znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 124/2014-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   v konaní   o sťažnosti   E. F.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. Ľudmilou   Raffáčovou,   Mäsiarska 4,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice I   v konaní   vedenom pod sp. zn. 9 C 280/2004, za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice I   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 C 280/2004   p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému   súdu   Košice I p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom pod sp. zn. 9 C 280/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. F. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   4 000 €   (slovom   štyritisíc eur),   ktoré   jej   j e   Okresný   súd   Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť   E. F.   trovy   konania   v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr.   Ľudmily   Raffáčovej,   Mäsiarska 4,   Košice,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 124/2014 zo 7. marca 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. F. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 280/2004   (ďalej   aj „napadnuté   konanie“).   Vo   zvyšnej   časti,   v   ktorej   sťažovateľka   namietala   porušenie základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, bola sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 23. júla 2004 okresnému súdu návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Sťažovateľka uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jej právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľka v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   prípisom sp. zn. Spr 80/13 (doručeným ústavnému súdu 22. mája 2014), v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Prejednávaná vec po právnej stránke tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy prvostupňového súdu.

Po skutkovej stránke je vec značne náročná vzhľadom na rozsah vyporiadavaného majetku a majetkových práv. Súd si musel zadovážiť množstvo listinných dôkazov, vypočuť svedkov   a dvakrát   nariadil   znalecké   dokazovanie.   Tieto   okolnosti   mali   značný   vplyv na dĺžku konania.

Nevzhliadol som žiadne prieťahy, ktoré by spôsobovala samotná sťažovateľka resp. odporca.

V postupe súdu sa vyskytli určité obdobia nečinnosti, ktoré boli spôsobené značnou pracovnou   zaťaženosťou   súdu,   resp.   ku   ktorým   došlo   v dôsledku   personálnych   zmien v osobe zákonného sudcu.“

Okresný súd pripojil k vyjadreniu k sťažnosti aj tento prehľad procesných úkonov vykonaných v priebehu napadnutého konania:

„Sťažovateľka podala dňa 23. 7. 2004 na tunajšom súde návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Vec bola pridelená na rozhodnutie sudcovi B. G. Dňa 4. 8. 2004 súd v rámci prípravy pojednávania doručil účastníkom konania výzvy a poučenia podľa ust. § 114 Občianskeho súdneho poriadku a odporcovi aj návrh, aby sa k nemu písomne vyjadril.

Prvé pojednávanie vo veci súd nariadil na 16. 3. 2006. Po prejednaní veci bolo pojednávanie odročené za účelom doplnenia dokazovania (právnym zástupcom účastníkov boli doručené výzvy okresného súdu z 18. mája 2006 a z 27. júna 2006, pozn.).

Dňa 5. 2. 2007 bola vec pridelená na rozhodnutie sudkyni Z. S. Uznesením   č. k.   9 C 280/2004-140   zo   dňa   10. 5. 2007   súd   nepripustil   vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane navrhovateľky.

Druhé   pojednávanie   súd   nariadil   na   5. 10. 2007.   Po   prejednaní   veci   bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania.

Dňa 4. 4. 2008 bola vec pridelená na rozhodnutie sudkyni M. M. Dňa 30. 4. 2008 bola vec pridelená na rozhodnutie sudkyni S. V. Po zabezpečení potrebných listinných dôkazov súd 17. júla 2008 nariadil tretí termín pojednávania na 6. 11. 2008. Po prejednaní veci súd pojednávanie odročil na 29. 1. 2009 za účelom doplnenia dokazovania.

Na   pojednávaní   dňa   29.   1.   2009   súd   doplnil   dokazovanie   a   pojednávanie   bolo odročené na 23. 4. 2009 za účelom ďalšieho dokazovania.

Na pojednávaní dňa 23. 4. 2009 súd vykonal dokazovanie vo veci a pojednávanie odročil   na   16.   9.   2009   s   tým,   že   bude   urobené   dožiadanie   na   poštu   v   USA   ohľadom poštových poukážok zasielaných žalobkyňou svedkyni V. K.

Uznesením   č. k.   9 C 280/2004-228   súd   pribral   do   konania   prekladateľa   z   jazyka anglického R. B.

Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 16. 9. 2009, kedy súd vykonal dokazovanie a pojednávanie   odročil   na   neurčito   s   tým,   že   bude   dotazované   Ministerstvo   obrany Slovenskej   republiky   ohľadom   poskytnutých   odmien   odporcovi   a   vyplatenia   odstupného (okresný súd prípisom z 19. marca 2010 vyzval Vojenský úrad Sociálneho zabezpečenia Bratislava na predloženie podkladov potrebných na rozhodnutie, pozn.).

