znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 124/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť T. N., S., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 235/2009 z 19. mája 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. N. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra 2010 doručená sťažnosť T. N., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 235/2009 z 19. mája 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Obvodný pozemkový úrad v S. (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) rozhodnutím č. 200/2005-S.-P-JPÚ-Vyhláška č. 3/2007 z 2. mája 2007 podľa § 13 ods. 5 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového   vlastníctva,   pozemkových   úradoch,   pozemkovom   fonde   a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 330/1991 Zb.“) schválil projekt jednoduchých pozemkových úprav v časti katastrálneho územia S. z dôvodu, že došlo k podstatným zmenám vo vlastníckych a užívacích pomeroch v obvode pozemkových úprav.

Sťažovateľka uviedla, že „jednoduché pozemkové úpravy povolené podľa zákona č. 330/1991   Zb.   v   okolnostiach   prípadu   mali   za   následok   zásah   do   vlastníckych   práv sťažovateľky.   Pôvodné pozemky sťažovateľke odňali a pridelili   jej   nové pozemky podľa zákona č. 330/1991 Zb. Nové pozemky boli na základe Projektu JPÚ sťažovateľke vymerané a   pridelené   tak,   že   časť   z   nich   sa   nachádza   v   okrajovej   oblasti   obvodu   jednoduchých pozemkových úprav a časť nových pozemkov je dokonca určená ako spoluvlastnícky podiel k lesnému pôdnemu fondu. V procese jednoduchých pozemkových úprav nedošlo k úplnému sceleniu pozemkového vlastníctva a k vymeraniu jednej parcely vo výlučnom vlastníctve sťažovateľky, ale k opätovnému rozdrobeniu jej vlastníctva.“.

Označené   rozhodnutie   obvodného   pozemkového   úradu   napadla   sťažovateľka odvolaním,   o ktorom   rozhodol   Krajský   pozemkový   úrad   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský pozemkový   úrad“)   rozhodnutím   č.   KPÚ-B2007/00280   z   20.   júla   2007   tak,   že   potvrdil rozhodnutie obvodného pozemkového   úradu   z 2.   mája 2007.   Následne sa   sťažovateľka žalobou   v správnom   súdnictve   domáhala   zrušenia   označeného   rozhodnutia   krajského pozemkového úradu, ktorú Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) zamietol, a to rozsudkom sp. zn. 14 S 92/2007 z 19. marca 2009.

Sťažovateľka   zásadne   nesúhlasí   s označeným   rozsudkom   krajského   súdu,   pričom v tejto   súvislosti   poukazuje   v sťažnosti   okrem   iného   na   skutočnosť,   že „schvaľovanie jednotlivých   etáp   konania   vo   veci   jednoduchých   pozemkových   úprav   kvalifikovanou dvojtretinovou väčšinou je porušením zásady rovnosti účastníkov konania a má za to, že prvostupňový súd nesprávne vykladal a aplikoval v tomto smere ustanovenie § 4 ods. 2 správneho poriadku... Bolo známe, že bol vyhotovený územný plán obce S., v ktorom sa ráta s pozemkami v blízkosti obce, ktoré pripadli v rámci rozdeľovacieho plánu do vlastníctva väčšinového vlastníka M., a. s., ktorý je ako jeden z účastníkov jednoduchých pozemkových úprav neodôvodnene zvýhodnený oproti ostatným menšinovým účastníkom... Prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia neuviedol, v čom spočíva rozvoj vidieka pri realizácii zámerov väčšinového vlastníka a ako bol naplnený verejný záujem.“.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 235/2009 z 19. mája 2010 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 14 S 92/2007 z 19. marca 2009 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky „Najvyšší súd SR porušil základné právo sťažovateľky na súdnu   ochranu   tým,   že   preskúmal,   ako   orgány   verejnej   správy   v   sťažovateľkinej   veci uplatnili zákon, ktorý sa rozhodli uplatniť, ale nepreskúmal, či orgány verejnej správy voči sťažovateľke uplatnili „správny“ zákon, t. j. zákon, ktorý je prameňom práva v okolnostiach prípadu.

