znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 124/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   P.   M.,   zastúpenej   a.,   s. r. o.,   B.,   konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Z. B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa   čl. 16   ods. 1,   čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky, ako aj práva   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Malacky   č. k.   4 C 520/2008-147   zo   6.   decembra   2010   a rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 2 Co 147/2011-175 z 12. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2012 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa   čl. 16   ods. 1,   čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Malacky   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   č. k.   4 C 520/2008-147   zo 6. decembra   2010   (ďalej aj „napadnutý prvostupňový rozsudok“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   č. k.   2 Co 147/2011-175   z 12.   októbra   2011   (ďalej   aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z   obsahu   odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,   že   v právnej   veci   sťažovateľky o „vylúčenie odporcu z užívania bytu a garáže“ okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 520/2008-147 zo 6. decembra 2010 jej návrh (ktorý mu bol doručený 12. septembra 2008) v celom rozsahu   zamietol   a súčasne   zaviazal   sťažovateľku   na   náhradu   trov   konania   odporcovi. Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľky   rozsudkom   č. k.   2 Co 147/2011-175 z 12. októbra   2011   napadnutý   prvostupňový   rozsudok   potvrdil.   Sťažnosť   sťažovateľky smeruje proti napadnutému prvostupňovému rozsudku, ako aj proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľka   uvádza,   že   k podaniu   návrhu   prikročila   z dôvodu,   že «odporca prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   v čase,   keď   bol   vo   výkone   trestu,   oznámil sťažovateľke podaním zo dňa 23. 06. 2008, že je výlučným vlastníkom bytu, odvolávajúc sa na ust. § 123 ObčZ, podľa ktorého „iba vlastník je oprávnený predmet svojho vlastníckeho práva užívať a nakladať s ním a súčasne má právo na ochranu proti tomu, kto neoprávnene do jeho vlastníckeho práva zasahuje“».

Následne odporca doručil sťažovateľke „výzvu na vypratanie bytu a garáže, ktoré bez právneho dôvodu užíva“, a upozornil ju, že ak nebude jeho výzvu rešpektovať, dopustí sa podľa jeho názoru trestného činu neoprávneného zásahu do práva k domu podľa § 218 Trestného zákona.

Zo   sťažnosti   taktiež   vyplýva,   že   10.   decembra   2008   bol   sťažovateľke   doručený na vyjadrenie návrh odporcu z 29. septembra 2009, ktorým sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 724/08 domáhal voči nej vypratania tých istých nehnuteľností ako sťažovateľka návrhom doručeným okresnému súdu 12. septembra 2008.

V ďalších   častiach   sťažnosti   sťažovateľka   cituje   z jej   pohľadu   podstatné   časti odôvodnenia napadnutého prvostupňového rozsudku, ako aj relevantné časti z jej odvolania proti tomuto rozsudku a tiež z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu.

Pokiaľ ide o dôvody, ktoré viedli sťažovateľku k podaniu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, sťažovateľka ozrejmuje, v čom má podľa nej spočívať namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy upriamujúc pozornosť na „konkrétne   skutočnosti   absentujúce   v odôvodnení   rozsudkov   a pri   posúdení   veci“, označujúc takéto odôvodnenie rozhodnutia za «absurdné, ak prvostupňový súd zamietol návrh sťažovateľky na vykonanie dôkazu, keď nepripustil v konaní výsluch spoločného syna účastníkov J. P. s odôvodnením, že „jeho výpoveď by nič nemohla zmeniť na skutočnosti, že už z listinných dôkazov súd zistil, že návrhu nie je možné vyhovieť, nakoľko sa nejedná o spoločný   byt   účastníkov   konania,   ale   o výlučné   vlastníctvo   odporcu   k predmetnému bytu“».