Uznesením   č. k. 9 C 280/2004-274   zo   dňa   6.   7.   2010   súd   priznal   odmenu prekladateľovi R. B. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie prekladateľ R. B. (okresný súd uznesením   z 30.   septembra   2010   zmenil   uznesenie   zo 6. júla 2010   o priznaní   odmeny prekladateľovi, pozn.).

Ďalšie   pojednávanie   súd   nariadil   na   7.   4.   2011.   Po   vykonaní   dokazovania   súd pojednávanie odročil na 22. 6. 2011 za účelom výsluchu navrhnutej svedkyne.

Na pojednávaní dňa 22. 6. 2011 súd doplnil dokazovanie vo veci a pojednávanie opäť odročil na 13. 10. 2011 za účelom vykonania ďalších dôkazov.

Pojednávanie nariadené na 13. 10. 2011 sa neuskutočnilo z dôvodu neprítomností navrhovateľky,   odporcu   a   právnej   zástupkyne   odporcu.   Pojednávanie   bolo   odročené na neurčito.

Ďalší termín pojednávania súd nariadil (25. októbra 2011, pozn.) na 9. 2. 2012. Toto pojednávanie   po   prejednaní   veci   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia znaleckého dokazovania.

Uznesením   č. k.   9 C 280/2004-397   zo   dňa   2.   7.   2012   súd   nariadil   znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľnosti D. Š. Dňa 10. 10. 2012 znalec doručil súdu znalecký posudok č. 17/2012 a vyúčtovanie znaleckej odmeny.

Uznesením č. k. 9 C 280/2004-555 zo dňa 9. 11. 2012 súd priznal znalcovi odmenu. Ďalšie   pojednávanie   súd   nariadil   na   24. 4. 2013.   Po   prejednaní   veci   súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že účastníci konania v lehote 15 dní oznámia súdu, či je možná mimosúdna dohoda ohľadom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, resp. je potrebné nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie.

Uznesením č. k. 9 C 280/2004-576 zo dňa 9. 8. 2013 súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností Ľ. L. Dňa 25. 11. 2013 znalec doručil súdu znalecký posudok č. 15/2013 a vyúčtovanie odmeny.

Uznesením č. k. 9 C 280/2004-608 zo dňa 13. 12. 2013 súd priznal odmenu znalcovi Ľ. L. Ďalší termín pojednávania je nariadený na 28. 5. 2014.“

Ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu zistil, že pojednávanie nariadené na 28. máj 2014 sa z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne neuskutočnilo.

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním (doručeným ústavnému   súdu   2.   júna   2014),   v ktorom   okrem   iného   uviedla: „Sťažovateľka   je   toho názoru, že sa v donom prípade nejedná len o čiastočnú dôvodnosť sťažnosti, ale dôvodnosť úplnú. Okolnosti, o ktorých sa zmieňuje Okresný súd Košice I. ako činiteľom ovplyvňujúcim dĺžku konania, nie je možné pripísať na ťarchu sťažovateľky.

Rozsah   vyporiadavaného   majetku   a   majetkových   práv   je   daný   existenciou   tohto majetku a majetkových práv v čase zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Zadovažovanie listinných dôkazov, ktoré nemôžu z objektívnych dôvodov zaobstarať účastníci   konania,   vykonáva   súd.   Rýchlosť,   ako   aj   zvolenie   správneho   postupu je v kompetencii konajúceho súdu. Návrhy na vykonanie dokazovania sú právom účastníka konania,   ktorého   zaťažuje   dôkazné   bremeno,   kto   tvrdí   dokazuje   (affirmanti   incumbit probatio). V zmysle ustanovenia § 120 Občianskeho súdneho poriadku sa v dokazovaní uplatňuje prejednacia zásada, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli.

Samotné nariadenie znaleckého dokazovania pojednávaní konaného dňa 9. 2. 2012 spôsobilo v konaní prieťah piatich mesiacov. Po prvom znaleckom dokazovaní, kedy súdny znalec doručil vypracované znalecké posudky dňa 10. 10. 2012 bolo pojednávanie vo veci nariadené na deň 24. 4. 2013, či je prieťah 6 mesiacov a 14 dní.

Po   doručení   kontrolného   znaleckého   posudku   dňa   25.   11.   2013,   bol   termín pojednávania stanovený na deň 28. 5. 2014, čo je doba 6 mesiacov a troch dní.