Orgány   verejnej   správy   vykonali   jednoduché   pozemkové   úpravy   postihujúce sťažovateľku na jej vlastníckom práve podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, teda z dôvodu, že došlo k podstatným zmenám vo vlastníckych a užívacích pomeroch v obvode pozemkových úprav. Orgány verejnej správy nepriznali právny význam ustanoveniu § 1 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorý vymedzuje účel zákona.“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   tvrdí,   že „jednoduché   pozemkové   úpravy   sa v okolnostiach   prípadu   vykonali   za   účelom   scelenia   pozemkov   pre   realizáciu   zámeru výstavby rekreačného zariadenia vrátane Golfparku“.

Sťažovateľka   nesúhlasí   s   kvalifikáciou   tohto   zámeru „ako   projektu   vo   verejnom záujme   identifikovanom   podľa   zákona   č.   330/1991   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov. Ustanovenie   §   1   ods.   1   zák.   č.   330/1991   Zb.   je   taxatívne,   nemožno   ho   interpretovať a aplikovať   ako   demonštratívne   vymedzenie   účelu   pozemkových   úprav.   Sceľovanie pozemkov podľa zákona č. 330/1991 Zb. slúži na potreby poľnohospodárskej výroby alebo pre potreby lesného hospodárstva. Stavebné projekty ani potreby rekreácie či športu nie sú súčasťou verejných záujmov podľa zákona č. 330/1991 Zb. Uplatnenie tohto zákona ako právneho   základu   pre   jednoduché   pozemkové   úpravy   uskutočnené   za   účelom   výstavby rekreačného zariadenia má povahu predstieraného uplatnenia práva, ktoré je nezlučiteľné so zásadami materiálneho právneho štátu.“.

Ďalej sťažovateľka tvrdí, že «odôvodnenie zlučiteľnosti jednoduchých pozemkových úprav s ustanovením   §   1   ods.   1   zákona   č.   330/1991 Zb.   v znení   neskorších   predpisov a odôvodnenie,   čím   účel   jednoduchých   pozemkových   úprav   „je   možné   subsumovať   pod rozvoj vidieka“ v okolnostiach prípadu predstavuje právne a skutkovo relevantnú otázku. Najvyšší   súd   SR   vo   veci   2   Sžo   235/2009   konal   arbitrárne,   keď   citovanú   námietku sťažovateľky úplne ignoroval.».

Sťažovateľka napokon tvrdí, že najvyšší súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu „aj po tretí krát, keď uplatnil všeobecné akademické úvahy bez väzby na okolnosti prípadu pri skúmaní podstatnej ústavnej podmienky verejného záujmu...

Uplatnením   abstraktnej   úvahy   namiesto   práce   s   konkrétnymi   skutočnosťami   sa Najvyšší   súd   SR   dopustil   štvrtej   arbitrárnosti,   ktorou   znovu   porušil   základné   právo sťažovateľky na súdnu ochranu...“.

Za nedostatok konania majúci za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sťažovateľka   považuje   aj   postup najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 2 Sžo 235/2009, keď sa «s otázkou právneho významu späť vzatia „námietky proti projektu jednoduchých pozemkových úprav v časti kat. úz. S. v celom rozsahu späť, ako aj všetky námietky podané v predchádzajúcom konaní ohľadne jednoduchých pozemkových úprav“, ktorú sám vniesol do konania, nevysporiadal nezaujato a neutrálne».

Sťažovateľka   tiež   poukazuje   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   sa   v namietanom rozsudku vyhol jednoznačnej odpovedi na právne relevantnú otázku, či zákon č. 330/1991 Zb. vytvára právny základ pre vykonaný zásah do jej vlastníckych práv, a tým vytvoril právne nepodložené zdanie, že tento zásah sa uskutočnil podľa tohto zákona a vo verejnom záujme, t. j. ako to tento zákon (zákon č. 330/1991 Zb., pozn.) vyžaduje. V tejto súvislosti malo podľa názoru sťažovateľky dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 v spojení s ochranou vlastníctva podľa čl. 20 ods. 4 a v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   ľudské   právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s ľudským právom pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Sžo 235/2009 zo dňa 19. mája 2010 sa ruší. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 454 euro, ktorú Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. J. D. do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s stabilizovanou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v čl. 124 ústavy, podľa ktorého je ústavný súd nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   V   súvislosti   so   svojím   ústavným postavením   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení   zákona   alebo   iného   všeobecne   záväzného právneho   predpisu,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Analogicky je základnou súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy umožnenie   reálneho   prístupu   každému,   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   k súdnemu   prieskumu   takéhoto   rozhodnutia.   Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (ako aj podľa čl. 46 ods. 2) ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Uvedené právne názory sú základným východiskom aj pre predbežné prerokovanie sťažnosti sťažovateľky.