Sťažovateľka   napokon   uvádza   dôvody,   na   základe   ktorých   dospela   k názoru,   že napadnutým   prvostupňovým   rozsudkom,   ako aj napadnutým rozsudkom   krajského   súdu boli   porušené   aj   jej   ďalšie   základné   práva   označené   v petite   sťažnosti   konštatujúc,   že „Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 147/2011-175 IČS: 1608206796 zo dňa 12. 10. 2011 a rozsudok Okresného súdu Malacky č. k. 4 C 520/2008-147 IČS: 1608206796 zo   dňa   06. 12. 2010,   ktorým   bol   v   plnom   rozsahu   zamietnutý   návrh   vo veci   samej,   na základe vyššie uvedených skutočností, z dôvodu, že faktickým predmetom sporu je ochrana osobnostných práv sťažovateľky, zasahuje aj do vyššie uvedených ústavných práv, t. j. práva na nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia,   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti.“.

Osobitne sa sťažovateľka venuje aj splneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). V nadväznosti na to ústavnému súdu   oznámila,   že „proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   12. 10. 2011 č. k. 2 Co 147/2011-175 IČS: 1608206796 doručenému   dňa   05. 12. 2011   podala   v lehote stanovenej   v   § 240   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku...   dovolanie   na   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky,   a to   podaním   zo   dňa   05. 01. 2012.   V rámci   uvedeného   dovolania žiada zrušiť aj rozsudok súdu prvého stupňa – Okresného súdu Malacky.“.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka poukazuje na to, že „Keďže dovolanie voči potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 OSP, prípustnosť odvodzuje sťažovateľka od skutočnosti, že jej postupom uvedených súdov z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudkov bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo by malo podľa jej právneho názoru zakladať dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f) OSP.“.

Sťažovateľka sa na jednej strane odvoláva na aktuálnu judikatúru ústavného súdu, v zmysle   ktorej   je   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   prípustná   až   po   rozhodnutí o dovolaní s tým, že lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 165/2010), ale napriek tomu tvrdí, že „podáva sťažnosť z dôvodu právnej istoty“. V súvislosti s tým sťažovateľka vyslovuje   právny   názor, „že   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   nie   je   oprávnený   túto sťažnosť odmietnuť ako neopodstatnenú podľa § 53 ods. 1 zákona o organizácii Ústavného súdu skôr, ako bude Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozhodnuté o vyššie uvedenom dovolaní, t. j. skôr ako bude z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrejmé, či mala sťažovateľka (t. j. či bolo prípustné) aj iné opravné prostriedky proti napadnutým rozsudkom (okrem ústavnej sťažnosti), alebo nie.“.

Čo   sa   týka   súbežne   podanej   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   a dovolania sťažovateľka argumentuje tým, že k tomuto kroku pristúpila preto, lebo „nie je zrejmé, akým   spôsobom   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   posúdi   prípustnosť   dovolania v predmetnej veci... t. j. nemôže mať vedomosť, či nebude napriek jej právnemu názoru uvedenému v dovolaní dovolanie odmietnuté v zmysle § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP...“. Na podporu tejto argumentácie poukazuje aj na podľa jej názoru «inkonzistentnosť rozhodovacej praxe práve Ústavného súdu Slovenskej republiky (ktorý na jednej   strane   v Náleze   sp. zn.   I. ÚS 342/2010   zo   dňa   08. 12. 2010   vyslovil,   že nedostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   zakladá   odňatie   možnosti   konať   pred súdom a teda i prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) OSP, pričom právny názor o tom, že ide len o tzv. inú vadu konania, považoval za prekonaný, na strane druhej však Ústavný súd Slovenskej republiky v Uznesení č. k. IV. ÚS 499/20121, zo dňa 22. 11. 2011 vyslovil   opäť   daný   „prekonaný“   právny   názor,   t. j.   že   v prípade   nedostatočného odôvodnenia   ide   len   o tzv.   inú   vadu   konania,   ktorá   mohla   mať   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci, kedy prípustnosť dovolania daná nie je.».