Určité   obdobia   nečinnosti   súdu,   podľa   názoru   Okresného   súdu   Košice   I,   boli spôsobené značnou zaťaženosťou súdu,   resp.   ku ktorým došlo   v dôsledku personálnych zmien v osobe zákonného sudcu. Sťažovateľka poukazuje, že zmena v osobe zákonného sudcu zo sudkyne M. M. na sudkyňu S. V. nespôsobila dôvodný prieťah, pretože k zmene došlo   v   priebehu   26   dní.   Teda   sťažovateľka   konštatuje,   že   okolnosť   personálnej   zmeny nemohla spôsobiť prieťahy v súdnom konaní o vyporiadaní BSM tak, ako boli spôsobené samotným postupom súdu v procese dokazovania a v procese prípravy na pojednávanie. Pojednávanie vytýčené na deň 28. 5. 2014   bolo   odročené   z   dôvodu práceneschopnosti   sudkyne,   o   čom   bola   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vyrozumená asistentkou senátu elektronickou komunikáciou (správa súdnej asistentky v prílohe). Stav právnej neistoty sa u sťažovateľky neustále prehlbuje a s plynutým času stráca nádej na konečné rozhodnutie súdu.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení zo 14. mája 2014, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   zároveň   namieta   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov (ďalej len   „BSM“).   Ústavný   súd   uznáva, že takéto spory   sú skutkovo zložitejšie a svojou povahou náročné na dokazovanie, pretože treba nielen zistiť okruh vecí patriacich do zaniknutého BSM účastníkov konania, ale aj ich hodnotu ku dňu jeho   zániku   a   zároveň   zohľadniť   aj   viacero   skutočností,   ktoré   vyplývajú   z   § 150 Občianskeho zákonníka, najmä pokiaľ ide o komplexnosť vyporiadania tohto majetkového spoločenstva.   Faktická   zložitosť   veci   bola   v   tomto   konaní   vyvolaná   najmä   nutnosťou nariadenia   znaleckého   dokazovania   na   účel   určenia   všeobecnej   hodnoty   nehnuteľností patriacich do BSM. Podľa názoru ústavného súdu preskúmavané konanie nie je právne zložité, pričom existuje dostatočné množstvo stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov, ktorá obsahuje aj jednoznačnú metodiku postupu a prerokovania uvedených majetkových sporov, takže pri efektívnejšom a sústredenejšom postupe mohol okresný súd v napadnutom konaní postupovať plynulejšie.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní došlo   k zbytočným   prieťahom,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho konania v procesnom postavení navrhovateľky. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by   bolo   potrebné   pripísať   na   jej   ťarchu   v   súvislosti   s   doterajšou   dĺžkou   namietaného konania, a súčasne konštatuje, že okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedol, že „nevzhliadol žiadne prieťahy, ktoré by spôsobovala samotná sťažovateľka“.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní, pričom zistil, že v jeho priebehu sa vyskytlo iba jedno dlhodobejšie obdobie nečinnosti, a to v jeho   počiatočnom   štádiu   v období   od   4.   augusta   2004   (okresný   súd   doručoval   výzvy účastníkom konania) do 16. marca 2006 (uskutočnilo sa pojednávanie vo veci).

Za neefektívnu činnosť okresného súdu v napadnutom konaní možno považovať jeho postup v súvislosti so zabezpečením znaleckého dokazovania, keďže znalecké dokazovanie znalcom   z odboru   stavebníctva, odvetvia   odhadu   hodnoty   nehnuteľností,   bolo nariadené až 2. júla 2012, t. j. takmer po ôsmich rokoch od jeho začatia.

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním efektivity namietaného konania upriamuje pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a to   v prípade,   ak   nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na všeobecný súd, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 380/08, I. ÚS 7/2011).

Pokiaľ okresný súd odôvodňoval stav konania ku dňu predbežného prerokovania sťažnosti „pracovnou zaťaženosťou a personálnymi zmenami v osobe zákonného sudcu“, ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný   súd   pri   vyhodnocovaní   postupu   okresného   súdu   v napadnutom   konaní prihliadol predovšetkým na to, že z ústavnoprávneho hľadiska nemožno akceptovať, aby konanie pred všeobecným súdom nebolo po takmer 10 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené (napr. IV. ÚS 327/2013, IV. ÚS 67/2014).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 280/2004 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného   súdu   porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   20 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukazuje najmä na to, že „pretrváva desaťročný stav stále trvácej právnej neistoty, čo negatívne poznačilo aj jej psychiku“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 9 C 280/2004,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   najmä   to,   čo   je pre sťažovateľku „v stávke“, ako aj skutočnosť, že posudzované konanie vo veci nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy 4 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   v   konaní   o jej   sťažnosti   advokátkou JUDr. Ľudmilou Raffáčovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014