1. Sťažovateľka v prvom rade tvrdí, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku sp. zn. 2 Sžo 235/2009 z 19. mája 2010, najmä s tým, že najvyšší súd podľa jej názoru:

-   neuviedol,   v   čom   spočíva   naplnenie   účelu   „rozvoja   vidieka“   pri   vykonaní jednoduchých pozemkových úprav v časti katastrálneho územia S. a ako bol dosiahnutý,

-   odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   vo   vzťahu   k   uplatneným   námietkam   je nepreskúmateľné,

- v odôvodnení uplatnil postup, ktorý mu umožnil vyhnúť sa právne relevantným otázkam   (otázku   primeranej   náhrady   silne   zjednodušil,   vyhol   sa   otázke   o   zachovaní totožnosti spoluvlastníkov, trhovej ceny nového pozemku).

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   v   konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia a postupu správneho orgánu č. KPÚ-B2007/00280 z 20. júla 2007 rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 S 92/2007 z 19. marca 2009 tak, že tento rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Pre   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   preskúmal   k   sťažnosti   pripojený   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Sžo 235/2009 z 19. mája 2010 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal na obsah rozsudku krajského súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:

„Krajský   súd   v   Trnave   rozhodol   o   zamietnutí   žalobného   návrhu   žalobkyne,   keď dospel k záveru, že pokiaľ žalobkyňa namietala, že postupom správneho orgánu dôsledne aplikujúcim v jednotlivých štádiách konania príslušné ustanovenia zákona o pozemkových úpravách, ktoré pre rozhodovanie vo veci schválenia rozdeľovacieho plánu (§ 8a ods. 2), zásad umiestnenia nových pozemkov (§ 11 ods. 23), povolenia pozemkových úprav (§ 13 ods. 5), vyžaduje súhlas účastníkov vlastniacich výmeru najmenej 2/3 pozemkov, na ktorých sú povolené alebo nariadené pozemkové úpravy, tak podľa názoru krajského súdu toto nie je možné považovať za prejav porušenia rovnosti účastníkov a ani za prejav odňatia práva na inú ako súdnu ochranu. Krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že žalobkyňa si v prvom rade nesprávne vykladá pojem a obsah zásady procesnej rovnosti účastníkov správneho konania obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, keď uviedol, že správny orgán nie je povinný vo výsledku rozhodovania akceptovať všetky námietky, ktoré žalobkyňa vzniesla, je však   povinný   sa   s   týmito   námietkami   zákonom   stanoveným   spôsobom   vysporiadať, a v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov,   na   základe   ktorých   rozhodoval   a   ako   sa   vyrovnal   s   návrhmi   a   námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia (§ 47 ods. 3 Správneho poriadku). Taktiež pokiaľ žalobkyňa považovala za porušenie zásady rovnosti účastníkov konania   úpravu   vnútorných   pomerov   a   spôsob   rozhodovania   združenia   účastníkov jednoduchých pozemkových úprav v kat. úz. S. s poukazom na ustanovenie § 24 ods. 7 zákona o pozemkových úpravách, krajský súd žiadne pochybenie v tejto súvislosti nezistil. Taktiež   z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   okrem   iného   vyplýva,   že   námietka žalobkyne, že postupom správnych orgánov bolo porušené jej právo vlastniť majetok, je podľa   názoru   krajského   súdu   právne   irelevantná,   pretože   žalobkyňa   do   konania o jednoduchých   pozemkových   úpravách   vstúpila   ako   vlastníčka   pozemkov,   ktoré   boli identifikované   výpisom   z   registra   pôvodného   stavu,   voči   ktorému   boli   jej   námietky neúspešné a na základe zákonným spôsobom schváleného rozdeľovacieho plánu jej boli vyčlenené   zodpovedajúce   nehnuteľnosti,   ku   ktorým   nadobudla   dňom   právoplatnosti rozhodnutia   o   schválení   vykonania   projektu   vlastnícke   právo.   Z   odôvodnenia   rozsudku krajského súdu okrem iného taktiež vyplýva, že námietka žalobkyne, že jej nebol vyčlenený nový pozemok v podiele 1/1-iny, ale že jej bol vyčlenený pozemok - orná pôda v podiele 1/1

