   o dedičstve súdneho   komisára   notárku   JUDr.   H.   H.   (ďalej   len   „notárka“).   Notárka   30. marca   2001 predvolala   sťažovateľku   a neter   poručiteľky   (zisťovala   okruh   dedičov   po   poručiteľke). Zistila, že poručiteľka má dedičov zo zákona, ktorým 11. septembra 2001 oznámila, že poručiteľka zanechala závet, podľa ktorého svoj majetok odkázala sťažovateľke, a vyzvala ich, aby sa vyjadrili, či závet uznávajú za platný. Dedičia, okrem netere poručiteľky, sa vyjadrili, že uznávajú závet za platný. Notárka nariadila termíny pojednávania na 21. január 2002, 19. február 2002 a 14. marec 2002, z neúčasti na ktorých sa neter poručiteľky a jej právny zástupca vždy ospravedlnili, uviedli však, že popierajú platnosť závetu. Notárka 26. marca 2002 predložila okresnému súdu návrh na uloženie poriadkovej pokuty právnemu zástupcovi netere poručiteľky z dôvodu, že sa nedostavuje na pojednávania. Sťažovateľka podala 21. mája 2002 okresnému súdu sťažnosť na postup notárky a žiadosť o odstránenie zbytočných prieťahov v konaní a 25. júna 2002 podala sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu. Podpredseda okresného súdu v odpovedi na jej sťažnosť z 25. októbra 2002 uviedol, že ju nepovažuje za odôvodnenú. Zákonná sudkyňa predvolala na   12.   júl   2002   neter   poručiteľky   na   výsluch,   na   ktorý   sa   nedostavila.   Okresný   súd uznesením   z 24.   júla   2002   uložil   právnemu   zástupcovi   netere   poručiteľky   poriadkovú pokutu a 25. júla 2002 písomne vyzval neter poručiteľky, aby uviedla, či namieta platnosť závetu a z akého dôvodu, s upozornením, že ak tak neurobí, súd bude pokračovať v konaní v súlade so závetom. Neter poručiteľky ani na túto výzvu nereagovala. Dňa 6. augusta 2002 podal právny zástupca netere poručiteľky odvolanie voči uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty. Spis bol predložený krajskému súdu 28. februára 2003. Uznesením sp. zn. 10 CoD 3/03 z 31. marca 2003 krajský súd potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty právnemu zástupcovi netere poručiteľky, spis bol vrátený okresnému súdu 24. júna 2003.

Okresný súd 1. augusta 2003 opätovne vyzval právneho zástupcu netere poručiteľky, aby mu oznámil, či jeho mandantka namieta platnosť závetu a z akých dôvodov. Zákonná sudkyňa 4. septembra 2003 založila do spisu úradný záznam, v ktorom uviedla, že právny zástupca   netere   poručiteľky   nereagoval   na   výzvu   okresného   súdu,   s tým,   že   spis   bude odstúpený   po   poverení   zastupujúcemu   notárovi   vzhľadom   na   pozastavenie   výkonu notárskeho úradu notárky JUDr. H. Od 4. septembra 2003 sa vo veci nekoná.

III.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom“.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov“ (napr.   IV.   ÚS   74/02), „pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri posudzovaní, či v namietanom dedičskom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   813/00) zohľadňuje tri   kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

1) Preskúmaním doterajšieho priebehu konania vo veci vedenej pod sp. zn. D 683/00 pred okresným súdom ústavný súd zistil, že toto konanie nemožno hodnotiť ako právne a fakticky zložité. Ide o dedičské konanie s jedným dedičom. Poručiteľka zanechala závet. Konanie   o dedičstve   je   upravené   zákonom   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a riadi sa ustálenou judikatúrou všeobecných súdov. To, že predmetná vec by mala byť vecou právne a fakticky zložitou, netvrdila ani podpredsedníčka okresného súdu v jej citovanom vyjadrení.

2)   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv sťažovateľky.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   a jej   právny   zástupca   poskytli v namietanom konaní okresnému súdu a notárke súčinnosť a nepodieľali sa na zbytočných prieťahoch v konaní.

3) Tretím kritériom, na základe ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu vrátane notárky ako súdnej komisárky   poverenej   úkonmi   v konaní   o dedičstve,   keďže   jej   úkony   sú   úkonmi   súdu, ktorými je možné spôsobiť zbytočné prieťahy v konaní (napr. III. ÚS 47/00). Ústavný súd pri hodnotení podľa tretieho kritéria konštatuje, že v prevažnej časti posudzovaného konania okresný   súd   vrátane   notárky   ako   súdnej   komisárky   konal,   avšak   jeho   konanie   bolo neefektívne. V zápisnici okresného súdu z 9. februára 2001 je konštatované, že „závet je dobrý   a nemá   žiadne   závady“, t. j.   závet   spĺňal   všetky   formálne a obsahové   náležitosti predpísané Občianskym zákonníkom pre platnosť závetu. Ústavný súd zistil, že okresný súd ani   ním   poverená   notárka   nekonali   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho súdneho poriadku, pretože notárka nariaďovala pojednávania, na ktoré predvolávala aj neter poručiteľky, ktorá sa na nich nezúčastňovala, ale pritom spochybňovala platnosť závetu, čím sa odďaľovalo vydanie osvedčenia o dedičstve. Odďaľovanie vydania osvedčenia o dedičstve   sťažovateľke   ako   jedinej   dedičke   [§   175zca   ods.   1   písm.   a)   OSP] a podmieňovanie   tohto   rozhodnutia   predchádzajúcim   súhlasom   potenciálnej   dedičky   zo zákona je konaním okresného súdu a notárky, ktoré je v rozpore s procesnými zákonnými ustanoveniami upravujúcimi dedičské konanie a nie je ničím odôvodnené.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   okresný   súd v namietanom dedičskom konaní porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Preto ústavný súd uložil okresnému súdu, aby v sťažnosťou napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov [§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné   zadosťučinenie   má   povahu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Sťažovateľka   navrhla   ústavnému   súdu,   aby   jej   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk. Svoj návrh odôvodnila tým, že z dôvodu nesprávneho postupu okresného súdu   bola vystavená objektívnemu stavu právnej neistoty, čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal z celkovej dĺžky konania berúc tiež do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu skončené. Z týchto dôvodov ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   40 000 Sk   za   dostatočné   primerané   finančné zadosťučinenie (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. B., B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal sťažovateľke úhradu trov konania v hodnote 13 472 Sk (slovom trinásťtisíc štyristosedemdesiatdva slovenských korún) [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)], a to za dva úkony právnej služby v hodnote 4 270 Sk (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie podania) a jeden úkon právnej služby v hodnote 4 534 Sk (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu). Základom za dva úkony právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku   2002   vo   výške   12 811   Sk   a základom   za   jeden   právny   úkon   bola   nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky dvakrát náhradu režijného paušálu po 128 Sk a jedenkrát po 136 Sk (§ 19 vyhlášky). Ústavný súd nepriznal úhradu trov konania zvýšenú o daň z pridanej hodnoty (§ 22 ods. 3 vyhlášky) z dôvodu, že právny zástupca sťažovateľky nepredložil doklad o tom, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2004