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka navrhla vo veci rozhodnúť týmto nálezom: „1. Základné práva M. P... a. podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

b. podľa článkov 20 ods. 1, 16 ods. 1, 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, všetky v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Co 147/2011-175, IČS: 1608206796, zo   dňa   12. 10. 2011,   ako   aj   rozsudkom   Okresného   súdu   Malacky,   číslo   konania 4 C 520/2008-147,   zo   dňa   06. 12. 2010,   ktorým   bol   v   plnom   rozsahu   zamietnutý   návrh vo veci samej, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Co 147/2011-175, IČS: 1608206796 zo   dňa   12. 10. 2011,   ako   aj   rozsudok   Okresného   súdu   Malacky,   číslo   konania 4 C 520/2008-147, zo dňa 06. 12. 2010, ktorým bol v plnom rozsahu zamietnutý návrh vo veci samej, sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Malacky, aby o veci znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť M. P... trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 € (slovom: tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu, JUDr. Z. B... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základných   práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a samostatne základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 520/2008-147 zo 6. decembra 2010 a rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 147/2011-175 z 12. októbra 2011, pričom podstatou sťažnostných námietok je jej tvrdenie, že okresný súd,   a rovnako tak aj krajský súd sa nezaoberali   s   jej „právne   relevantnou   argumentáciou“,   ako   aj   s   jej   nesúhlasom so skutkovými   zisteniami,   interpretáciou   príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka a právnym názorom okresného súdu i krajského súdu, a v neposlednom rade aj námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozhodnutí.

Z   už   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity   zakotveného v   čl. 127 ods. 1 ústavy   vyplýva, že   samotné namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, prostredníctvom sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie a rozhodovanie o nej. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií. Všeobecné súdy,   ktoré sú   v občianskom   súdnom   konaní povinné vykladať a   aplikovať príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.

Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   jeho   zásahov   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).

Zo skutočností uvedených sťažovateľkou, ako aj z príloh pripojených k sťažnosti vyplynulo, že ochrany svojich v sťažnosti označených práv sa domáha tak sťažnosťou podľa čl. 127   ods. 1   ústavy,   ako   aj   dovolaním   podaným   najvyššiemu   súdu,   a to   podaním z 5. januára 2012, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti nerozhodol. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania (založeného zrejme v zásade na obdobnej argumentácii, akú uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľky   predchádza   uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím   dovolacieho   súdu   o   poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010, III. ÚS 504/2011).

Iba   za   predpokladu,   že   sťažovateľka   vyčerpala   všetky   jej   dostupné   právne prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebola s   ich   uplatnením   úspešná,   môže   predložiť   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy pre namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľka nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinná postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľkou ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný súd ani na základe argumentácie sťažovateľky obsiahnutej v jej sťažnosti nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odklonil od už stabilne v jeho judikatúre vyslovovaného názoru   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09,   IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 145/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Bez   ohľadu   na   to,   ako   rozhodne   najvyšší   súd   o dovolaní   sťažovateľky,   teda aj v prípade,   že   by   ho   prípadne   v zmysle § 243b   ods. 5   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej   len   „OSP“)   v spojení   s   § 218   ods. 1   písm. c)   OSP   odmietol,   zostane   jej   lehota na podanie sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,   III. ÚS 167/2010,   IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 195/2010) zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99,   a jeho body   51,   53,   54).   Z toho dôvodu   nemohol   ústavný   súd   akceptovať argumentáciu   sťažovateľky   odôvodňujúcej   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   súčasne s podaním dovolania „z dôvodu právnej istoty“.

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych   sťažovateľov   k   obdobnému   postupu,   aký   zvolila   v   okolnostiach   daného prípadu   sťažovateľka,   t. j.   k   paralelnému   podávaniu   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

S poukazom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju pri jej predbežnom prerokovaní   podľa zásady ratio temporis odmietol ako   neprípustnú   pre predčasnosť   podľa   § 53   ods. 1   v   spojení   s   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola už pri jej predbežnom prerokovaní odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uplatnenými nezaoberal. Z toho istého dôvodu   stratilo   už   opodstatnenie   vyzývať   sťažovateľku   na   odstránenie   nedostatkov   jej sťažnosti,   keďže   k nej   nepripojila   kópie   právoplatných   rozhodnutí   (§ 50   ods. 2   zákona o ústavnom súde), proti ktorým sťažnosť smeruje.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012