-iny a spoluvlastnícky podiel na pozemku v lesnom pôdnom fonde, nie je dôvodná, pretože podľa názoru krajského súdu sa jednalo o zákonné riešenie, nakoľko žalobkyňa vstupovala do pozemkových úprav s dvomi druhmi pozemkov a dôvodne jej bol ako primeraný pozemok v zmysle § 11 zákona o pozemkových úpravách určený okrem ornej pôdy v celosti aj podiel na pozemku patriacom do lesného pôdneho fondu.“

Najvyšší   súd   v   namietanom   rozsudku   ďalej   cituje   relevantné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) (§ 244 ods. 1), zákona č. 330/1991 Zb. (§ 8b ods. 1, § 11 ods. 3 a 23, § 13 ods. 5 a § 14 ods. 1 a 4), ktorých interpretáciu následne (vo vzťahu k posudzovanej veci) vykonal.

Po oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom sa najvyšší súd   zaoberal   skutkovým   základom   prerokovávanej   veci,   jeho   právnym   posúdením a skúmaním, pričom dospel k záveru, že „pokiaľ žalobkyňa namietala vo svojom odvolaní, že krajský súd nesprávne vykladal a aplikoval ustanovenie § 4 ods. 2 správneho poriadku, keď neakceptoval jej výhrady, že v priebehu správneho konania nerešpektovali správne orgány   zásadu,   že   v   správnom   konaní   majú   účastníci   rovnaké   práva   a   povinnosti,   tak i Najvyšší súd SR sa stotožnil a dáva za pravdu krajskému súdu, že v konaní o jednoduchých pozemkových úpravách nebola vo vzťahu k žalobkyni uvedená zásada porušená. Správne v tomto   smere   konštatuje   krajský   súd,   že   správny   orgán   nie   je   povinný   v rámci rozhodovacieho procesu akceptovať všetky námietky žalobkyne, ktoré vzniesla, ale je jeho povinnosťou sa s nimi zákonom stanoveným spôsobom vysporiadať. Z administratívneho spisu správneho orgánu i Najvyšší súd SR zistil, že žalobkyňa skutočne všetky svoje práva v priebehu správneho konania mohla realizovať a aj realizovala prostredníctvom svojej zástupkyne   Ing.   F.,   prostredníctvom   príslušných   námietok,   ktorými   sa   v   príslušných štádiách,   resp.   etapách konania   o jednoduchých pozemkových   úpravách správny orgán riadne zaoberal.“.

K   námietke   zákonnej   možnosti   väčšinového   vlastníka   v   konaní   o   jednoduchých pozemkových úpravách vyvolať pre seba želateľný výsledok bez toho, aby sa menšinový vlastník mohol účinne brániť, najvyšší súd v odôvodnení uviedol:

„Ani   v   tomto   postupe   správnych   orgánov   nemožno   vidieť   porušenie   zásady zakotvenej v § 4 ods. 2 veta prvá správneho poriadku. V danom prípade ide totiž o priamu aplikáciu   príslušných   ustanovení   zákona   o   pozemkových   úpravách   na   konanie o jednoduchých pozemkových úpravách, kde priamo zákonodarca zakotvil, že na schválenie projektu pozemkových úprav sa vyžaduje súhlas účastníkov, ktorí vlastnia najmenej 2/3 pozemkov, na ktorých sú povolené pozemkové úpravy.

V   danom   prípade   odvolací   súd   poukazuje   na   ustanovenie   §   13   ods.   5   zákona o pozemkových   úpravách   v   znení   platnom   do   31.   07.   2007,   v   zmysle   ktorého   ak   sú pozemkové   úpravy   povolené   podľa   §   2   ods.   1   písm.   b),   projekt   pozemkových   úprav schvaľuje obvodný pozemkový úrad po prerokovaní námietok, ak s nim súhlasia účastníci, ktorí vlastnia najmenej 2/3 výmery pozemkov, na ktorých sú povolené pozemkové úpravy. V nadväznosti na ustanovenie § 13 ods. 5 zákona o pozemkových úpravách považuje i odvolací   súd   za   potrebné   zdôrazniť,   že   z   administratívneho   spisu   správneho   orgánu vyplýva,   že s príslušným   projektom   pozemkových   úprav   súhlasilo   441   účastníkov,   ktorí vlastnia 306,0549 ha pozemkov z celkového počtu 450 účastníkov, pričom obvod celého projektu jednoduchých pozemkových úprav predstavuje 308,0292 ha. Z uvedeného vyplýva, že s príslušným projektom pozemkových úprav vyslovilo súhlas 99,36% všetkých účastníkov projektu, a za daného skutkového stavu je potrebné, aby si žalobkyňa uvedomila, že bola naplnená zákonná podmienka ustanovenia § 13 ods. 5 zákona o pozemkových úpravách, a to zákonná podmienka súhlasu vlastníkov viac ako 2/3 výmery pozemkov.

Najvyšší   súd   SR   taktiež   považuje   za   potrebné   zdôrazniť   skutočnosť,   že z administratívneho spisu správneho orgánu vyplýva, že zástupkyňa žalobkyne v správnom konaní Ing. F. pred Obvodným pozemkovým úradom v S. dňa 29. 05. 2007 zobrala námietky proti projektu jednoduchých pozemkových úprav v časti kat. úz. S. v celom rozsahu späť, ako   aj   všetky   námietky   podané   v   predchádzajúcom   konaní   ohľadne   jednoduchých pozemkových úprav. Táto skutočnosť zrejme ušla i pozornosti krajského súdu a uvedené potom   z   hľadiska   právnych   následkov   procesného   postupu   Ing.   F.   možno   dôvodne   a oprávnene kvalifikovať tak, že žalobkyňa akoby príslušné námietky vo vzťahu k príslušnému projektu jednoduchých pozemkových úprav nemala. Za týchto skutkových okolností podľa názoru Najvyššieho súdu SR javí sa potom ako pochybná i dôvodnosť podanej žaloby, ktorej predchádza   príslušná   bezzákladovosť,   spočívajúca   v   neexistencii   príslušných   námietok podľa zákona o pozemkových úpravách. Za súhlas v konaní o pozemkových úpravách sa totiž považuje aj to, ak vlastník nepodá námietku alebo námietka je neopodstatnená (napr. ust. § 11 ods. 23 veta posledná zákona o pozemkových úpravách).

Podľa § 14 ods. 1 veta prvá zákona o pozemkových úpravách po schválení projektu pozemkových úprav obvodný pozemkový úrad nariadi jeho vykonanie.

Podľa § 14 ods. 4 zákona o pozemkových úpravách dňom právoplatnosti rozhodnutia o   schválení   vykonania   projektu   pozemkových   úprav   alebo   neskorším   dňom,   určeným v rozhodnutí, nadobudne sa vlastníctvo k novým pozemkom (§ 11 ods. 2) alebo právo na vyrovnanie   v   peniazoch   podľa   rozdeľovacieho   plánu   vo   forme   umiestňovacieho a vytyčovacieho plánu. Rozhodnutie o schválení vykonania projektu pozemkových úprav a rozdeľovací plán vo forme geometrického plánu alebo vo forme obnovy katastrálneho operátu novým mapovaním sú listinami, na základe ktorých sa vykonajú zmeny v katastri nehnuteľností.   Rozhodnutie   o   schválení   vykonania   projektu   pozemkových   úprav   oznámi verejnou vyhláškou obvodný pozemkový   úrad.   Proti   rozhodnutiu o schválení   vykonania projektu pozemkových úprav sa nemožno odvolať.

Z rozhodnutia o schválení vykonania projektu pozemkových úprav vydané Obvodným pozemkovým   úradom   v S.   pod   č.   j.   200/2005-schv.vyk/2007   zo   dňa   28.   09.   2007 (nachádzajúce   sa   v   súdnom   spise   na   č.   l.   148-152   spisového   materiálu)   vyplýva,   že nadobudlo právoplatnosť dňom 15. 10. 2007 a z administratívneho spisu a ani zo žiadnych listinných   dôkazov   nachádzajúcich   sa   v   príslušnom   súdnom   spise   nevyplýva,   že   by žalobkyňa   bola   napadla   žalobným   návrhom   ostatné   rozhodnutie   o   schválení   vykonania projektu pozemkových úprav. Uvedená skutočnosť taktiež znamená, že nakoľko rozhodnutie o schválení vykonania projektu pozemkových úprav nadobudlo právoplatnosť, tak príslušná správa katastra vykonala zmeny v katastri nehnuteľností, v dôsledku ktorých účastníkom pozemkových   úprav   boli   v   podstate   založené   nové   listy   vlastníctva   a   teda   došlo k nadobudnutiu vlastníckych práv zo strany účastníkov jednoduchých pozemkových úprav v časti kat. úz. S. k príslušným pozemkom, avšak už podľa nového stavu a medzičasom naviac   účastníkom   jednoduchých   pozemkových   úprav   v   časti   kat.   úz.   S.   právne   nič nebránilo,   aby   mohli   disponovať   svojim   vlastníckym   právom   k   pozemkovým nehnuteľnostiam, vytvoreným už podľa nového stavu.“

Najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   namietaného   rozsudku   vyjadril   aj   k námietke sťažovateľky, že jednoduché pozemkové úpravy neboli vykonané vo verejnom záujme, ale na základe súkromných obchodných záujmov väčšinového vlastníka pozemkov, ktorá tvorí aj   podstatnú   súčasť   námietok   sťažovateľky   formulovaných   v sťažnosti   adresovanej ústavnému súdu. Vo vzťahu k tejto námietke najvyšší súd uviedol:

„V danom prípade bol naplnený i verejný záujem na realizácii príslušného projektu jednoduchých   pozemkových   úprav   v   časti   kat.   úz.   S.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu pozemkové   úpravy   predstavujú   určitú   konštrukciu   nových   vlastníckych   vzťahov,   kedy dochádza ku komplexnému riešeniu regulovaného právnym predpisom a je vo verejnom záujme, aby bola odstránená neprehľadnosť vo vlastníckych a užívacích vzťahoch. Nakoľko príslušný   projekt   pozemkových   úprav   bol   schválený   po   splnení   podmienky   súhlasu účastníkov,   ktorí   vlastnia   najmenej   2/3   výmery   pozemkov,   na   ktorých   sú   povolené pozemkové   úpravy,   tak   verejný   záujem   je   možné   vidieť   i   v   záujme   takto   kvantitatívne vyjadrenej skupiny vlastníkov na kvalitatívne novom priestorovom a funkčnom usporiadaní vlastníckych vzťahov k pozemkom, kedy táto príslušná väčšina sa rozhodla pre takéto nové riešenie vlastníckych vzťahov, ktoré jej umožňuje zákon o pozemkových úpravách.“

K   námietke   sťažovateľky,   že   jednoduché   pozemkové   úpravy   sa   netýkali   celého katastrálneho územia S., ale iba jeho časti, najvyšší súd uviedol:

«Z   hľadiska   príslušnej   zákonnej   úpravy   nepovažuje   túto   námietku   žalobkyne   za dôvodnú. Totiž z ustanovenia § 8b ods. 1, zákona o pozemkových úpravách vyplýva, že jednoduchými pozemkovými úpravami je možné riešiť aj len časť katastrálneho územia. Ako vyplýva   z   administratívneho   spisu   správneho   orgánu,   tak   žalobkyňa   v   zmysle   výpisu z registra pôvodného stavu vstupovala do konania o jednoduchých pozemkových úpravách s piatimi pozemkami, pričom ani jeden pozemok nemala vo výlučnom vlastníctve a jednalo sa o pozemky, ktoré predstavovali ornú pôdu a lesné pozemky a nachádzali sa v zmysle mapy registra pôvodného stavu v hone „Pri mláke“. Žalobkyni podľa výpisu z registra nového stavu   boli   vyčlenené dva nové pozemky s druhmi pozemkov,   a to   orná pôda   v podiele 1/1-iny a lesný pozemok v spoluvlastníckom podiele, pričom žalobkyni v zmysle rozdeľovacieho plánu boli oba nové pozemky vyčlenené taktiež v tom istom hone, kde sa nachádzali   aj   pôvodné   pozemky.   Tento   hon   bol   podľa   schválených   všeobecných   zásad funkčného usporiadania územia určený pre umiestnenie minoritných vlastníkov ako hon č. 3 „Pri   mláke“.   Aj   odvolací   súd   sa   za   daného   skutkového   stavu   stotožňuje   s   názorom prvostupňového   súdu,   že   nové   pozemky   vyčlenené   pre   žalobkyňu   sú   z   hľadiska   kritérií zakotvených   v   ustanovení   §   11   ods.   3   zákona   o   pozemkových   úpravách   primerané k pôvodným   pozemkom,   s   ktorými   žalobkyňa   vstupovala   do   jednoduchých   pozemkových úprav.»

Vychádzajúc   z citovaného   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   na skutočnosť, že v súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označených práv podľa ústavy,   dohovoru   a dodatkového   protokolu   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Sžo 235/2009   z 19.   mája   2010,   ktorý   bol   vydaný   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy Občianskeho súdneho poriadku, treba zohľadniť špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Vychádzajúc   z týchto   špecifických   čŕt   správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   o   otázkach,   ktoré   boli   dôvodom   na podanie   žaloby   sťažovateľky   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu (o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne. Naopak, podľa názoru ústavného súdu je namietaný rozsudok najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom odôvodnený, a preto nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie sťažovateľkou označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery krajského súdu, a to v rozsahu   zodpovedajúcom   odvolacím   námietkam   sťažovateľky,   pričom   právne   názory krajského   súdu   rozvinul   a doplnil   vlastnými   úvahami   a závermi,   ktoré   podľa   názoru ústavného   súdu   korešpondujú   právnym   normám,   ktoré   mali   byť   v danom   prípade aplikované. Z citovaných častí odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu zjavne vyplýva, akým právnymi úvahami sa spravoval pri rozhodovaní, a aj to, ako právne posúdil kľúčové   sťažovateľkine   námietky   [týkajúce   sa   predovšetkým   ňou   tvrdenej   absencie odôvodnenia   zlučiteľnosti   jednoduchých   pozemkových   úprav   s   §   1   ods.   1   zákona č. 330/1991 Zb. (ako bol naplnený verejný záujem v danom prípade), primeranosti náhrady za   pôvodné   pozemky].   Za   daných   okolností   ústavný   súd   nemôže   súhlasiť   s tvrdením sťažovateľky,   že   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   z hľadiska   ňou   uplatených námietok nepreskúmateľný.

Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvého   aj   druhého   stupňa),   ktoré stručne a jasne objasní skutkový   stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), resp. odôvodnenie súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na   každú   námietku   alebo argument   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam   na rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom   konaní   (napr. IV. ÚS 358/08).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom.   Kritériom   na rozhodovanie ústavného súdu   musí byť najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahuje takú intenzitu,   ktorá   už   naznačuje,   že   nimi   došlo   k neprípustnému   zásahu   do   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom chránenej sféry sťažovateľov, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).

O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo. Citované časti odôvodnenia   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   naopak   potvrdzujú,   že   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 235/2009 z 19. mája 2010 obsahuje ústavne akceptovateľné a udržateľné   odôvodnenie,   ktoré   vychádza   z   právnych   názorov   krajského   súdu   (ako prvostupňového   súdu),   ktoré   sú   navyše   vhodným   spôsobom   rozvinuté   a doplnené.   Za daných   okolností   sťažovateľkou   v sťažnosti   uplatnené   námietky   nie   sú   podľa   názoru ústavného   súdu   spôsobilé   spochybniť   ústavnú   akceptovateľnosť   právnych   záverov všeobecných súdov. Svedčí o tom v okolnostiach prípadu najmä to, že s ňou všeobecné súdy (ako   aj   správne   orgány)   konali   ako   s   účastníkom   správneho   konania,   jej   návrhmi   sa zaoberali   a   v   rámci   týchto   konaní sa   mala možnosť   k   veci   vyjadriť   (buď   sama, alebo prostredníctvom svojej zástupkyne), čo niekedy ani nevyužila (najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal   na   to,   že   sťažovateľka   nenapadla   žalobným   návrhom   ostatné   rozhodnutie obvodného   pozemkového   úradu   č.   200/2005-schv.vyk/2007   z   28.   septembra   2007 o schválení   vykonania   projektu   pozemkových   úprav,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 15. októbra 2007).

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 235/2009 z 19. mája 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy   a   práva   pokojne   užívať majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 235/2009 z 19. mája 2010.

V súvislosti s namietaným porušením práv vyplývajúcich z čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1 dodatkového   protokolu   ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 4 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť namietaným rozsudkom najvyššieho súdu k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a ani k porušeniu jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 20 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 31. marca 2011